Martin Leidenfrost z Ukrajiny Slováci, krutých máte spojencov, veru krutých

Písať v týchto dňoch komentár o dianí na Ukrajine sa podobá pokusu rozvážne mudrovať nad odtrhnutím reťaze od hojdačky. No keďže som posledný týždeň strávil na Ukrajine, poprosil ma šéfredaktor, aby som napísal niečo o Ukrajine. Vyhoviem mu s veľkou dávkou smútku a trochou hnevu.

Poslední Slováci, ktorí sú ešte zvedaví na ubolené analýzy mojej niekdajšej krajiny snov, už poznajú môj dlhodobo kritický názor na kva­li­tu vládnutia na Ukrajine.

Museli by sme dlho hľadať, kým nájdeme v Európe štát, kto­rý tak oka­to diskriminuje národnostné menšiny (nielen ruskú).

Tiež tre­ba nejakú tú chvíľu hľadať, kým nájdeme pre­zi­den­ta, ktorý tak skla­mal vo svojom predvolebnom sľube (v kampani chcel Ze­len­s­kyj obe­tovať všet­ko za mier, v úrade ustavične torpéduje jedinú rea­listic­kú ce­stu k mieru – Minský dohovor).

A neúspešne budeme hľadať v histórii zabávača, z kto­rého sa – za me­nej ako dva roky! – vykľul malý diktátor. Jediný taký príklad je z ki­ne­ma­to­grafie, kde sa z Charlieho Chaplina stal Veľký diktátor. Ze­len­s­kyj však už nehrá prezidenta, on ním je a za­ká­zal šesť televízií a je­den z naj­čí­ta­nejších online denníkov. Apo­lo­géti to ob­ha­ju­jú s argumentom, veď ide o „pro­rus­ké médiá“. Ako príležitostný čitateľ zakázaného denníka stra­na.ua vám poviem, že také jednoduché to nie je: pro­rus­kosť zna­mená v ukrajinských pod­mienkach niečo úplne iné ako na Slo­ven­s­ku. Otvorená pochvala ruského režimu sa len tak nevyskytuje. Také proruské médium, ako napríklad vaše Hlavné správy, na Uk­ra­jine ne­exi­stuje a nemôže existovať.

To všetko je dôležité, no dnes je to ved­ľaj­šie. 

Dnes je totiž Uk­ra­ji­na z troch strán obkľúčená ruskou armádou. A obávam sa, že to nie je preto, že by si Vla­di­mir Vladimirovič robil dojímavé starosti o osud slo­body tla­če u suseda.

Možno to kulminuje zajtra, pozajtra, po konci olympiády alebo o me­siac, v každom prípade z toho vychádza, že Ukrajinci sú jednu celú zimu vystavení psy­choteroru najhrubšieho zrna.

Za každým ro­hom číhajú ruskí vojaci a americkí tajní ohlasujú každú chvíľu bez­pros­t­red­ne sa blížiaci začiatok invázie.

Viete si pred­sta­viť, ako sa v takej krajine žije?

Pozoroval som, že ľudia na to reagovali rôznymi spôsobmi. Mnohí sa snažia tú hrozbu ig­no­ro­vať, ako sa len dá. Niektorí práve teraz žúrujú a spievajú si do rána v karaoke baroch obľúbené ruské sla­ďá­ky.

Iní sa – podľa toho, akej sú povahy – sťahujú do izolácie. Podaktorí pre­sta­li sledovať správy.

Nápadné je, ako málo sa Ukrajinci na verejnosti bavia o hroziacej vojne. Keď som sa ich opýtal, mnohí odpovedali, že vojna ne­bu­de. Elit­ná vojačka, ktorú som spoznal v neformálnom prostredí, si všimla vša­de v krajine strach a úzkosť na tvárach.

Ja som to takto priamo nevidel. Ale viete si predstaviť, ako tá dlho­mesačná neistota hryzie človeka?

Je to teror, ad hoc joint-venture Rusov a Američanov, ktorí si vy­typovali bojisko a spoločne robia zo ži­vo­ta obyvateľov na tomto kúsku zeme peklo na zemi. Verím, že ani jedným sa tam nechce bojovať, aspoň Američania to vylúči­li, no hrajuškanie so zbraňami počas takého dlhého obdobia môže viesť k nehode.

Raz niekomu prasknú nervy. Niekto na niekoho vystrelí. A potom sa to dá už len utesniť, ak sú na každej strane chladné hlavy.

Osobne vychádzam z toho, že Putinova hlava je chladná. Myslím si, že blafuje. Blafoval už niekoľkokrát, ruské jednotky v tom kraji ne­cvičia prvýkrát, lenže te­raz je stávka taká vy­soká ako nikdy. Putin ne­mô­že opäť s niečím takým začať o pol­ roka, musí vytĺcť maximum tu a teraz.

Scenáre ruskej invázie, ktorými nás kŕmia americké tajné služby, sú zväč­ša šia­lené.

Opcia číslo 2: Útok cez Bielorusko na Kyjev (troj­milió­no­vé mesto!). Opcia číslo 4: Amfibický útok z Krymu cez Čierne more na Odesu (a čo urobia potom?).

Opcia číslo 5: Blitzkrieg z východu až do Dnepra (po ceste leží tretina Ukrajiny a druhé najväčšie mesto Charkov).

A k tomu zriadenie bábkovej vlády, na ktorej čele má stáť niktoš z roztrúsenej proruskej opozície. 

Nie, nič z toho si Putin nemôže dovoliť. Východní Uk­ra­jinci by asi reagovali pasívne na okupantov, kvetmi by ich ne­ví­ta­li a práve v situácii, keď Zelenskyj nemá v krajine vážneho súpera, by bola báb­ko­vá vlá­da na nitkách Kremľa celému svetu na smiech.

Aj keby Rus­ko okupovalo iba kúsoček Ukrajiny, bolo by tam konfrontované so špi­navou par­ti­záns­kou vojnou. Toľko ukrajinských bojovníkov na Don­base už vy­rás­t­lo.

Načo bude Putinovi takýto kus zeme? Na nič. Nie je to jeho štýlom prá­ce. Doteraz vykonal bleskové operácie s malým počtom elitných vo­jakov, ktorí vedia otočiť vojnu v prospech Ruska. Dialo sa to v lete 2014 na Donbase a potom v Sýrii a bolo to úspešné.

Vojnu na protirusky naladenej Ukrajine nevie v dlhodobom ho­ri­zon­te vyhrať. Vy­hrať však môže vojnu, ktorá sa nekoná. A o to sa sna­ží s celou svo­jou chytrosťou.

Viacerí sme pochybovali – nejakú chvíľu aj ja –, či je Putin ešte pri rozume. Všimli sme si, že ho chytil – čím ruským vakcínam ne­ro­bí reklamu – panický strach z kovidu. Požiadavku troch PCR te­s­tov, dezinfekčný kanál so sprchou chemikálií a ten prekrásny šesť­metrový stôl talianskej výroby – tomu všetkému čelia zahraničné topnávštevy v Moskve – možno chápať ako prí­zna­ky jeho paranoje a uzavretosti.

No medzitým som došiel k záveru, že Putin koná predsa len ra­cio­nál­ne. Keďže režim je odkázaný len a len na jedného 69-ročného star­ca, ktorý musí ešte v zdra­ví vydržať minimálne do roku 2036, má aj ten jeho strach z kovidu racionálne jadro.

Jeho vydieranie obkľúčením Ukrajiny mi pripadá až hlboko racionálne – aj keď odsúdeniahodné, nebezpečné a kru­té.

Či sa nám to páči, alebo nie, Putin už niečo dostal: 1. Zelenskyj stiahol zá­kon o správe povstaleckých území po návrate k Ukrajine. Ten zákon fak­tic­ky pochovával Minský dohovor. 2. V stredu, „v deň invázie“, vy­hlásil Zelenskyj, že „Donbas a Krym sa vrátia Ukrajine výlučne dip­lomatickou cestou“. To bola novinka, oficiálna lí­nia Ukrajiny do­teraz bola, že návrat sa môže usku­toč­niť aj vo­jenskými pros­tried­kami. 3. Napokon dosiahol, že lídri sveta sa dostavili do Krem­ľa a rokujú s ním. Kedy naposledy mal toľko vysokopostavených hostí?

A Putin môže dosiahnuť ešte viac. Nejaké bez­peč­nos­t­né garancie, niečo z toho na papier, niečo utajene. Atlantickí jastrabi budú zhnu­se­ní, ale pre normálnych Európanov by to bolo len dobre, zby­toč­ne by sa nepre­lie­vala krv tých, ktorí za nič nemôžu, nebude vojna.

Hoci stav ruského prezidenta je z akútneho vojenského hľadiska dô­ležitejší, osobne si robím väčšie starosti o rozum už aj beztak ľah­ko senilného amerického prezidenta. Otázka znie, či samotný Biden be­rie prestrelené správy svojich tajných, ktoré pôsobia čias­točne až komicky, vážne.

V Amerike sa vyznám horšie. S určitou istotou viem len toľko, že pri moci je tam partia, ktorá roky rokúce ochromovala pre­zi­dentovanie Do­nal­da Trum­pa šírením nepodložených protiruských konšpirácií – a teraz tvrdí, že Putin čochvíľa za 48 hodín dobyje Kyjev a zvrhne za­báva­ča. Mi­loš Zeman má asi pravdu, keď hovorí, že toto je po Iraku a Af­ga­nis­ta­ne tretia blamáž CIA.

Sú tu dve možnosti: Buď americká vláda neverí svojmu vojenskému scenáru, potom je to falošná spravodajská hra, ktorú bude neskôr s úsmevom na pe­rách obhajovať tvrdením, že zabránila najhoršiemu.

Alebo oni v tie bláznovstvá naozaj veria – a potom je svet na tom zle. Ako som už povedal, chladné hlavy by sa nám v tejto chvíli zišli.

Žiaľ, vidím signály pre druhú možnosť. Napríklad fakt, že mnohé eu­rópske médiá – medzi nimi aj také, ktorým predtým nebola dia­g­nos­ti­ko­vaná atlantická besnota – so všetkou vážnosťou pracujú ďalej s pochybnými správami amerických služieb. Nevadí, že sa v stredu nič nestalo, veď vojny sa zriedka začínajú v stredu. Tak sa to začne v nedeľu alebo v pondelok, raz sa to predsa začať musí.

Ako Slováci ste známi tým, že v geopolitike sa správate ako fan­klu­by dvoch hokejových tímov. Jedni sú za Rusov, druhí za Amíkov. Nezazlievajte mi to, ale mne je z týchto vašich spojencov po návšteve Uk­rajiny zle.

Rusi sa už osem rokov správajú k bratskému národu kru­to, akoby chce­li Ukrajincov trestať pre neveru. Aj ak z toho nebude vojna, je toto obkľúčenie v zime 21/22 krutým ponížením. A pritom to vy­ze­rá, že Rusi na tejto kríze ešte aj zarábajú, zvýšené ceny ropy a plynu plnia ruský rozpočet.

A Američania? Nuž, aj pre nich to vyzerá sľubne, vďaka diabolizá­cii a sebadiabolizácii ruského režimu ich čakajú mastné kšefty. To, čo obkľúčená Ukrajina dostane od svojich priateľov na Západe, sa nazýva „makrofinančnou pomocou“, v skutočnosti je však mikropô­žič­kou vo výške niekoľkých stoviek miliónov eur – ktorú treba vrátiť.

Americké náklady sú nulové, zomrieť za Ukrajinu nepôjde nikto. A čo mi pripadá najhoršie: Pri prvej príležitosti, už niekoľko dní pred stanoveným termínom ruskej invázie, evakuovali Spojené štáty svojich diplomatov a potom aj svojich občanov z Kyjeva. Američania opu­stili Ukrajinu, pred očami ju zradili.

Toto, Slováci, sú tí vaši spojenci na Východe aj na Západe. Zle ste si vybrali.