Týždenný výber Lukáša Krivošíka Kým vláda rieši najmä beztrestnosť svojich ľudí, Slovensko ďalej stagnuje

„Nie je to zrkadlo športu, ale celej slovenskej spoločnosti. Ak to nefunguje v ekonomike, zdravotníctve, školstve, prečo by malo v športe...“

Týmito slovami zhodnotil športový redaktor verejnoprávnej televízie nie veľmi slávne výsledky slovenských športovcov (najmenšia výprava/najmenej medailí) na tohtoročných Letných olympijských hrách v Paríži. Človek sa ho až bojí menovať priamo, aby mu neublížil a neupriamil na neho nežiaducu pozornosť súčasného vedenia rezortu kultúry.

V každom prípade, mohlo by ísť o jednu z tých vzácnych príležitostí, keď spoločnosťou zatrasie nie investigatívna novinárčina či sociálna reportáž, ale športová žurnalistika.

Pod článkom Petra Kravčáka, ktorý naše výsledky na olympiáde zhodnotil, zasadil do súvislostí a pokúsil sa poukázať aj na niektoré pozitívne momenty, sa rozprúdila zaujímavá diskusia našich čitateľov. Niektorí vyzdvihli, že počet olympijských medailí predsa nemožno automaticky stotožňovať s celkovou životnou úrovňou v krajine.

Veď málokto z nás by menil Slovensko za Uzbekistan len preto, že športovci tohto stredoázijského štátu získali v Paríži osem zlatých, dve strieborné a tri bronzové medaily, pričom celkovo sa táto krajina medzi zúčastnenými umiestnila na 13. mieste.

Naopak, rovnako ako prehnane sebakritickí Slováci by si mohli popol na hlavu sypať občania Singapuru, ktorí sa so ziskom jednej bronzovej medaily delia so Slovenskom o 84. miesto medzi súťažiacimi krajinami. No sebavedomie ekonomického tigra juhovýchodnej Ázie táto bilancia z olympijských hier určite nenaruší.

Na vyššie opísanom argumente určite niečo je. Lenže kým obyvatelia Uzbekistanu alebo Kene sa môžu tešiť zo svojich športových úspechov svetovej úrovne a Singapurčania z bohatstva svojich ekonomických príležitostí, problémom Slovenska je, že sme akoby priemerní vo všetkom. V žiadnej oblasti to asi nie je úplne beznádejné (v porovnaní s niektorými inými krajinami sveta), no v nijakej oblasti ani príliš neexcelujeme.

Nemusíme sa porovnávať s Čechmi, ktorých máme psychologicky tendenciu vnímať ako vždy prinajmenšom o krok pred nami. Dobrým príkladom je Maďarsko, ktoré sme ešte donedávna v rôznych ukazovateľoch ekonomickej výkonnosti mierne predbiehali, no u nášho južného suseda boli špičkové výkony zastúpené vždy hojnejšie ako u nás.

V Paríži tento rok získali maďarskí športovci šesť zlatých, sedem strieborných a šesť bronzových medailí, čím sa zaradili na 14. miesto medzi krajinami (za už spomenutý Uzbekistan). No nejde len o šport.

Len za posledných tridsať rokov získalo Nobelovu cenu šesť Maďarov. Dvaja (Ferenc Krausz za fyziku a Katalin Karikó za fyziológiu alebo medicínu) ju získali minulý rok.

Čitatelia by na tomto mieste mohli namietnuť, že z tých šiestich boli traja skôr Američanmi maďarského pôvodu a jeden Izraelčan maďarského pôvodu. No stále by nám zostali dvaja Maďari (spisovateľ Imre Kertész a fyzik Ferenc Krausz), pričom Slovenská republika za tri dekády svojej existencie nevyprodukovala žiadneho nobelistu.

Podobne by sa dalo argumentovať filmovými Oscarmi, aj keď tie sú už v posledných rokoch skôr výkladnou skriňou politickej korektnosti. Maďari (Mefisto), Slováci (Obchod na korze) a Česi (Ostře sledované vlaky) majú po jednom oscarovom filme pred rokom 1990. No Maďarom sa podaril aj jeden Oscar v nedávnej minulosti. V roku 2015 ho získala snímka Saulov syn. Čechom sa, samozrejme, podarilo získať Oscara v roku 1996 za film Kolja.

Slováci na svoj ponovembrový oscarový film stále čakajú a s nastalgiou spomínajú na Obchod na korze. Prečo tento dlhý výpočet?

V súčasnosti ministerka kultúry Martina Šimkovičová a Lukáš Machala zvádzajú akýsi zápas s umelcami, ale vôbec nie je jasné, ako majú nimi vykonané zásahy posilniť medzinárodnú konkurencieschopnosť slovenského umenia. Alebo inak povedané: ako nás priblížia napríklad k Oscarovi pre slovenský film (alebo iným prestížnym oceneniam v rôznych oblastiach umenia).

Vládna koalícia sa snaží rámcovať tento konflikt ako zápas s progresívnymi aktivistami v umení. No tento pohľad nesedí. Ministerku ostro kritizuje aj Marek Maďarič na Štandarde, ktorý tým dráždi väčšiu časť čitateľov, čo je vidieť na diskusiách pod jeho článkami.

A kritika na jej adresu zaznieva tiež od hercov, ktorí sú známi politicky konzervatívnymi postojmi a praktizovanou vierou. To ukázala aj videodiskusia Michala Magušina s hercami SND Jánom Gallovičom a Štefanom Bučkom.

Kým prebieha ľúty zápas v kultúre, nadobudla nenápadne účinnosť trestnoprávna novela, ktorá viaceré kauzy osôb z prostredia vládnych strán v podstate uzatvára ako premlčané. Beztrestnosť „našich ľudí“ sa niekoľko mesiacov po voľbách ukazuje ako hlavný záujem tejto koalície.

V zdravotníctve zatiaľ stále čelíme nedostatku odborníkov a odchodu mladých lekárov do cudziny. Ako ukázal článok Aleny Potockej o centrách asistovanej reprodukcie, samostatným problémom slovenského zdravotníctva je, že o niektorých záležitostiach ani nemáme dáta.

Školstvo zase čelí odchodu najlepších z maturantov na české vysoké školy. Opäť to poukazuje na nízku medzinárodnú konkurencieschopnosť tých našich.

Dôchodcovia a študenti majú síce cestovanie vlakmi bezplatné, no železničná infraštruktúra je v zlom stave, vlakové spoje notoricky meškajú často aj desiatky minút a na mnohých železničných staniciach (Sereď, Kysak...) by mohli filmári natáčať filmy, odohrávajúce sa za normalizácie – lebo vtedy sa do nich naposledy investovalo. Stav vlakovej dopravy potom Slovákov vyháňa do áut. 

Robert Fico, najdlhšie slúžiaci premiér v ére samostatného Slovenska, má už doživotnú rentu schválenú parlamentom i podpísanú prezidentom Pellegrinim. Keď sa prihlási o slovo, spravidla straší opakovaním atentátu, k čomu vraj burcuje opozícia. Je to pohodlnejšie než vysvetľovať ľuďom, prečo maturanti hromadne migrujú na české univerzity a pacienti si v nejednom prípade musia hľadať lekára-špecialistu v susednom okrese. Skôr, než toto volebné obdobie skončí, možno sa k tomu pridá aj otáznik, prečo zrazu vo veľkom a beztrestne začali ľuďom miznúť z pivníc bicykle.

Veľká časť spoločnosti sa zmierila s úrovňou školstva a zdravotníctva ako danou a nemennou. Koaliční politici sú odborníkmi na odpútavanie pozornosti občanov k zástupným témam.

Ekonomicky to tiež nie je žiadna sláva. Pohľad do tabuľky Eurostatu ukazuje, že dobiehať priemer EÚ sme prestali asi v roku 2015. Pri moci vtedy bola jednofarebná druhá vláda Roberta Fica. V roku 2018 nás predstihlo Poľsko. Veľa sa hovorí o tom, že Eurostat kvôli metodickej chybe podhodnocuje ekonomickú úroveň Slovenska, no o tom, že Poľsko nám ušlo, sa možno presvedčiť pri návšteve severného suseda na vlastné oči.

No trápi to súčasnú vládu? Občas z koaličného prostredia preniknú návrhy na zníženie deficitu verejných financií typu zdaňovanie bankových transakcií alebo zrušenie dvojpercentnej daňovej asignácie. Ibaže vyrovnávanie rozpočtu nie prostredníctvom šetrenia vo výdavkoch, ale vysávaním ďalších peňazí zo súkromnej sféry, má potenciál náš hospodársky rast a teda dobiehanie priemeru EÚ ďalej spomaliť...  

V úvode sme naznačili, ako veľmi by dokázalo Slovákov povzbudiť a inšpirovať, keby sme opäť vyhrali nejaké majstrovstvá sveta (v hokeji alebo inom športe), keby slovenskí vedci získali Nobelovu cenu alebo slovenskí umelci Oscara za najlepší zahraničný film. Hľadá sa niekto, kto by Slovákov vytrhol z prostrednosti a naučil víťaziť.

Politici nesúťažia na olympiáde ani nerobia výskum. Môžu akurát vedcom, umelcom, športovcom, ale tiež podnikateľom, vytvoriť prajné prostredie pre prácu alebo, naopak, hádzať ich úsiliu polená pod nohy.

Smer, SNS a spol. už vládli dosť rokov na to, aby Slováci pochopili, že s týmito nás žiadne víťazstvá nečakajú. Len postupné zahnívanie v stojatých močiaroch (pod)priemeru.

Centrá asistovanej reprodukcie na SlovenskuNevieme, koľko zmrazených embryí skladujú. Štát sa už desaťročia nezaujíma, čo vlastne robia

Alena Potocká

Ovládnutie STVRNebojme sa orbanizácie médií, oni na to jednoducho nemajú

Martin Hanus

O vojakoch a vlakochRusi si musia pri Kursku vystačiť s tým, čo majú. Prečo nemôžu do oblasti presunúť masívne rezervy?

Marian Kechlibar

Herci Gallovič a Bučko o ohrození kultúryKultúra potrebuje slobodu a treba akceptovať aj existenciu toho, čo sa nám nepáči

Michal Magušin

O filme MikiBuduje sa tu Černákov kult či nie?

Eva Čobejová

Život po rakovineAko rodina sme prežili niečo také náročné, že sa to nedá zmeniť lusknutím prsta

Zuzana Hanusová