Pravda o krokusoch Prebudenie túžby prostredníctvom krásy

Podnietilo ma k tomu to, že som ostal tak trochu sklamaný z krásneho svetra, ktorý som dostal na Vianoce a na ktorom sa už objavovali prvé žmolky.

Všetky ľudské veci sa skôr či neskôr „požmolkajú“. Ale aj keď nás nič na svete nedokáže definitívne uspokojiť, neprestávame ďalej hľadať a načúvame nekonečnému volaniu, ktoré nás uvádza do pohybu: našej túžbe.

Neodmysliteľnou vlastnosťou túžby je totiž nič nevlastniť, pretože chce dosiahnuť nekonečné naplnenie a nikdy ju preto nedokáže naplniť niečo konečné alebo súčet mnohých konečných.

V krátkosti: nekonečno túži po nekonečne.

Túžba, teda nedostatok, ktorý robí človeka nepokojným, je však tým, čo robí každý aspekt skutočnosti nevyčerpateľným. Ale, žiaľ, kultúra, ktorá nám dookola opakuje „život je nanič, nemysli na to, bav sa a konzumuj“ (po obrazoch zničeného stvorenia nasleduje reklama na zbytočný výrobok, po obrazoch chudoby nasleduje hviezdičkovanie jedál za hviezdne ceny), umŕtvuje našu túžbu, a teda aj našu radosť.

Úpadok erotickej túžby v našej spoločnosti je toho veľavravným príkladom: ak ten druhý existuje pre nás len ako konečný objekt spotreby, a nie ako subjekt nekonečnej lásky, naše srdce skamenie.

Ako teda môže človek znovu povstať aj so svojím telom, ako sa to hovorí o Kristovi?Zdieľať

Cena za eróziu túžby je privysoká, pretože iba jej nezadržateľný nárok na nekonečno robí zo života radosť, nabáda nás: objavovať a vytvárať čosi nové, vychádzať zo seba, aby sme milovali, nadväzovali vzťahy s druhými a so svetom.

Je to úplný opak tej egocentrickej ilúzie, ktorá postupne „vyčerpáva“ všetko a všetkých navôkol, až napokon „vyčerpá“ aj nás.

Ako teda môže človek znovu povstať aj so svojím telom, ako sa to hovorí o Kristovi?

Prebudením našej túžby prostredníctvom krásy.

Túžba a krása patria do toho istého poriadku skutočnosti, ktorý predchádza rozumovému uvažovaniu, a teda možným klamom.

Krása je jednoduchá: ponára telo do nového sveta, pri ktorom cítime, že doňho chceme patriť a chceme s ním spolupracovať.

A tak som v ten Veľkonočný pondelok na prechádzke lesom prišiel až do údolia vtesnaného medzi horami vo výške asi dvetisíc metrov nad morom a tam som si ľahol na lúku, ktorú nedávno opustil sneh.

Ten zostal už len v tiesňavách a na vrcholoch hôr a tak vytváral okolo nás sťaby korunu ľadu. No napriek týmto drsným podmienkam tu už rástli krokusy, kvety veľhôr.

Otvárali na mňa tie svoje nekonečné biele a fialové kosatce v nemej tráve, ktorá zosivela pod ťarchou zimných mesiacov. Ich korunky boli skromnejšie, ako majú tie isté kvety v máji alebo v júni, ale nemenej krásne.

Pravda je taká jednoduchá ako vietor, ktorý sa sporil o moju tvár so slnkom.Zdieľať

Stáli tam ako nebojácni strážcovia pri prvom prebudení. Stromy v lese, borovice, jedle, smrekovce, sa ponárali do ticha, ktoré sa nepodobalo tomu zimnému tichu, ale tichu, ktoré predchádza prvým taktom koncertu, tichu plnému očakávania a vrenia. Kúsky snehu sa držali na tienistých úsekoch cesty v ľadových plátoch, ktoré sa roztržitému chodcovi zdali ako neškodná vodná hladina.

Táto číra krása mi zjavila náklonnosť vecí k sebe navzájom a tiež ich dialóg s nami. Jej moc je podmanivá, lebo vymedzuje tú jasnú hranicu sveta, ktorý je tvorený len pravdou a do ktorého ľudia naozaj ponárajú svoje telá, tým, že kráčajú, držia sa za ruky a zhovárajú sa medzi sebou, vychutnávajúc si sviatočný deň.

Takto dokážu prelomiť to mentálne zaklínadlo, pre ktoré veria menej tejto bezodplatnej kráse než škaredosti, za ktorú sú ochotní platiť peniazmi. Veru, pred pravdou dávame prednosť virálnosti, a predsa to prvé je darom, to druhé podriadením.

Pravda je taká jednoduchá ako vietor, ktorý sa sporil o moju tvár so slnkom: rovnováha síl, ktorú mi na tej lúke doprial krátky, ale dokonalý spánok, bola schopná očistiť moju myseľ od smútku a hnevu nevzkrieseného tela.

Tá krása, pre ktorú sa moje telo disponovalo ako tá najvhodnejšia schránka, mi pripomenula, že pravda nikdy nie je tam, kde sa telo mučí alebo manipuluje, pravda je len tam, kde telo vstáva z mŕtvych, kde ho život volá k životu, zadarmo.

Pravda je v reči lesa, ktorý sa tiahne cez rozľahlé snehové pláne až tam, kde nadmorská výška rozhodne, že korene sa musia zastaviť, pravda je sneh, ktorý postupne preniká do čistého zrkadla jazera, ktoré sa chveje vo vetre medzi svahmi… pretože pravda je nezničiteľný a plodný vzťah medzi vecami.

A tiež platí, že pravda je to dobro – krása, ktorá všetky tie veci obýva a spája a ktorú sme len my ľudia schopní vidieť a strážiť, ale aj ignorovať a prekážať jej tým, že vytvárame proti-pravdy postihnuté rovnakou nedokonalosťou: tie však veci a ľudí nezjednocujú, ale si ich podmaňujú, a to akýmkoľvek spôsobom, ktorý je daný ich mocou (fyzickou, politickou, ideologickou, ekonomickou...).

Krása nás robí spokojnými a povzbudzuje nás k tvorivosti.Zdieľať

Život sa zjavuje tam, kde sú putá, smrť, naopak, tam, kde vládnu reťaze.

Tie krokusy sú pravdou, nie emocionálnym dopingom proti tvrdosti života, ale ukážkou toho, že život, o ktorý sa staráme, ktorý napĺňame a prepájame s ostatnými, je možný.

A skutočne, na volanie krokusov v nás odpovedá túžba po takom svete, ktorý by sa vyrovnal tomu, ktorý sa v nich už znovu zrodil, teda (znovu) povstal.

Tak ako svetlo žiada rastliny o fotosyntézu, aby sa premenilo na kyslík, tak aj krása žiada našu túžbu, aby sa premenila na činnosť.

Krása nás robí spokojnými (drží nás pohromade) a povzbudzuje nás k tvorivosti, ako to po ceste naznačujú diela neznámych ľudí, ktorým sme vďační za ich prácu, aj keď nevieme, kto vlastne sú: stodoly dobre zapustené do krajiny, kríže vyrezávané a zasadené ako stromy medzi stromami, fontány s čerstvou vodou vyhĺbené do pníkov, rustikálny kostolík, do ktorého všetci, aj neveriaci, vstupujú pri hľadaní toho, čo prv museli dostať iní, aby sa rozhodli vytvoriť si krajší domov tam, uprostred ničoho.

Telo je stelesnená túžba, ktorej sa veci žiadajú zveriť.Zdieľať

Táto krása sa odohráva v tele, ktoré v živom vzťahu s vecami a ľuďmi objavuje, že je príjemcom darov, ktoré si nemusí nijako získavať, pretože mu už dávno patria.

Tak sa stáva telom sveta a tiež spoločnosti, na rozdiel od tela, ktoré sa cíti prázdne, pretože mu chýbajú veci, ktoré v skutočnosti nepotrebuje a ktorým sa v snahe vlastniť ich samo podriaďuje.

Telo je stelesnená túžba, ktorej sa veci žiadajú zveriť, aby sme ich užívali k svojej spokojnosti, ale nie k svojmu zotročeniu, aby sme zostali slobodní, a nie v zajatí, aby sme mohli aj my zakúsiť, že sme novým stvorením, ako tie krokusy, ktoré, kým kvitnú, neprestávajú hovoriť pravdu: Ak sme my, krátke večné životy, znovu povstali k životu, na čo čakáte vy?

Otvoril som oči a bol som opäť živý.

Článok je zverejnený so súhlasom autora a v spolupráci s talianskym denníkom Corriere della sera.