Katastrofa v súostroví Tonga K nám aj koniec sveta dorazí s omeškaním

Prieskumným lietadlám, ktoré nad súostrovie Tonga vyslali Austrália a Nový Zéland, sa podľa agentúrnych správ naskytol pohľad skazy. Nuku’alofa, hlavné mesto pacifického ostrovného kráľovstva, pokryla po sobotňajšej erupcii podmorskej sopky Hunga Tonga-Hunga Ha’apai dvojcentimetrová vrstva popola a prachu, kým na okolitých ostrovoch boli zaznamenané rozsiahle škody na majetku.

Oblak na obrázku k tomuto článku, ktorý vytvorila sopečná erupcia a z vesmíru vyzeral ako obrovská bradavica, dosiahol priemer až 260 kilometrov. To je asi ako vzdialenosť medzi Bratislavou a Popradom leteckou čiarou.

Viaceré krajiny v Pacifiku vydali varovania pred hrozbou prívalovej vlny cunami. „Nezvyčajne vysoké vlny“ mali pripraviť o život dve ženy až v ďalekom Peru. Skoro trojmetrové vlny hlásili cez víkend tiež z Japonska. Dobrou správou je, že aspoň celkové straty na životoch v dôsledku tejto prírodnej katastrofy sa zatiaľ javia nízke.

Keby Slovensko bolo u protinožcov

Udalosti z ostrovného štátu Tonga sa v Európe málokedy dostanú do správ. Málokto z nás by z hlavy vedel vôbec pomenovať hlavné mesto tohto štátu, ktorým je už spomenutá Nuku’alofa. Pre slovenského konzumenta médií ide o vzdialené „problémy protinožcov“. A to doslova.

Na internete sa dá nájsť niekoľko webových stránok, ako napríklad geodatos.net, ktoré dokážu pre ktorékoľvek miesto na svete vyrátať, kde sa nachádza jeho antipód, teda miesto na opačnej strane Zeme. Keby sme v rámci myšlienkového experimentu takto preniesli Slovensko, ocitlo by sa práve v južnom Pacifiku, vyše 1800 kilometrov východne od Nového Zélandu. Je to uprostred oceánu, široko-ďaleko nič nie je, najbližšie sa nachádzajú Chathamské ostrovy, no aj tie sú vyše 1100 kilometrov vzdialené.

Keby však Slovensko ležalo na opačnej strane Zeme, prírodná katastrofa v súostroví Tonga by asi pútala viac našej pozornosti. Súostrovie by aj tak bolo od nás vzdialené 3200 kilometrov. To je ako vzdialenosť z Bratislavy do južného Alžírska, kde sa nachádza antipód pre pacifické kráľovstvo Tonga. Na druhej strane, juhoamerické Peru je od Tongy vzdialené 10-tisíc kilometrov a až tam mali ľudia prísť o život v dôsledku vysokých vĺn po sopečnej erupcii…

„Mierne pásmo“ nie je iba fráza

Prírodné katastrofy ako výbuchy sopiek, ničivé zemetrasenia či prívalové vlny cunami sú veľkými tragédiami. No konzument médií na Slovensku si vďaka nim môže tiež s vďačnosťou uvedomiť, aké nesamozrejmé sú prírodné podmienky našej vlastnej krajiny. „Mierne pásmo“ nie je iba fráza z hodín zemepisu a „miernosť“ nie je len slovo, ktoré v prípade Slovenska opisuje podnebie. „Mierne“ sú celkové prírodné podmienky, v ktorých naša krajina existuje.

Len povážte: Na Slovensku nemáme aktívne sopky. Všetky sú vyhasnuté už vyše 100-tisíc rokov. V minulosti to bolo inak, sopečný pôvod majú najmä pohoria na strednom a východnom Slovensku.

Sopečná činnosť pritom nie je len problémom krajín v Tichom oceáne. V južnom Taliansku žijú 3 milióny ľudí v oblasti Neapola v latentnom ohrození sopečnou činnosťou, nielen v podobe možnej erupcie Vezuvu, ale tiež Flegrejských polí a vulkanického ostrova Ischia.

S hrozbou zemetrasení je to komplikovanejšie. Sme krajinou s miernou seizmickou aktivitou. Ročne zaznamenajú seizmológovia na našom území desiatky zemetrasení, väčšinou sú však také slabé, že ich verejnosť sotva registruje.

Ťažšími zemetraseniami je ohrozené napríklad Komárno, ktoré sa nachádza na tektonickom zlome a raz ho už jedno spustošilo. V roku 1763 tu v dôsledku silných otrasov pôdy zahynulo asi 63 ľudí a mnohé budovy v meste boli zničené. Hrozbu zemetrasení na Slovensku do budúcnosti netreba podceňovať, no stále ide o menej nástojčivý problém, než majú krajiny s najvyššou seizmickou aktivitou na svete ako Turecko, Irán, Japonsko, Indonézia alebo Čína.

Jednou z často zdôrazňovaných tém v súvislosti s globálnymi klimatickými zmenami je topenie arktických ľadovcov a hrozba stúpania hladiny oceánov. Vedci odhadujú, že keby sa všetky ľadovce roztopili, hladinu morí a oceánov by to zvýšilo až o 50 metrov. Magazín Business Insider pred niekoľkými rokmi vytvoril pozoruhodnú mapu, ako by sa zmenila Zem, keby sa roztopili všetky ľadovce.

V Európe by sa v takom prípade ocitli pod vodou pobaltské štáty, Dánsko, severné Nemecko, Holandsko i Belgicko, rovnako ako rozsiahle časti Veľkej Británie či východ Talianska. Slovensko by však o územie neprišlo. Aby nedošlo k omylu, netvrdíme, že by v prípade takéhoto katastrofického scenára naša krajina nebola zasiahnutá. Zrejme by ju zaplavili utečenci z iných častí Európy a extrémne počasie by nás zasiahlo rovnako ako celkový kolaps civilizácie a ekonomiky. No naša vnútrozemská poloha a Karpaty by spôsobili, že by sme od bezprostredných následkov topenia ľadovcov boli asi najďalej na starom kontinente.

Geografická dividenda

Je známe, že na Slovensko prichádzajú spoločenské trendy s istým oneskorením – čo je zdrojom úľavy pre jedných a zdrojom frustrácie pre iných. No v istom zmysle to platí aj pre najhoršie prírodné katastrofy. S trochou zjednodušenia by sa dalo povedať, že na Slovensko aj „koniec sveta“ dorazí s oneskorením. Sme relatívne vzdialení od potenciálnych ohnísk veľkých devastačných prírodných katakliziem.

Mohol by to byť pekný slogan pre slovenský country branding: „Príďte na Slovensko, sem aj koniec sveta dorazí neskôr!“ Ešte lepšie ako „Good Idea Slovakia“…

Geografiu a prírodné podmienky vnímame ako najsamozrejmejšiu samozrejmosť. Možno je čas začať vnímať pozíciu Slovenska v kontexte prírodných katastrof a zvýšeného záujmu o klimatické zmeny aj ako istý druh geografickej dividendy.

Niektoré problémy, ktorých riešenie bude iné štáty stáť miliardy eur, my proste nemáme. Na rozdiel napríklad od Bangladéša, kde sa na území trojnásobku rozlohy Slovenska tlačí 160 miliónov ľudí, sa nemusíme báť, že celá krajina zmizne pod morskou hladinou.

Nemusíme sa báť silných zemetrasení tak intenzívne ako oveľa bohatší Japonci ani mať príliš vrásky na čele pre možné problémy s pitnou vodou ako mnohé oblasti sveta od Kuvajtu po Las Vegas. Nečelíme ani exotickejším problémom, ako je napríklad postupné prepadávanie sa dvadsaťmiliónovej metropoly Mexico City, ani u nás nežijú milióny ľudí v blízkosti jazier, pri ktorých hrozia náhle smrtiace výrony oxidu uhličitého, ako je to v Afrike.

Zároveň sme súčasťou mierneho podnebného pásma, ktoré predstavuje prajné prostredie pre rôznorodú hospodársku aktivitu a vcelku príjemné prírodné podmienky počas roka. A to dokonca aj keď sa vezmú do úvahy výkyvy počasia u nás počas posledných desaťročí.

Autorovi tohto článku raz jeden lekár rozprával, ako s rodinou odišiel do Spojených štátov za vyšším zárobkom a aby unikol pred problémami slovenského zdravotníctva. Keď však zažil svoj prvý hurikán, nebolo mu všetko jedno a uvedomil si, ako málo my Slováci doceňujeme relatívne mierne prírodné podmienky v našej vlasti.

Oplaťme prírode, že k nám bola doteraz milosrdná

Aby nedošlo k omylu, Slovensko čelí vlastným environmentálnym výzvam a nič z vyššie napísaného neznamená, že by sme mali ignorovať problémy životného prostredia alebo sa na základe minulosti spoliehať, že ničivé prírodné katastrofy nás budú obchádzať aj v budúcnosti. Autor tohto článku sám zažil v roku 2010, ako sa časti jeho rodného mesta premenili „na Benátky“ po tom, ako sa vyliali z koryta dve rieky, ktoré ním pretekajú. Dovtedy si povodeň v tejto lokalite vedel predstaviť málokto.

Aj keď Slovensko nie je bezprostredne ohrozené prívalovými vlnami cunami či stúpaním morskej hladiny, voda predsa len z hľadiska ohrozenia prírodnými katastrofami predstavuje problém. Našu krajinu zasahujú každoročne povodne v dôsledku náhlych intenzívnych dažďov či neudržiavaných korýt vodných tokov. Vodohospodárstvo a úprava krajiny, aby nedochádzalo k lokálnym povodniam, sú teda témami, ktoré si zaslúžia aj politickú podporu. V Postoji na význam kolobehu vody v prírode upozorňuje kolega Erik Potocký.

Navyše, Slovensko nie je ostrovom pre seba. Hoci na našom území nemáme činné sopky, sotva si môžeme namýšľať, že by sa nás nijako nedotkli následky trebárs výbuchu Flegrejských polí v Taliansku.

Keď v roku 1815 vybuchla sopka Tambora v Holandskej východnej Indii (dnešnej Indonézii), bezprostredné straty na životoch (odhady sa pohybujú od 10- do 100-tisíc mŕtvych) sa týkali najmä okolia tragédie. No následky erupcie boli cítiť až v Európe, kde rok 1816 vošiel do dejín ako „rok bez leta“. Náhle ochladenie viedlo na mnohých miestach k neúrode, hladomoru a podvyživené obyvateľstvo následne v ďalších rokoch podliehalo epidémiám týfusu. Na dlhodobé následky výbuchu sopky v ďalekej Indonézii tak v Európe pomreli desiatky tisíc ľudí.

A pokiaľ ide o nedávnu minulosť, aj tornádo, ktoré vlani v lete pustošilo na južnej Morave blízko slovenských hraníc, nám pripomína, že Slovensko nemusí byť navždy chránené pred katastrofami, ktoré sme si doteraz spájali s úplne inými časťami sveta. Napokon, aj prebiehajúca pandémia je katastrofou prírodného pôvodu, ktorá vznikla ďaleko (v Číne), no zasiahla skoro celý svet vrátane Slovenska.

Pointa je inde: Príroda bola k územiu, ktoré obývame, doposiaľ skôr šetrná – teda v porovnaní s exponovanejšími časťami sveta. Malo by to byť impulzom pre nás, aby sme sa jej za to pokúsili trochu odvďačiť. A aby sme podobne šetrne pristupovali k prírode.