Martin Leidenfrost

Toto bude najkratší komentár, ktorý som kedy písal. Jednak nie je veľmi čo povedať, po druhé, je mi od rána zle a dokážem písať len pomocou tabliet proti bolesti hlavy.

Mýlil som sa. Plnohodnotnú inváziu Ruska na Ukrajinu som považoval za nepredstaviteľnú vec a vnímam svoj zlý odhad ako osobnú katastrofu. Dnešok je dňom, keď sa sám seba pýtam, či radšej nemám s písaním skončiť.

Nechcem to obkecať, mýlili sa aj múdrejšie hlavy, môj švajčiarsky nadriadený napríklad – dosť proti Lukašenkovi a Putinovi naladený manžel dosť proti Lukašenkovi a Putinovi naladenej Bielorusky – by ešte včera stavil veľkú sumu peňazí na to, že veľká vojna nebude. Dnes sa trápi a hovorí iba toľko: „Muž v Kremli je chorý.“

So mnou je to predsa len horšie, lebo som už takmer 22 rokov s Ukrajinou zviazaný. Podnikol som tam desiatky ciest, občas som tam aj nejaký ten mesiac žil, zavítal som do dier, o ktorých bežný Ukrajinec v živote nepočul, disponoval som na Ukrajine neobvyklou širokou paletou zdrojov.

Myslel som si, že sa v Ukrajine vyznám. Hovno som sa vyznal.

Naopak, práve moja domnelá znalosť Ukrajiny mala veľký vplyv na môj katastroficky nesprávny úsudok. Veď som krajinu špeciálne v polovici februára precestoval, aby som si formoval na mieste svoj názor, veď to býva najspoľahlivejšou metódou.

No a z Ukrajincov, ktorých som na juhu, na severe a v Kyjeve stretol, veril málokto v reálnu hrozbu ruskej invázie. Niektorí takú možnosť dokonca stopercentne vylúčili. Jedna progresívna kyjevská kamarátka, ktorá dva-tri roky dozadu ešte vážne uvažovala nad tým, či nemá s druhom a s malým dieťaťom emigrovať do Holandska, tentokrát rezolútne útek z Kyjeva vylúčila.

Nie, ona nepovedala – Putin to neurobí. Odjakživa ho z duše nenávidí. Len jej pohľad a tón ukázali, že si bombardovanie Kyjeva nevie predstaviť. S láskavou iróniou si uťahovala z kyjevského primátora Klička, ktorý pred vojnou vraj povedal, že „kyjevské metro, to je náš bombový úkryt“.

Kamarátka býva neďaleko vládnej štvrte, kde sa dnes rátalo s útokom ruských parašutistov. Býva aj neďaleko asi najhlbšej stanice kyjevského metra. Ľudia tam už hľadajú útočisko.

Moja kľúčová chyba spočívala asi v tom, že som zle odhadol osobu ruského prezidenta. O Putinovi som si v posledných rokoch myslel, že je to pomerne zlý človek, ktorý však koná racionálne vo svoj prospech. Dnes som sa zobudil do rána, v ktoré som musel pochopiť, že je to absolútne zlý človek, ktorý očividne neprišiel len o posledné zábrany, no aj o rozum.

To najmenšie, čo môžem v tejto potupnej situácii urobiť, je ospravedlniť sa.

Ospravedlňujem sa vláde Spojených štátov. Ako aj niektorí Ukrajinci, aj ja som Američanom v posledných týždňoch občas ostrým slovníkom vyčítal, že strašia národ, za ktorý beztak nejdú bojovať, šialenými scenármi invázie.

Niežeby bol zo mňa odrazu proamerický človek, výhrady z minulosti sú opodstatnené, ale dnešného dňa sa nedá neuznať, že šialené scenáre CIA sa plus-mínus naplnili. Dokonca ich Rusi čiastočne ešte prekonali, keďže ešte aj bombardovali západnú Ukrajinu.

Ospravedlňujem sa atlantickému táboru na Slovensku, menovite aj ministrovi obrany Jaroslavovi Naďovi. Ešte včera, keď sa ho Zuzana Kovačič Hanzelová s pochybnosťami v hlase opýtala, či podľa neho naozaj „reálne“ hrozí vpád ruskej armády do Kyjeva, a keď Naď odpovedal, že to dokonca považuje za „pravdepodobné“, som krútil hlavou a reláciu som vypol.

Niežeby bol zo mňa odrazu atlantista, v tejto dôležitej chvíli európskej histórie však mali atlantisti pravdu. 24. februára roku 2022 môžu byť Slováci radi, že sú v NATO.

Ospravedlňujem sa aj niektorým čitateľom Postoja. Síce netušia, aké som mal na niektorých ťažké srdce, keďže som sa verejne o tom nezmienil, ale odkedy sa mi pod mojimi článkami vyčítalo, že som Putinom zaplatený troll, cítil som krivdu.

(Pravdou je, že som v Rusku fakticky persona non grata, od čias môjho veľmi kritického dokumentu o Gazprome žiadny ruský úrad so mnou nekomunikuje.)

Ešte včera som s kolegom riešil, či by nebolo namieste niekoho za ohováranie žalovať. Dnes, pri veľkosti môjho omylu, sú tieto emotívne invektívy zabudnuté. Odpúšťam všetkým a nechcem za to nič.

Menovite sa ešte ospravedlňujem čitateľke Mária Č. Pani Č. hrala pre mňa v minulosti úlohu externého svedomia – ak pri nejakej téme so mnou súhlasila, bol som si celkom istý, že som na správnej ceste. O to viac ma zarmútilo, že ma pri ruskej otázke začala stručným pokarhaním napomínať.

Pani Mária, dnešného rána je mi jasné: vy ste mali pravdu a ja som bol v omyle. Opäť budete mojím majákom.

Dnes totiž nie je o čom debatovať, Putin je pravdepodobne blázon a určite zločinec, touto neobhájiteľnou vojnou sa postavil mimo civilizácie. Mnohí z vás si to mysleli už skôr, na mňa trošičku zapôsobili jeho falošné konzervatívne signály, omnoho viac však zavážila moja láska k ruskej kultúre a k ruštine.

Ani sa mi nechce o tom rozpisovať, ako veľmi sa dnes bojím o kamarátov na Ukrajine. O mnohých neviem, kde sú a ako sa majú. Celý deň ich vidím pred sebou, usmiatych a žmurkajúcich.

A celý deň vidím pred sebou srdečné a vtipné Ukrajinky, s ktorými som sa len dva týždne dozadu tak dobre bavil pri ruských slaďákoch. Bolo to v Kalančaku, v poslednom ukrajinskom mestečku pred krymskou hranicou, civilná ochrana tam nejako začala cvičiť obranu krajiny a práve tam ma niektorí miestni ubezpečovali, že vojna nebude. Stopercentne, vylúčené.

Dnes bombardovala ruská armáda dva objekty na území Kalančaka, prerazila hranicu a je už o sto kilometrov ďalej, už stiahla ukrajinskú vlajku na dneperskej priehrade v Novej Kachovke. Netuším, či sú všetci títo milí ľudia celí a zdraví.

Mýlil som sa a je mi to nesmierne ľúto.

Milujem Ukrajinu. Stojím na jej strane. Posielam tento komentár a idem sa pýtať, ako môžem teraz pomáhať.