Ako maľovalo to chlapčisko Bolesť, lásku, násilie, vzkriesenie

Volal sa Tommaso, ale keďže bol sirotou, ktorá si nepoznala vlastného otca, býval často nepokojný. Nestaral sa veľmi ani o seba, ani o svet okolo (vyžobral si čosi, len keď bol v núdzi), preto ho ľudia zvykli nazývať aj (Tom)Masaccio (Tomášisko).

Zaujímalo ho len jedno – maliarstvo: túžil v ňom urobiť revolúciu podobnú tej, akú vykonali Brunelleschi a Donatello v architektúre a sochárstve, čím otvorili cestu renesancii.

Tí, ktorí navštevujú Florenciu, aby sa šli pozrieť do Santa Maria Novella na jeho obraz Svätej Trojice alebo do Santa Maria del Carmine do kaplnky Brancacci na fresky, ktoré zobrazujú udalosti zo života sv. Petra, vedia, o akej revolúcii hovorím.

Minulý týždeň som mal to šťastie kontemplovať jedno z jeho majstrovských diel, ktoré bolo kvôli Veľkej noci nečakane vystavené v Diecéznom múzeu v Miláne: Ukrižovanie z polyptychu z Pisy z roku 1426, ktoré sa zvyčajne nachádza v Neapole v múzeu Capodimonte.

Milánska výstava, šikovne koncipovaná jej riaditeľkou Nadiou Righi, sa riadi logikou, ktorá je dnes viac ako kedykoľvek predtým potrebná. Totižto, Righi múdro privádza človeka k majstrovskému dielu, aby mu čelil tvárou v tvár. Človek tak pred neho prichádza krok za krokom, s informáciami, tichom a prázdnotou potrebnými na prijatie daru, ktorý nám môže ponúknuť každé majstrovské dielo, ak mu poskytneme dostatok času a priestoru, aby sa odohralo čosi aj v nás, a nie mimo nás tým, že ho len odfotografujeme a ideme ďalej.

Umiestnil Ukrižovanie do výšky asi päť metrov a zachytil ho v perspektíve zdola.Zdieľať

Ak k nemu pristupujeme taktne, dielo si tiež urobí svoju prácu.

To znamená, že nám dá to, čo sme od neho zabudli žiadať: úžas pred kúskom sveta a vďačnosť za to, že aj my sme v tom istom svete, kde sa tvorivosť nezaoberá len vymýšľaním rakiet a lží.

A čo také vymýšľa ten Masaccio? Nuž to, že smrť je, keď sa jej lepšie prizrieme, zrodom nového života. A to už ako?

Keď mu bola zverená práca na tomto diele, mal 25 rokov. Objednávateľ, bohatý notár z Pisy, chcel, aby oltárne panely pre kaplnku jeho hrobky nadväzovali na vtedajší štýl, takzvanú medzinárodnú gotiku, s jej netelesnými postavami vznášajúcimi sa na zlatom pozadí.

Masaccio však hľadal niečo iné, chcel realistické a nie utešené zobrazenie, zaujímalo ho zachytenie pravdy bolesti.

Umiestnil Ukrižovanie do výšky asi päť metrov a zachytil ho v perspektíve zdola, tak, aby divák videl, ako naňho „padá“ človek visiaci z kusa dreva na kopci. Preto je hlava ukrižovaného muža zapustená a jeho nohy sa zdajú byť disproporčné. Vyklenuté telo mŕtveho muža sa na vás valí a tak vás vťahuje do scény, akoby sa odohrávala práve v tomto okamihu.

Ukrižovanie z polyptychu z Pisy z roku 1426.

Masaccio skúma túto bolesť prostredníctvom rúk postáv. Postava apoštola Jána, ktorý je umiestnený vpravo, si krúti prsty a nemá odvahu pozrieť sa na to, čo zostalo z muža, do ktorého vkladal všetky svoje nádeje. Postava Márie, nachádzajúca sa na ľavej strane obrazu, tiež krúti rukami v tej istej bolesti, no premieňa ju na modlitbu, ktorá jej dáva silu stáť rovno ako stĺp pozerajúc sa na svojho mŕtveho syna so zvyškom svojich sĺz.

Pod krížom zostalo prázdno, ktoré z malej časti vyplnili skaly a predovšetkým zlaté lístky, nanesené na pozadí obrazu, signalizujú posvätnosť udalosti presahujúcej čas a priestor: zlato predstavuje večnosť vždy a všade, nehľadiac na to, čo sa deje na obraze.

Ten nepokojný a vynaliezavý Masaccio však cítil, že k pravdivosti tejto bolesti ešte čosi chýba, a tak po tom, ako ten obraz dokončil, zoškrabal zlato z oblohy a tú hnedú farbu z kopca pod krížom, aby namaľoval jednu z najkrajších postáv všetkých čias. Plameň v podobe ženy, Magdalény so svetlými vlasmi rozpustenými po chrbte a rukami rozpaženými ako ohnivé jazyky.

Je k nám otočená chrbtom, z jej tváre a sĺz nevidíme nič, no o jej bolesti vieme všetko z jej rúk, ktoré v danej perspektíve prerážajú ploché zlato, ako keby chceli objať kríž a Kristovo telo, ale bez toho, aby ho uchopili.

Žena schýlená zármutkom ho premáha gestom lásky, v skutočnosti jej ruky nezadržujú mŕtveho, ale ho vrhajú k tomu zlatému nebu, tomu, ktoré je prítomné vždy a všade, v ktorom sme všetci ponorení tvárou v tvár smrti. Tá žena otvára dieru tam, kde bola len stena: smrť sa stáva prechodom. Ako?

Nad krížom bol nápis INRI („Ježiš Nazaretský, židovský kráľ“), ale reštaurátorské práce z polovice dvadsiateho storočia odhalili, že tento obdĺžnik tam niekto nešikovne umiestnil, aby  prekrýval to, čo Masaccio pôvodne namaľoval: strom kvitnúci nad krížom. V skutočnosti je to Magdaléna, ktorá v evanjeliovom príbehu ako prvá vidí Krista živého v to veľkonočné ráno, keď si ho pomýlila so záhradníkom pozemku, kde sa nachádzal hrob.

Keď ju ten osloví menom, ona spoznáva muža, ktorý ju pred rokmi vyviedol zo zúfalstva a ktorého všade nasledovala až do jeho tragickej smrti, pričom neutiekla od neho preč tak ako jeho učeníci.

Masaccio vidí v tejto smrti zrod. Vskutku, ten človek, ktorý všetkých miloval až do krajnosti, je semenom, ktoré svojou smrťou prináša ovocie: raz a navždy ukazuje, že absolútna láska existuje a že žiadne násilie ani zlo ju nemôžu zničiť. Uveriť tomu je akt, ktorý sa ponecháva na konanie každého človeka v stave, v akom sa dnes nachádza.

Veru, Ježiš v to veľkonočné ráno v Jeruzaleme poveruje práve Magdalénu, ženu, tou úlohou, aby oznámila mužom, že žije a že ho majú čakať v Galilei, teda na mieste, kde sa odohrával ich život predtým, ako začali svoje dobrodružstvo s ním.

Preto nový život nie je kdesi inde, ale priamo tam, kde žijeme a pracujeme každý jeden deň.

Maľoval bolesť v podobe rúk, lásku v podobe plameňa, násilie v podobe kríža, vzkriesenie v podobe semena, ktoré prináša ovocie.Zdieľať

Zmŕtvychvstanie nie je utešujúce kúzlo, ktoré nás má ušetriť od námahy každodenného života, ale energia, ktorá v nás vytvára tvorivé sily, aby sme mohli čeliť tejto námahe.

Obraz, ktorý v Ukrižovaní skrýva Vzkriesenie, zmizol koncom 16. storočia a znovu sa objavil až začiatkom 20. storočia (jeho majiteľ ho predal za pár lír, lebo bol v ťažkej finančnej situácii), ukazuje talent 25-ročného mladíka, ktorý sa do dejín umenia zapísal hanlivou prezývkou.

Toto chlapčisko, aby zachytilo pravdu, robilo to, čo mu šlo najlepšie: maľovalo bolesť v podobe rúk, lásku v podobe plameňa, násilie v podobe kríža, vzkriesenie v podobe semena, ktoré prináša ovocie.

Náš talent je tou našou časťou, ktorá je určená pre svet, ale ak ho neobjavíme a nevložíme do hry, nič z nás nezostane, pretože talent je láska, ktorá nám už bola daná, ale je na nás, či sa rozhodneme odovzdať ju ďalej svetu.

A to sa robí tak, že v prvom rade prekonáme strach z toho, že nemáme žiadny talent, a tiež svoju lenivosť, ktorá nám bráni v tom, aby sme ho začali naplno používať.

Po Tommasovi di Ser Giovannim di Mone dei Cassai, v umení známom ako Masaccio, zostalo naozaj to, čo vytvoril z tejto lásky a s touto láskou len počas svojich 26 rokov života na tejto zemi.

Prajem vám šťastné veľkonočné vzkriesenie vášho talentu, teda spôsobu, akým môžete milovať seba a tých druhých lepšie.

Článok je zverejnený so súhlasom autora a v spolupráci s talianskym denníkom Corriere della sera.