Koniec sveta Kto miluje, má všetok čas

Nedávno obleteli svet dve správy z vesmíru.

Prvá: vieme, že keď určitý typ hviezd starne, tak sa rozpína, ale po prvý raz sme získali snímky planéty, ktorá sa 13 000 svetelných rokov od nás do jednej z týchto hviezd ponorí s chumáčom prachu.

Druhá: vedci odhalili pravdepodobný pôvod tzv. „kvazarov“ (tal. QUAsi stellAR: kvázi-hviezdny zdroj svetla).

Boli objavené pred šesťdesiatimi rokmi a sú to tie najsilnejšie svietiace nebeské objekty: svietia ako miliarda miliárd hviezd, ale v takom obmedzenom priestore, ako by mohla byť naša slnečná sústava. Štúdium 48 galaxií, v ktorých sa nachádzajú, odhalilo, že kvazary sú dôsledkom zrážky dvoch galaxií.

Astrofyzici nám rozprávajú o minulosti, objavujú konštanty, ktoré riadia vesmír, rovnako ako tie, ktoré spôsobujú, že niektoré vtáky migrujú a mandľovníky kvitnú: objav nášho pôvodu je hypotézou o našej budúcnosti.

V skutočnosti nám tieto dva výskumy, aj keď úplne nezávisle od seba, oznamujú, práve vzhľadom na zákonitosti vesmíru, že svet sa skončí z jedného z týchto dvoch dôvodov: buď nás pohltí Slnko, ktoré je jednou z tých hviezd, ktoré sa rozpínajú, keď starnú, alebo sa naša galaxia zrazí s galaxiou Andromédy.

Kedy? V oboch prípadoch sa predpokladá, že tieto dve udalosti nastanú o päť miliárd rokov: koniec je istý a má orientačný termín exspirácie podobne ako potraviny, ktoré si kupujeme v obchode.

Keď objavujeme určité prírodné javy, vidíme seba samých: náš pôvod je našou budúcnosťou.Zdieľať

Koho to zaujíma, poviete si, veď vesmír má 14 miliárd rokov a my len dva milióny: do „konca sveta“ je ešte „dosť času“!

No sme si naozaj až takí istí?

Saint-Exupéryho často zneužívaná fráza o tom, že dobre vidíme len srdcom, vystihuje pointu, ktorá vyjadruje všetko iné než sentiment. Potvrdzuje ju totiž kvantová fyzika: vidíme v skutočnosti to, čo sme.

Mimo seba objavujeme to, čo nosíme v sebe: v negatívnom zmysle slova, keď tomu nechceme čeliť, ako napríklad vtedy, keď vidíme v tých druhých svoje chyby (akí sú lakomí, urážliví, závistliví... sú takými preto, lebo predovšetkým my sme takí); v pozitívnom zmysle slova, keď vonku – mimo seba spoznávame niečo, čo sme najprv prijali do seba (zamilovaní objavujú nebo, melancholici mesiac).

A tak keď objavujeme určité prírodné javy, vidíme seba samých: náš pôvod je našou budúcnosťou.

V piatich miliardách rokov, ktoré nám zostávajú, sa teda skrýva nielen termín exspirácie, ale aj pripomienka našej túžby.

Giuseppe Ungaretti to tušil už vtedy, keď si v zákopoch počas prvej svetovej vojny počas jednej letnej noci napísal na kúsok papiera:

„Uzavretý medzi smrteľnými vecami

(aj hviezdna obloha raz padne).

Prečo dychtím po Bohu?“

(Prekliatie – 29. júna 1916)

Na vlastnej koži pociťoval „smrteľnosť“ všetkého, dokonca aj hviezdnej oblohy s jej ilúziou nekonečna, o ktorom hútal a neskôr aj písal už Leopardi na svojich stránkach duše.

Pokorná krása ženskej tváre so sklopenými viečkami zosmiešňovala tribúny.Zdieľať

Posledný verš však svedčí o tom, že tvárou v tvár „ukončeniu“ všetkých vecí niečo v nás pretrváva v „nekonečne“: slovo Boh pochádza v skutočnosti zo starovekého koreňa pre „svetlo“, z ktorého pochádzajú zdanlivo vzdialené pojmy ako Zeus v gréčtine, dies (deň) v latinčine, božský (v tal. divino).

Tvárou v tvár temnote, ktorá zahaľuje náš pôvod a náš koniec, srdce dychtivo túži po svetle.

Ale čo mám teda robiť s tými piatimi miliardami rokov, keď mne možno zostáva len niekoľko desiatok rokov? Dovoliť im jednoducho vstúpiť do tých zostávajúcich rokov a tak z nich urobiť „koniec sveta“. Ale ako na to?

Dobre to vystihuje poviedka ruského spisovateľa, naturalizovaného francúzskeho občana Andreja Makina, ktorá sa točí okolo spomienky na detstvo v život udúšajúcom sovietskom Rusku.

Pri hre na schovávačku medzi opustenými tribúnami, na ktorých ešte pred niekoľkými hodinami stáli masami oslavovaní predstavitelia vládnej strany, dieťa nájde osamelú ženu, ktorá cez slzy číta list od svojho milého: „Nebola to prvá žena, ktorá ma oslnila svojou krásou. Bola však prvá, ktorá mi odhalila, že žena, ktorá miluje, nepatrí do nášho sveta, ale vytvára iný svet a v ňom zostáva, taká suverénna, že ju až míňa tá horúčkovitá dravosť plynúcich dní...

Pokorná krása ženskej tváre so sklopenými viečkami zosmiešňovala tribúny a tých, čo na nich prednedávnom zaberali miesta, a zároveň v jej svetle vybledli všetky tie zámery ľudí, ktorí sa samozvane stavajú do úlohy prorokov dejín. Pravdu vyjadrovalo, paradoxne, mlčanie ženy, jej osamelosť, jej láska taká veľká, že dokonca aj neznáme dieťa, ktoré zostupovalo po schodoch, bolo ňou navždy oslnené.“

Tá tvár spôsobila, že dieťa si uvedomilo, že raj, ktorý mu sľuboval komunizmus a ktorý mu vštepovali v škole, bol jeden veľký podvod, pretože mu chýbalo to podstatné: „V ideálnej spoločnosti sa predpokladalo, že bude fungovať všetko: nadšená práca más, rozprávkový pokrok vedy a techniky, dobývanie vesmíru, ktoré človeka zavedie do neznámych galaxií, materiálna hojnosť a rozumná spotreba spojená s radikálnou zmenou mentality. Všetko, jednoducho všetko! Až na... Nemyslel som na ‚lásku‘, jednoducho som znova videl tú mladú ženu uprostred veľkého pokoja, zaplavenú snehobielym svetlom. Ženu, ktorej oči boli zatvorené a ktorej tvár sa naťahovala k tomu, koho milovala.“ (Kniha krátkych lások, čo trvajú večne)

Láska alebo neláska: je len na nás, aby sme si vybrali, aký koniec sveta urobíme.Zdieľať

Tvár tej ženy, ktorá oplakávala svojho milovaného, ktorý zahynul vo vojne vedenej tými, ktorí ešte pred chvíľou zaberali miesta na tribúnach, demaskovala silu, s akou si človek a štáty namýšľajú, že existujú, že sú pánmi času, pričom sa stavajú proti nemu, teda proti jedinému spôsobu, ako ho naozaj poraziť: milovať.

Veď ten, kto miluje, má „všetok čas“: prijíma ho (z pohladenia, nejakej krásnej veci, od priateľa...) a dáva ho (v pohladení, robiac nejakú krásnu vec, priateľovi...). Na druhej strane pre tých, ktorí sa snažia získať si čas tak, že využívajú a vyčerpávajú veci a ľudí okolo seba (a tak rôznymi spôsobmi vedú vojnu), sa svet neustále končí.

Láska, podobne ako svetlo, ohýba čas a priestor v akomsi zákone „existenciálnej relativity“, ktorý je napokon zákonom „univerzálneho vzťahu“. Vskutku, hovoríme o niečom, že je to „koniec sveta“, buď preto, že je to také krásne (krása je láska v akcii), až to z neho vytvára nový svet, ako to robí láska tej ženy na tribúne, alebo preto, že to niekto zničí, ako tí, ktorí obsadili tie isté tribúny za jasotu más.

Láska alebo neláska: je len na nás, aby sme si vybrali, aký „koniec sveta“ urobíme, a nečakali, kým nás pohltí Slnko alebo do nás narazí Androméda.

Článok je zverejnený so súhlasom autora a v spolupráci s talianskym denníkom Corriere della sera.