Cesta k zrelosti, samostatnosti, tvorivosti Dokázal si naozaj vyjsť von?

Snažím sa ukončiť svoje hodiny vyučovania a tiež skúšanie do polovice mája, aby som poslednú časť školského roka mohol venovať skúmaniu povolania. Existovať (z tal. esistere, skladajúce sa z predložky ex- a slovesa -stare, znamená: byť pevne vonku) znamená „ísť von s odvahou“ a zodpovedá životnej etape, v ktorej sa moji študenti nachádzajú.

S príchodom puberty sa telo otvára podľa presnej logiky: stávame sa schopnými dávať život (nielen v biologickom zmysle) a v skutočnosti sa mozog vracia k tej plasticite, ktorú mal od nula do šesť rokov, aby všetko okúsil.

Totižto, od šiestich rokov až do puberty sa vývoj tela – mozgu spomaľuje, aby sa postupne vytrénoval k tomu, že eliminuje zbytočné praktiky a bude posilňovať tie podstatné, aby tak zostal nažive: je to fáza „kompetentného dieťaťa“, ktorá sa v skutočnosti zhoduje s časom stráveným na základnej škole a čiastočne na strednej škole.

Čo však príroda naplánovala pre dospievajúce telo-mozog (viac-menej do veku 20 rokov)?

Energiu, ja ju nazývam „erotickou a heroickou“. Jej cieľom je nájsť odvahu „odísť“ z domu a vytvoriť si svoj vlastný domov, aby mladý človek mohol vskutku existovať.

Vzdelávanie, ktoré rešpektuje ľudskú biológiu a biografiu a ktoré je takto štruktúrované po tisícročia, nemôže sterilizovať tento impulz tým, že núti dospievajúceho človeka zostať „kompetentným dieťaťom“, a teda „podrobeným“, a nie povzbudeným k samostatnej „existencii“: čiže k odchodu, opusteniu domova, vytvoreniu vlastného a nového života.

Ako teda môžeme podporovať energiu, ktorá sa často redukuje na pubertálnu „vzburu“, hoci ide o zdravý rast autonómnej bytosti, ktorá chce byť stále viac a viac živá?

Dýchanie je prvé autonómne gesto, ktoré sme urobili, keď sme „vyšli von“ z maternice.Zdieľať

Vidím mladých ľudí, ktorí „nevychádzajú von“ (možno že sú síce „vonku“, ako sa to hovorí v ich žargóne, kde tá príslovka miesta – vonku – nie je tou energiou, ktorá sa tlačí zvnútra von, ale akýsi únik zo strachu, že nemajú túto energiu).

To znamená, že nezačínajú existovať, ale padajú späť k návykom a predmetom, ktoré ich „robia krotkými“, práve preto, že im ponúkajú „ilúzie“ únikových ciest, teda existencie, hoci v skutočnosti sú „závislosťami“ (na to, aby dosiahli nadšenie zo života, si musia dať extázu, na to, aby niečo videli, musia si najskôr nasadiť 3D okuliare: realita sa im tak vždy zväčšuje, či už únikmi, alebo obrazovkami).

A tak namiesto toho, aby sa cvičili v existencii, čiže aby skutočne vychádzali von a stretávali sa so svetom, uchvátení jeho každodenným zázrakom, zo strachu sa ohýbajú, krčia, upadajú do depresie.

Dva hlavné kľúče k výchove k „existencii“, erotickej a heroickej, a teda k „odolávaniu“ cestičkám vedúcim k fiktívnej realite, sú dych a túžba.

Dýchanie je prvé autonómne gesto, ktoré sme urobili, keď sme „vyšli von“ z maternice. (Deväť mesiacov sme sa na to pripravovali!)

Od tej chvíle sme museli začať dýchať sami a nie prostredníctvom placenty. Otvorili sme pľúca bolestivým, ale nevyhnutným trhnutím. To kvôli tomu sme tak veľmi plakali, lebo sme čoskoro zistili, že „tam vonku“ nestačí, že sa len „dáme niekým vyživovať“, musíme aj niečo „robiť“.

No práve to nás krok za krokom bavilo viac a viac, až nás to viedlo k postupnému objavovaniu sveta okolo nás.

Chceli sme sa všetkého dotýkať, plaziť sa, hovoriť, chodiť...

Stať sa dospelým znamená pokračovať v pestovaní tohto autonómneho dýchania bez toho, aby sme sa vrátili k tomu prenatálnemu dýchaniu (vyvolanému vždy a len druhými) zo strachu, že ak by sme dýchali samostatne, znamenalo by to pre nás únavu.

Čo ma inšpiruje? Čo je to, čo ma núti viac a lepšie dýchať pľúcami?Zdieľať

Inšpirácia je v skutočnosti vnútorné dýchanie (tal. in-spirare: vdýchnuť), ktoré môžeme pestovať a trénovať v jedinečnom a neopakovateľnom vzťahu so svetom bez ohľadu na to, aký môže byť pre nás náročný a ako veľmi nás niekedy môže bolieť.

Vo veku od 0 do 18 rokov je výchova o hľadaní tejto inšpirácie, čiže „dychu“, ktorý máme (nehovoríme vari: Aký vzácny človek, ktorý má otvorenú myseľ, ktorý dokáže slobodne dýchať?!), aby sme potom mohli „vydychovať“ nový dych, ten náš vlastný, do sveta.

Čo ma inšpiruje? Čo je to, čo ma núti viac a lepšie dýchať pľúcami?

Čo by mohol urobiť tento mladý človek, čo ešte nikomu inému nezišlo na um?

Ak nám „chýba vzduch“, ak nemôžeme poriadne dýchať, je to preto, že sme zostali ešte infantilní, kontrolovaní, usmerňovaní inými.

Druhým prvkom existencie je túžba, erotické napätie smerom hore (zmysel vecí) a smerom k tomu druhému (človeku), ktoré je štruktúrované práve našou sexuálnou identitou.

Slovo sex pravdepodobne pochádza z latinského slova secare: rezať. Naše pohlavie, ešte oveľa skôr než objavíme našu sexualitu, je rezom ako na nejakom plátne od Fontanu alebo ako v kúsku puzzle, ktorý nás vyzýva, aby sme vyšli von, aby sme existovali, skúmali, stretli sa, je to údaj, ktorý nám evolúcia poskytla počas tisícročí svojej trpezlivej práce.

Naša erotická otvorenosť voči svetu je vlastne výzvou k tomu, aby sme tvorili: tam, kde je eros v agónii, zaniká schopnosť existovať (vychádzať), stretávať veci a ľudí, dávať život tomu novému štýlom, ktorý je vlastný len nám.

Ako teda môžeme kultivovať dych a túžbu, princípy animácie (oživenia) a individualizácie (odlíšenia)?

Chcel by som, aby vysvedčenie netvoril len stĺpec s číslami, ale aby niesol aj prísľub nádeje.Zdieľať

V priebehu rokov som sa snažil vybudovať akúsi cestu či itinerár cvičení a čítaní, ktoré majú za cieľ pomôcť mladým ľuďom nájsť a vytrénovať si svoj dych a túžbu, a to tak, že sa dajú do spoločného objavovania, ktoré je v niektorých prípadoch zverené práve pohľadu tých druhých, a nie iba izolovanému hľadaniu: práve vo vzťahu objavujem to, čo prinášam do sveta, a prečo je teda pre mňa výhodné „vyjsť von“, čiže „prísť na svetlo sveta“.

Pre mňa je to neoddeliteľná súčasť programu: aký zmysel má rozprávať o povolaní mužov a žien minulosti, ak to nepomôže tým súčasným nájsť to svoje?

Kúsok po kúsku posilňujú svoju inšpiráciu a túžbu, nachádzajú odvahu urobiť rozhodnutia týkajúce sa budúcnosti, opúšťajú domov a vytvárajú nový: existujú. Aj to by sa malo na konci roka zhodnotiť, nielen matematické priemery: naučil si sa lepšie dýchať (našiel si svoju inšpiráciu) a dávať život (našiel si svoju túžbu) svojím vlastným, originálnym spôsobom?

Chcel by som, aby vysvedčenie netvoril len stĺpec s číslami, ale aby niesol aj prísľub nádeje, a to dokonca aj pre tých, ktorí majú nedostatočné, a preto zostávajú bez hodnotenia (tí, ktorí majú nejaké „podlžnosti“, majú „pozastavené hodnotenie“: stačí, keď sa na chvíľu pozastavíme nad touto lexikou, aby sme pochopili, že náš úsudok o žiakoch vyhodnocujeme len na základe kvantitatívnych výkonov).

Minule som počul výčitku matky asi šesťročnému dieťaťu: „Tvoje správanie sa nevypláca!‟

Nakoľko si dokázal obývať svoje vlastné vnútro?Zdieľať

Výchovu redukujeme na dvojitú hru na dlhy a kredity, na odmeny/tresty vhodné akurát tak na výcvik zvierat. Takto sa energia dieťaťa a dospievajúceho, stvorená na to, aby mohol existovať a odolávať prekážkam, vyhasína vďaka kontrole a štandardizácii namiesto toho, aby sa usmerňovala k tomu, aby mladých ľudí viedla k zrelosti, samostatnosti, tvorivosti a schopnosti budovať vzťahy.

Žiak musí „odísť“ zo školy nielen s vedomím, akú hodnotu má jeho príprava z taliančiny, matematiky a angličtiny od 1 do 10 (škála hodnotenia v Taliansku), ale aj s vedomím, ako dýcha (čo ho inšpiruje a ako on inšpiruje tých druhých) a ako túži (akým spôsobom prijíma a dáva život svetu).

Na vysvedčení by som chcel mať hodnotenie typu: „nakoľko si dokázal vyjsť skutočne von“, čo potom vlastne znamená, „nakoľko si dokázal obývať svoje vlastné vnútro“.

Existuje však v našich slovách ako vychovávateľov ešte to „vnútro“ (dych a túžba)?

Článok je zverejnený so súhlasom autora a v spolupráci s talianskym denníkom Corriere della sera.