Vincent van Gogh pred odchodom z tohto sveta Teraz by som sa rád vrátil

Bolo to začiatkom roku 1890, keď sa Vincent van Gogh zotavoval v psychiatrickom ústave v Saint-Rémy v Provensalsku. Dostal tam list od svojho brata Thea, v ktorom mu oznamoval, že sa mu práve narodil syn, ktorému dali strýkovo meno Vincent.

Maliar sa tejto správe potešil a s nadšením namaľoval pre novorodenca obraz Rozvetvený mandľovník v plnom kvete. Tento obraz, ktorý hovorí o narodení „ďalšieho Vincenta“, v súčasnosti uzatvára expozíciu vo Van Goghovom múzeu v Amsterdame, ktoré som pred niekoľkými týždňami mal možnosť navštíviť.

Krása obrazu namaľovaného v ústave sa zrodila práve preto, aby vďaka nej van Gogh dokázal prekonať chorobu. Tá však napokon v júli toho istého roku spôsobila, že sa za nie celkom vyjasnených okolností van Gogh postrelil do brucha a o dva dni nato zomrel v náručí svojho milovaného brata.

Trpel psychózou nejasného pôvodu (schizofrénia, epilepsia, syfilis?), ktorá sa prejavovala krízami rôzneho trvania (od dvoch týždňov do mesiaca), počas ktorých umelca sprevádzali halucinácie a bludy spojené s následnou hlbokou malátnosťou.

Akt tvorby predstavuje preňho vášnivé stretnutie so skutočnosťou, aby práve v nej nachádzal to nekonečno.Zdieľať

Mandľovník, strom, ktorého kvitnúce kvety ako prvé ohlasujú príchod jari, namaľovaný na takmer lakovanom modrom pozadí, v týchto bolestivých stavoch opätovne zdôrazňoval to, čo maliar napísal svojmu bratovi: „To, čo je nekonečné a zázračné, je pre nás nevyhnutné a je správne, aby sa človek neuspokojil s ničím menším a aby nebol šťastný, kým ich nezíska. Toto je krédo vyjadrené v diele všetkých dobrých ľudí, všetkých tých, ktorí sa prekopali hlbšie, lebo hľadali viac a milovali viac ako iní, pretože presondovali dno mora života.“

Toto van Goghovo vlastné vyznanie viery, teda v istom zmysle aj jeho pozvanie k tomu, aby sme sa „dali do práce“, je to, k čomu sme všetci povolaní, aby sme odpovedali na choroby života. Ale ako?

Tí, ktorí navštívia múzeum venované van Goghovi, sa s ním najprv stretnú na mnohých autoportrétoch: na každom plátne je to iný človek (dokonca aj farba jeho očí sa mení), ktorý však, ako píše svojmu bratovi, má svoju konštantnú záľubu v hĺbaní, aby zistil, či sa v ňom pod ťarchou bolesti čosi znovuzrodilo podobne, ako to je s mandľovníkom po tuhej zime.

Akt tvorby predstavuje preňho, ktorý býval ponorený do pozorovania prírody až do úplného vyčerpania, vášnivé stretnutie so skutočnosťou, aby práve v nej nachádzal to nekonečno. Pretože, ako sám hovorí, človek nemôže byť šťastný, ak sa ho zriekne: ten, kto hľadá a miluje viac, „prináša na svet“ niečo, čo tam predtým nebolo, nerezignuje na rozklad všetkých vecí.

Inšpirovala ho láska, nie choroba. Zdieľať

Najľudskejším slovesom nie je zomrieť, ale zrodiť (sa). Všetci sme povolaní premeniť ranu konečnosti na niečo, čo bude reprezentovať našu tvorivosť a lásku. Van Gogh si bol toho vedomý a aj preto napísal svojmu učiteľovi latinčiny: „Chcem zmieriť ľudí s ich pozemským osudom.“

Inšpirovala ho láska, nie choroba. Rozkvitnutá ratolesť na modrom pozadí inšpirovaná zrodom, pripomína slová, ktoré som už viackrát počul od niekoľkých priateliek, ktoré sa stali matkami: „Teraz, keď je tu on/ona.“ Zdá sa to byť samozrejmé, ale „rodiť“ je umenie radosti, umelci a matky to dávajú najavo, ale platí to pre každý prokreačný akt: od prípravy večere až po napísanie stránky knihy či článku, od toho, ako si zariadim izbu, až po rozhodnutie, ako sa oblečiem…

Všetko, čo sa usiluje o krásu, zachraňuje svet, pretože tvorba je ľudským povolaním k radosti: tvorbou prenikáme do úrovne reality, z ktorej sa zvyčajne sami vylučujeme zo strachu, že sme konečné stvorenia.

Tvorba nás, naopak, núti objaviť, že sme nekoneční. Možno niektorí ľudia povedia, že ide o ilúziu, ktorú vytvára pud sebazáchovy živej bytosti, ktorá si je vedomá, že raz musí zomrieť, ale tí, ktorí majú skúsenosť s týmto tvorením, vedia, že van Goghov rozkvitnutý mandľovník hovorí pravdu: zmyslom/konečným cieľom života je krása.

Priviesť na svet dieťa alebo obraz nás neušetrí od toho, aby sa náš život raz skončil, ale skôr od toho, aby náš život nemal zmysel, a zmyslom života je tvoriť v kráse a pre krásu.

Nepoháňa nás len pud prežitia, aby sme sa zachovali nažive, ale aj pud nekonečnosti, aby sme sa darovali.

Tvoriť znamená vniesť nové energie do rozkladajúcej sa hmoty.Zdieľať

Tvorba je spôsob, ako sa oddávame inštinktu nekonečnosti, pretože tvoriť znamená postaviť sa tvárou v tvár konečnému životu s úmyslom rozhojniť ho, aby sme sa z neho mohli radovať a aby sa z neho mohli radovať aj ostatní.

Tvoriť znamená vniesť nové energie do rozkladajúcej sa hmoty, čerpať z energií schopných vytvoriť bytie, „teraz, keď je tu on/ona“, to je zázrak, ku ktorému sme všetci povolaní: vytvoriť nový svet, dovoliť svetu, aby prišiel na svetlo sveta. Preto bojujem za školu, ktorá pomáha žiakom objaviť ich tvorivú originalitu, pretože tvorivá angažovanosť dáva odvahu prísť na svet stále o čosi viac a viac. Vskutku, čím viac tvoríme, tým viac rastieme a tým viac sa aj radujeme ako rozkvitnutý mandľovník. Preto týmto spôsobom radikálne prekonávame zlo, ako napísal aj sám maliar: „Byť blízko skutočnosti je spôsob, ako bojovať proti zlu, ktoré ma stále znepokojuje.“

Dosvedčuje mi to aj samotná príroda, ktorej už nevieme načúvať tak, ako to robieval van Gogh.

Veru, objavil som nedávno fenomén „fetálno-materského mikrochimérizmu“. Tento fenomén by sa dal jednoducho vysvetliť tak, že počas tehotenstva dieťa daruje matke bunky, ktoré jej zaručujú silnejší imunitný systém a puto k samotnému dieťaťu na dlhé roky, aj keď sa už dieťa nachádza teraz mimo nej. To, čo je „privedené na svet“, zároveň tiež „privádza na svet“.

Viem, že uzdravenie prichádza zvnútra.Zdieľať

To sa deje zakaždým, keď (pro)kreujeme, dielo, ktoré prinášame na svet, nám dáva „bunky“: zlepšuje naše zdravie (zachraňuje nás) a pomáha nám vytvárať puto so životom.

Súčasná dominantná kultúra nás, naopak, vyzýva na to, aby sme na hlad po živote reagovali konzumným používaním vecí a tých druhých: obetovaním namiesto tvorenia.

Konzumácia jedla, predmetov, videí neprináša radosť, ale vzrušenie, je to pasivita, zatiaľ čo radosť je aktívny stav bytia: každý deň by sme si mali klásť otázku, ako „tvoriť“ svojím vlastným spôsobom, pretože radosť zo života existuje do tej miery, do akej tvoríme. Viac tvorby znamená viac radosti.

Van Gogh nemaľoval „preto“, že bol chorý, ale preto, že miloval život viac, než ho trpel, nerobil si zo svojej choroby alebo neúspechu alibi na to, aby prestal tvoriť: „Viem, že uzdravenie prichádza zvnútra... rád maľujem, rád sa pozerám na ľudí a veci a naozaj mám rád všetko, čo tvorí náš život.“

Predtým než posledný raz vydýchol, povedal svojmu bratovi: „Smútok bude aj tak trvať celý život. Teraz by som sa však túžil vrátiť späť.“

Môžeme len nechať naše obrazy, aby hovorili za nás.Zdieľať

Nemal ilúzie: život je zranený zlom, ale tvoriť znamená liečiť ho a tvoriť preňho znamenalo vrátiť sa. Kam? Do tej ríše, v ktorú „veril“ a ktorú „privádzal na svet“: do ríše, v ktorej sa všetko stáva krásou, pretože všetko zosobňuje hľadanie-bádanie a lásku.

Nám, ktorí sme ešte tu, aby sme zápasili, umelec pripomína, aby sme viac hľadali, viac milovali, viac tvorili.

Choroba prevážila nad jeho psychikou, ale nie nad ním, lebo on vedel, čo je zmyslom jeho života, ako napísal vo svojom poslednom liste Theovi deň predtým, ako sa postrelil: „Môžeme len nechať naše obrazy, aby hovorili za nás.“

A tie k nám hovoria a pozývajú nás, aby sme sa „vrátili“ k životu, aby sme ho znovu vy-tvorili, ako to robí mandľovník so svojimi rozkvitnutými vetvami na pozadí belasej oblohy.