Narodeninová úvaha Chcem sa narodiť

Trimalchion, groteskný hrdina Satyrikonu latinského spisovateľa Petronia, sa počas jednej hostiny nezabudol pochváliť, že raz videl Kúmsku Sibylu, slávnu Apolónovu prorokyňu.

Tá síce požiadala svojho boha o dar nesmrteľnosti, ale zabudla ho požiadať aj o dar večnej mladosti. A tak starla pomaly viac a viac, až sa zmenšila na schátranú larvu, terč posmeškov miestnych chlapcov, ktorí sa jej pri prechádzaní okolo pýtali: „Sibyla, čo chceš?“ na čo ona skľúčene odpovedala: „Chcem zomrieť.“

Tento príbeh mi prišiel na myseľ, pretože mám teraz narodeniny (išlo o dátum 2. mája – pozn. red.). Je to deň, keď mám dostať tie náležité dary: netúžim ani tak po nesmrteľnosti, možno skôr po večnej mladosti, ktorú Artušovi rytieri hľadali v posvätnom Grále, španielski objavitelia v prameni vody v oblasti Karibiku, alchymisti v elixíre dlhého života, Faust a Dorian Gray v zmluve s diablom a my, ľudia dnešnej doby, v technicko-medicínsko-estetických vychytávkach ako americký podnikateľ Bryan Johnson.

Ten sa vo veku 45 rokov (ja už mám o rok viac) rozhodol investovať dva milióny dolárov ročne, aby za pomoci svojich 30 zamestnancov obnovil svoje telo do veku 18 rokov, a to tým spôsobom, že každodenne absolvuje svoju „pacientskú kúru“, čiže takú svoju omladzovaciu rutinu.

Žiť znamená úsilie úplne sa narodiť, a nie snažiť sa nezomrieť.Zdieľať

No mňa nepriťahuje taký spôsob života, podľa ktorého je úspešný len „materiálne“ mladý život (žijeme ako „chorí“, aby sme potom zomreli ako „zdraví“), a tak by som chcel svoje narodeniny osláviť s väčšou radosťou ako tie predchádzajúce, pretože pred 46 rokmi to bol len začiatok niečoho, k čomu sme povolaní všetci, aby sme to robili znova a stále o čosi plnšie. Narodiť sa. Prečo?

Áno, oslavujem to, že som začal prichádzať na svetlo sveta, ale ešte viac to, že môžem prichádzať na toto svetlo stále o čosi viac, pretože žiť znamená úsilie úplne sa narodiť, a nie snažiť sa nezomrieť, čo sa mi zdá príliš málo aj preto, že to robíme bez toho, aby sme si to výslovne zaumieňovali, robíme to inštinktívne.

Mám na mysli ten inštinkt, ktorý umožňuje zvieratám narodiť sa raz a navždy, keď príde ich čas narodenia, pričom im od začiatku poskytuje všetko, čo potrebujú na to, aby boli a robili to, čo je pre nich príznačné: aby sa zachovávali pri živote a rozmnožovali sa.

Ľudskou úlohou je zrodiť sa, individualizovať sa, nebyť len zástupcami „druhu“, ale byť ozaj „špeciálnymi“.Zdieľať

Nám táto jednoduchosť nie je daná. V skutočnosti nám vďaka akejsi vtipnej zvláštnosti evolúcie trvá nekonečne dlho, kým sa vôbec narodíme, ako mi to dosvedčujú dve deti, ktoré sa nedávno narodili dvom párom priateľov. Po mesiacoch ešte stále nedokážu nič urobiť samy, ich narodenie „trvá večnosť“, možno práve preto, že našou úlohou je, aby sme „do toho dali celú večnosť“: celý náš život.

My ľudia, keď sa prvýkrát narodíme bez nášho vedomia, sme potom povolaní rodiť sa, z vlastnej vôle/rozhodnutia, každý deň až do toho posledného, a to až do takej miery, že my sme ten jediný živočíšny druh, ktorý je schopný dokonca aj prestať sa rodiť, čiže brať si život rôznymi spôsobmi, čím dokazujeme, že nad inštinktom zachovať a zvečniť sa prevláda v nás niečo iné: sloboda.

Našou úlohou teda nie je uchovať sa pred smrťou, to je úloha, ktorú nám ako živému druhu dala príroda: namiesto toho je ľudskou úlohou zrodiť sa, individualizovať sa, nebyť len zástupcami „druhu“, ale byť ozaj „špeciálnymi“. V tomto zmysle ide v živote o zasvätenie sa do života, o to, aby sme stále viac prichádzali na svetlo sveta. Čo však musí vyjsť na to svetlo?

Tieto dva časy mi nestačia, pretože v oboch prípadoch neviem, čo sa so mnou stane.Zdieľať

Čo by som teda chcel osláviť tohto roku počas svojich narodenín? Nie čas, ktorý plynie (čo by to bolo za oslavu?), ale čas, ktorý neplynie.

A ktorý z nich neplynie? My ľudia sme stvorení z troch časov.

Existuje kozmický čas, ten cyklický čas prírody, vecí, ktoré sa vždy vracajú ako ročné obdobia.

Potom je tu historický čas, lineárny, tvorený udalosťami, ktoré sa dejú len raz (jar sa vracia každý rok, ale táto tu bude len v roku 2023). Niektoré kultúry, najmä tie východné, hľadajú pravý život v tom prvom čase, aby sa úplne zjednotili s vesmírom; iné, ako tá naša, ho hľadajú v tom druhom čase: pravý život je v budúcnosti, v zajtrajšku, čím je v ňom viac života, tým lepšie.

Ale tieto dva časy mi nestačia, pretože v oboch prípadoch neviem, čo sa so mnou stane: ak sa stanem jedným s celým vesmírom, čo len potom bude so mnou? Ak je šťastie v budúcnosti, kto rozhodne, kedy príde? Potom prežívam aj a predovšetkým ten tretí čas, ktorý nazývam časom zrodenia a ktorý sa, zmiešaný s prvými dvoma, skladá z udalostí, ktoré rád nazývam „krátke večné životy“. Z čoho sa skladajú?

Nehovorím o láske ako o morálnej vlastnosti, ale ako o schopnosti byť plodený a plodiť.Zdieľať

Predovšetkým zo skúsenosti, že v tomto okamihu nedávam život sám sebe, ale istým spôsobom som sám sebe daný, prijímam seba ako dar. A potom tvorivým (slobodným a originálnym) konaním, teda tým, čo môžem robiť len ja sám. Toto je čas, ktorý neplynie, čas zrodenia, teda zložený z „bytia od“ (v tomto okamihu mi je daný život) a „bytia pre“ (je mi daný život, aby som z neho tvoril ďalší): som v historickom čase, ale nečakám na budúcnosť, som v kozmickom čase, ale som neopakovateľný.

Toto otvorené bytie „od“ a „pre“ je „koncom sveta“, pretože inauguruje nový svet v prítomnom okamihu. Ako?

Tým, že slobodne prijímame a vytvárame lásku. Nehovorím o láske ako o morálnej vlastnosti, ale ako o schopnosti byť plodený a plodiť, prijímať a dávať viac života životu, byť a robiť niečo, čo by tu inak nebolo.

Tak napríklad: písať tento článok s láskou znamená robiť to tak, že ho prijímam z inšpirácie a potom dávam život slovám a ľuďom, ktorí ho čítajú; urobiť vyučovaciu hodinu s láskou znamená prijímať ju z ľudských dejín a potom ju robiť tak, že dávam život téme a ľuďom, ktorí ju počúvajú; pripraviť večeru s láskou znamená prijímať ju z času, ktorý nám je daný k dispozícii, a potom ju robiť tak, že dávam život prísadám a ľuďom pri stole...

Robiť veci s láskou znamená prijímať a dávať život v tom, čo robíte: každá chvíľa sa stáva priesečníkom prijatej a darovanej lásky.

Predovšetkým to bude život, ktorý môžem prijať a uskutočniť len ja.Zdieľať

A tak, aj keď často zlyhávam a zrádzam sa, vždy sa vo mne zrodí o čosi viac to, čo je povolané k životu, pretože jediný spôsob, ako byť živý, je byť plný života. Tento „tretí“ čas nehľadám v skrytých zákutiach, v predmetoch, prameňoch, elixíroch, paktoch, ale prijímam ho a vytváram ako večnosť okamihov.

Je to ten čas, keď môžeme byť milovaní a milovať, keby sme už konečne vrátili tomuto slovesu jeho závratnú tvorivú energiu: silu, ktorá poháňa všetko.

Takže pokúšam sa teraz neoslavovať len „návrat“ dátumu, kozmického času, ani svoj „pokrok“ smerom do míňajúcej sa budúcnosti, lineárneho času, ale čas stvorenia, bytia, ktoré bolo stvorené k tomu, aby tvorilo.

Môj narodeninový deň, to je „obyčajný“ utorok, ten, ktorý sa vracia každý týždeň, no zároveň to je jediný utorok 2. mája 2023, ale predovšetkým to bude život, ktorý môžem prijať a uskutočniť len ja, ten malý, obyčajný, jednoduchý život, ale taký, ktorý „môžem zrodiť“ len ja.

Článok je zverejnený so súhlasom autora a v spolupráci s talianskym denníkom Corriere della sera.