Lyžiarka Petra Hromcová Chcem pokračovať, ale mám vek, keď by už rodičia nemali financovať moju kariéru

V Pekingu sa okrem Petry Vlhovej predstavia v zjazdovom lyžovaní aj ďalšie Slovenky, ktoré sa na olympiádu kvalifikovali. Jednou z nich je 23-ročná Petra Hromcová, ktorá hoci reprezentuje Slovensko, trénuje v Česku pod vedením českého trénera. 

Pre Postoj hovorí o tom, prečo na Slovensku nenašla dobré zázemie, aké sú jej očakávania od štartu na olympiáde a prečo napriek náročným podmienkam či zdravotným problémom neprestala s lyžovaním. 
 

Čo vás čaká v týchto posledných dňoch pred začiatkom olympiády?

Mám ešte pred sebou kondičnú prípravu v posilňovni a koncom tohto týždňa by som mala ísť do Čiech, kde budem trénovať na lyžiach. Budeme dolaďovať lyže, aby sme vedeli, ktoré si už vezmem aj do Číny.

Tento týždeň som mala ešte online skúšku. Študujem totiž aplikovanú kineziológiu a kondičný tréning na Masarykovej univerzite v Brne. Teraz však už pôjde škola na chvíľu bokom a sústredím sa na olympiádu.

Cítite pred odchodom nervozitu?

Zatiaľ nie, ešte si to asi poriadne neuvedomujem. Myslím, že to príde, až keď budem sedieť v lietadle. (Úsmev.)

Určite už máte predbežné informácie o trati a celkových podmienkach, ktoré vás na olympijských pretekoch čakajú. Ako to vyzerá?

V Číne som už bola pretekať aj pred tromi rokmi a viem, že je tam iný sneh ako u nás v Európe. Je suchší, agresívny. Vtedy musí byť pretekár citlivejší, aby to technicky fungovalo. Trochu sa obávam, či sa budem vedieť prispôsobiť, ale verím, že sa to podarí.

O tom, ako presne bude vyzerať trať, ešte informácie nemám, ale budeme mať pár dní na to, aby sme si kopec vyskúšali.

Čo bude pre vás osobne úspechom?

Pre mňa je už účasť na olympiáde veľkou výzvou. Zatiaľ si nedávam konkrétny cieľ, ale, prirodzene, budem chcieť predviesť čo najlepšie jazdy. Primárne v klasickom a obrovskom slalome, čo sú moje hlavné disciplíny. Chcem byť hlavne spokojná so svojimi jazdami a potom verím, že bude aj výsledok priaznivý.

Sústredím sa hlavne na slalom, ale veľmi sa teším aj na tímovú súťaž, ktorá nám veľmi dobre vyšla pred tromi rokmi na majstrovstvách sveta vo švédskom Åre. Vytvorili sme vtedy dobrý tím a v paralelnej súťaži sme skončili na peknom piatom mieste. Istotne chceme zabojovať aj teraz.

Najväčšie nádeje na olympiáde sa, pochopiteľne, spájajú s Petrou Vlhovou. Budete s ňou počas najbližších týždňov v kontakte?

Neviem, aké sú presné plány jej tímu. Ja si môžem so sebou vziať iba jedného trénera, ona by mala mať okolo seba väčší tím, takže pravdepodobne budeme do istej miery kooperovať. Myslím, že aj počas samotných pretekov si budeme vzájomne dávať informácie, napríklad o podmienkach na trati. Fungovalo to tak, aj keď som štartovala minulý rok na pretekoch svetového pohára v Jasnej. Určite bude fajn, ak mi najlepšia lyžiarka sveta posunie nejaké postrehy. Vyzná sa v tom veľmi dobre. (Úsmev.)

Určite si pôjde najmä v slalome a obrovskom slalome po medailu. Podarí sa jej ju získať?

Veľmi jej budem držať palce, aby jej to vyšlo. Olympiáda je však veľmi špecifická. Človek nevie všetko vopred predpovedať. No myslím, že Petra je po minuloročnej náročnej sezóne psychicky skvelo pripravená a má veľkú šancu.

Veľa sa analyzujú dôvody, vďaka ktorým je Vlhová taká úspešná. Čím je výnimočná z vášho pohľadu?

Poznám ju skoro odmalička, keďže sme sa stretávali na pretekoch v žiackych kategóriách. Už vtedy vynikala tým, že bola veľmi veľký „makač“. Svoju stopercentnú pozornosť dávala do športu a ničím sa nerozptyľovala. Podľa mňa nikto spomedzi nás do toho nedával tak veľa ako ona. Myslím, že najmä vďaka tomu je dnes úspešná.

Pamätáte si na nejaké spoločné zážitky z detských čias?

Áno, spomínam si, ako sme raz boli spolu na medzinárodných pretekoch v Taliansku. Nemali sme tam dobrú stravu, a tak sme si do bufetu chodili kupovať pelendreky. Bola s ňou zábava. Tie preteky, mimochodom, vtedy vyhrala.

Potom sme sa niekoľko rokov nevideli, keďže som o tri roky mladšia a pretekala som v nižších kategóriách. Dlhšie sme sa teraz tak kamarátsky neporozprávali, lebo aj keď sa stretneme, väčšinou sa bavíme iba o aktuálnych pretekoch.

Slovensko nemá veľa špičkových lyžiarov. Je pre vás výhoda alebo skôr nevýhoda pretekať v ére Petry Vlhovej?

Myslím, že skôr výhoda, pretože Peťa nám otvára dvere pre lepšie podmienky a viac ľudí si lyžovanie všíma. To, samozrejme, súvisí aj s väčšou finančnou pozornosťou, ktorá k lyžovaniu vďaka nej smeruje. A v neposlednom rade Petra môže byť veľkým idolom pre mnohých športovcov. Je skvelé, že nemusíme vzhliadať k špičkovým lyžiarom z iných krajín, ale máme ju a motivuje nás to, že kvalitné výsledky dokážeme dosiahnuť, aj keď nie sme ako krajina lyžiarskou veľmocou.

Váš príbeh je podobný ako v prípade Petry Vlhovej či bývalej úspešnej lyžiarky Veroniky Velez-Zuzulovej v tom, že aj tu hrali významnú rolu rodičia. Venovali do vášho lyžovania množstvo času, energie aj peňazí. Čím to je, že bez zanietenej podpory rodičov u nás prakticky nemajú mladé talenty šancu?

Neviem na to odpovedať a nerozumiem, prečo sa lyžovaniu dostáva zo strany štátu taká malá podpora. Myslím, že na tom mala veľký podiel aj bývalá lyžiarska asociácia. Verím, že teraz s novým zväzom svitá na lepšie časy a lyžiari dostanú väčšiu podporu.

Predpokladáme, že všetko, čo ste si doteraz v súvislosti s lyžovaním museli zaobstarať, išlo z vlastného vrecka.

Áno. V tejto sezóne však už dostávam čiastočnú podporu aj od Slovenského lyžiarskeho zväzu a je to podstatne lepšie ako predtým.

Prečo vlastne musíte trénovať v Česku? Je to zaujímavý paradox, že Slovensko je krajinou hôr, za ktorými sú aj Česi ochotní cestovať stovky kilometrov, a vy, naopak, chodíte trénovať do Česka. 

Jednoducho kvôli lepším podmienkam. U nás je náročné vybaviť vôbec kvalitný tréning. Najlepšie kopce sú v Jasnej, no je komplikované zorganizovať si tam tréning. Radšej ich nechávajú otvorené pre verejnosť. Nemáme tiež dostatok trénerov, s ktorými by sa dalo spolupracovať. Zázemie v Česku je z tohto pohľadu lepšie. Je to naozaj paradox, keďže Slovensko je krajina kopcov a ľudia z Čiech predsa chodievajú lyžovať k nám.

Mali ste v detstve rovesníkov, ktorí museli z finančných dôvodov s aktívnym lyžovaním skončiť, hoci boli talentovaní a mohli to dotiahnuť ďaleko?

Určite, už len zo svojej žiackej kategórie si pamätám viaceré dievčatá, ktoré boli konkurencieschopné, no nemohli si dovoliť pokračovať.

To už zrejme bolo v čase, keď ste intenzívnejšie začali lyžovať a rodičia videli, že máte potenciál dosiahnuť viac.

Áno, to bolo medzi piatym a siedmym rokom. Pre šport som sa zapálila dosť skoro a rodičia videli, že ma to baví. Tým, že videli, že som šikovná, dostala som od nich podporu. Pomáhali mi aj v škole, bolo to obdobie, keď som sa len učila písať, museli sa mi veľa venovať. 

Čo bol ten moment, keď aj vaši rodičia pochopili, že máte predpoklady na vrcholový šport? 

Rozhodujúce boli výsledky a slová trénera, ktorý videl, že kombinácia techniky, ako lyžujem, spolu s mojou osobnosťou, to, že sa viem zapáliť a som sebavedomá, môže zo mňa spraviť športovca profesionála. 

Bežní rodičia odvádzajú svoje deti do školy, maximálne na nejaký krúžok. Čo znamenalo rozhodnutie sa pre vrcholový šport pre vašu rodinu? 

Museli toho veľa obetovať, ale hádam sa to teraz vracia. Vždy, keď sa mi podarí ísť na väčšiu súťaž alebo spraviť dobrý výsledok, tak to vnímam ako odmenu aj pre nich za to, čo pre mňa robili od malička. 

Zrejme sa doma otváralo šampanské, keď ste sa kvalifikovali na olympiádu.

Mali sme všetci veľkú radosť.

Hovorí sa, že zlom v živote lyžiara nastáva, keď prechádza do juniorskej kategórie. Čím to je, že práve vtedy sa rozhoduje, či bude pokračovať, alebo nie?

V juniorskej kategórii sa súťaží na najväčších úrovniach, je možné sa už dostať do európskeho pohára, na svetový pohár, na majstrovstvá sveta. V tej žiackej kategórii je to veľakrát iba o zábave alebo o tom, aby dieťa športovalo. Medzi juniormi je už viac tréningov a celkovo je to náročnejšie, cestuje sa do zahraničia a dochádza k porovnávaniu so zahraničnými pretekárkami. 

Práve preto si to vyžaduje v tomto bode aj oveľa viac finančného zabezpečenia?

Pri tomto prechode sa to láme na financiách. Medzi žiakmi sa to ešte dá zvládnuť, lebo sa lyžuje najmä na Slovensku. Potom si rodina musí zvážiť, či na to má prostriedky, alebo sa podarí zohnať nejakého sponzora. 

Vašimi sponzormi sú len rodičia. Keď ste chodili na zahraničné súťaže a videli možnosti ostatných pretekárok, porovnávali ste sa v tom, aké majú ony napríklad vybavenie?

Nebol to úplne dobrý pocit. Niekedy som si kládla otázku, či má ešte zmysel skúšať to na Slovensku, keď vidím, ako sú na tom ostatné krajiny. Jediné, čo ma vtedy motivovalo, bolo, keď som videla Veroniku Zuzulovú a Petru Vlhovú. Povedala som si, že keď to ony zvládajú s takými podmienkami, zrejme sa to dá. Ale určite je to náročnejšie, ako to majú Rakúšanky alebo Francúzky.  

U vás prišlo do toho ešte aj zranenie, ktoré vás na dva roky zabrzdilo v kariére. Ako je možné, že ste si vtedy nepovedali, dosť a končím?

Bolo to asi tým, že sa mi to stalo hneď po prvom roku v juniorskom lyžovaní, ktorý je kľúčový. Mnoho žiačok do prvého roka po prechode k juniorom skončí, keď sa ukáže, že sa im nedarí. Mne sa však ten prvý rok naozaj darilo, preto som po zranení mala motiváciu sa z toho dostať. Bolo to však ťažké, lebo už aj keď sa ukazovalo, že je to na dobrej ceste, tak stále sa vracala bolesť. Až po dvoch rokoch sa to podarilo vyliečiť. Tie dni, ktoré som nemohla byť na snehu, mi veľmi chýbali, to bolo pre mňa znakom, že sa oplatí vrátiť. 

Prešli ste si potom aj mononukleózou. Ak by ste vtedy skončili s lyžovaním a vaša predstava o živote by sa vám rozpadla, zrútil by sa vám svet?

Predtým som asi naozaj mala na lyžovaní postavený svoj život. Ale práve to zranenie chrbtice a potom mononukleóza mi ukázali, že život nemusí byť len o tom a že sú aj iné veci, ktoré sú dôležité a ktoré môžem v živote robiť. Preto spájam lyžovanie aj so školou, aby som mala zadné dvierka. Športovec nikdy nevie, kedy sa zraní, čo ho môže navždy zo športu vyradiť. 

Čo vás motivuje to nevzdať a pracovať na sebe?

Rodina, obeta rodičov a naša spoločná cesta. Preto mám veľkú radosť z nominácie na olympiádu. Okrem toho, že je to sen každého športovca, je to malá výhra pre mňa i moju rodinu.

Premýšľali ste nad tým, či budete pokračovať po olympiáde ďalej bez ohľadu na výsledok?

Určite chcem pokračovať, ale všetko závisí od financií. Už som v takom veku, keď ma rodičia nemôžu financovať večne. Olympiáda bude pre mňa aj príležitosťou, ako sa zviditeľniť.

Aby sme to ilustrovali na príklade, keď ide Petra Vlhová na preteky svetového pohára, tak má okolo seba tím ľudí od mentálneho kouča až po kondičného trénera. Aké sú vaše podmienky, aby sme to porovnali?

Môj tím je jeden tréner a sme naňho dve lyžiarky. Teda keď máme niekedy záujem ísť na iné preteky, lebo každá sa špecializujeme na iné disciplíny, tak sa musíme dohodnúť na kompromise. 

Vy teda nemáte mentálneho kouča?

Svojho osobného ako Peťa, ktorý ju sprevádza na každých pretekov, nemám. Pracovala som v minulosti s jednou športovou psychologičkou, čo je však iné ako kouč. Spojím sa s ňou len občas, aj to len online. 

Zrejme aj športovú výbavu máte skromnejšiu ako Vlhová.

Čo sa týka výbavy, mám oveľa menej lyží, aj preto, lebo značka lyží Petru sponzoruje, čiže ona si môže vybrať – koľko párov si zažiada, toľko má. Ja si ešte stále lyže kupujem z vlastného rozpočtu, preto ich mám podstatne menej. 

Máte špeciálny pár lyží na preteky?

Tie, čo mám na tréningoch, používam aj na preteky. Len výnimočne vyberieme niektoré lyže špeciálne na preteky. Meníme to podľa podmienok. 

Kto vás bude sprevádzať na olympiádu?

Vzhľadom na opatrenia nás nemôže sprevádzať rodina, ide so mnou len môj tréner. Dúfam, že on mi pomôže zbaviť sa stresu. Rodičov budem mať len na telefóne. 

Dúfam, že to zvládnem. Zvyknem sa modliť, to mi pomáha sa vnútorne nastaviť a veriť tomu. Verím v Boha ako pomáhajúcu silu, tak mu to odovzdám. 

Keď budete hore na štarte, na čo budete myslieť? Dá sa tam vôbec na niečo myslieť, alebo je to len o čistej koncentrácii? 

Keď som na takýchto veľkých pretekoch, zvyknem myslieť na to, že tu stojím, lebo som si to zaslúžila svojou prácou, drinou a obetou. Aby som nebola nervózna, tak si poviem, že si to idem užiť, lebo je to vlastne to, čo mám rada a čo robím celý život. 

Foto: archív P. H.