Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
22. december 2021

Šesť žien o prístupe ku zmene priezviska po svadbe

Rodinné dedičstvo po otcovi či nová identita pod ochranou manžela?

Adela Vinczeová, Eva Čobejová, Ľubica Karvašová, Lucia Krčméry, Katarína Šedivá a Eva Veselská hovoria, prečo sa rozhodli (ne)vziať si manželovo priezvisko. 

Rodinné dedičstvo po otcovi či nová identita pod ochranou manžela?

Foto: TASR/Marko Erd

Vstup do manželstva prináša okrem mnohých súkromnejších zmien a výziev aj jednu verejnú. Ponechať si priezvisko „za slobodna“, pridať k nemu po sobáši nové a nosiť obe či nahradiť otcovské meno manželovým? A najnovšie aj otázku: čo urobiť s príponou „ová“? 

Spýtali sme sa, ako nad zmenou priezviska po vydaji rozmýšľali Adela Vinczeová (Banášová), Eva Čobejová (Beerová), Ľubica Karvašová, Lucia Krčméry (Pašková), Katarína Šedivá (Mikulová) a Eva Veselská.

Môcť nosiť meno Karvaš po starom otcovi je pre mňa cťou

Otázku, čo urobiť s menom po svadbe, mala v sebe Ľubica vyjasnenú v podstate odmalička. Rodné priezvisko Karvašová si vždy chcela nechať. „Hlavný dôvod je ten, že si veľmi vážim, čo pre Slovensko urobil môj starý otec Imrich Karvaš počas druhej svetovej vojny a pri financovaní Slovenského národného povstania. Môcť nosiť jeho priezvisko je pre mňa cťou,“ hovorí Ľubica. K rozhodnutiu prispelo aj to, že v ich rodine je veľmi veľa dievčat, a preto sa meno Karvaš postupne vytráca. 

To, že si po nedávnej svadbe nechala svoje rodné priezvisko, však nebolo len jej rozhodnutie: „Mám šťastie na manžela, ktorý mojim dôvodom rozumie a nevníma to osobne. Ak by s tým nesúhlasil, nešli by sme do toho. Som mu za to veľmi vďačná, pretože nie toto priezvisko samo osebe, ale príbeh, ktorý so sebou nesie, pre mňa veľa znamená. To, či sme spolu šťastní, nezávisí od toho, aké priezvisko každý z nás nosí,“ vysvetľuje spoločné premýšľanie Ľubica. 

Pôvodný plán však vyzeral inak. Ľubica si chcela zobrať aj priezvisko po manželovi tak, aby sa mohla volať Zachar Karvašová. Narazili však na fakt, že budúce deti by už toto zložené priezvisko mať nemohli a volali by sa po manželovi: „Nešlo nám o to, aby som si svoje rodné priezvisko mohla nechať ja, ale najmä aby sme ho dokázali uchovať prostredníctvom ďalšej generácie. Keďže som si nechala rodné priezvisko, naše deti budú môcť niesť meno Karvaš.“

Foto: Flickr/Chris Yarzab​

Iná možnosť podľa súčasných zákonov na Slovensku nie je, s manželom sa preto zamýšľajú, ako by mohli nájsť podporu na zmenu zákona tak, aby si rodičia mohli slobodne povedať, ako sa ich deti majú volať. „A ak chcú, aby mali deti zložené priezviská po oboch rodičoch, tak v tom nebude žiaden problém,“ dodáva Ľubica Karvašová. 

Príslušnosť k rodine, nie privlastnenie ženy mužovi

Kde sa priezviská a slovenská tradícia vziať si po sobáši meno manžela vlastne vzali? Keď už rodné meno na odlíšenie nositeľov rovnakých mien v obci nestačilo, začali ľudia uvádzať aj meno otca či iného príbuzného, spoločenské postavenie nositeľa a podobne. To bolo neskôr východiskom takzvaných prímen: k prvému menu sa podľa povolania pridalo napríklad meno Debnár či Krajčír, podľa etnicity Uhrík, Chorvát alebo Polák, podľa miesta v obci Zámostský alebo Kopecký a podľa vlastností Bystroň či Veselý – vysvetľuje pre Postoj jazykovedec Andrej Závodný. 

Príbuznosť k manželke či matke sa prímenom vyjadrovala vtedy, ak mala nositeľka mena dôležitejšie postavenie v obci. Napríklad hlavná ženská postava zo sfilmovaného románu Bičianka z doliny bola v dedine známejšia ako jej slepý muž, preto jej syna volali Ščefán Bičiankin. Aj dnešné mužské priezviská Chvaštula či Chvaščula majú pôvod v prezývke, ktorá označovala ženu, ktorá sa rada chvastala.

Prímená sa postupne začali dediť, čím sa vyjadrovala kontinuita rodín a rodov. „Z prímen sa stali priezviská a ich dedičnosť zákonom vyplynula z jozefínskych reforiem. Skutočnosť, že ženy preberali manželovo meno, pravdepodobne súvisela s patriarchálnou spoločnosťou. No nevyjadrovalo sa ňou to, že si muž svoju ženu a deti privlastnil, ale vyjadrovala príslušnosť k rodine a príbuzenský vzťah k otcovi. Prechyľovanie, teda tvorenie osobitných tvarov ženských prímen či priezvisk od mužských tvarov, sa začalo zároveň s ich používaním,“ hovorí Závodný.

Podľa jazykovedca platí, že kým nebolo dedenie priezvisk uzákonené, azda mohla nastať situácia, keď si manželka po vydaji mužovo prímeno nezobrala, no jeho neprijatím si žena sťažovala spoľahlivú identifikáciu v ústnom, ale aj v úradnom styku.

Foto: TASR/Jakub Kotian

Azda len novinárski kolegovia vedia, že autorka Postoja Eva Čobejová v súkromí Čobejová nie je. Aj keď Eva pred sobášom plánovala, že bude mať v občianskom preukaze priezviská dve, v tom čase jej na matrike povedali, že sa to nedá. Musela sa rozhodnúť len pre jedno. V občianskom preukaze má teda iba priezvisko od manžela. A dnes je rada, že to tak je: „V čase vydaja som už mala za sebou desať rokov novinárskej praxe a dajako sa mi nechcelo meniť si meno aj pod článkami. Niežeby som si na mene tak zakladala, len som si naň pri práci zvykla,“ vysvetľuje Eva. Svoje rodné meno preto dodnes používa v novinách trochu ako pseudonym. 

„Môj muž sa občas smeje, že jeho priezvisko používam iba u lekára a kaderníčky, a ja dodávam, že ešte aj na daňovom priznaní. Moje ‚pracovné meno‘ však nie je ani na našej poštovej schránke, ani na domových dverách a aj mailové adresy mám dve rozdielne. S jedným aj s druhým priezviskom. Takže vďaka dvom menám dobre oddeľujem pracovný a rodinný život,“ hovorí Eva Beerová.

Saša Koch či Alexandra Kochová, Oprah Winfreyová a Lucia Krčméry

Priezvisko plní v slovenčine dve základné funkcie ‒ identifikuje osobu nositeľa, ale aj pohlavie. Na vytvorenie ženského tvaru priezviska slúžia takzvané prechyľovacie prípony. Tak sa kedysi z Kováča stala Kováčka a z Demka Demkuľa. „Ová“ je dnes najfrekventovanejšou z nich. „Vznikla z nárečového splynutia ženskej privlastňovacej prípony ‚ova‘ so skloňovaním v tvare prídavného mena. Kotmanova Lehota tak zostala Kotmanová a Demänova Ves zase Demänová,“ vysvetľuje Andrej Závodný.  

Aj keď niektorí môžu mať pocit, že „ová“ znie vlastnícky, podľa Závodného to jazykovedne neplatí: „Ženská prípona pri priezviskách neohrozuje nikoho identitu ani nevyjadruje privlastnenie ženy mužovi. Slúži iba na komunikačné potreby, umožňuje priezvisko skloňovať a vyhnúť sa omylom, keď pri obojrodových alebo familiárnych tvaroch mien nemusí byť jasné, či ide o muža alebo ženu, ako napríklad Alex Novák či Saša Koch.“

Donedávna mohli podľa zákona o matrikách neprechyľovať svoje priezvisko len cudzie štátne príslušníčky, no jeho novelizácia pripustila aj neprechyľovanie domácich priezvisk po vydaji. S touto úpravou však Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV v Bratislave nesúhlasil. Dôvod vysvetľuje Andrej Závodný: „Nepoužívanie ženských tvarov priezvisk odráža západnokultúrny trend, ktorý však v mnohých prípadoch skôr narúša systémovosť a spisovnosť jazyka. Umelé zneohybňovanie ohybných slovenských priezvisk sa javí ako komunikačne nefunkčné, neprirodzené a odporujúce zákonitostiam nášho jazyka,“ myslí si Andrej Závodný.  

Inzercia

Foto: TASR/Vladimír Benko

Bývalá riaditeľka Kolégia Antona Neuwirtha Lucia Krčméry spočiatku plánovala ponechať si otcovo priezvisko – chcela, aby pokračoval rod, zostať emancipovaná, a ako sama hovorí, byť trochu aj otcov syn. Postupne však názor zmenila: „Zdalo sa mi, že prijať meno manžela je to, ako to má byť. Môj snúbenec bol diskusii otvorený, no nebolo treba. Uvedomila som si, že aj pri oltári ma tato odovzdáva manželovi a naše spoločné priezvisko je nositeľom tohto aktu,“ hovorí Lucia. 

Páči sa jej, že ako rodina majú jedno spoločné meno. Aj to bolo jedným z dôvodov, prečo sa rozhodla pre neprechýlenú verziu, bez prípony „ová“. Kvôli prípadnému spoločnému životu v zahraničí s manželom chceli, aby ich aj v cudzej reči ľahko identifikovali ako jedno priezvisko a jednu rodinu, no tiež preto, aby ju jednoduchšie odlíšili od švagrinej, ktorá má rovnaké krstné meno. 

Eva Veselská, Eva Tornello či Eva Tornello Veselská – ako len chcete

Keď sa Eva Veselská rozhodla vstúpiť do manželstva so Sergiom, povedali si, že svojím vzťahom zároveň prijímajú aj kultúru toho druhého. V Taliansku sa však meno dedí po otcovi a zostáva žene až do smrti. Aj talianske matrikárky Eve vraveli, nech si priezvisko nemení, bude vraj čeliť neustálym administratívnym problémom. Nechala si teda to „dievčenské“. „Keď už nemôžeme mať spoločné priezvisko, pracujeme na dvojitom občianstve. Deti ho už majú a nesú mužovo priezvisko Tornello. Dievčatá ho majú bez prípony ‚ová‘, lebo aj to sa v Taliansku považuje za iné priezvisko,“ vysvetľuje situáciu Eva. 

V čase, keď žili ako manželia v Holandsku a prihlásili sa tam na pobyt, úrady dali Eve vybrať, či chce byť Eva Tornello, Eva Veselská, Eva Tornello Veselská alebo aj v opačnom poradí. Bola prekvapená, že jej ponúkajú tieto možnosti bez toho, aby niečo dokladovala: „Povedali mi, že nemajú radi papierovačky a každý si môže slobodne zvoliť oficiálne oslovenie, aké chce.“ Na Slovensku čelí iným význam: „Pre mňa je tu skôr problém to, že keď ľudia vidia naše odlišné priezviská, pýtajú sa na ‚môjho partnera‘, lebo nevedia, že sme zosobášení. A nie som si istá, či moji blízki vlastne vedia, aké mám teraz priezvisko,“ smeje sa Eva. 

Foto: Flickr/Amaury Henderick

Keď raz synovi vybavovala slovenské doklady a pani na úrade videla, že vo všetkých dokumentoch je Evin muž s iným priezviskom, pozrela Eve nenápadne na ruky. Pretože Eva vtedy po pôrode obrúčku nenosila, ponúkla jej, že ako slobodná mamička má nárok aj na ďalší príspevok. „So smiechom som jej povedala, že v tomto prípade som, ‚žiaľ‘, vydatá. Talianom sa naše zmeny priezvisk zdajú chaotické a nám pripadajú ich tradície zvláštne, no ak sa na nich pozeráme optikou bohatstva, je to len ďalšia krásna odlišnosť,“ zakončuje Eva. 

Spoločné meno je ako byť pod manželovou ochranou. A to sa mi celkom páči

Adela Vinczeová nad rozhodnutím opustiť po svadbe meno Banášová veľmi nerozmýšľala. Priezvisko nepovažuje za rodinné dedičstvo. „Brala som to ako nekomplikovanie situácie a prispôsobenie sa zvyku všetkých žien, ktoré si vzali niektorého Vinczeho. Či už išlo o manželovu mamu, alebo starú mamu,“ hovorí Adela. To, že ženy prijímajú v našej kultúre meno manžela, je podľa nej vecou rôznych pohľadov na vec, no pre ňu samu to nebolo čosi, čo by ju definovalo, obmedzovalo, oslobodzovalo či malo na ňu dôležitý vplyv. 

Moja podstata nespočíva v žiadnom priezvisku. Ani v prvom, ani v druhom. Ak je to čosi, čo urobí radosť ostatným, nemám s tým problém. Na svoje pôvodné rodinné dedičstvo nezabúdam a nevytratí sa zo mňa zmenou priezviska, lebo jeho podstata je tiež hlbšia než pár písmen,“ myslí si Adela. 

Prirodzene, spočiatku bolo pre Adelu nové priezvisko „nezvyk“. No Adela Vinczeová vraví, že spoločné meno môžeme vnímať symbolicky ako spoločný plášť: „Pod ním som ako keby pod manželovou ochranou. A to sa mi celkom páči.“

Z blogerky Kataríny Mikulovej sa prednedávnom stala Katarína Šedivá. Aj keď je meno súčasťou jej práce a živobytia, od začiatku vedela, že prijme manželovo priezvisko. Katarína vraví, že sa považuje za staromódnu: prevzala poriadok, ktorý v spoločnosti funguje, pretože ho považuje za správny. Neponižuje ju ani ju o nič neukracuje. Naopak, sobášom sa jej identita rozšírila o rolu manželky. „Už tu nie som sama pre seba, ale pre muža, ktorého meno nosím. Nové meno túto skutočnosť demonštruje, a tak je pre mňa len prirodzeným vývojom udalostí,“ vysvetľuje Katarína. 

Foto: TASR/Maroš Černý

„Samozrejme, na Katarínu Šedivú si ešte zvykám – tak ako na manželské papučky. Nové meno zatiaľ zostáva čisté a je na mne, čím ho naplním. Bola by som rada, keby som ako pani Šedivá evokovala múdrosť šedín, vyzretosť, nadhľad, vtip. Naopak, netešilo by ma, keby som ako pani Šedivá pôsobila pochmúrne či pesimisticky. A tak moje nové meno skvele určuje nové výzvy.“ „Mikulovej“ sa však úplne nezbavila. Je zakódovaná v jej DNA a tam aj zostane. 

Prirodzene prišli aj myšlienky, či Katarínu čitatelia po zmene mena rozpoznajú. Chcela to riešiť tak, že dočasne vloží svoje rodné priezvisko aspoň do zátvorky. Manželstvo je však pre ňu veľká a pekná zmena, ktorá ju zamestnáva. Súčasnou výzvou je preto skôr niečo napísať, no Katarína verí, že až sa v novej role trošku stabilizuje, opäť začne tvoriť.

Aj autorka tohto textu stála prednedávnom pred otázkou, ktorým prístupom ku zmene priezviska sa vydať. Opustenie dlho noseného a zosobneného rodného priezviska sprevádza nemálo úradných povinností, úsmevných omylov, ale aj rodičovský povzdych. Napriek tomu sa jej páči, že vziať si nové meno je azda najlepším vonkajším vyjadrením novej životnej etapy a vnútornej premeny, ktorou vstup do života vo dvojici je. Jej ďalšiu tvorbu preto na Postoji nájdete pod novým menom Horváthová. 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.