Duálne vzdelávanie pri výrobe obrúčok Nie sú to len dva prstene, ale zlaté spojenie nás dvoch

Keď som sa ešte počas svojich školských čias na lýceu učil skloňovanie podstatných mien a časovanie gréckych slovies, zaujal ma jeden gramatický tvar, ktorý nám Talianom chýba: duál. Okrem jednotného čísla (oko vidí) a množného čísla (oči vidia) mali Gréci špecifický spôsob označenia osoby, ktorá implikuje inú osobu, no nie ako súčet osôb, ale ako novú skutočnosť danú práve vzťahom týchto dvoch osôb.

Aby sme ho mohli prekladať, museli sme pridať číslovku „dva“. Ale parafráza, ktorú my Taliani potrebujeme na to, aby sme ňou vyjadrili to isté (i due occhi vedono – dve oči vidia), dostatočne nevyjadruje spoločný dej. Totižto, na rozdiel od nás mali Gréci špecifickú, takmer nepreložiteľnú formu duálu (gli occhi vedono insieme – oči, ktoré spolu hľadia/ vidia), pretože ich viac ako konkretizácia číslovky zaujímal výsledok vzťahu tých očí, ktoré sa spoločne dívajú.

Duál teda nie je ani singulárom, ani plurálom: trojrozmerné videnie nie je súčtom dvoch očí, ale „okom, ktorým sa dívajú obaja“.

Zriedkavo som sa počas svojich školských rokov stretol s duálom bez toho, aby som úplne pochopil jeho presný zmysel alebo nevyhnutnosť prípadov jeho používania.

Intuitívne som ho vytušil až pred niekoľkými dňami, keď sme spoločne s mojou nastávajúcou navštívili zlatnícku dielňu a pod vedením dobrej učiteľky (Anny) sme si za deväť hodín ukuli naše svadobné obrúčky: od odliatia surového zlata až po vytvarovanie prsteňa, ktorý je v mnohých kultúrach, aj tých, ktoré sú od seba navzájom na míle vzdialené, prísľubom lásky.

Znakom tohto duálneho pôsobenia je prsteň zo vzácneho a odolného materiálu vykovaný do kruhovej formy.Zdieľať

Dva prstene, každý jeden nesúci meno toho druhého, sú zlatým duálom a „duálne“ výchovno-vzdelávacie metódy sú dnes veľmi potrebné, ako nám to dokazujú aj nedávne správy plné násilia. Konštrukcia prsteňov mi to ešte viac ozrejmila. Ako?

Nuž, ona a ja nie sme jednoduché „my“, ale „my dvaja“ „jedno v dvoch“, nová entita, ktorá presahuje súčet 1 + 1, tak ako „dve oči“, „dve uši“, „dve nosné dierky“ nie sú orgány, ktoré sa sčítavajú, ale sú „zrakom“, „sluchom“, „čuchom“.

Tak ani „pár zaľúbencov“ nie je súčet singláčov, ktorí sa snažia byť spolu, až kým sa nedokáže opak, ale je to duálna tvorivá činnosť, ktorá generuje nevídané.

Znakom tohto duálneho pôsobenia je prsteň zo vzácneho a odolného materiálu, vykovaný do kruhovej formy, ktorý symbolizuje novosť v kontinuite.

Umiestňuje sa na prstenník (čo vskutku znamená „ten prst, na ktorom sa nosí prsteň“) ľavej ruky, pretože v staroveku sa verilo, že je spojený so srdcom „žilou lásky“, teda aspoň takto ju nazývali, takže nasadiť si prsteň znamenalo objať srdce toho druhého práve takého, aký je.

Priznám sa, že kovanie prsteňov bola pre nás celodenná fyzická drina, rovnako ako to je v prípade vzájomnej lásky.

Veru, aj to je dielňa (tal. forgiare – kovať, ukuť – pochádza z latinského fabrica, kováčska dielňa), ktorá je otvorená 24 hodín dennodenne.

Všetko sa to začína tým, že striebro a meď sa postupne spoja so zlatom, ktoré inak nie je veľmi poddajné: túto zliatinu (75 percent ušľachtilého kovu a 25 percent ostatných dvoch kovov) bežne nazývame aj ako „18-karátové“ zlato.

Molekuly párového vzťahu majú rovnakú schopnosť ako zlato obnovovať sa, ale len vtedy, ak sa zakaždým vrátia k duálu.Zdieľať

Menej ušľachtilé kovy sú teda nevyhnutne potrebné, rovnako ako sú vo vzťahu potrebné aj naše menej „lesklé“ aspekty, aby sme na nich mohli „pracovať“: konečne je tu niekto, kto miluje všetko to, čím sme, dokonca aj tých našich menej ušľachtilých 25 percent, ale práve to nás časom privedie k tomu, aby sme prekonali seba samých až do tej miery, že zrazu všetko zažiari.

Malý beztvarý kovový prút potom niekoľkonásobne prechádzal tromi rôznymi lismi, ktoré ho s prispením našej svalovej námahy premenili na tenký prút požadovanej šírky a prierezu.

To je zároveň aj opis toho, čo čas robí s nami: formuje náš vzťah smerom k jeho naplneniu, je to znovuzrodenie sa, nie iba obyčajné vzdorovanie rôznym vplyvom.

Čas dáva vzťahu ten správny tvar, zbavuje ho idealizácií, manipulácií, mocenských hier: v skutočnosti tým, kto vyhasína lásku, nie je nikdy čas, ale neláska, teda konkrétnejšie všetky tie formy moci/podriadenosti, ktoré som sa pokúsil vyrozprávať v knihe Ogni storia è una storia d'amore (Každý príbeh je príbehom lásky), čím som sa snažil urobiť zadosťučinenie ženám, na ktoré oficiálna história zabudla.

Zakaždým, keď sa kov „testuje“ v lisoch, musí sa potom znova „vypáliť“, až kým nie je jasnočervený, t. j. v stave blízkom roztaveniu, aby sa tak molekuly oslabené údermi a ťahmi znova spojili a obnovili. To je zároveň to, čo je potrebné vo chvíľach krízy alebo opotrebovania sa: vrátiť vzťah späť „do centra pozornosti – rozohniť ho“ a tak premeniť tú samotnú vec, ktorá ho testovala, na príležitosť, ktorá ho privedie k znovuzrodeniu.

Molekuly párového vzťahu majú rovnakú schopnosť ako zlato obnovovať sa, ale len vtedy, ak sa zakaždým vrátia k duálu, čiže k spojeniu bez splynutia, k jednote v odlišnosti, ktorá prekonáva tie vrtochy „môjho ega“ voči tomu „ty“ vďaka tomu, že zrazu sme tu „my dvaja“, ktorí sa nachádzame v ohni, ktorý už od začiatku vytváral medzi nami puto.

Fascinujúcou fázou kovania je potom uzavretie dvoch stále oddelených hrán. Po ich dokonalom spojení silou rúk (činnosť, o ktorej vás ubezpečujem, je viac než kedykoľvek predtým duálna) a kliešťami sa na líniu švu musí umiestniť drobný úlomok zlata, nazývaný tiež „slamník“, zlatá zliatina, ktorá sa roztaví skôr ako tá druhá, inak by sa celý prsteň skvapalnil.

Neboli to len dva prstene, ale duál, zlaté spojenie „nás dvoch“: spojenie v odlišnosti.Zdieľať

Slamník (tal. paglione) dokonale vyplní medzeru medzi okrajmi a potom sa bez zanechania stopy spojí do jedného celku, len čo sa celý prsteň ohňom opäť uvedie do jasnej červenej farby. Slamník bude tým slovom alebo gestom, ktoré, ak sa ho nezriekneme, prekoná a preklenie medzeru aj medzi nami.

V tomto momente treba prsteň, ešte stále nepravidelný, údermi kladiva vytvarovať na železnom kuželi, kým sa nestane dokonale okrúhlym, a potom ho leštiť pilníkmi, brúsnymi papiermi a štetinami rôznej drsnosti, až kým nezmizne každá nedokonalosť a kov sa nezačne lesknúť.

Počas našej výroby to nevyzeralo na to, že by sme mohli dosiahnuť takýto výsledok, podobne ako sa to stáva aj vo vzťahu, ale nakoniec boli prstene dokonalé, umne ukované našimi rukami, ktoré šikovne viedla naša majsterka: vzťah je (majstrovským) dielom na celý život.

Neboli to len dva prstene, ale duál, zlaté spojenie „nás dvoch“: spojenie v odlišnosti, to spoločné pôsobenie, ktoré umožňuje každému byť tým, kým je, ale aj tým, kým ešte nie je, a práve vďaka tomu druhému sa ním stávať čoraz viac – bez dominancie, podriadenia alebo manipulácie.

Duál sa teda nenachádza niekde na polceste medzi singulárom (indivíduom) a plurálom (spoločnosťou), ale stojí na počiatku oboch: „pár“ tvorí oboch, tvorí sa v rozdielnosti bez toho, aby sa stala protikladom, a v jednote bez toho, aby sa stala fúziou, len tak môže byť vzťahom medzi subjektom a subjektom (tzn. že takýto vzťah môže byť generatívny), a nie medzi subjektom a objektom (degeneratívny vzťah): maxime príslušnosti zodpovedá maxima slobody, maxime zjednotenia maxima individualizácie.

Tak ako pár očí, uší, nosných dierok vytvára videnie, počúvanie, dýchanie, tak „nás dvoch“ vytvára milovanie, túžba byť jedným telom, vytvárať duálnu formu existencie: spolu-existovať. To je ten duál, ktorý krôčik po krôčiku spolu objavujeme, priúčame sa mu a robíme s nečakanou radosťou, ako tie snubné prstene.

Článok je zverejnený so súhlasom autora a v spolupráci s talianskym denníkom Corriere della sera.