Zuzana Chanasová o zmene svojich plánov Chceli sme malé biele dieťatko. Do roka sme mali tri deti, z toho dve rómske

Obaja s manželom sú pedagógovia a vysnívali si svoju predstavu o budúcej rodine. Nakoniec svoje pôvodné plány úplne prekopali. „Človek sa niekedy rozhoduje na základe svojich kritérií, ktoré má vopred zadefinované, a netuší, o koľko prichádza. Až keď som stála pred konkrétnymi osudmi detí, vedela som, že to zvládneme,“ hovorí pre Postoj Zuzana Chanasová. 

Rozprávali sme sa o realite adopčného procesu a o pestúnstve, ktoré nakoniec zmenilo ich rodinu. 

Akú ste mali predstavu o svojej budúcej rodine pred manželstvom? 

Brali sme sa už vo vyššom veku, ja som mala 33 a manžel 35 rokov, s deťmi sme preto nechceli dlho čakať. Na začiatku sme sa nestresovali. Otehotnela som približne po roku, veľmi sme sa z toho tešili. V tom čase som žila dosť hektický život.

Učila som na univerzite na docentskom mieste, čo si vyžadovalo veľa aktívnej akademickej činnosti – konferencie, prednášky, zahraničné cesty –, plus som moderovala pre TV LUX. Bol to asi bežný život modernej súčasnej ženy, ale bol veľmi stresujúci. 

Pokračovala som v tomto tempe aj po tom, čo som zistila, že som tehotná. Pri prvej kontrole mi lekár povedal, že srdiečko už nebije, že ide o zamlčaný potrat. Tento scenár sa opakoval ešte štyrikrát. Osem rokov po svadbe sme boli typickým bezdetným párom, ktorý trávi veľa času v práci a behaním po lekároch.

Aký bol záver lekárov? 

Prvé potraty som brala s nádejou, že je dobré, že dokážem otehotnieť, no pri každom ďalšom som už bola veľmi smutná a pri pohľade na mamičku s kočíkom mi prišlo ľúto a uvedomovala som si, koľko rokov by asi mali naše detičky.

Pri piatom potrate mi môj gynekológ povedal, že už viac pre mňa nevie urobiť a že som jeho prvá pacientka, ktorá napriek nastavenej liečbe toľkokrát potratila.

Odporučil mi na odborníka v zahraničí. Vďaka tomu, že manžel je učiteľom angličtiny, sme absolvovali online konzultácie. Podobne ako s mojím gynekológom, napriek bolesti zo straty detí bolo veľmi príjemné zažívať ďalšieho odborníka, ktorý sa snažil nájsť príčinu. No aj tento lekár po rôznych vyšetreniach povedal, že nie vždy sa nájde dôvod a že už pre mňa urobil všetko, čo vedel.

V tomto čase ste sa rozhodli pre cestu adopcie? 

Bol to manželov nápad. Mala som už štyridsať rokov, dávalo to logiku, ale ja som sa adopcii vyhýbala. Stále som mala nádej na vlastné dieťatko.

Väčšinou som počula príbehy, keď žena túžila po adopcii a musela, naopak, prehovárať manžela.

Áno, väčšinou s tým majú muži problém. Manžel bol však rozumný. Vedeli sme, že chceme niekomu ponúknuť domov a to všetko, čo sme svojou prácou za tie roky nahonobili, a on reálne odhadol, že už máme vek, keď by sme mali urobiť konkrétne kroky. 

Z čoho ste mali obavu?

Bála som sa, že sa budem hnevať na biologických rodičov adoptovaného dieťaťa, že sa ho vzdali, ale bála som sa aj toho, že nebudem vedieť, aké zdravotné problémy môže mať dieťa, že nebudeme vedieť dosť o jeho pôvode. Myslím, že bežne to býva skôr opačne. Muži sa procesu adopcie viac bránia. Nakoniec som však súhlasila. 

Aké boli vaše prvé kroky? 

Najprv sme si urobili kurz profesionálneho rodičovstva, hoci už počas neho sme tušili, že toto nebude naša cesta. O rok nato sme išli do adopčného procesu. Nevedeli sme však, v ktorom kraji si máme požiadať o adopciu. 

Bývali sme v Ružomberku, teda v Žilinskom kraji, ale ja som mala trvalý pobyt pri Poprade, teda v Prešovskom kraji, a manžel zase v Košiciach, kam dochádzal za prácou. Rozhodli sme sa nakoniec pre Košický kraj. 

Je niekoľko inštitúcií, ktoré robia prípravu na adopciu, a my sme sa rozhodli pre Návrat, čo sa ukázalo ako veľmi dobré rozhodnutie. Narazili sme na veľmi milých a otvorených ľudí, s ktorými sme dodnes v kontakte.

S akými očakávaniami či prísľubmi ste išli do tohto procesu? 

Keďže sme chceli biele dieťatko a čo najmenšie, tak sme vedeli, že budeme čakať minimálne tri roky. 

Vy ste si oficiálne zadefinovali konkrétne požiadavky, aké chcete dieťa a v akom veku?

Áno. Počas prípravy na adopciu sa tieto požiadavky rodia počas rozhovorov s ľuďmi z Návratu. Človek v tom procese musí prehodnotiť nielen svoje motívy rozhodnutí, ale aj svoj vzťah k Rómom, k postihnutým deťom, aby vedel uviesť kritériá na to, aké dieťatko zvládne.

Na záver bolo potrebné v dotazníku vyplniť, o aké dieťatko máme záujem a akú formu si ideme zvoliť, adopciu či pestúnstvo. Často sa rodičia rozhodujú len pre adopciu, pestúnska starostlivosť je menej „obľúbená“. Pri adopcii po rozhodnutí súdu dostane dieťatko priezvisko rodičov, ktorí dostanú všetky práva.

Pri pestúnstve v dôležitých rozhodnutiach má posledné slovo biologický rodič, dieťatko má na úrade pridelenú sociálnu kuratelu, ktorá vás môže kontrolovať. My sme po dlhšom zvažovaní uviedli napokon aj možnosť pestúnskej starostlivosti a aj to, že by sme prijali aj súrodencov, prípadne polorómske detičky. Ale princíp bol „biele dieťatko“, ideálne do pol roka. 

Táto selekcia detí zo strany budúcich rodičov môže na ľudí mimo tohto procesu pôsobiť trochu tvrdo. Necítili ste sa súdení za túto voľbu?

Nie. Aj pri príprave na profesionálne rodičovstvo, aj v procese adopcie nám stále zdôrazňovali, že musíme byť k sebe veľmi úprimní. Pretože ak nebudeme a nepovieme si, že my takéto dieťatko chceme a zvládneme, môže sa to celé otočiť proti nám, čo by v konečnom dôsledku mohlo veľmi ublížiť samotnému dieťaťu.

Čo boli vaše dôvody, prečo ste nechceli rómske deti? 

Obaja s manželom pochádzame z východu, ja zo Spiša a manžel z Košíc, takže sme mali obaja negatívne skúsenosti s Rómami. Zažili sme krádeže, šikanovanie, ako aj strach prejsť pokojne po ulici. Z toho vyplývalo, že obaja môžeme mať tendenciu podvedome projektovať do prijatého dieťaťa tieto svoje zlé skúsenosti. Povzbudzovali nás preto k úprimnosti k sebe aj k potrebe pravdivo pomenovať, čo cítime, čo zvládneme. Myslím, že ľudia, ktorí žiadajú adopciu v iných krajoch, sú v tomto oveľa slobodnejší.

K téme selekcie doplním len toľko, že ak by sme boli dokonalí, tak by nemalo význam selektovať, ale keďže sme sami nedokonalí a zraňovaní, je pre dobro detí legitímnym a správnym postupom nejsť proti sebe.

Takto rozumovo sa k tomu pristupuje zrejme preto, že odborníci poznajú aj prípady, keď výchova adoptovaného dieťaťa nebola jednoduchá, a v prípade adopcie nejde len o splnenie si romantického sna o dieťati.

Áno, zdôrazňovali nám, že dokonca aj po prvom kontakte s dieťaťom môžeme povedať, že nám niečo bytostne prekáža, a že je potrebné povedať, ak cítime, že to nezvládneme. Je to racionálny postup, podľa mňa je správne, že to nie je zromantizované. 

Človek niekedy ani sám nevie, že by mal problém, našťastie sprevádzajúci odborníci so skúsenosťami mu ho môžu pomôcť objaviť. Je potrebné dobre odhadnúť svoje sily. 

Ak mi niečo vadí, nemôžem ísť proti sebe. Lebo ak má človek vlastné dieťatko, je to jeho krv, sú to jeho gény, ľahšie sa prijímajú rozdiely. Ale pri adopcii je odstup väčší, preto je potrebné byť veľmi otvoreným. Dieťa nie je hračka, ktorá sa dá vrátiť späť. A aj manželia k sebe musia byť veľmi otvorení, aby to jeden necítil tak a druhý inak. My sme sa našťastie zhodli. 

Napriek týmto jasným kritériám dnes máte detičky, ktoré sú všetko iné ako to, čo ste zaznačili v dotazníku.

Presne tak. Nakoniec máme dve deti rómskeho pôvodu, staršie deti. Ale je to tak dobre. 

Ako k tomu došlo? 

Z úradu mi povedali, nech sa tak raz do roka prídem informovať, ako sme na tom. Trinásteho júna 2018 som sa teda vybrala na úrad, kde ma veľmi milá pani oboznámila, že naše čakanie bude ešte na niekoľko rokov. 

Keď som odchádzala, zastavila ma, akoby jej niečo napadlo, a spomenula, že majú dve detičky do pestúnstva, o ktoré nikto nejavil záujem, že obvolala niekoľko rodín a všetky odmietli. 

Išlo o dvoch rómskych súrodencov, chlapčeka vo veku dva a pol roka a triapolročné dievčatko. Povedala mi, že má aj videá, že mi ich môže rovno ukázať. Keďže išlo o pestúnstvo, pani mi porozprávala celú ich rodinnú anamnézu. Z videí som videla, že išlo o veľmi milé a šikovné detičky, ktoré vedeli pekne rozprávať, recitovať, tancovať, plávať. Hneď som mala pocit, že by sme to mohli zvládnuť. Zavolala som manželovi, pribehol z roboty a zhodli sme sa, že to skúsime.

Kde boli deti umiestnené predtým, ako ste si ich zobrali? 

Predtým boli v krízovom centre a v profesionálnej rodine. Rozhodnutím súdu mali ísť do detského domova, ale rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť. V tom čase mi pani na úrade ponúkla, či ich nechceme my. Obidvaja súrodenci, dievčatko a chlapček, mali rovnakú matku, len ockov mali rozdielnych. Vyrastali odmala spolu, čo bolo veľkou výhodou.

Prečo nezostali so svojou mamou?

Nemohla sa o nich postarať už dva mesiace po pôrode chlapčeka a vedelo sa, že tento stav bude trvať ešte mnoho rokov. Javí však o nich pravidelný záujem, každý mesiac sa s nimi spája online. 

Ako dlho ste mali na rozmyslenie, či deti prijmete?

Jeden deň. Väčšinou sú to takéto lehoty, lebo je potrebné konať rýchlo.

Čo sa vo vás odohralo, že zrazu ste všetky predstavy o deťoch vedeli hodiť za hlavu a úplne zmeniť svoje plány?

Veľmi mi pomohlo, že som ich mohla vidieť na videách, že som dostala reálnu predstavu, za menami som zrazu videla konkrétne tváre detí, ktoré potrebujú rodinu. Uvedomila som si, že je vynikajúce, že sú súrodenci, lebo budú mať podporu v sebe navzájom, videla som, že sú samostatné, že mi budú vedieť povedať, čo chcú a čo nie.

Človek sa niekedy rozhoduje na základe svojich kritérií, ktoré má vopred zadefinované, a netuší, o koľko prichádza. Až keď som stála pred konkrétnymi osudmi detí, vedela som, že to zvládneme.

Obaja s manželom sme pedagógovia, tak sme si uvedomili, že nepôjdeme proti sebe, keď zoberieme aj staršie deti, ako sme pôvodne chceli. Na videách sa javili ako šikovné deti, ktoré by sme mohli zvládnuť.

Od rozhodnutia, že si ich beriete, trvalo dlho, kým sa to zrealizovalo?

Nie, onedlho sme sa začali stretať, aby sme si neboli cudzí a psychológ mohol vyhodnotiť, že sme pripravení. Aby deti nemuseli ísť do detského domova, išlo to celkom rýchlo.

Nám to dva mesiace ešte trvalo, lebo sme riešili bytovú otázku. Bývali sme v Ružomberku a v Košiciach mal manžel len garsónku, kde prespával, keď do Košíc dochádzal za prácou. Tak sme začali hľadať starší domček v blízkosti Košíc. Kým sme vybavili hypotéku, museli sme na deti čakať.

Ako vyzerali vaše prvé stretnutia s deťmi?

Boli sme prekvapení, že deti sa nás vôbec nebáli, čo bol veľmi dobrý začiatok. Na prvé stretnutie som zobrala detské knihy, tak sme si ich spolu prezerali a rozprávali sme sa, nebol tam žiaden stres alebo plač. Potom sme sa dva mesiace stretávali, až prišli k nám. Všetci sme začínali spolu v novej situácii, v novom dome, v novej dedine, všetko bolo pre všetkých nové.

Aké to bolo pre deti, že museli opustiť profesionálnu rodinu, kde boli rok, a prejsť k vám?

Našťastie mali dobrý vek. Už vnímali, ale nie až tak úplne, aby chápali, čo sa okolo nich deje. Ony si nás počas tých dvoch mesiacoch veľmi obľúbili, lebo sme ich brávali na výlety, zažili s nami dobrodružstvá, intenzívne sme sa im venovali. Takže keď sa udiala zmena, vôbec neplakali.

Profi rodina, v ktorej boli umiestnení, mala veľa detí, takže boli zvyknuté na kolektív detí, netočilo sa všetko len okolo nich. Profi mama ich výborne pripravila, takže to išlo hladko.

Aký vzťah majú deti s biologickou mamou?

Mamu si nepamätajú osobne, lebo ich musela nechať, keď boli ešte malinké. Ale pravidelne si volajú. Nás volajú deti teta a ujo a ju volajú mama.

Nemali ste problém s tým, že deti nebudú vaše a možno sa raz vrátia k mame?

Ony sa určite vrátia, lebo mama je s nimi každý mesiac v kontakte, má o ne reálny záujem. Na pestúnstvo sme boli pripravení. Dokonca som v tom videla aj istú výhodu, že ak by deti pri dospievaní cítili, že spolu neladíme, bude v tom istá vzájomná sloboda.

Ako to myslíte?

Pestúnstvo má výhodu, že ak má náhodou jedna strana pocit, že to nezvláda, tak to nie je navždy. Možno to znie tvrdo, ale je to reálne.

Nebáli ste sa však možnosti, že k nim prilipnete a potom budú musieť odísť k svojej mame?

To mám v hlave akoby vymazané, nedovolím si to pripustiť, možno aj preto, že my vieme, že ešte dlhý čas sa ich mama o ne nebude schopná postarať.

Nebojíte sa, že teraz vyrastajú v prostredí dvoch vysokoškolsky vzdelaných ľudí a raz sa možno vrátia do osady?

Myslím si, že ony budú také vzdelané a šikovné, že sa tam už nevrátia a pôjdu študovať ďalej. Aj im šetríme, teoreticky by si potom mohli dovoliť aj svoj podnájom.

Vy ste krátko nato, ako ste prijali deti do pestúnskej starostlivosti, opäť otehotneli. 

Áno, bolo to pre nás prekvapenie. Dva týždne nato, ako sme dostali deti, som zistila, že čakám bábätko. Keďže sme sa presťahovali do Košíc, zmenila som lekárku.

Opäť som začala krvácať, pomyslela som si, že ďalší spontánny potrat. Ale keď som prišla na kontrolu, dieťatko ešte žilo. Lekárka vtedy nasadila všetky podporné lieky, ktoré sa dali, aby tehotenstvo udržala.

Mala som nakázané hneď ležať. Chcela som byť blízko k doktorke, išla som teda ležať k mame a sestre, ktorá je zdravotná sestra, aby mi mohla pichať denne aj päť injekcií.

Takže vy ste museli ležať pri Poprade a váš manžel bol sám s dvoma deťmi doma neďaleko Košíc?

Presne. Bol to krst ohňom. Ja som nemala na výber, hýbať som sa mohla – ale musela som byť pod kontrolou a manžel ostal zo dňa na deň sám na deti, chodili za mnou na víkendy. Našťastie mu vyšli v ústrety v práci a dostal voľno.

Lekárka mi nakoniec tehotenstvo udržala, a keď sme prešli krízovým týždňom, po štvrtom mesiaci som sa mohla vrátiť domov k deťom. Až v ôsmom mesiaci si ma pre riziká a vyšší vek už nechali v nemocnici. Narodila sa nám zdravá Amálka cisárskym rezom.

Často sa opakuje fenomén, že keď si žena adoptuje dieťa, následne príde aj vlastné dieťa, lebo sa uvoľní psychika. Je to aj váš prípad?

Ja za tým u nás vidím dva fenomény. Prvým mohlo byť isté upokojenie sa vďaka príchodu pestúnskych detí do nášho života. Druhým fenoménom môže byť blahoslavená Anka Kolesárová.

Ako to myslíte?

Ja som už veľmi dobre poznala svoje cykly, všetko som si zapisovala. Takže viem, že sme našu dcéru počali v deň, keď bola Anka Kolesárová vyhlásená za blahoslavenú.

V ten deň sme išli aj pešo cez celé Košice na miesto, kde sa konala slávnosť. Preto si myslím, že išlo aj o vymodlené dieťa. Bola som veľmi šťastná. Možno aj preto už neprežívam ani strach o stratu detí tak intenzívne, lebo viem, že mi ostane aspoň jedno.

Ako deti prijali správu, že príde súrodenec?

Dobre, aj vekovo to dobre sadlo. Tým, že vnímali moje tehotenstvo, bolo to veľmi prirodzené. Ony vedia, že sa nenarodili v mojom brušku, a neriešia to.

Nie sú smutné, že nie ste ich mama?

Neriešia to, ešte si to neuvedomujú. Ale nič pred nimi netajíme. Preto nemáme žiadne tabu, aby sa nestalo, že sa dozvedia niečo od niekoho cudzieho.

S vašou biologickou dcérkou sa vnímajú ako súrodenci?

Áno, majú veľmi dobré vzťahy. Ukazujú sa však rozdiely, pretože v niektorých dôležitých veciach má v pestúnstve rozhodujúce slovo biologický rodič. Ako napríklad otázka krstu alebo vážnych zdravotných úkonov.

My však s nimi žijeme náboženský život, modlíme sa, chodia s nami do kostola, veľa sa s nimi o viere rozprávame. Sú preto veľmi citlivé na duchovné veci. Mám taký pocit, že naše deti nezažili traumu z odmietnutia, keďže ich biologická mamka sa ich nevzdala, len sa nemôže starať. Možno aj preto sú to spokojné deti.

Keď sa obzriete dozadu, váš život je o dosť iný, ako ste si možno na začiatku predstavovali.

Keď sa teraz spätne obhliadneme, máme pocit, že v niečom sme mali akoby zatmenie, lebo sme už potom nešpekulovali. Oproti pôvodnému plánu je všetko iné. Veľmi ďakujeme Bohu, že na nás nezabudol a dôveroval nám, že do toho pôjdeme.

Foto: archív Zuzany Chanasovej