Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozvoj osobnosti Spoločnosť
13. november 2021

3 ženy o kríze stredného veku

Sny v zabudnutí, ale aj rovnováha, rešpekt voči sebe a radosť zo science-fiction

Ako prežívajú obdobie životnej reflexie, ktorá sa spája so štyridsiatkou či päťdesiatkou, slovenské ženy v rôznych životných okolnostiach?

Sny v zabudnutí, ale aj rovnováha, rešpekt voči sebe a radosť zo science-fiction

Foto: Flickr/Salmonsalmon

V prvom diele nášho miniseriálu sme so psychoterapeutkou Zuzanou Horňákovou hovorili o tom, že životný obrat v pomyselnej polovici života nemusí byť krízou stredného veku – je však akýmsi zostupom smerom dovnútra. Na vrchole životnej hory prehodnocujeme svoje úspechy a spoznávame, ktoré predstavy sa už možno nesplnia. Pýtame sa, kto sme a ako má vyzerať naša ďalšia cesta. Tu objavujeme, že prispôsobenie sa vnútorným požiadavkám je dôležitejšie ako uspokojiť tie vonkajšie. 

No zistiť, ktoré otázky sa hlásia o slovo, a najmä uskutočniť zmenu podľa toho, ako si ich nanovo zodpovieme, nemusí byť jednoduché. Ako obdobie životnej reflexie, ktorá sa spája so štyridsiatkou či päťdesiatkou, prežívajú tri slovenské ženy v rôznych životných okolnostiach? Ktoré udalosti ju naštartovali, akou premenou si prechádzajú a najmä čo pri „expanzii smerom dovnútra“ objavili? 

Kedysi by som skočila do hŕby lístia spolu so synom. Dnes sa zamyslím, ako to bude vyzerať

Alica má tesne po štyridsiatke. Po anulácii manželstva žije s dvoma „násťročnými“ deťmi na Považí. Vníma, že obdobie reflexie polovice života sa u nej ešte len pomaly začína. Prichádza nebadane, je to skôr akési uvedomovanie si, že niečo je iné. Jedným z týchto momentov bolo objavenie prvých šedivých vlasov. Alebo zistenie, že len pár hodín spánkového deficitu dnes už dobieha aj niekoľko dní. 

„U mňa sa tento stav spája so smútkom alebo skôr s nostalgiou, ktorá sa nedá definovať ako strata niečoho reálneho. Akoby som sa v niektorých oblastiach strácala, bola potlačená do úzadia. Možno sa cítim menej potrebná či v strede diania,“ opisuje túto skúsenosť Alica. 

Pracuje na vyššej manažérskej pozícii a práca ju veľmi baví. Napriek tomu sa v tomto období sama seba pýta, čo vlastne dokázala. Alebo naopak, čo všetko začala robiť prineskoro a tým zmeškala správny čas. Kým v manželstve ledva vybehla na menší kopec, bolesť z rozvodu riešila tým, že začala posúvať svoje hranice a zisťovať, čo všetko dokáže po fyzickej, ale aj duchovnej stránke. A dnes trošku ľutuje, že zdolávanie tatranských štítov si obľúbila až po tridsiatke.

Foto: Flickr/cheddar-

Alica sa v tomto období zamýšľa aj nad tým, ako dlho ešte bude atraktívna. „No nielen pre opačné pohlavie, ale aj ako potenciálny kandidát na trhu práce, člen spoločenstva, priateľ, dobrý spoločník na podnikanie dobrodružstva a takisto ako mama.“ Ťažko sa vyrovnáva aj s tým, že sa jej pre životné okolnosti, v ktorých sa nachádza, už pravdepodobne nepodarí byť matkou.

Hovorí, že v sebe stále nosí istú živosť a energiu, ktorú však okolie niekedy vníma ako nevhodnú detinskosť. „Moje deti často prevrátia oči, keď zatlieskam nad krásou motýľa alebo keď sa na detskom ihrisku rozbehnem k hojdačkám. Kým pred niekoľkými rokmi som v parku bez váhania skočila do hŕby lístia spolu so svojím synom, dnes sa najskôr zamyslím, ako to bude vyzerať. A či lavička predsa len nie je vhodnejšie miesto na sedenie ako trávnik.“ 

Túto prichádzajúcu zmenu Alica najviac vníma práve vo vzťahu k svojim deťom. Rastú z nich samostatné osobnosti a mama pre ne nie je idolom. Čím ďalej, tým viac sa vzďaľujú – nielen fyzicky, ale aj názorovo. „Každé ráno sme mali s deťmi malý rozlúčkový rituál: pusu a krížik na čelo. Dnes už akceptujú iba krížik. Keď minule išla dcéra s kamoškami na film, ktorý som už dlhšie mala v úmysle vidieť, chcela som sa pridať. Zaznelo však okamžité nie. Nepomohlo ani, keď som jej navrhla, že budem sedieť o dva rady nižšie. Povedala, že mi radšej zorganizuje stretnutie s mamami svojich kamarátok,“ usmieva sa pri spomienke na nedávnu skúsenosť Alica. 

V tomto období zároveň pociťuje Alica vďačnosť voči svojmu telu za to, že si stále môže plniť svoje sny. Uvedomuje si, že to časom nemusí byť samozrejmosťou. V duchovnej či duševnej rovine sa však cíti viac naplnená a vyrovnanejšia. „Môj vzťah k Bohu je v tomto veku bez pretvárok, živý a hlboký. Už viac nepotrebujem, aby ma Boh presviedčal o tom, že to so mnou za každých okolností myslí dobre. A uvedomila som si, že aj nesplnené želania sú požehnaním.“ 

Zatiaľ netuší, čo všetko jej toto obdobie môže ponúknuť. „Priznám sa, mám tendenciu pozerať sa skôr na to, čo mi berie. Ale som nastavená vždy hľadať to pozitívne a verím, že čoskoro začnem objavovať aj všetko pekné, čo so stredným vekom príde,“ zamýšľa sa Alica. 

Opustila som homogénny svet a naučila sa kvalitne oddychovať

Aj Petra nedávno oslávila štyridsiatku. Pôsobí v oblasti vzdelávania a ako slobodná žije v hlavnom meste. Sama pre seba túto životnú fázu nazvala „obdobím hľadania autentickosti“. Potreba nazrieť do svojho vnútorného sveta a urobiť revíziu svojich ambícií prišla v čase, keď sa diagnóza jej mamy postupne rozvinula do terminálneho štádia. „Vtedy som si intenzívnejšie uvedomila krehkosť nášho bytia. Možno preto u mňa toho kritické obdobie prišlo skôr, už niekedy okolo tridsiateho piateho roku života,“ spomína Petra.

Počas neho si cez rôzne drobnosti začala uvedomovať, že fakt, že sa niekam dopracovala, ešte nemusí znamenať, že šla dobrým smerom. Hlavnou témou tejto fázy bolo prehodnocovanie rôznych životných oblastí: či v nich môže byť sama sebou, ale aj či sa jej darí dosahovať svoje ciele. 

„V súkromnom živote som zväčša mala okolo seba ľudí, ktorí reprezentovali homogénny pohľad na svet v súlade s tým mojím. Z jedného hľadiska to bolo pohodlné – moje životné situácie boli predvídateľné, ľahko som sa v nich pohybovala. Avšak revízia ukázala, že tento stav prestal byť pre mňa inšpirujúci, obohacujúci a občas aj akceptovateľný. Musela som si nanovo stanoviť, čo je pre mňa v živote prioritou. Som rada, že nakoniec prevážila túžba žiť so sebou v harmónii,“ vysvetľuje Petra. 

Foto: Flickr/Georgie Sharp

Na krátke obdobie sa preto utiahla do ústrania, aby si urobila „poriadok v hlave“ a následne aj v živote. Aj keď v Petrinom prostredí aj teraz prirodzene prevažujú ľudia z jej „krvnej skupiny“, dáva si pozor, aby viac počúvala ľudí, ktorí jej ukazujú bohatšie spektrum názorov na životné hodnoty a majú odlišné životné skúsenosti. „A čo je pre mňa najdôležitejšie, nastavujú mi zrkadlo, v ktorom vidím samu seba z nadhľadu,“ dopĺňa. 

Zmena zasiahla aj jej pracovnú sféru. Pôsobisko nezmenila, no jej ambície výrazne ustúpili. V minulosti na svojej práci veľmi lipla, dnes sa však snaží kariérnym postupom vyhýbať. Možno aj preto, že posun na vyššiu pozíciu v jej odbore znamená viac takého typu práce, ktorý ju nebaví. 

„Pamätám si, ako ma raz premohol pocit paniky pri pomyslení, že budem musieť zmeniť pracovnú sféru. Som rada, že dnes už takýto pocit nemám,“ hovorí Petra. Aj preto, že jednou z vecí, na ktorej pracovala, je vnímanie seba samej mimo práce. Pýtala sa: „Kým som, keď nehovorím o tom, kde pôsobím a na akých projektoch pracujem?“ A túto otázku si aj zodpovedala: „Som človek, ktorého bytostne zaujíma, ako funguje svet okolo, a nechce byť v jeho poznávaní povrchný. Rada si vypočujem iný názor a diskutujem o ňom. Zaujímajú ma motívy a osobnosti ľudí, ich životné radosti aj starosti.“ Zároveň však prijala rozhodnutie, že do svojho života nebude vpúšťať toxické osoby. Na to je vraj život príliš krátky.

Inzercia

Rešpekt k sebe samej sa prejavil aj v tom, ako sa stravuje a stará o svoje telo. Takmer každý deň varí, potraviny nakupuje vo farmárskych predajniach a z lokálnych zdrojov. No k pravidelnému cvičeniu ju prinútili až bolesti chrbta počas pandemickej situácie, priznáva sa Petra s úsmevom. 

Tento proces vnútornej revízie trval takmer tri roky a Petra vníma, že jeho výsledkom je väčšia miera autonómie. Takýto stav prežíva ako pohodu a vyrovnanosť. „Cítim sa vnútorne silnejšia, nemám takú veľkú potrebu hľadať súhlas so svojimi rozhodnutiami u druhých. Viem jasnejšie rozlíšiť, čo má prioritu a do čoho má zmysel investovať energiu. Je to spokojnosť so sebou, ktorá pramení zvnútra, nie z potvrdenia od druhých.“

Mnoho aktivít, ktoré odvtedy pribudli do jej pravidelného programu, má charakter psychohygieny. Snaží sa často odchádzať do prírody, kde môže oddychovať aj presmerovať svoje myšlienky od problémov každodenného sveta k existenciálnym otázkam. Alebo často len vypnúť a nič neriešiť. „Zdá sa to banálne, ale aj kvalitne oddychovať som sa musela naučiť v tomto období,“ hovorí Petra. 

V tejto novej fáze ku každodennému čítaniu odbornej literatúry pridala aj beletriu. Pomáha jej to byť citlivejšou k perspektíve druhých ľudí a hľadať za ich konaním komplexnejšie dôvody. Obzvlášť si obľúbila žáner science-fiction. „Nie je len únikom do sveta fikcie. Ukazuje dôsledky konania človeka v perspektíve, ktorá prekonáva hranice našej obmedzenej individuálnej existencie.“ 

Foto: Flickr/Barbara Krawcowicz

Obdobie krízy stredného veku prežívala ako zodpovedanie si dôležitých otázok. V súčasnosti sa u Petry do popredia dostávajú nové otázky, ktoré sa týkajú širšieho sociálneho aj prírodného prostredia. „Pýtam sa sama seba, čo mám odovzdať mladším, ako im sprostredkovať základy kritického myslenia, dôležitosť empatie, ale aj osobnej zodpovednosti. Akútne sú aj ekologické otázky o mojej zodpovednosti voči prostrediu.“ 

Napriek tomu, že dôchodkový vek je ešte ďaleko, Petra má obavy z toho, ako bude vyzerať posledné obdobie jej života – či bude mať dostatok zdrojov a podmienky na dôstojnú starobu –, aj preto, že nemá deti. Dnes má jasnejšie v prioritách a chce smerovať k vnútorne vyrovnanému životu. Vníma však, že by sa mala viac stretávať s ľuďmi. Najmä s tými, ktorí rozmýšľajú nad svetom inak ako ona, no stále inšpiratívne. „To sa stáva témou súčasného obdobia: ako vyvážene žiť v rôznych kontextoch a nedospieť opäť k inej forme jednostrannosti v živote?“ pýta sa Petra.

Oprášila som sa a vyrazila do života ako nová Lea

Lea sa s príchodom štyridsiatky cítila na vrchole svojich síl – bola sebavedomá, užitočná doma i v práci a mentálne aj fyzicky ukotvená. Podarilo sa jej zbaviť sa závislosti od alkoholu a jej tri deti, vtedy na prvom stupni základnej školy a v škôlke, ju v tom čase potrebovali najviac. Dnes, po desiatich rokoch, je mnoho vecí inak. Dnes má po päťdesiatke a s rodinou žije v okolí Trenčína.

Zmeny spojené s polovicou života prichádzali „tak trochu zlodejsky potichu“. Všetko, čomu sa Lea dovtedy venovala, robila s radosťou. No tú postupne vymenil pocit povinnosti. Naplnenie, ktoré zažívala doma aj v práci, sa začalo strácať. „Prestalo ma baviť sťahovať nábytok, maľovať dom aj hľadať nové možnosti v práci. Únava z toho, že zrazu musím tam, kde som doteraz chcela, ma oberala o kreativitu vo všetkých oblastiach.“ Menej sa vkladala do riešenia náročných situácií v rodine, nezaujímali ju výsledky vo firme. Vzdala aj riešenie konfliktov s manželom, ktorého vnímala ako brzdu svojej realizácie. Cítila ľútosť voči sebe samej. „Milión mojich ambicióznych snov ako precestovať svet, venovať sa dizajnu či diaľkovo doštudovať právo sa skončilo v zabudnutí a ja som stála medzi vlastnými predstavami a veľmi nepríjemnou realitou,“ hovorí Lea. 

Prišla vlna depresií. Akoby Lea strácala kus seba. „Bola to zvláštna bolesť vo vnútri, ktorá hovorila: Ty si predsa iná! Čo si urobila so svojimi snami? Je pre teba naozaj najdôležitejšia iba rodina a práca alebo tvoje ja potrebuje aj ďalšie vzťahy a naplnenie?“ približuje Lea svoj vnútorný dialóg. Cítila sa, akoby mala vo svojom vnútri prasknutý balón. Dovtedy pri svojej energickej povahe nezažila potrebu ticha. No v tomto období vyhľadávala miesta, kde by mohla dozrieť v pocitoch, názoroch, túžbach a hodnotách. Pracovňa v suteréne domu s obrázkami, ktoré maľovali jej deti, a obľúbenými fotkami –ticho a pohľad na steny –, sa pre ňu stali útočiskom, ktoré tak potrebovala. „Takto som praskala a napĺňala sa skoro štyri roky,“ spomína. 

Počas tejto reflexie sa vynárali rôzne témy z doterajšej etapy života, ktoré potrebovala postupne spracovať, zhodnotiť a niekedy aj pochváliť samu seba, že ich zvládla: bolesť zo straty dvoch nenarodených detí, neprijatie v prostredí, do ktorého sa s manželom presťahovali, ale aj istú trpkosť voči už nebohému otcovi. „Mnohé jeho rady som pochopila až po tom, čo odišiel, a mnohé jeho slová a skutky už asi nepochopím nikdy,“ zamýšľa sa Lea. Bolo to obdobie duchovného a duševného strádania, o ktoré sa však s Bohom ani s manželom nedelila.

Foto: Flickr/jaisril

Aby opäť získala rovnováhu, nasledovala impulz naplniť svoje vnútorné potreby. Realizáciu našla v umení, pri výrobe šperkov a pečení originálnych tort a zákuskov. A potešením sa stala možnosť radiť priateľom, ako si zariadiť a farebne rozvrhnúť byt. Po mnohých rokoch od štúdia biochémie sa k nej opäť vrátila. Uvedomila si, že to bola prvá veda, ktorá ju kedysi vtiahla a v ktorej sa chcela profilovať. Aj napriek tomu, že Leu dnes živí ekonómia, každá nová správa o pokroku v biochémii je pre ňu fascinujúca, prenáša ju do mladosti a pomáha jej udržovať si myseľ v pohotovosti. 

Bol to tiež čas uvedomenia si vlastnej krásy a ženskosti. Rozšírila svoj šatník, „kabelkovník aj topánkovník“ a zbierku svojich šperkov. Až niekedy v tomto čase začala vnímať, že uznanie od ostatných už má a nemusí sa oň usilovať.

Aj dnes, keď je toto obdobie na ústupe, však prichádzajú záblesky otázok a uvedomení. „Racionálnym porovnaním priemernej dĺžky života mám už možno tú väčšiu časť za sebou. Čas sa kráti. Čo tu hodnotovo zostáva po mne? Vychovala som svoje deti dobre?“ Aj keď Leine deti dospievajú a postupne odchádzajú, najmladšia pätnásťročná dcéra je korením jej života a drží ju v pohotovosti. „Mať deti neskôr vás zbaví pocitu nepotrebnosti na dlhší čas aj v zrelom veku,“ myslí si Lea. 

Lea skúsenosť krízy stredného veku opisuje ako zatváranie dverí a vstup do novej miestnosti, kde našla silu predovšetkým v sebe samej. „Tu som objavila Boha ako priateľa, ktorého prosím, aby stál pri mne. Bez toho, aby to vedeli, sa z manžela aj detí stali moji sprievodcovia. Oprášila som sa a vyrazila do života ako nová Lea. Toto obdobie ma posúva do polohy zrelej ženy. Aj s kontúrami krásnej nedokonalosti. Posiela ma cestou túžby milovať, mať vzťahy, žiť bohatý vnútorný život a stále snívať,“ zakončuje premýšľanie o životnom obrate v pomyselnej polovici života Lea. 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.