Psychiatrička o samovraždách Máme návaly akútnych stavov. Dávajte pozor na svojich blízkych

Najviac rizikovým typom pre samovraždu je rozvedený muž v strednom a vyššom veku, ktorý žije v meste. „Viackrát v histórii sa potvrdilo, že po dokonaných samovraždách známych ľudí nasleduje istá takáto vlna. Akoby to dalo odvahu ľuďom na hrane, aby svoje problémy riešili týmto spôsobom,“ hovorí pre Postoj Zuzana Repková, primárka mužského oddelenia Psychiatrickej nemocnice P. Pinela v Pezinku.  

Rozprávali sme sa o mýtoch okolo samovrážd i o tom, ako postupovať, keď máme v okolí človeka, ktorý vysloví, že by chcel svoj život ukončiť. 

Uplynulý týždeň bol vo veľkom medializovaný prípad bývalého hokejistu Dušana Pašeka ml., ktorý si siahol na život. V internetových diskusiách sa objavili hneď špekulácie, že to je logické, keď rovnakou smrťou zomrel aj jeho otec. Je sklon k samovražde dedičný?

Samotná samovražda nie, to je mýtus. Poznáme dva typy samovrážd. Tá prvá je patická, pri duševnom ochorení, akým je napríklad schizofrénia, ťažká depresia a tu vieme, že toto ochorenie má genetický potenciál. Veľmi často sa stáva, že v rodine nájdeme viacerých ľudí, ktorí trpia tým istým ochorením. 

Na druhej máme takzvanú bilančnú samovraždu, ktorá nemá spojitosť s duševným ochorením. Tá vychádza z toho, že človek si zbilancuje pozitíva a negatíva svojej aktuálnej existencie, negatíva prevýšia a povie si, že nie je viac prečo žiť.

Aké typy ľudí páchajú túto bilančnú samovraždu? 

Napríklad sa vyskytuje u ľudí, ktorí sa dozvedia o svojom nevyliečiteľnom ochorení alebo trpia chronickými bolesťami, alebo im chýbajú sociálne vzťahy a nechcú takto ďalej žiť. 

Ako potom pomenovať situáciu, keď sa obaja – otec aj syn – rozhodnú spáchať samovraždu? Ide len o opakovanie istého modelu správania, ktoré syn vidí ako možnosť riešenia problémov? 

Dá sa povedať, že istý vzorec správania si preberáme od rodičov, z výchovy, ale je veľmi nesprávne polemizovať, prečo sa to udialo v tomto konkrétnom prípade. Nikto spätne nevidí do hlavy človeka, ktorý dokoná samovraždu, ak nenechá list na rozlúčku. A aj keď ho nechá, ani ten nemusí zodpovedať túto náročnú otázku.

Je pravdou, že verejne medializovaná samovražda známej osoby nabaľuje na seba sériu podobných skutkov ako isté napodobňovanie? Údajne v čase, keď Goethe napísal svoje dielo Utrpenie mladého Werthera, kde hlavný hrdina sa rozhodne ukončiť svoj život sám, nastala séria samovrážd ako akási epidémia. 

Viackrát v histórii sa potvrdilo, že po dokonaných samovraždách známych ľudí nasleduje istá takáto vlna. Akoby to dalo odvahu ľuďom na hrane, aby svoje problémy riešili týmto spôsobom. Dnes je obrovský vplyv médií zvlášť na mladých ľudí.  

Ešte nepoznáme oficiálne štatistiky samovrážd za posledné mesiace, vidíte však z praxe istú tendenciu nárastu? Ovplyvnilo covidové obdobie vzostup samovrážd? 

Z pohľadu známych dát za posledné roky je samovrážd na Slovensku z dlhodobého hľadiska menej. Najmä keď si pozrieme dáta spred roku 2010 a aktuálny počet. Stále však platí, že samovraždu najviac dokonajú muži v strednom a vyššom veku. Ale aj keď porovnáme rok 2019 a 2020, je tam pokles počtu samovrážd. 

S čím súvisia lepšie čísla v tomto dlhodobom horizonte?

S lepšou psychiatrickou dostupnosťou. V médiách sa viac hovorí, že nie je hanba hľadať pomoc u psychiatra, máme oveľa lepšiu sieť psychoterapeutických ambulancií, máme linky dôvery a aj kolegovia lekári z iných odborov začali posielať svojich pacientov k psychiatrovi, čo nebolo v minulosti až také bežné. 

Zo svojej praxe na oddelení nemáte dojem, že pokusov o samovraždu je v posledných covidových mesiacoch viac? 

Máme oveľa väčšie tlaky na hospitalizáciu, globálne máme viac akútnych stavov a väčší tlak na akútne príjmy. To znamená, že sme takmer vkuse plní. Predtým to bolo viac regulovateľné, teraz sú to návaly. 

Všetky psychiatrie na Slovensku sú pod obrovským náporom. Dostupnosť ambulantnej starostlivosti – ako vo všetkých odboroch – sa dotkla aj psychiatrie a mnohí pacienti s úzkosťami sa báli ísť k svojmu lekárovi kvôli covidu. 

Ďalej máme prestarnutú populáciu psychiatrov, je nás málo ako v každej špecializácii. Mnoho psychiatrických pacientov ostalo doma v izolácii, čo im zhoršilo stavy, teraz žneme dôsledky. 

Čítala som vyjadrenia psychiatrov, že keby sa zisťovala diagnóza ľudí, ktorí páchajú samovraždu, tak u 90 percent by sa potvrdila nejaká psychiatrická diagnóza. Teda že zdravý človek by si nevedel siahnuť na život. 

To sa nedá takto povedať. Ak napríklad páchajú samovraždy najmä starší muži, tam môže ísť aj o bilančné samovraždy, keď sa muž ocitá opustený, bez rodiny a vyhodnotí si, že takýto život nechce. To nie je z choroby. 

Ťažká depresia je stav, keď si človek nelogicky vyčíta, že žije zlý život, hoci má objektívne dobrý život, tu hovoríme už o bludoch. V týchto prípadoch môže mať napríklad človek pocit, že svojou smrťou vykúpi svet a odľahčí svojich blízkych. To je choroba. Na druhej strane, koľko je takých samovrážd, že človek má úvery, je nezamestnaný, doma „hladné krky“. To je vedomé bilancovanie záťaže, ktorú aktuálne má. 

Chuť žiť je jeden z pudov, ktorý máme. V prípade bilančnej samovraždy si človek vyráta, že je pre neho výhodnejšie nežiť. 

Bilančné samovraždy sú pripravované? 

Väčšinou áno. Hlavný depresogén môže byť práve alkohol, ktorý takéto rozhodnutie a následné konanie posilní.

Ak človek vykazuje skony k samovražde alebo o tom hovorí, ako by malo jeho okolie postupovať?

V takých prípadoch si to vyžaduje akútnu hospitalizáciu, aj nedobrovoľnú. Inak hrozí riziko z premeškania, to znamená, že by sme nestihli to okno a došlo by k dokonanej samovražde. 

Vie okolie zistiť, že ich blízky niečo také plánuje?

Zmenilo sa to, že ľudia sa dnes neboja verbalizovať svoje pohnútky a už vedia, že to nie je hanba, že keď sa cítim tak zle, že to stále riešim, treba ísť za psychiatrom. 

Ak to človek zdieľa so svojou rodinou, je možnosť zavolať aj rýchlu zdravotnú službu, aby odviezli pacienta do nemocnice. Tam odborník posúdi, aký je ten stav vážny. Niekedy človek môže túžbu po samovražde použiť ako manipuláciu svojho okolia, ale aj to musí posúdiť odborník. 

Je možné, že niektoré typy ľudí to ani nepovedia, a pritom majú v sebe túžbu zomrieť?

Áno. Sú prípady, keď ani odborník nezistí, že to pacient plánuje a svoj čin dokoná. Takéto rozhodovanie má isté fázy. Na začiatku to človeku napadne ako jedno z riešení, ale on to neprijíma, dochádza k vnútornému boju. 

Keď príde k rozhodnutiu, že je to pre neho najlepšia cesta, ako vyriešiť svoj problém, dôjde paradoxne k upokojeniu a pacient navonok pôsobí pokojne, akoby ho už neťažilo to čo predtým. 

Preto často okolie hovorí, že oni netušili, že takéto niečo plánuje. Na druhej strane, keď vidíme, že sa u našich blízkych rozvíja nejaká depresívna epizóda, treba ich podporiť v tom, aby vyhľadali odborníka. Depresia prichádza pozvoľna. 

Má rodina právo dospelého človeka nútiť k odbornej pomoci proti jeho vôli? 

Je to na dobrovoľnosti. Ak však už vysloví, že cíti, že by chcel svoj život skončiť, potom je to už aj o nedobrovoľnosti. Teda dotyčný môže byť hospitalizovaný, aj keď s tým nesúhlasí. 

Ako si vysvetľujete, že samovraždy v drvivej väčšine prípadov dokončia najmä muži? 

Ženy sú viac zvyknuté hovoriť o tom, čo ich trápi. A potom ženy používajú pri pokusoch mäkšie spôsoby ako otravu liekmi, podrezanie žíl a tieto stavy sa dajú ešte medicínsky zvrátiť, ak ich okolie nájde. 

Muži používajú tvrdšie techniky ako zbraň, skoky z mosta, obesenie a to je väčšinou fatálne. 

Človek nevyhodnocuje vo chvíli samovraždy, akú spúšť na vzťahoch nechá za sebou?

Často je to naopak, človek má pocit, že tým odľahčí svoju rodinu. 

Sú nejaké charakterové typy ľudí, o ktorých sa dá povedať, že títo k tomu majú väčší sklon?

Nie. Ide to naprieč povahami, naprieč socioekonomickými vrstvami, naprieč intelektovými danosťami, vierou. Poznám prípady najväčších extrovertov, o ktorých by to nikto nepovedal, a už dnes nie sú medzi nami. Platí však, že najrizikovejšou skupinou sú rozvedení muži, naopak, ženatí sú najmenej rizikoví. Viac páchajú samovraždy ľudia v mestách ako na vidieku. 

Ale nikto zvonka nepozná temné zákutia človeka. Niekedy sa hovorí, že ak sa človek už pevne rozhodne spáchať samovraždu, nič ho nezastaví. 

Štatistiky hovoria, že v roku 2020 sa najviac pokusov o samovraždu vyskytovalo v skupine ľudí vo veku 20 až 29 rokov. Nie je to alarmujúce? 

V odbornej verejnosti sa rieši, že táto mladá generácia nie je schopná znášať záťaž v takej miere ako možno generácie predtým. Na druhej strane hrajú svoju rolu aj psychoaktívne látky a alkohol, ktoré uľahčujú cestičku k samovraždám. Plus ani táto doba nie je ľahká. Vo veku, keď sa máte postaviť na vlastné nohy a všetko sa očakáva hneď a zaraz, s hypotékami, to nie je až také ľahké zvládnuť, ako sa na prvý pohľad zdá. 

V komunite veriacich môžu byť potreba vyhľadať psychiatra či prípadné samovražedné pocity zvlášť stigmatizujúce, keď akoby majú jasný návod na život. Stretávate sa s tým? 

U veriacich môže nastať pocit zlyhania duchovného života, ak má niekto samovražedné myšlienky, ale je to veľký omyl. Ak máte zlomenú ruku, nepôjdete s tým k lekárovi? Ak máte cukrovku, nebudete to riešiť? Psychické zdravie je také isté zdravie. 

Keď niekto počuje hlasy, keď má úzkosti, depresie, tak ide k psychiatrovi. Návšteva psychiatra nemusí znamenať celoživotnú ambulantnú starostlivosť, môže to byť etapa, keď sa nakumulovalo toľko stresových faktorov, že v danej chvíli potrebujem odborníka.

Psychiatrické oddelenie už dnes nezodpovedá obrazu priväzovaných pacientov a zamrežovaných okien alebo tej psychiatrie, ktorú nám podsúvajú filmy. Máme rôzne stupne starostlivosti, od najakútnejších staníc po tie s najvoľnejším režimom. Máme oddelenia, kde máte voľný pohyb celý deň, hrá sa pingpong, stolný futbal, chodí sa na turistiku. Psychiatria nie je stigma, dnes už ten, kto ide na psychiatriu, nie je „blázon“. Môže sa to stať každému jednému z nás.  

Ako má okolie spracovať, ak sa vyskytne v rodine prípad samovraždy? 

Je to taká trauma, že pozostalí by mali vyhľadať krízovú odbornú intervenciu, aby im niekto pomohol prejsť týmto náročným obdobím. 

Na základe neriešených tráum môže vzniknúť reaktívna depresia alebo iné duševné ochorenie. Stáva sa, že v rámci kompenzačných reakcií dochádza k potlačeniu spracovania toho negatívneho zážitku, čo však sekundárne môže viesť neskôr k rozkolísaniu duševného stavu aj v zmysle rozvoja depresie, úzkosti, nespavosti. 

Čakajú nás tmavé mesiace a ďalšie covidové opatrenia. Ako sa nastaviť, aby sme si zachovali duševné zdravie? 

Vypnúť príval negatívnych správ z médií, nenechať sa tým zavaliť. Žiť viac pre vzťahy, doba je stále viac individualistická, stále viac komunikujeme online a máme problém komunikovať s človekom tvárou v tvár. Snažiť sa nevzdať sa v rámci možností priamej interakcie s inými, sociálne sa neuzatvárať. A ako základ vnímam spánok, prírodu a pohyb. 

Je potrebné byť ostražitý a dávať pozor na svojich najbližších, byť si vedomý, že žijeme v dobe, keď samovražda môže niektorým vyhovovať ako riešenie neistej situácie. 

Foto: Adam Rábara