Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
08. september 2021

Ako sa pripraviť na zmenu klímy

Už neriešme mantru CO2, kľúčom je voda

Radikálna zmena vzhľadu krajiny, ale aj zdravotné a infraštruktúrne riziká. Vláda má plán, ako sa pripraviť na zmenu klímy.

Už neriešme mantru CO2, kľúčom je voda

Minister životného prostredia Ján Budaj, v pozadí premiér Eduard Heger. FOTO TASR – Pavol Zachar

Ministerstvo životného prostredia pripravilo základný materiál – Akčný plán pre implementáciu Stratégie adaptácie SR na zmenu klímy –, ktorý určuje, čo by mali štátne orgány a ostatné subjekty robiť, aby sa Slovensko prispôsobilo meniacim sa klimatickým podmienkam. Celkovo 45 špecifických opatrení a 169 úloh pre jednotlivé inštitúcie je rozplánovaných do roku 2027.

Klimatická zmena je nesporným pozorovateľným faktom. Napríklad na Slovensku vidíme transformáciu ročných období, najmä skrátenie jarného prechodu, v zime menej trvalej snehovej pokrývky, v lete dlhšie trvajúce horúčavy, či výskyt živočíšnych druhov, ktoré donedávna žili len v južnejšie položených krajinách.

Nemá zmysel riešiť, do akej miery ide o prirodzený cyklický jav striedania chladnejších a teplejších období a do akej miery ide o príspevok ľudskej činnosti.

Podstatná je realita, ktorej sa treba prispôsobiť v spôsobe, ako u nás využívame prírodné zdroje, ako staviame svoje domy a ako plánujeme naše mestá.

Ako spoločnosť by sme mali opustiť mantru, že všetko vyrieši to, koľko CO2 vyprodukujeme. Najväčším a najúčinnejším teplotným regulátorom je totiž voda, v globálnych aj v mikroklimatických parametroch.

Voda má však aj významný krajinotvorný vplyv.

Ako udržať vodu

Práve hospodárenie s vodou, ktoré sa nastavilo na Slovensku počas minulých desaťročí, je do veľkej miery príčinou súčasného stavu. Regulácia malých vodných tokov bola zameraná na spevňovanie korýt, často doslova vybetónovaním, čo urýchľovalo odtok zrážok. Na bezpečné zachytenie tohto rýchleho odtoku sa následne budovali väčšie vodné nádrže a priehrady, ktoré regulovali úroveň hladiny riek. Zároveň slúžili ako zdroje pre výrobu elektriny a zásobárne suroviny (vody) pre priemysel.

V období presadzovania tohto konceptu to malo svoje logicky vysvetliteľné opodstatnenie. Potreba potravinovej bezpečnosti viedla k rozširovaniu polí, snahe o väčšie výnosy, čo zas viedlo k tomu, že z nezalesnenej krajiny voda rýchlejšie odtekala. Bolo preto treba zabezpečiť malé vodné toky, aby nedochádzalo k lokálnym záplavám. Jednoduchým riešením bolo dostať „prebytočnú“ vodu z krajiny rýchlo preč. No keďže sa krajina rýchlym odtokom vysúšala, boli potrebné investície do závlahových systémov.

Ďalším dôsledkom rýchleho odtoku je erózia, odplavovanie najvrchnejšej a najúrodnejšej časti pôdy. Z toho plynie znižovanie jej výnosnosti a potreba masívnejšieho umelého hnojenia. To zas môže mať dlhodobo nepriaznivý vplyv na kvalitu spodnej vody a následne aj na zdravie ľudí.

Teraz sa ministerstvo životného prostredia snaží presadiť akoby opačný proces. A vodu v krajine udržať. Voda by v krajine mala mať prirodzené vegetačné a terénne prekážky, aby sa jej odtok spomalil a mala čas vsakovať do zeme. Vlhkejšia krajina zároveň zníži potrebu zavlažovania, mikroklimaticky zníži teplotu počas horúcich dní, na prospech poľnohospodárom bude pevnejšia a výnosnejšia pôda.

Takisto by sa malo transformovať hospodárenie v lesoch. Minulosťou by sa mala stať ťažba, ktorá vytváraním širokých pásov odlesnenej krajiny vytvára ideálne podmienky na rýchly odtok, eróziu a lokálne povodne v podhorí.

Pri vysádzaní nových porastov by mal byť dôraz na drevinách, ktorých korene lepšie spevňujú pôdu, sú odolnejšie voči suchu a škodcom, a to pôvodným, ale aj migrujúcim z juhu.

Adaptačnú úlohu majú poľnohospodári nielen vo využívaní a zadržiavaní vody. Prispôsobovať by mali aj výber plodín, ktoré pestujú. Výskumné a šľachtiteľské kapacity by mali byť zamerané na to, aké plodiny a ich odrody sú vhodné do meniacich sa klimatických podmienok. Najmä pokiaľ ide o striedanie dlhších období horúčav a sucha s obdobiami intenzívnych zrážok.

Pre efektívne a udržateľné fungovanie poľnohospodárstva je rovnako dôležité udržiavať zdravé populácie včiel a ostatných opeľovačov.

Imigranti

Aj miernym posúvaním vegetačných pásiem sa z juhu na sever šíria nové druhy rastlín a živočíchov, ktoré v našich polohách odrazu nachádzajú vhodné životné podmienky. Medzi prvými „imigrantmi“ býva drobný hmyz. Aj u nás sa už objavili napríklad komáre či kliešte, ktoré doteraz žili v Stredomorí.

S príchodom ďalších vzniká tlak na pôvodné druhy, narúšajú sa dovtedy fungujúce ekosystémy a nové druhy sa často stanú v novom prostredí dominantnými. Chýbajú totiž predátory, ktoré by regulovali ich populáciu. Takpovediac učebnicovým príkladom importovaného škodcu je mandelinka zemiaková. Tá sa do Európy dostala bez pôvodných predátorov, preto sa jej v časoch populačných vrcholov darí značne poškodzovať úrodu zemiakov.

Vládna stratégia si dáva za cieľ vyrovnať sa s týmito nepôvodnými inváznymi druhmi. Podporiť chce ich likvidáciu, najmä cez finančnú pomoc napríklad poľnohospodárom. Táto úloha sa však javí ako dosť komplikovaná až takmer nerealizovateľná. Špeciálne v prípade hmyzu a iných drobných živočíchov či rastlín je ťažké dostať sa do stavu, aby bola celá invázna populácia vyhubená.

Preto sa skôr plány zameriavajú na systém včasného varovania. Teda rýchleho zásahu v mieste prvého spozorovania.

Keď ide o zdravie

Tieto invázne druhy však so sebou nesú aj ďalšie riziko, o ktorom hovorí aj samotná stratégia. Napríklad spomenuté kliešte prenášajú nebezpečné ochorenia. A majú teda potenciálne negatívny vplyv aj na zdravie ľudí.

Inzercia

Podľa Úradu verejného zdravotníctva existuje viacero ochorení, ktoré súvisia so zmenou klímy. U nás je to kliešťová encefalitída, proti ktorej existuje účinné očkovanie. Adaptačná stratégia preto navrhuje bezplatné očkovanie pre ľudí, ktorí sú v kliešťovej sezóne najviac vystavení tomuto riziku, napríklad lesní pracovníci.

Ďalšie zdravotné riziká pri zmene klímy vychádzajú z častejšieho výskytu extrémnych prejavov počasia. To si podľa vládneho materiálu vyžiada posilnenie kapacít operačných stredísk záchranných zložiek, ale aj zdravotníckych kapacít. Týka sa to nielen rizika častejších zranení napríklad pri búrkach či víchriciach, ale aj vplyvu dlhotrvajúcich horúčav.

Zdravotnícky systém je v tomto ohľade zraniteľný nielen potenciálnym náporom pacientov, ale aj z pohľadu investičného dlhu zdravotníckych zariadení. Mnohé, napríklad lôžkové časti nemocníc sa v letných mesiacoch rýchlo prehrievajú a nemocnice nemajú dosť zdrojov na investície do účinnej klimatizácie. A aby celkové prepojenie bolo úplné, netreba zabúdať ani na to, že aj v prípade, ak nemocnice takýto klimatizačný systém majú, jeho prevádzka zas vyžaduje nemalé náklady na energie.

Hoci sme si už zvykli, že nemocnice na Slovensku dokážu fungovať aj v permanentnom dlhu, súkromný sektor a domácnosti si takýto život na sekeru dovoliť nemôžu. Takisto však budú vystavení zvýšeným nákladom na účinné chladenie priestorov.

V prípade firiem tiež stratégia identifikuje jeden z problémov praxe. Existujú totiž prípady, keď zamestnávatelia nedostatočne dbajú na vhodné pracovné podmienky svojich zamestnancov – napríklad udržiavaním vhodnej teploty na pracovisku, dostatočným pitným režimom či frekvenciou prestávok. Stratégia preto tiež odporúča posilnenie kontrolných mechanizmov štátu v oblasti pracovného práva.

Ďalším rozšíreným problémom je na Slovensku tzv. energetická chudoba. Tá sa prejavuje najmä v zimnom období, keď si mnohé domácnosti nemôžu dovoliť vykurovanie na primeranú teplotu. Čoraz častejšie je však problémom aj energetická spotreba na chladenie priestorov počas letných horúčav. Tu sa prepojením opäť vraciame aj k vyššie spomenutým zdravotným rizikám, ktoré z toho plynú.

Infraštruktúra a mestá

Nemenej pozornosti venuje vládny materiál aj riziku extrémnych prejavov počasia pre infraštruktúru, cestné či železničné spojenie. Toto riziko je takisto prepojené s inými, napríklad tým, že sa zasiahnuté oblasti stanú nedostupnými – pre záchranné zložky, zásobovanie potravinami, ale aj energiami.

Takisto ide o riziko pre ekonomický život. Ohrozenie fungovania priemyslu, narušenie dodávateľsko-odberateľského reťazca a následné ohrozenie pracovných miest.

Klimatické hrozby by do svojho plánovania mali zahrnúť aj obce a mestá. Nielen rozvojom zelene, ktorá znižuje teplotu a zadržiava vodu, ale aj vhodnými systémami odvodu zrážok zo zastavaných plôch tak, aby nedochádzalo práve k ohrozovaniu infraštruktúry.

Materiál zároveň priznáva, že hoci sa drží princípu subsidiarity, samosprávy nemajú dostatočné odborné kapacity, aby vhodné plánovanie zvládali samostatne. Štát chce teda na úrovni svojich inštitúcií vytvoriť poradné a koordinačné centrá či systémy, ktoré by poskytovali bezodplatné služby samosprávam.

Nejasný dokument

Ministerstvo životného prostredia v Adaptačnej stratégii dáva dôraz najmä na hospodárenie s vodou. Či už hovoríme o poľnohospodárstve, lesoch, samotných vodných tokoch, ale aj v prípade miest a budúceho urbanistického plánovania.

Je potešujúce, že materiál sa zaoberá konkrétnymi opatreniami, ktoré síce samy osebe nemôžu priniesť prevratnú zmenu, no v ich súbore ide o kroky, ktoré sú priamo realizovateľné. Navyše, dajú sa robiť priamo na miestnej úrovni. V lokálnom prostredí môže každá samospráva, poľnohospodár či majiteľ alebo správca lesa urobiť opatrenia, ktoré sú v konkrétnych podmienkach prospešné.

Je takisto oceniteľné, že ministerstvo nenaplnilo takmer sto strán materiálu všeobecnými deklaráciami a alarmistickým lamentovaním nad skutočným či domnelým stavom klímy. A nepúšťa sa do opisu megalomanských projektov, ktoré síce vyzerajú dobre na papieri či vo vizualizáciách, no zriedka sa dajú v realite uskutočniť, nieto aby ešte aj naozaj fungovali.

Ak sa dá niečo materiálu v jeho komplexnosti vyčítať, sú to sčasti nejasné ciele, ktoré sú závislé od konceptov, ktoré ešte majú byť schválené – napríklad Spoločná poľnohospodárska politika EÚ.

Od tohto sa odvíja aj ďalšia nejasnosť celého dokumentu, ktorou je financovanie jednotlivých projektov. Isté kapitoly majú túto oblasť síce pokrytú, no z drvivej väčšiny ide o zdroje z európskych fondov.

Využité by mali byť zdroje ešte z predchádzajúceho programového obdobia eurofondov 2014 – 2020 (1 miliarda 100 miliónov eur z fondov a 176 miliónov eur spolufinancovanie zo štátneho rozpočtu), z doterajšej Spoločnej poľnohospodárskej politiky (502 miliónov fondy, 176 miliónov spolufinancovanie) a 40 miliónov z rôznych vedeckých a výskumných grantov.

V prípade financovania zo štátneho rozpočtu či zatiaľ neschválených programov zatiaľ presné či aspoň rámcové sumy v pláne chýbajú. Do veľkej miery je preto ťažké zhodnotiť, či ten-ktorý projekt je efektívnym minutím peňazí pri cieli, ktorý chce dosiahnuť.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.