Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozvoj osobnosti Spoločnosť
27. november 2021

Dvaja muži o kríze stredného veku

Hľadanie poslania v rómskych osadách, koniec kompromisov, ale aj ľadvinový pás

Ako prežívali príchod štyridsiatky dvaja slovenskí otcovia?

Hľadanie poslania v rómskych osadách, koniec kompromisov, ale aj ľadvinový pás
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Ako prežívali príchod štyridsiatky dvaja slovenskí otcovia?

Potreba reflexie a zmeny, ktorá často prichádza medzi štvrtou a piatou životnou dekádou, nemusí byť krízou stredného veku. Je však obdobím prehodnocovania doterajších úspechov, opúšťania predstáv a, naopak, vykročením za vnútorným hlasom, ktorý sa ozýva čoraz hlasnejšie. V prvom diele série textov o obrate, ktorý zažívame v pomyselnej polovici života, sme so psychoterapeutkou Zuzanou Horňákovou hovorili o zostupe smerom dovnútra a odvahe prispôsobiť sa požiadavkám, ktoré tam nájdeme. V druhej časti sa podelili o svoju skúsenosť s týmto životným obdobím, objaveným rešpektom k sebe samej aj pochybnosťami tri slovenské ženy.

V čom sa mužská skúsenosť líši od tej ženskej? Spýtali sme sa dvoch mužov, v ktorom momente si uvedomili, že téma stredného veku sa týka aj ich, či sa im podarilo zladiť potrebu zmeny so zodpovednosťou za rodinu aj ako si zodpovedali otázku, čo je ich životnou úlohou.

S príchodom detí neotáľajte, aby ste na prípadnú krízu stredného veku mali čas aj energiu

Milan Bohunický pracuje ako učiteľ na strednom odbornom učilišti. Keď sa ho žiaci počas neformálneho rozhovoru pýtali na jeho vek, zaznela pred časom poznámka: „Veď toľko rokov má môj otec!“ Bol to jeden z momentov, ktoré ho prinútili zastaviť sa. „Musel som sa nad tým zamyslieť. Naša dcérka má dva roky. Prvýkrát som si uvedomil, že ja budem mať doma maturantku tesne pred dôchodkom. A je otázne, či sa vôbec dožijem vnúčat,“ hovorí Milan.

Postupne začal reflektovať zmeny, ktoré sa týkajú toho, že aj on sám už vstúpil do stredného veku. Až do tridsiatky ho svet vrátane toho pracovného pokladal za neskúseného mladíka. Prípadné chyby síce všetci pripísali na vrub mladíckej nerozvážnosti, no na druhej strane ho nikto nebral príliš vážne.

Za zlaté obdobie považuje to medzi tridsiatym piatym a štyridsiatym rokom – kolegovia vtedy pochopili, že má nezanedbateľné skúsenosti, získal si rešpekt a pritom sa stále mohol viezť na vlne mladíckeho elánu. Dnes už je však pre všetkých „pán Bohunický“. „Som považovaný za rutinéra a v pracovnej oblasti všetci očakávajú, že podám stopercentný výkon. Chyby sa nepripúšťajú a je to tlak.“ 

Foto: Flickr/Crusty Da Klown

Vníma, že po štyridsiatke uňho postupne začali pribúdať aj rôzne zdravotné diagnózy. Ďalšie uvedomenia takisto naznačujú, že sa vek hlási o slovo, usmieva sa Milan. „Ešte nedávno som bol schopný behať po snehu v sandáloch, v tieto dni sledujem teplotu a rozmýšľam, či už nie je čas začať nosiť ľadvinový pás.“

Milan Bohunický žije s manželkou a dcérkou na vidieckej usadlosti, kde chovajú ovce. Znamená to aj mnoho hodín manuálnej driny. Počas nich si často kladie otázku, či je naozaj jeho úlohou ukrajovať z ubúdajúceho času na tomto svete práve takto. „Nemám v živote nejaké vznešenejšie poslanie než kydať ovčie bobky a sušiť seno? Kedysi som bol literárne činný, nosím v hlave nápady na dve či tri knihy. To, že nemám čas ich napísať, ma frustruje. Ale hovorím si, že aj takí velikáni ako Charles Bukowski a James Herriot sa dostali do povedomia až po päťdesiatke, takže mám ešte pár rokov čas,“ smeje sa.

Podľa Milana bol svet, kým žili s manželkou sami, veľmi jednoduchý. S príchodom dcérky však naňho doľahla obrovská zodpovednosť a najväčšie obavy má práve o rodinu. S dcérou sa snaží tráviť čo najviac času. Kamarátom, ktorí s príchodom detí otáľajú, dnes dáva sám seba za odstrašujúci príklad. 

„Ak ste mladí, zdraví a ľúbite sa, choďte do toho. O pätnásť rokov budete ešte stále pri sile, aby ste zvládli pubertu svojich ratolestí. O dvadsať rokov pomaly vyletia z hniezda a vy budete mať čas a energiu na riešenie prípadnej krízy stredného veku. U mňa to všetko prichádza akosi naraz.“

Na živote po štyridsiatke ho najviac „štve“, že stále pribúdajú veci, ktoré buď urobí sám, alebo jednoducho nebudú. Nosí si nad sebou pomyselnú pyramídu povinností, ktoré ďaleko prevyšujú čas, ktorý má. A keď si už konečne trochu času ukrojí, nevie ho využiť kreatívne. Niekedy Milana prepadnú pochybnosti.

„Spolužiaci na sociálnych sieťach uverejňujú, ako sa darí ich firmám, kamarátka veterinárka uverejňuje fotografie z ošetrovania zvierat v zoologickej záhrade. Hovorím si – títo niečo dosiahli. Kde som ja? Naozaj je práca na rurálnom učilišti ,dream job‘? No potom mi brat porozpráva klebety: tamten úspešný podnikateľ sa rozviedol, henten má milenku, títo sa súdia o majetok. Vtedy si uvedomím, že môžem byť veľmi rád, že mám milujúcu rodinu a manželku, ktorá pri mne stojí v dobrom i zlom,“ hovorí Milan.

Foto: TASR/Milan Kapusta

Aj keď si ešte donedávna myslel, že ruženec je „pre babky“ na skrátenie dlhej chvíle, tento názor radikálne prehodnotil, keď prijal ponuku z farnosti zapojiť sa do živého ruženca. Milanov pohľad na modlitbu sa zmenil. „Dnes verím, že akákoľvek modlitba je akoby med, ktorý vytvárajú včely robotnice pre svoju ,Kráľovnú‘. A tá najlepšie vie, na čo tento med použiť,“ vysvetľuje.

Pomyselný obrat v polovici života z neho vraj robí viac pozorovateľa. Rád sleduje, ako sa do pracovného procesu dostáva mladšia generácia, a vyjadrí sa, až keď niekto o jeho názor stojí. Zároveň sa v istých ohľadoch stal viac netrpezlivejší či mrzutejší. Nemá rád prázdne tliachanie a srdí ho, keď sa nehovorí „k veci“. No teraz je už on súčasťou generácie, ktorá odpúšťa mladým ich chyby a sprevádza ich na ceste k lepším výkonom. 

„V práci mám tri roky na to, aby som ,detičky‘ prichádzajúce zo základnej školy doviedol k výučnému listu. Veľmi ma baví sledovať, ako sa z nich stávajú mladí ľudia, ktorí sa chystajú vykročiť do života. Žiaľ, mnohým z nich suplujem mužský vzor, ktorý nikdy nepoznali. Nemám za sebou úspešnú firmu. Ale ak čo i len zopár chlapcov a dievčat mojím pričinením prehodnotí svoje rebríčky hodnôt, moja práca má zmysel a môj život tu na zemi nebol márny,“ reflektuje Milan. 

Inzercia

Nazbieraný kapitál v službe zraniteľným a cesta za vlastným kompasom do neznáma 

Pre Pavla Hricu sa obdobie životného obratu v strednom veku spája s nájdením životného poslania. Aj dovtedy mal vynikajúci prácu, v ktorej sa cítil dobre. No i tak sa mu začalo okolo štyridsiatky zdať, že potrebuje zmenu. Trvalo možno tri či štyri roky, kým nazbieral odhodlanie do zmeny sa aj pustiť.

Až dovtedy sa väčšina Pavlovho súkromného času točila okolo detí. Keď oslávil štyri dekády, boli však už všetky školopovinné. Zrazu mal trochu viac času a energie aj na iné životné ambície.

„Vedel som, že vstupujem do druhej polovice pracovného života. Kládol som si otázku, čo s tým. Stúpať po nejakom nezmyselnom korporátnom rebríčku ma nelákalo. Túžil som rozbehnúť s dobrými ľuďmi vlastný projekt, v ktorom dokážeme naplniť naše sny a presvedčenia. Ako najviac potrebné sa nám javilo prispieť k zlepšeniu životov tých najchudobnejších,“ vysvetľuje Pavel Hrica.

Foto: Flickr/Rajesh India

Cítil, že sa môže oprieť aj o svoju skúsenosť a bohatú sieť ľudí okolo: budovanie manželstva a vlastného hniezda, výchovu troch detí, mnoho tréningov aj dobrovoľníckych podujatí, prečítaných kníh, nachodených kilometrov aj premodlených či prediskutovaných hodín. Aj vďaka priaznivým okolnostiam a tomu, že stretal tých správnych ľudí, získal potrebné skúsenosti… „To všetko vytvára akýsi kapitál i svetonázor. Samozrejme, aj vedomie, koľko toho ešte neviem. Zároveň však vo mne silnel pocit, že tento kapitál nevyužívam v prospech sveta dostatočne,“ hovorí Pavel. 

Miešala sa v ňom túžba dať nazbierané skúsenosti a možnosti do služby pre tých najzraniteľnejších a zároveň aj zodpovednosť za seba a rodinu. Popritom si však uvedomil, že vlak nezastavuje. „Ak chceme uskutočniť zmenu, tak kedy, keď nie teraz? Hovoril som si, že v štyridsiatke nastáva ideálne obdobie – prienik nazbieraných životných skúseností aj plnej životnej sily. Potom ten vlak odíde a neskôr začne spomaľovať,“ spomína. 

Popri premýšľaní nad spustením novej iniciatívy, ktorá by sa venovala riešeniu generačnej chudoby na Slovensku, však dostával rôzne ponuky na vedenie existujúcich projektov. Tie by jednoduchšie naplnili zodpovednosť za živenie rodiny, a preto ich zvažoval.

No v jeden večer urobil Pavel rozhodnutie. „Už sa nechcem zväzovať žiadnymi kompromismi a pustím sa spolu s priateľmi za vlastným kompasom do neznáma. Spojil som sa s ľuďmi, ktorým som dôveroval, a založili sme Cestu von – organizáciu zameranú na to, aby sme pomohli ľuďom z najbiednejších komunít postaviť sa na vlastné nohy a viesť dôstojný život. Dodnes sme toto rozhodnutie neoľutovali,“ hovorí Hrica. 

Pri rozbiehaní vtedy neznámeho projektu ich prekvapila intenzívna podpora priateľov a známych, ktorá trvá doteraz. Vďaka nim bol štart organizácie omnoho ľahší, než sa obávali. „Aj to je výhoda štyridsiatnika – v tomto veku môže mať človek okolo seba širokú sieť vzťahov, ktorá ho pri problémoch a výzvach podrží,“ zamýšľa sa Pavel. 

Pri rozhodnutí založiť s priateľmi novú organizáciu cítil Pavel ako veriaci silnú podporu aj u Boha. Chcel kráčať cestou, o ktorej bude mať najhlbšie presvedčenie, že je správna a v súlade „s duchovnými siločiarami“. Pavel sa zamýšľa: „Oslovilo ma, ako Masaryk hovoril Čapkovi, že človek sa má na svoje konanie pozerať sub specie aeternitatis – z hľadiska večnosti. Ak si toto uvedomíme aspoň v štyridsiatke, pomôže nám to nájsť správnu cestu.“ 

Foto: TASR/Roman Hanc

Dnes venuje Pavel a veľký tím kolegov práci s chudobnými Rómami všetku svoju pracovnú energiu. Fascinuje ho, keď sa stane, že sa pri ňom otvoria – keď môže preniknúť hlbšie do pochopenia nepísaných pravidiel osady. Rovnako mu dáva zmysel vyvracať skreslené predstavy o chudobných Rómoch medzi majoritou: oddeľovať dôsledky, ktoré vidíme, od príčin, ktorým často nerozumieme. 

„Mám skvelú manželku aj rodinu, ktorá ma v mojom rozhodnutí podporila. Po štyridsiatke cítim ešte viac, že rodina je môj bezpečný prístav. Dodáva mi to veľkú silu,“ hovorí Pavel.

Oveľa viac ako kedysi sa rozpráva s manželkou o každodenných radostiach a starostiach. Bavia ho aj debaty s dorastajúcimi deťmi – občas pri tom skĺzne do rodičovského moralizovania, no snaží sa „hrýzť si do jazyka“ a povzbudiť ich pri hľadaní vlastnej cesty. A začal aj behávať. „Nejde o žiadne športové supervýkony, ale pár polmaratónov už mám za sebou. Vnímal som, že kilá pribúdajú a telo potrebuje nakopnúť,“ smeje sa Pavel. 

Rozhodnutie, akým smerom ďalej v živote pôjde, prevzal sám na seba. „Uvedomujem si, akým darom je dostať také okolnosti a silu, ktoré to človeku umožnia. Je to šťastie a privilégium. Teraz viem, čo je mojou životnou úlohou. Po prekročení pomyselnej polovice života si viem konkrétnejšie predstaviť, čo myslel zakladateľ skautingu Robert Baden-Powell vo svojom poslednom odkaze pred smrťou: Pokúsme sa po sebe zanechať tento svet o kúsok lepší, ako sme ho našli.“

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.