Islamský štát nie je len skupinou psychopatov. Je to náboženská skupina s pozorne uváženými presvedčeniami, medzi ktorými je aj to, že sú kľúčovým agentom prichádzajúcej apokalypsy. Ponúkame pohľad na to, čo z tohto presvedčenia vyplýva pre ich stratégiu – a pre snahy o ich zastavenie.

Čo je Islamský štát?

Odkiaľ sa vzal a aké sú jeho úmysly? Jednoduchosť týchto otázok môže byť zavádzajúca, a zdá sa, že takmer žiaden zo západných lídrov na ne nepozná odpoveď. V decembri (2014) zverejnil The New York Times tajné komentáre generálmajora Michaela K. Nagatu, veliteľa špeciálnych operácií armády USA na Blízkom Východe, v ktorých priznáva, že ešte ani poriadne nezačal chápať príťažlivosť Islamského štátu. „Neporazili sme tú myšlienku,“ povedal. „Dokonca tej myšlienke ani len nerozumieme.“ Počas uplynulého roku (2014) prezident Obama hovoril o Islamskom štáte rozlične ako o „nie islamskom“ a ako o „dorasteneckom tíme“ al-Káidy, teda prostredníctvom označení, ktoré odrážali neporozumenie tejto skupine a mohli prispieť k významným strategickým chybám.

Táto skupina v júni minulého roku (2014) dobyla iracký Mosul a dnes už ovláda územie väčšie ako Spojené Kráľovstvo. Abu Bakr al-Baghdadi bol jej vodcom od mája 2010, ale do minulého leta bolo jeho posledné známe zachytenie na kamere len vo forme zrnitej fotografie z obdobia jeho pobytu v zajateckom tábore USA v Camp Bucca počas okupácie Iraku. Potom však 5. júna 2014 pristúpil k rečníckemu pultu vo Veľkej mešite al-Nuri v Mosule, aby počas Ramadánu predniesol kázeň ako prvý kalif za dlhé generácie – prešiel od zrnitého na vysoké rozlíšenie a svoju pozíciu povýšil z prenasledovaného gerilového bojovníka na veliteľa všetkých moslimov. Následný príliv džihádistov z celého sveta bol vo svojom tempe a rozsahu bezprecedentným a stále pokračuje.

Naša neznalosť Islamského štátu je do istej miery pochopiteľná. Je to uzavretá spoločnosť; existuje len málo ľudí, ktorí tam odišli a vrátili sa späť. Baghdadi na kameru prehovoril len raz. Ale jeho príhovor a nespočetné množstvo propagandistických videí a encyklík Islamského štátu je online a prívrženci kalifátu pracovali veľmi tvrdo, aby svoj projekt zviditeľnili. Dokážeme teda porozumieť, že ich štát odmieta mier ako vec princípu; že je lačný po genocíde; že jeho náboženské názory ho robia vo svojej podstate neschopným istých typov zmeny, aj ak by táto zmena mala zaistiť jeho prežitie; a že sa považuje za zvestovateľa – a hlavného protagonistu privodenia – bezprostredného konca sveta.

Džihádizmus prešiel od čias vrcholného rozkvetu al-Káidy (približne v rokoch 1998 – 2003) vývojom a mnohí džihádisti dnes opovrhujú jej prioritami a súčasným vedením. Zdieľať

Islamský štát, tiež známy ako Islamský štát Iraku a al-Sham (ISIS), nasleduje osobitú verziu islamu, ktorej presvedčenia o ceste k Súdnemu dňu majú vplyv na jeho stratégiu a môžu pomôcť Západu spoznať tohto svojho nepriateľa a predpovedať jeho správanie. Jeho vzostup k moci nie je podobný víťazstvu Moslimského bratstva v Egypte (skupiny, ktorej vodcov považuje Islamský štát za odpadlíkov), ale je skôr uskutočnením distopickej alternatívnej reality, v ktorej David Koresh alebo Jim Jones [americkí sektárski vodcovia] prežili, aby mohli požívať absolútnu moc nie len nad niekoľkými stovkami ľudí, ale nad 8 miliónmi.

Charakter Islamského štátu sme zle pochopili minimálne v dvoch ohľadoch. Po prvé, máme tendenciu vnímať džihádizmus ako monolitický a aplikovať logiku al-Káidy na organizáciu, ktorá ju významným spôsobom zatienila. Podporovatelia Islamského štátu, s ktorými som hovoril, síce stále označujú Osamu bin Ládina za „Šejka Osamu“, teda čestným titulom. No džihádizmus prešiel od čias vrcholného rozkvetu al-Káidy (približne v rokoch 1998 – 2003) vývojom a mnohí džihádisti dnes opovrhujú jej prioritami a súčasným vedením.

Bin Ládin chápal svoj terorizmus ako predohru ku kalifátu, ktorý neočakával, že uvidí ešte počas svojho života. Jeho organizácia bola flexibilná, operujúca ako geograficky rozptýlená sieť autonómnych buniek. Naproti tomu Islamský štát pre svoju legitimitu potrebuje teritórium a zhora nadol riadenú štruktúru. (Jeho byrokracia sa delí na civilnú a vojenskú vetvu, a jeho teritórium na provincie.)

V druhom ohľade nás mýli dobre myslená, no nepoctivá kampaň popierajúca stredoveký náboženský charakter Islamského štátu. Peter Bergen, ktorý v roku 1997 pripravil prvé interview s bin Ládinom, nazval svoju prvú knihu Svätá vojna, Inc., sčasti preto, aby bin Ládina predstavil ako tvora patriaceho do moderného sekulárneho sveta. Bin Ládin spravil z teroru korporáciu a rozdával naň licencie. Požadoval špeciálne politické ústupky, ako napríklad stiahnutie jednotiek USA zo Saudskej Arábie. Jeho pešiaci sa v modernom svete pohybovali s istotou. V posledný celý deň svojho života sa Mohamed Atta zastavil vo Walmarte a dal si večeru v Pizza Hut.

Existuje pokušenie nacvičene opakovať toto pozorovanie – že džihádisti sú moderní sekulárni ľudia s modernými politickými záujmami, nosiaci stredoveké náboženské maskovanie – a napasovať ho tak, aby sedelo na Islamský štát. V skutočnosti väčšina z toho, čo táto skupina robí, sa zdá nezmyselná, pokiaľ to nezačneme chápať vo svetle úprimného, pozorne premysleného odhodlania vrátiť civilizáciu do právneho prostredia siedmeho storočia a v konečnom dôsledku privodiť apokalypsu.

Väčšina z toho, čo ISIS robí, sa zdá nezmyselná, pokiaľ to nezačneme chápať vo svetle úprimného, pozorne premysleného odhodlania vrátiť civilizáciu do právneho prostredia 7. storočia a v konečnom dôsledku privodiť apokalypsu. Zdieľať

Najvýrečnejšími hovorcami pre túto pozíciu sú samotní predstavitelia a podporovatelia Islamského štátu. O „modernistoch“ sa vyjadrujú pohŕdavo. V rozhovore trvajú na tom, že nebudú zľavovať – nemôžu zľavovať – z rozhodujúcich zásad, ktoré boli vtlačené islamu prorokom Mohamedom a jeho najbližšími nasledovníkmi. Často spomínajú šifry a alúzie, ktoré nemoslimom znejú čudne alebo staromódne, no odkazujú na špecifické tradície a texty raného islamu.

Spomeňme jeden príklad: v septembri (2014) hlavný hovorca Islamského štátu šejk Abu Muhammad al-Adnani vyzval moslimov v západných krajinách ako Francúzsko a Kanada, aby našli neverca a „rozbili mu hlavu kameňom“, otrávili ho, zrazili ho autom alebo „zničili jeho úrodu“. Západným ušiam tieto biblicky znejúce tresty – kameňovanie a ničenie úrody – stoja v zvláštnom kontraste k jeho modernejšie znejúcej výzve k zabitiu automobilom. (Akoby chcel ukázať, že môže terorizovať prostredníctvom samotnej predstavivosti, Adnani tiež nazval ministra zahraničných vecí Johna Kerryho „neobrezaným starcom“.) Adnani však nerozprával len nezmysly. Jeho príhovor bol preniknutý teologickou a právnou diskusiou a jeho nabádanie k útoku na úrodu priamo odrážalo Mohamedove príkazy zanechať vodu a plodiny na pokoji – okrem prípadu, ak by bola armáda islamu v defenzíve, v takom prípade moslimovia v krajine nevercov (kuffar) majú byť nemilosrdní a všetko otráviť.

Realita je taká, že Islamský štát je islamský. Veľmi islamský. Áno, je pravda, že prilákal psychopatov a dobrodruhov pochádzajúcich hlavne z veľmi nespokojných populácií Blízkeho východu a Európy. Ale náboženstvo hlásané jeho najhorlivejšími nasledovníkmi čerpá z koherentných a erudovaných interpretácií islamu.

Prakticky každé dôležitejšie rozhodnutie a zákon vyhlásený Islamským štátom sa pridržiava toho, čo vo svojich stanoviskách a výrokoch, na svojich bilboardoch, poznávacích značkách, kancelárskych potrebách a minciach nazýva „Prorockou metodológiou“. To znamená presné nasledovanie Mohamedovho proroctva a príkladu do najmenších detailov. Moslimovia môžu odmietnuť Islamský štát; a takmer všetci to robia. No predstierať, že Islamský štát v skutočnosti nie je náboženská, milenaristická skupina s teológiou, ktorú treba pochopiť, aby bolo možné ho poraziť, už viedla USA k jeho podceneniu a k prijatiu nerozumných stratégií postupu voči nemu. Ak máme reagovať spôsobom, ktorý Islamský štát nebude ďalej posilňovať, ale naopak napomôže jeho sebazničenie vlastným prehnaným zanietením, budeme sa musieť pozorne zoznámiť s jeho intelektuálnou genealógiou.

Vojaci Islamského štátu na jednej zo svojich propagandistických fotografií (foto: profimedia.sk)

I. Zbožnosť

V novembri 2014 Islamský štát zverejnil propagačné video, ktoré spája jeho zrod s bin Ládinom. Za svojho priamejšieho predchodcu však označuje Abu Musa’b al Zarqawiho, ktorý bol brutálnym vodcom al-Káidy približne od roku 2003 po jeho zabitie v roku 2006, nasledovaného dvomi gerilovými vodcami pred kalifom Baghdadim. Je pozoruhodné, že video nespomína nástupcu bin Ládina, Ayman al Zawahiriho, egyptského očného chirurga (vyzerajúceho ako sova), ktorý v súčasnosti vedie al-Káidu. Zawahiri totiž neodprisahal vernosť Baghdadimu, a je stále viac nenávidený svojimi spolu-džihádistami. Jeho izolácia sa ešte zhoršuje nedostatkom osobnej charizmy; na videách pôsobí ako mierne nahnevaný s prižmúrenými očami. No rozdelenie al-Káidy a Islamského štátu sa pripravovalo dlhú dobu a začína, aspoň sčasti, vysvetľovať nezvyčajne veľkú krvilačnosť Islamského štátu.

Zawahiriho spoločník v izolácii je 55-ročný jordánsky klerik Abu Muhammad al Maqdisi, ktorý si oprávnene môže nárokovať pozíciu intelektuálneho architekta al-Káidy a ktorý je najvýznamnejším džihádistom, neznámym priemernému americkému čitateľovi novín. Vo väčšine doktrinálnych vecí sa Maqdisi a Islamský štát zhodnú. Obaja sú úzko identifikovaní s džihádistickým krídlom vetvy sunitizmu, ktoré sa podľa arabského al salaf al salih „zbožní praotcovia“ nazýva salafizmus. Týmito zbožnými praotcami sú samotný Prorok a jeho najskorší stúpenci, ktorých salafisti rešpektujú a napodobňujú ako vzory pre spôsob konania vo všetkých oblastiach vrátane vedenia vojny, kultúry, rodinného života a dokonca aj zubárstva.

Maqdisi učil Zarqawiho, ktorý išiel do vojny v Iraku pamätajúc na radu staršieho muža. Avšak časom Zarqawi vo fanatizme svojho mentora prekonal a nakoniec si vyslúžil jeho kritiku. Problémom bola Zarqawiho záľuba v krvavých predstaveniach a – v doktrinálnej rovine doktríny – jeho nenávisť voči ostatným moslimom v otázkach ich exkomunikácie a zabíjania. V islame je praktika takfir alebo exkomunikácie teologicky riskantná. „Ak nejaký muž povie svojmu bratovi: ‘Si neveriaci,’“ povedal Prorok, „potom má jeden z nich pravdu.“ Ak sa mýli žalobca, on samotný sa dopustil odpadlíctva tým, že vyniesol falošné obvinenie. Trestom za odpadlíctvo je smrť. Zarqawi však ešte rozšíril rozsah správania, pre ktoré možno moslimov označiť za neveriacich.

Maqdisi napísal svojmu bývalému žiakovi, že musí postupovať opatrne a „nevydávať širokosiahle verejné vyhlásenia takfir” alebo „vyhlasovať ľudí za odpadlíkov pre ich hriechy.” Rozdiel medzi odpadlíkom a hriešnikom sa môže zdať nepatrný, no je hlavným bodom sporu medzi al-Káidou a Islamským štátom.

Popieranie posvätnosti Koránu alebo Mohamedových proroctiev je jasná a priama apostáza (odpadlíctvo). Ale Zarqawi a štát, ktorý splodil, tvrdia, že aj mnohé ďalšie skutky môžu odlúčiť moslima od islamu. Tieto v niektorých prípadoch zahŕňajú predaj alkoholu a drog, nosenie západného oblečenia, holenie si brady, účasť vo voľbách – aj pri voľbe moslimského kandidáta – a byť laxným pri označovaní iných ľudí za odpadlíkov. Tým, že je niekto šíitom ako väčšina irackých Arabov, tiež spĺňa podmienku pre odpadlíctvo, keďže Islamský štát považuje šíitizmus za inováciu a inovovanie Koránu znamená popieranie jeho pôvodnej dokonalosti. (Islamský štát tvrdí, že bežné šíitske praktiky ako pobožnosti na hroboch imámov a verejné sebabičovanie nemajú základ v Koráne alebo v príklade Proroka.) To znamená, že približne 200 miliónov šíitov je označených na zabitie. Rovnako tak hlavy všetkých moslimských štátov, ktoré pozdvihli ľuďmi vytvorený zákon nad šaríu, tým, že sa uchádzali o úrad alebo požadovali dodržiavanie zákonov, ktoré neboli vytvorené Bohom.

Prostredníctvom uplatňovania doktríny takfir je Islamský štát odhodlaný očistiť svet zabitím obrovského množstva ľudí. Nedostatok objektívnych správ z jeho územia znemožňuje zistiť skutočný rozsah tohto masakru, no správy v sociálnych médiách z tohto regiónu naznačujú, že popravy jednotlivcov sa dejú viac-menej nepretržite a masové popravy raz za niekoľko týždňov. Moslimskí „odpadlíci“ sú ich najčastejšími obeťami. Výnimku z automatických popráv, zdá sa, majú kresťania, ktorí nevzdorujú svojej novej vláde. Baghdadi im dovoľuje žiť, pokiaľ platia špeciálnu daň, známu pod menom jizya, a uznávajú svoje podrobenie. To, že opodstatnenosť tejto praxe vychádza z Koránu, sa nespochybňuje.

Podľa Haykelovho odhadu bojovníci Islamského štátu predstavujú autentický návrat k ranému islamu a verne reprodukujú pravidlá vojny. Zdieľať

Od skončenia náboženských vojen v Európe a od zastavenia umierania obrovských množstiev ľudí pre obskúrne teologické dišputy prešli storočia. Možno práve preto sa objavila taká nedôverčivosť a popieranie, s akým sa Západ postavil k správam o teológii a praktikách Islamského štátu. Mnohí odmietajú uveriť, že táto skupina je taká zbožná, ako to sama tvrdí, alebo taká spiatočnícka či apokalyptická, ako to naznačujú jej skutky a vyhlásenia.

Ich skepticizmus je komplikovaný. V minulosti si ľudia na Západe, ktorí obvinili moslimov zo slepého nasledovania starodávnych spisov, vyslúžili pohŕdanie od akademikov – obzvlášť od neskorého Edwarda Saida –, ktorí poukazovali na to, že nazývať moslimov „starodávnymi“ je zvyčajne len iný spôsob ich znevažovania. Títo odborníci naliehali, aby sme sa radšej zamerali na podmienky, v ktorých tieto ideológie vznikli – zlé riadenie krajiny, posúvajúce sa spoločenské zvyky, poníženie zo života v krajinách cenených len pre ropu.

Bez uznania týchto faktorov nebude žiadne vysvetlenie vzostupu Islamského štátu kompletné. Ale zameranie sa na ne do tej miery, že sa vylúči vplyv ideológie, odráža ďalšiu západnú predpojatosť: keďže náboženská ideológia vo Washingtone alebo Berlíne nezaváži veľa, určite musí byť rovnako irelevantná v Raqqe alebo Mosule. Keď maskovaný kat pri stínaní hlavy odpadlíka povie Allahu akbar, sem-tam to skutočne robí z náboženských dôvodov.

Mnoho mainstreamových moslimských organizácií zašlo tak ďaleko, že označili Islamský štát za ne-islamský. Je, samozrejme, povzbudivé, že obrovská väčšina moslimov nemá absolútne žiaden záujem nahradiť v rámci večernej zábavy hollywoodske filmy verejnými popravami. Ale moslimovia, ktorí Islamský štát nazývajú ne-islamským, sú – ako mi povedal Bernard Haykel, popredný expert na teológiu IS – „zahanbení a politicky korektní so zjemňujúcim pohľadom na vlastné náboženstvo“, ktorý zabúda, „čo ich náboženstvo historicky a právne vyžadovalo.“ Haykel tiež povedal, že mnohé popretia náboženského charakteru Islamského štátu vychádzajú z „nezmyselnej tradície medzináboženského kresťanstva.“

Bernard Haykel, profesor blízkovýchodných štúdií na Princeton University počas prednášky v Newporte na Rhode Island, USA​ (foto: flickr.com)

Každý akademik, ktorého som sa pýtal na ideológiu Islamského štátu, ma poslal za Haykelom. Haykel, ktorý má sčasti libanonských predkov, vyrastal v Libanone a USA, a keď rozpráva cez svoju mefistovskú briadku, počuť náznak neurčiteľného zahraničného akcentu. Podľa Haykela sú hodnostári Islamského štátu hlboko preniknutí náboženským odhodlaním. Citácie Koránu sú všadeprítomné. „Dokonca aj pešiaci tieto veci neprestajne chrlia,“ povedal Haykel. „Pózujú pre svoje kamery a neoriginálnym spôsobom opakujú svoje základné doktríny a robia to stále.“ Tvrdenie, že Islamský štát prekrútil islamské texty, považuje za absurdné a udržateľné len na základe úmyselnej ignorancie. „Ľudia chcú ospravedlniť islam,“ povedal. „Ide o tú mantru, že ‘Islam je náboženstvom mieru.’ Akoby existovala nejaká abstraktná vec ako ‘islam’! Islam je tým, čo moslimovia robia a ako interpretujú svoje texty.” Tieto texty zdieľajú všetci šíiti, nie len Islamský štát. „Všetci títo ľudia majú rovnakú legitimitu ako ktokoľvek iný.“

Všetci moslimova uznávajú, že počiatočné dobytia území Mohamedom neboli žiadnou peknou záležitosťou a že zákony vojny uchované v Koráne a v rozprávaniach o Prorokovej vláde boli vedené tak, aby boli vhodné pre turbulentné a násilné časy. Podľa Haykelovho odhadu bojovníci Islamského štátu predstavujú autentický návrat k ranému islamu a verne reprodukujú pravidlá vojny. Toto správanie zahŕňa množstvo praktík, ktoré moderní moslimovia majú tendenciu radšej neuznávať ako integrálnu časť svojich posvätných textov. „Otroctvo, ukrižovanie a stínanie hláv nie sú niečím, čo by si tí podivíni (džihádisti) selektívne vyberali zo stredovekej tradície,“ povedal Haykel. Bojovníci Islamského štátu „sú priamo uprostred stredovekej tradície a hromadne ju prenášajú do súčasnosti.“

Korán špecifikuje ukrižovanie ako jediný trest prípustný pre nepriateľov islamu. Daň pre kresťanov nachádza jasnú podporu v súre Al-Tawba, teda v deviatej kapitole Koránu, ktorá nariaďuje moslimom bojovať proti kresťanom a židom, „dokiaľ zaplatia jizya na základe dobrovoľného podriadenia sa a kým sa nebudú cítiť podrobenými“.  Samotný Prorok, ktorého všetci moslimovia považujú za príklad, vyhlásil tieto pravidlá a vlastnil otrokov.

Vodcovia Islamského štátu považujú napodobňovanie Mohameda za prísnu povinnosť a oživili tradície, ktoré driemali po stovky rokov. „Zarážajúca na nich nie je len doslovnosť čítania, ale aj vážnosť, ktorú prikladajú týmto textom,“ povedal Haykel. „Existuje u nich neúnavná, obsedantná vážnosť, ktorú moslimovia normálne nemajú.“

Pred objavením sa Islamského štátu sa žiadna skupina v priebehu niekoľkých posledných storočí nepokúsila o radikálnejšiu vernosť vzoru Proroka ako wahabisti v Arábii 18. storočia. Títo dobyli väčšinu dnešnej Saudskej Arábie a ich prísne praktiky tam dodnes prežívajú v zriedenej verzii šaríe. Haykel však vidí medzi týmito dvomi skupinami dôležitý rozdiel: „Wahabisti neboli bezdôvodne násilnícki.“ Boli obklopení moslimami a dobyli krajiny, ktoré už boli islamské, čo ich brzdilo v násilnostiach. „Naopak, ISIS skutočne znovu prežíva skoré obdobie.“ Prví moslimovia boli obklopení ne-moslimami a Islamský štát sa považuje byť v rovnakej situácii, čo je viditeľné z ich takfiri tendencií.

„Dobyjeme váš Rím, zlámeme vaše kríže a zotročíme vaše ženy. Ak sa toho času nedožijeme, dožijú sa ho naše deti a vnuci, ktorí vašich synov predajú ako otrokov.“ Zdieľať

Ak aj al-Káida zamýšľala oživiť otroctvo, nikdy to nepovedala. A prečo by to aj robila? Mlčanie o otroctve pravdepodobne odrážalo strategické myslenie s ohľadom na verejné sympatie: keď začal Islamský štát zotročovať ľudí, dokonca aj niektorí jeho podporovatelia cúvli. Napriek tomu kalifát pokračoval v nadšenom presadzovaní otroctva a ukrižovaní bez akéhokoľvek ospravedlňovania. „Dobyjeme váš Rím, zlámeme vaše kríže a zotročíme vaše ženy,“ prisľúbil hovorca Adnani v jednej zo svojich periodických valentínok adresovaných Západu. „Ak sa toho času nedožijeme, dožijú sa ho naše deti a vnuci, ktorí vašich synov predajú ako otrokov na trhu s otrokmi.“

V októbri (2014) časopis Islamského štátu Dabiq publikoval článok pod názvom „Oživenie otroctva pred dovŕšením celej hodiny.“ Článok sa zaoberal otázkou, či sú jezídi (členovia starodávnej kurdskej sekty, ktorá preberá prvky islamu a bola napadnutá silami Islamského štátu v severnom Iraku) odpadnutí moslimovia, a teda označení na zabitie, alebo iba pohania, a preto vhodní kandidáti na zotročenie. Na základe vládneho príkazu sa zišla študijná skupina učencov Islamského štátu, ktorá mala za úlohu rozriešiť túto otázku. Ak sú pohanmi, napísal anonymný autor článku,

jezídske ženy a deti majú byť podľa šaríje rozdelené medzi bojovníkov Islamského štátu, ktorí sa podieľali na operácii v Sinjar [v severnom Iraku]… Zotročenie rodín kuffar  [nevercov] a vzatie ich žien za konkubíny je pevne ustanoveným aspektom šaríje, ktorý ak by niekto popieral alebo zosmiešňoval, potom by popieral alebo zosmiešňoval verš Koránu a rozprávanie Proroka... čím by sa stal odpadlíkom od islamu.

II. Teritórium

Predpokladá sa, že do Islamského štátu imigrovali desiatky tisícov zahraničných moslimov. Naverbovaní pochádzajú z Francúzska, Spojeného kráľovstva, Belgicka, Nemecka, Holandska, Austrálie, USA a mnohých ďalších miest. Mnohí prišli bojovať a mnohí majú v úmysle umrieť.

Online nábor tiež rozšíril demografické zloženie džihádistickej komunity tým, že umožnil konzervatívnym moslimským ženám – fyzicky izolovaným vo svojich domovoch – osloviť verbovačov, radikalizovať a organizovať cesty do Sýrie. Prostredníctvom príťažlivosti pre obe pohlavia dúfa Islamský štát vo vybudovanie úplnej spoločnosti.

V novembri (2014) som podnikol cestu do Austrálie, aby som sa stretol s 30-ročným Musa Cerantoniom, ktorého Neumann a ďalší výskumníci identifikovali ako jedného z dvoch najdôležitejších „nových duchovných autorít,“ ktoré usmerňujú cudzincov k pripojeniu sa k Islamskému štátu. Počas troch rokov bol tele-evanjelizátorom v televízii Iqraa v Káhire, no túto pozíciu zanechal po tom, ako stanica namietala voči jeho častým výzvam na založenie kalifátu. Teraz je kazateľom na facebooku a Twitteri.

Cerantonio – veľký priateľský muž s intelektuálskymi spôsobmi – mi povedal, že sa len s nevôľou pozerá na videá so stínaním hláv. Neznáša to násilie, hoci podporovatelia Islamského štátu sú povinní ho podporovať. (Verejne vystupuje proti samovražedným útokom, čo je medzi džihádistami kontroverzné, na základe toho, že boh zakazuje samovraždu; s Islamským štátom tiež nesúhlasí v niekoľkých ďalších veciach.) Má takú neudržiavanú bradu, akú môžete vidieť na niektorých zarastených fanúšikoch Pána prsteňov, a jeho obsesia s apokalyptizmom pôsobí dôverne známo.

Musa Cerantonio, dôležitý austrálsky moslimský kazateľ

Minulý jún sa Cerantonio a jeho manželka pokúsili emigrovať – nechcel povedať kam („Je nelegálne ísť do Sýrie,“ povedal opatrne) –, ale cestou boli chytení na Filipínach a kvôli vypršaniu platnosti víz boli deportovaní späť do Austrálie. Austrália zaviedla trestnosť pokusov pridať sa k Islamskému štátu alebo odcestovať tam, a preto Cerantoniovi skonfiškovala cestovný pas. Uviazol v Melbourne, kde ho policajný zbor dobre pozná. Ak by bol Cerantonio prichytený pri napomáhaní pohybu jednotlivcov do Islamského štátu, bol by uväznený. Zatiaľ je však slobodný – po technickej stránke nezávislý ideológ, ktorý napriek tomu hovorí hlasom, ktorý ostatní džihádisti považujú za spoľahlivý zdroj vo veciach učenia Islamského štátu.

Stretli sme sa vo Footcray, hustom multikultúrnom predmestí Melbourne, kde sídli vydavateľstvo cestovných príručiek Lonely Planet. Cerantonino tu vyrástol v spolovice írskej a spolovice kalábrijskej rodine. Na typickej ulici tu môžete nájsť africké reštaurácie, vietnamské obchody a mladých Arabov vykračujúcich si s typickým salafistickým výzorom s neupravenou bradou, dlhou košeľou a nohavicami do polovice lýtok.

Cerantonio vysvetlil radosť, ktorú cítil, keď bol 29. júna 2014 Baghdadi vyhlásený za kalifa, a náhlu, magnetizujúcu príťažlivosť, ktorú začal on a jeho priatelia cítiť k Mezopotámii. „Bol som v hoteli [na Filipínach] a videl som to vyhlásenie v televízii,” povedal mi. „Žasol som a pomyslel som si: Prečo trčím tu v tejto prekliatej izbe?

Zomrieť bez odprisahania vernosti kalifátu znamená zomrieť ako nevedomý. To znamená, že drvivá väčšina moslimov v dejinách zomrela smrťou neveriacich. Cerantonio vážne prikývol. „Dokonca by som povedal, že islam bol [kalifátom] znovu-založený.“ Zdieľať

Posledným kalifátom bola Osmanská ríša, ktorá dosiahla svoj vrchol v 16. storočí, a potom zaznamenala dlhé obdobie úpadku, až kým ju zakladateľ Tureckej republiky Mustafa Kemal Ataturk v roku 1924 nezrušil. Avšak Cerantonio podobne ako mnohí podporovatelia Islamského štátu tento kalifát nepovažuje za legitímny, pretože neuplatňoval dôsledne islamské právo, ktoré požaduje kameňovanie, otroctvo a amputácie, a tiež preto, že jeho kalifovia neboli z prorokovho kmeňa Quraysh.

Baghdadi vo svojej kázni v Mosule obšírne rozprával o dôležitosti kalifa. Povedal, že obnovenie inštitúcie kalifátu – ktorá s výnimkou názvu počas približne 1000 rokov nefungovala – je povinnosťou celej komunity. Povedal, že on a jemu lojálni jednotlivci „sa musia ponáhľať vyhlásiť kalifát a ustanoviť imáma“ za jeho hlavu. „Toto je povinnosť, ktorá je uložená moslimom – povinnosť, ktorá bola zabudnutá celé stáročia... Tým, že na ňu moslimovia zabúdajú, hrešia a musia sa vždy snažiť o jeho ustanovenie.“ Podobne ako bin Ládin pred ním, Baghdadi rečnil kvetnato, s častými alúziami na posvätné texty a s dokonalým ovládaním klasickej rétoriky. Na rozdiel od bin Ládina a na rozdiel od falošných kalifov Osmanskej ríše, on je členom kmeňa Qurayshi.

Vyzbrojení bojovníci Islamského štátu na nimi zverejnenej snímke (foto: profimedia.sk)

Cerantonio mi povedal, že kalifát nie je len politická entita, ale tiež prostriedok k spáse. Propaganda Islamského štátu pravidelne informuje o prísahách baya’a (vernosti) hrnúcich sa od skupín džihádistov z celého moslimského sveta. Cerantonio citoval prorocké príslovie, že zomrieť bez odprisahania vernosti znamená zomrieť ako jahil (nevedomý), a teda podstúpiť „smrť v nevedomosti.“ Uvážte, ako si moslimovia (ale rovnako aj kresťania) predstavujú, že Boh naloží s dušami ľudí, ktorí zomreli bez spoznania jediného skutočného náboženstva. Nie sú ani jasne spasení, ani definitívne zatratení. Podobne, tvrdí Cerantonio, moslim, ktorý uznáva jedného všemohúceho boha a modlí sa, no ktorý zomrie bez prísahy vernosti platnému kalifovi a bez vystavenia sa povinnostiam plynúcim z takej prísahy, nežil plne islamský život. Poukázal som na to, že tým pádom to znamená, že drvivá väčšina moslimov v dejinách a všetci, ktorí zomreli medzi rokmi 1924 až 2014, zomreli smrťou neveriacich. Cerantonio vážne prikývol. „Dokonca by som povedal, že islam bol [kalifátom] znovu-založený.“

Opýtal som sa ho teda na jeho vlastnú baya’a, no on ma rýchlo opravil: „Nepovedal som, že ja by som prisahal vernosť.“ Podľa austrálskeho práva, pripomenul mi, je vyjadrenie baya’a Islamskému štátu trestné. „No súhlasím, že [Baghdadi] spĺňa požiadavky,” pokračoval. „Len na teba žmurknem a ty si to vysvetľuj ako chceš.“

„Bol som v hoteli [na Filipínach] a videl som to vyhlásenie [kalifátu] v televízii,” povedal mi Cerantonio. „Žasol som a pomyslel som si: Prečo trčím tu v tejto prekliatej izbe?“ Zdieľať

Aby mohol byť niekto kalifom, musí splniť požiadavky stanovené v sunitskom práve – byť dospelým moslimom pochádzajúcim z kmeňa Quraysh, vykazujúcim morálnu bezúhonnosť, mať fyzickú a psychickú integritu; a tiež požívať ‘amr – autoritu. Posledné kritérium je podľa Cerantonia najťažšie splniť a vyžaduje to, aby mal kalif teritórium, na ktorom môže uplatňovať islamské právo. Baghdadiho Islamský štát to dosiahol dávno pred 29. júnom (2014), povedal Cerantonio, a ihneď ako to dosiahol, jeden konvertita zo západu v tejto skupine – Cerantonio ho opísal ako „tak trochu líder“ – začal šepkať o náboženskej povinnosti vyhlásiť kalifát. On a ďalší začali ľuďom pri moci nenápadne hovoriť, že ďalšie zdržanie v tejto veci by bolo hriechom.

Cerantonio povedal, že povstala frakcia, ktorá bola pripravená pustiť sa voči Baghdadiho skupine do vojny, ak by s vyhlásením kalifátu ďalej otáľali. Pripravili list viacerým vplyvným členom ISIS, v ktorom vyslovili svoju nespokojnosť s tým, že stále nebol ustanovený kalif. Upokojil ich však hovorca Adnani, ktorý im prezradil tajomstvo – kalif bol vyhlásený už dlho pred verejným oznámením. Existoval teda legitímny kalif a v tom momente už pred nimi stála len jediná možnosť. „Ak je legitímny,“ povedal Cerantonio, „musíte mu zložiť baya’a.“

Po Baghdadiho júlovej kázni začal do Sýrie denne prúdiť zástup džihádistov s obnovenou motiváciou. Nemecký autor a bývalý politik Jürgen Todenhöfer, ktorý v decembri 2014 navštívil Islamský štát, hlásil príchod 100 bojovníkov na určitú verbovaciu stanicu na tureckej hranici len za dva dni. Jeho správa okrem iného naznačuje stále stabilný príliv cudzincov, ktorí sú pripravení vzdať sa všetkého, čo doma zanechali, kvôli možnosti dostať sa do raja na najhoršom mieste na Zemi.

Týždeň predtým, ako som sa stretol s Cerantoniom, som sa v Londýne stretol s tromi členmi zakázanej islamistickej skupiny Al Muhajiroun (Emigranti): boli to Anjem Choudary, Abu Baraa a Abdul Muhid. Všetci vyjadrili túžbu emigrovať do Islamského štátu podobne, ako to už urobilo veľa ich kolegov, no autority im zabavili cestovné pasy. Podobne ako Cerantonio považovali kalifát za jedinú spravodlivú vládu na Zemi, hoci nikto z nich sa nepriznal k tomu, že by mu odprisahal vernosť. Hlavným cieľom ich stretnutia so mnou bolo vysvetliť mi, čo predstavuje Islamský štát a ako jeho praktiky odrážajú boží zákon. Choudary (48 rokov) je bývalý vodca tejto skupiny. Často sa objavuje v televíznych správach, keďže je jedným z veľmi mála ľudí, ktorých môžu producenti osloviť a ktorý bude dôrazne obhajovať Islamský štát, až pokým mu nevypnú mikrofón. V Spojenom kráľovstve má reputáciu odporného chválenkára, no on a jeho žiaci úprimne veria v Islamský štát a v doktrinálnych otázkach hovoria jeho rečou. Choudary a jeho dvaja kolegovia sa vo významnej miere objavujú na twitterových účtoch obyvateľov Islamského štátu, a Abu Baraa spravuje YouTube kanál s odpoveďami na otázky týkajúce sa šaríje.

Od septembra (2014) štátne autority vyšetrujú týchto troch mužov z podozrenia pre napomáhanie terorizmu. Kvôli tomuto vyšetrovaniu sa so mnou museli stretnúť osobitne: ich vzájomná komunikácia by porušila podmienky ich prepustenia na kauciu. Rozprávanie s nimi však vyvolávalo dojem, akoby som sa rozprával s jedným človekom v rozličných maskách. Choudary sa so mnou stretol v obchode s čokoládou na predmestí Ilford vo východnom Londýne. Bol vkusne oblečený v krehkej modrej tunike siahajúcej takmer po členky a počas rozhovoru si upíjal z RedBull-u.

Islamista Choudary sa so mnou stretol v obchode s čokoládou vo východnom Londýne. Bol vkusne oblečený v krehkej modrej tunike siahajúcej takmer po členky a počas rozhovoru si upíjal z RedBull-u. Zdieľať

Pred kalifátom „asi 85 % šaríje chýbalo v našich životoch,“ povedal mi Choudary. „Tieto zákony sú pozastavené, dokiaľ nemáme khilafa (kalifát), ktorý však teraz máme.“ Bez kalifátu napríklad jednotliví strážcovia zákona nemajú povinnosť odťať zlodejom ruky, keď sú prichytení pri čine. Ale keď vytvoríte kalifát, tento zákon sa zrazu prebudí – spolu s ďalšou obrovskou skupinou právnych predpisov. Teoreticky sú všetci moslimovia povinní imigrovať na územie, kde kalif aplikuje tieto zákony. Jeden z Choudaryho vynikajúcich študentov, konvertita z Hinduizmu Abu Rumaysah, v novembri zmiatol políciu a previedol svoju päťčlennú rodinu z Londýna do Sýrie. V deň, keď som sa s Choudarym stretol, Abu Rumaysah na Twitteri zdieľal fotku, na ktorej má v jednej ruke kalašnikov a v druhej svojho novorodeného syna. Hashtag: #GenerationKhilafah.

Kalif má povinnosť implementovať šaríju. Akákoľvek odchýlka si vyžaduje, aby tí, ktorí mu prisahali vernosť, v súkromí informovali kalifa o jeho chybe, a v extrémnych prípadoch, ak vo svojom omyle pretrváva, majú povinnosť ho exkomunikovať a nahradiť. („Bol som zaťažený touto veľkou vecou, obťažený touto zodpovednosťou a je to ťažká zodpovednosť,“ povedal Baghdadi vo svojej kázni.) Kalif na oplátku prikazuje poslušnosť – a tí, ktorí zotrvávajú v poslušnosti ne-moslimskej vláde aj potom, čo boli náležite varovaní a poučení o tomto svojom hriechu, sú považovaní za odpadlíkov.  

Choudary povedal, že šaríja bola nepochopená kvôli jej neúplnej aplikácii zo strany režimov ako v Saudskej Arábii, ktorá stína vrahov a zlodejom odtína ruky. „Problémom je,“ vysvetlil, „keď miesta ako Saudská Arábia implementujú len trestný zákonník a neposkytujú sociálnu a ekonomickú spravodlivosť šaríje – teda celý balík –, jednoducho tým len vyvolávajú nenávisť voči šaríji.“ Povedal, že ten celý balík by zahŕňal bezplatné ubytovanie, jedlo a oblečenie pre všetkých, hoci ak by sa niekto chcel stať bohatším svojou prácou, nič by mu v tom nebránilo.

Abdul Muhid (32 rokov) pokračoval v podobnom duchu. Keď som ho stretol v lokálnej reštaurácii, bol oblečený v mudžahedínskom štýle: neupravená brada, afganská čiapka a náprsná taška na jeho oblečení, spojená niečím, čo vyzeralo ako podpazušné puzdro na zbraň. Keď sa usadil, veľmi chcel diskutovať o sociálnom zabezpečení. Islamský štát síce môže mať stredovek pripomínajúce tresty (bičovanie za alkohol a smilstvo, kameňovanie za neveru), no jeho program sociálneho zabezpečenia je minimálne v niektorých aspektoch progresívny do takej miery, že by uspokojil aj experta televíznej stanice MSNBC [progresivistický televízny kanál v USA]. Zdravotníctvo, povedal, je zadarmo. („Nie je náhodou zadarmo aj v Británii?“ opýtal som sa. „V skutočnosti nie,“ povedal. „Niektoré procedúry nie sú hradené, ako napríklad zrak.“) Toto poskytovanie sociálneho zabezpečenia nie je pre Islamský štát voľbou, povedal, je to prax povinnosti, ktorá je inherentná božiemu zákonu.

Vojaci ISIS popravujú zastrelením zajatých irackých vojakov na základni v irackom Tikríte 14. júna 2014 (foto: TASR/AP FILE)

III. Apokalypsa

Všetci moslimovia uznávajú, že jedine boh pozná budúcnosť. No tiež sa zhodujú, že nám umožnil nahliadnuť na ňu v Koráne a rozprávaniach Proroka. Islamský štát sa odlišuje od takmer každého súčasného džihádistického hnutia vierou, že on samotný je v božom scenári zapísaný ako ústredný prvok. Od svojich predchodcov sa najvýraznejšie odlišuje práve v tomto chápaní svojej úlohy a v tom, že náboženský charakter jeho poslania je najjasnejší. Al-Káida v hrubom náčrte koná ako undergroundové politické hnutie, ktoré má po celú dobu vo výhľade svetské ciele – vyhnanie nemoslimov z Arabského polostrova, zničenie štátu Izrael, skončenie podpory pre diktatúry v moslimských krajinách. Aj Islamský štát má svoje pozemské záujmy (vrátanie tých na miestach pod svojou kontrolou, ako zbieranie odpadkov, zabezpečenie dostatku vody), no koniec sveta je lajtmotívom jeho propagandy. Bin Ládin len zriedkavo spomínal apokalypsu, a keď tak niekedy urobil, zdalo sa, že predpokladal, že až raz tento slávny deň božej spravodlivej odplaty konečne nastane, bude už dávno mŕtvy. „Bin Ládin a Zawahiri pochádzajú z elitných sunitských rodín, ktoré takýmto druhom špekulácií opovrhujú a domnievajú sa, že je to niečo, čím sa zaoberajú masy,“ hovorí Will McCants z Brookings Institution, ktorý píše knihu o apokalyptickom myslení Islamského štátu.  

Aj Islamský štát má svoje pozemské záujmy, no koniec sveta je lajtmotívom jeho propagandy. Bin Ládin len zriedkavo spomínal apokalypsu, a keď tak urobil, zrejme predpokladal, že až raz tento slávny deň konečne nastane, bude už dávno mŕtvy. Zdieľať

Počas posledných rokov americkej okupácie v Iraku bezprostrední zakladatelia Islamského štátu naopak videli znaky konca časov všade. Do roka očakávali príchod Mahdiho – mesianistickej postavy predurčenej priviesť moslimov k víťazstvu pred koncom sveta. McCants hovorí, že významný islamista v Iraku v roku 2008 kontaktoval bin Ládina, aby ho varoval, že táto skupina je vedená milenianistami, ktorí „celý čas rozprávajú o Mahdim a robia strategické rozhodnutia“ na základe toho, kedy očakávajú, že sa Mahdi zjaví. „Al-Káida bola nútená [týmto lídrom] napísať, aby s tým prestali.”

Pre niektorých skutočných veriacich – tých, ktorí prahnú po epických bojoch dobra so zlom – sú vízie apokalyptického krvavého kúpeľa naplnením hlbokej psychologickej potreby. Jeden z podporovateľov Islamského štátu, ktorých som stretol, Austrálčan Musa Cerantonio vyjadril najhlbší záujem o apokalypsu a o to, ako môžu vyzerať posledné dni Islamského štátu a vlastne celého sveta. Časti tejto predpovede sú jeho a zatiaľ nemajú štatút doktríny. No iné časti sú založené na popredných sunitských zdrojoch a objavujú sa naprieč propagandou Islamského štátu. Zahŕňajú presvedčenie, že bude existovať len 12 legitímnych kalifov, Baghdadi je ôsmym; že armáda Ríma sa vo veľkých množstvách postaví islamskej armáde v severnej Sýrii; a že posledný stret islamu s anti-mesiášom sa odohrá v Jeruzaleme po období obnovených islamských víťazstiev.

Islamský štát pripísal obrovský význam sýrskemu mestu Dabiq blízko Aleppa. Svoj propagandistický časopis nazval podľa tohto mesta a šialene oslavoval, keď (za obrovskú cenu) dobyl strategicky bezvýznamné planiny pri Dabiqu. Prorok vraj povedal, že práve toto je miesto, kde si armády Ríma postavia tábor. Armády Islamu sa tu s nimi stretnú a Dabiq sa stane pre Rím tým, čo pre Napoleona Waterloo alebo Antitam v občianskej vojne USA.

„Dabiq je v podstate samá farmárska pôda,“ twítoval nedávno jeden podporovateľ Islamského štátu. „Je ľahké si predstaviť, že sa tu odohrávajú veľké bitky.“ Propagandisti Islamského štátu slintajú v očakávaní tejto udalosti a neustále naznačujú, že sa odohrá čoskoro. Časopis Islamského štátu cituje Zarqawiho: „Iskra bola zapálená v Iraku a jej teplota sa bude zvyšovať…, pokiaľ nespáli križiacke armády v Dabiqu.“ Nedávne propagandistické video ukazuje klipy z holywoodskych vojnových filmov odohrávajúcich sa v stredoveku – možno práve preto, lebo mnohé proroctvá hovoria, že bojovníci budú na koňoch a budú mať starodávne zbrane.

Podľa moslimskej apokalyptickej literatúry, keď sa antimesiáš bude chystať doraziť bojovníkov kalifátu, Ježiš – druhý najuctievanejší prorok islamu – sa vráti na Zem, kopijou ho prepichne a privedie moslimov k víťazstvu. Zdieľať

Teraz, keď už Islamský štát obsadil Dabiq, očakáva tam príchod nepriateľskej armády, ktorej porazenie spustí odpočítavanie do apokalypsy. Západným médiám často unikajú odkazy na Dabiq vo videách Islamského štátu a miesto toho sa zameriavajú na šokujúce scény stínania hláv. „Sme tu, pochovávajúci prvého amerického križiaka v Dabiqu, nedočkavo čakajúci na príchod zvyšku vašich armád,“ povedal maskovaný kat v novembrovom (2014) videu ukazujúc odseknutú hlavu Petra (Abdula Rahmana) Kassiga, humanitárneho pracovníka, ktorý bol v zajatí viac ako rok. Počas decembrových bojov v Iraku, po tom, ako mudžahedíni (možno nepresne) informovali o zahliadnutí amerických vojakov v boji, twitterové účty Islamského štátu vybuchli záchvatmi radosti, podobne ako prehnane nadšený hostiteľ alebo hostiteľka pri príchode prvých hostí na oslavu.

Prorocké rozprávanie, ktoré predpovedá boj pri Dabiq, označuje nepriateľov ako Rím. Kto je „Rímom,“ keď už pápež nemá armádu, je predmetom sporu. Ale Cerantonio argumentuje, že Rím znamenal Východorímsku ríšu, ktorá mala hlavné mesto v dnešnom Istanbule. Pod Rímom by sme si mali predstaviť Tureckú republiku – tú istú republiku, ktorá ukončila samozvaný kalifát pred 90 rokmi. Iné zdroje Islamského štátu naznačujú, že Rím by mohol označovať akúkoľvek armádu nevercov – Američania do toho bez problémov zapadnú. Po bitke v Dabiqu sa kalifát expanduje a pohltí Istanbul, povedal Cerantonio. Niektorí veria, že potom bude pokrývať celú Zem, no Cerantonio naznačuje, že jeho vzostup možno nikdy nedosiahne za Bospor. Anti-mesiáš, ktorého moslimská apokalyptická literatúra označuje ako Dajjal, príde z Khorasan regiónu vo východnom Iráne a zabije obrovské množstvá bojovníkov kalifátu, kým ich nezostane len 5000 zahnaných do Jeruzalema. Práve keď sa Dajjal bude chystať ich doraziť, Ježiš – druhý najuctievanejší prorok islamu – sa vráti na Zem, kopijou prepichne Dajjala a privedie moslimov k víťazstvu. „Len boh vie“, či sú to bojovníci Islamského štátu, o ktorých to bolo predpovedané, povedal Cerantonio. No má nádej. „Prorok povedal, že jedným znakom bezprostredného konca sveta je, že ľudia na dlhý čas prestanú hovoriť o konci sveta,“ povedal. „Ak dnes pôjdete do mešít, zistíte, že kazatelia o tejto téme nehovoria.“ Podľa tejto teórie dokonca ani čiastkové prehry uštedrené Islamskému štátu nič neznamenajú, keďže boh aj tak vopred určil takmer úplné zničenie svojho ľudu. Islamský štát má svoje najlepšie dni aj svoje najhoršie dni stále pred sebou.

Abu Bakr al-Baghdadi, vodca Islamského štátu (foto: TASR/AP)

IV. Boj

Ideologická čistota Islamského štátu má jednu kompenzujúcu výhodu: umožňuje nám predpovedať niektoré kroky tejto skupiny. Osama bin Ládin bol len veľmi zriedka predvídateľný. Svoje prvé televízne interview ukončil tajomne. Reportér CNN Peter Arnett sa ho opýtal: „Aké sú vaše budúce plány?“ Bin Ládin odpovedal: „Ak boh dá, budete ich vidieť a počuť o nich v médiách.“ V protiklade k tomu Islamský štát sa verejne chváli svojimi plánmi – nie všetkými, ale dostatočným množstvom na to, aby sme pri pozornom načúvaní mohli dedukovať, ako sa chystá vládnuť a postupovať.

Povedal mi, že štát má povinnosť terorizovať svojich nepriateľov – svätý príkaz na smrť ich vydesiť prostredníctvom stínania hláv, ukrižovaní, zotročení žien a detí, pretože to urýchľuje víťazstvo a zabraňuje predlžovaniu konfliktu. Zdieľať

Choudary a jeho žiaci v Londýne poskytli podrobné opisy toho, ako musí Islamský štát vykonávať svoju zahraničnú politiku po tom, ako sa stal kalifátom. Už začal s tým, čo islamské právo označuje ako útočný džihád, teda násilná expanzia do krajín, ktorým vládnu nemoslimovia. „Až dosiaľ sme sa len bránili,“ povedal Choudary; bez kalifátu je ofenzívny džihád neaplikovateľným pojmom. No začať vojnu pre rozšírenie kalifátu je základnou povinnosťou kalifa. Choudary sa veľmi snažil prezentovať zákony vojny, na základe ktorých Islamský štát operuje, ako praktiky milosrdenstva, nie brutality. Povedal mi, že štát má povinnosť terorizovať svojich nepriateľov – svätý príkaz na smrť ich vydesiť prostredníctvom stínania hláv, ukrižovaní, zotročení žien a detí, pretože to urýchľuje víťazstvo a zabraňuje predlžovaniu konfliktu.

Choudaryho kolega Abu Baraa vysvetľoval, že islamské právo pripúšťa len dočasné mierové zmluvy, ktoré netrvajú dlhšie ako dekádu. Takisto akceptovanie akejkoľvek hranice je neprípustné pod hrozbou exkomunikácie, ako to uviedol Prorok, čo sa odráža v propagandistických videách Islamského štátu. Ak dá kalif súhlas k dlhšie trvajúcemu mieru alebo trvalej hranici, bude v omyle. Dočasné mierové dohody sú obnoviteľné, no nemožno ich aplikovať na všetkých nepriateľov naraz: kalif musí vyhlásiť a viesť džihád minimálne raz za rok. Nemôže ustať, inak upadne do stavu hriechu.

Jedným prirovnaním k Islamskému štátu sú Červení Kméri, ktorí vyvraždili približne tretinu populácie Kambodže. No Červení Kméri zastávali miesto Kambodže v OSN. „Toto je neprípustné,“ povedal Abu Baraa. „Poslať veľvyslanca do OSN znamená uznávať inú autoritu ako božiu.“ Takáto forma diplomacie by bola shirk, teda polyteizmom, a bola by okamžitým dôvodom pre vyhlásenie Baghdadiho za heretika a jeho odstránenie, argumentoval Baraa. Dokonca aj urýchlenie príchodu kalifátu demokratickými prostriedkami – napríklad voľbou politických kandidátov, ktorí sú v prospech kalifátu – by bolo shirk.

Nedá sa dostatočne zdôrazniť, ako veľmi bude Islamský štát ochromený svojím radikalizmom. Moderný medzinárodný systém zrodený v roku 1648 Westfálskym mierom je založený na ochote – akokoľvek zdráhavej – uznávať hranice. Pre Islamský štát je takéto uznanie ideologickou samovraždou. Iné islamistické skupiny, ako Moslimské bratstvo a Hamas, podľahli vábeniu demokracie a možnosti dostať pozvanie do komunity národov, dokonanému miestom v OSN. Vyjednávanie a prispôsobovanie z času na čas fungovalo aj pre Taliban. (Pod vládou Talibanu si Afganistan vymenil veľvyslancov so Saudskou Arábiou, Pakistanom a Spojenými Arabskými Emirátmi, čo je skutok, ktorý v očiach Islamského štátu zneplatnil autoritu Talibanu.) Pre Islamský štát toto nie sú možnosti, ale skutky odpadlíctva.

Moderný medzinárodný systém zrodený v roku 1648 Westfálskym mierom je založený na ochote – akokoľvek zdráhavej – uznávať hranice. Pre Islamský štát je takéto uznanie ideologickou samovraždou. Zdieľať

Spojené štáty a ich spojenci na Islamský štát reagovali oneskorene a omráčene. Ambície a hrubé strategické ciele tejto skupiny boli evidentné v jej vyhláseniach a v sociálnych médiách už v roku 2011, keď boli ešte len jednou z teroristických skupín v Sýrii a Iraku a ešte nespáchali žiadne masové zverstvá. Hovorca Adnani vtedy povedal nasledovníkom, že ambíciou ich skupiny je „obnoviť islamský kalifát“ a slovami „Zostáva už len niekoľko málo dní“ naznačil apokalypsu. Baghdadi sa už v roku 2011 nazval „veliteľom verných“, teda titulom, ktorý sa bežne vyhradzuje kalifom. V apríli 2013 Adnani deklaroval existenciu hnutia „pripraveného prekresliť svet podľa prorockej metodológie kalifátu.“ V auguste 2013 povedal: „Naším cieľom je ustanovenie kalifátu, ktorý neuznáva hranice podľa prorockej metodológie.“ Dovtedy táto skupina obsadila Raqqa, hlavné mesto sýrskej provincie s asi 500 000 obyvateľmi, a priťahovala významný počet zahraničných bojovníkov, ktorí začuli jej odkaz.

Ak by sme úmysly Islamského štátu identifikovali včas a uvedomili si, že vákuum v Sýrii a Iraku im poskytne dostatočný priestor ich naplniť, minimálne sme mohli tlačiť na Irak, aby posilnil svoje hranice so Sýriou a preventívne sa dohodol so svojimi sunitmi. Toto by aspoň zabránilo elektrizujúcemu propagandistickému efektu spôsobenému vyhlásením kalifátu bezprostredne po dobytí tretieho najväčšieho irackého mesta. Miesto toho však len niečo viac ako pred rokom Obama povedal novinám The New Yorker, že ISIS považuje za slabšieho partnera al-Káidy. „Ak si dorastenecký tím oblečie dresy Lakers, nerobí ich to Kobe Bryantom [profesionálny basketbalista tímu LA Lakers],“ povedal prezident.

Naša neschopnosť uvedomiť si odstup medzi Islamským štátom a al-Káidou a podstatné rozdiely medzi nimi viedla k nebezpečným rozhodnutiam. Minulú jeseň, aby som ukázal aspoň jeden príklad, vláda USA súhlasila so zúfalým plánom zachrániť život Petra Kassiga. Tento plán uľahčoval – v skutočnosti vyžadoval – spoluprácu niektorých zakladajúcich postáv Islamského štátu a al-Káidy a nemohol už vyzerať viac narýchlo improvizovaný. Predpokladal zverbovanie Abu Mahammad al Maqdisiho, Zarqawiho mentora a veľké zviera al-Káidy, aby sa obrátil na Turki al-Binaliho, hlavného ideológa Islamského štátu a bývalého študenta Maqdisiho, napriek tomu, že títo dvaja muži sa rozhádali kvôli Maqdisiho kritike Islamského štátu. Maqdisi už vyzval Islamský štát, aby udelil milosť britskému taxikárovi Alanovi Henningovi, ktorý prišiel do Sýrie doručiť humanitárnu pomoc pre deti. V decembri (2014) časopis The Guardian informoval, že americká vláda cez sprostredkovateľa požiadala Maqdisiho o intervenciu v Islamskom štáte v prospech Kassiga.

Maqdisi žil v tom čase na slobode v Jordánsku, no mal zakázané komunikovať s teroristami v zahraničí a bol pozorne sledovaný. Po tom, ako Jordánsko dovolilo USA znovu priviesť Maqdisiho do kontaktu s Binalim, Maqdisi si za americké peniaze kúpil telefón a niekoľko dní mu bolo dovolené voľne korešpondovať so svojím bývalým študentom, pokiaľ jordánska vláda tieto rozhovory nezastavila, a použila ich ako zámienku na uväznenie Maqdisiho. Niekoľko dní nato sa Kassigova odseknutá hlava objavila na videu z Dabiqu.

Maqdisi je na Twitteri zo strany fanúšikov Islamského štátu tvrdo zosmiešňovaný a al-Káidou sa za jej odmietnutie uznať kalifát veľmi pohŕda. Odborník na ideológiu Islamského štátu Cole Bunzel čítal Maqdisiho vyjadrenie k Henningovej situácii a domnieval sa, že urýchlil jeho smrť a smrť ďalších zajatcov. „Ak by som bol držaný v zajatí Islamského štátu a Maqdisi by povedal, že nemám byť zabitý,“ povedal mi, „tak by som sa na smrť rýchlo pripravil.“

Kassigova smrť bola tragédiou, no úspech tohto plánu by bol ešte väčšou. Uzmierenie medzi Maqdisim a Binalim by začalo uzdravovať hlavný rozpor medzi dvoma najväčšími svetovými džihádistickými organizáciami. Je možné, že vláda len chcela vylákať Binaliho pre spravodajské účely alebo s cieľom jeho fyzickej likvidácie. (Mnohé pokusy o získanie stanoviska od FBI boli neúspešné.) Bez ohľadu na to, rozhodnutie robiť dohadzovača pre dvoch najväčších teroristických protivníkov USA odhaľuje ohromne chabý úsudok. 

Vytrestaní svojou skoršou ľahostajnosťou dnes na bojovom poli bojujeme s Islamským štátom zastúpení Kurdmi a Iračanmi a prostredníctvom pravidelných vzdušných útokov. Tieto stratégie nevytlačili Islamský štát zo žiadneho z ním kontrolovaných území, hoci mu zabránili priamo napadnúť Bagdad a Erbil a vyvraždiť tamojších šíitov a Kurdov.

Ak by sa pri Dabiqu Islamský štát zhromaždil v plnej sile a bol by porazený, už nikdy by sa z takej porážky nemusel pozbierať. Napriek tomu sú riziká eskalácie enormné. Najväčším zástancom americkej invázie je samotný Islamský štát. Zdieľať

Niektorí pozorovatelia vrátane očakávateľných hlasov z intervencionalistickej pravice (Max Boot, Frederick Kagan) volajú po zvýšení nášho nasadenia a volajú po rozmiestnení desiatok tisícov amerických vojakov. Tieto výzvy by nemali byť zavrhnuté príliš rýchlo: neskrývane genocídna organizácia je na hranici predzáhradky svojej potenciálnej obete a denne sa dopúšťa zverstiev na teritóriu, ktoré už kontroluje. Jedným spôsobom, ako prelomiť očarenie Islamským štátom u jeho stúpencov, je premôcť ho vojensky a okupovať časti Sýrie a Iraku, ktoré sú momentálne pod vládou kalifátu. Al-Káida je nevykoreniteľná, pretože môže prežiť – podobne ako šváby – tým, že sa zmení na podzemné hnutie. Islamský štát to urobiť nemôže. Ak stratí ovládané územia v Sýrii a Iraku, prestane byť kalifátom. Kalifáty nemôžu existovať ako podzemné hnutia, pretože ich teritoriálna autorita je nevyhnutná: zbavte ho vlády nad územím a všetky tie prísahy vernosti prestanú byť záväzné. Tí, ktorí už prísahu zložili, samozrejme môžu ako jednotlivci na voľnej nohe pokračovať v útočení na Západ a stínať svojich nepriateľov. No propagandistická hodnota kalifátu by sa stratila a s ňou údajná náboženská povinnosť imigrovať a slúžiť mu. Ak by Spojené štáty podnikli inváziu, posadnutosť Islamského štátu bojom pri Dabiq naznačuje, že by tam mohli sústrediť obrovské zdroje, akoby išlo o konvenčný boj. Ak by sa pri Dabiqu Islamský štát zhromaždil v plnej sile a bol by porazený, už nikdy by sa z takej porážky nemusel pozbierať.

Napriek tomu sú však riziká eskalácie enormné. Najväčším zástancom americkej invázie je samotný Islamský štát. Provokatívne videá, kde kat s čiernou kapucňou oslovuje prezidenta Obamu krstným menom, sú zjavne vytvorené s úmyslom zatiahnuť Ameriku do boja. Invázia by bola obrovským propagandistickým víťazstvom pre džihádistov po celom svete: bez ohľadu na to, či zložili baya’a kalifovi, všetci veria, že Spojené štáty chcú začať modernú križiacku výpravu a zabiť všetkých moslimov. Ďalšia invázia a okupácia by len potvrdila toto ich podozrenie a zvýšila počty naverbovaných. Keď k tomu pridáme nekompetentnosť našich predchádzajúcich snáh ako okupantov, tak máme dôvod na zdržanlivosť. K vzniku ISIS nakoniec došlo len preto, že naša predchádzajúca okupácia vytvorila priestor pre Zarqawiho a jeho nasledovníkov. Kto si dovolí odhadnúť dôsledky ďalšej sfušovanej akcie?

Ak vezmeme do úvahy všetko, čo vieme o Islamskom štáte, najlepšou zo zlých vojenských možností sa zdá byť nechať ho pomaly krvácať prostredníctvom leteckých útokov a bojov v zastúpení. Ani Kurdi ani šíiti si nikdy nepodmania a nebudú kontrolovať celú stredovú oblasť Sýrie a Iraku – sú tam nenávidení a na také dobrodružstvo ani nemajú chuť. No môžu zabrániť Islamskému štátu v splnení jeho povinnosti expandovať. A každým mesiacom, ako bude zlyhávať v expanzii, bude sa menej podobať na dobyvateľský štát proroka Mohameda a viac na len ďalšiu blízkovýchodnú vládu, ktorá nedokáže priniesť prosperitu svojim ľuďom.

K vzniku ISIS nakoniec došlo len preto, že naša predchádzajúca okupácia vytvorila priestor pre Zarqawiho a jeho nasledovníkov. Kto si dovolí odhadnúť dôsledky ďalšej sfušovanej akcie? Zdieľať

Humanitárna cena existencie Islamského štátu je obrovská. Ale jeho hrozba pre Spojené štáty je menšia, ako by naznačovalo jeho príliš časté spájanie s al-Káidou. Podstata al-Káidy je medzi džihádistickými skupinami pre svoje zameranie na „ďalekého nepriateľa“ (Západ) zriedkavá; väčšina hlavných záujmov džihádistických skupín leží bližšie k ich domovu. To obzvlášť platí pre Islamský štát, práve vďaka jeho ideológii. Nepriateľov vidí všade okolo seba, a hoci jeho vedenie nepraje Spojeným štátom nič dobré, uplatňovanie šaríje v kalifáte a expanzia do priľahlých krajín sú najdôležitejšie. Baghdadi to povedal priamo: v novembri 2014 povedal svojim saudským agentom, aby sa „zaoberali s rafida [šíitmi] najprv…, potom s al-Sulul [sunitskí podporovatelia Saudskej monarchie]... a až potom križiakmi a ich základňami.“

Zahraniční bojovníci (a ich ženy a deti) cestovali do kalifátu s jednosmerným lístkom: chcú žiť pod skutočnou šaríjou a mnohí túžia po mučeníctve. Pripomeňme, že učenie vyžaduje od veriacich, ak je to pre nich čo i len trochu možné, bývať v kalifáte. Jedno z menej krvavých videí Islamského štátu ukazuje džihádistov, ako pália svoje francúzske, britské a austrálske pasy. Toto by bol nezvyčajný skutok pre niekoho, kto sa plánuje vrátiť a odpáliť sa v rade do Lúvru alebo zajať rukojemníkov v ďalšom obchode s čokoládou v Sydney.

Niekoľko „vlkov samotárov“ podporujúcich Islamský štát napadlo ciele na Západe a ďalšie útoky prídu. No väčšina týchto útočníkov boli frustrovaní amatéri, ktorí pre zhabané pasy alebo iné problémy boli neschopní imigrovať do kalifátu. Ak aj Islamský štát povzbudzuje a chváli tieto útoky – a skutočne to vo svojej propagande robí –, ani jeden zatiaľ nenaplánoval a nefinancoval. (Januárový útok na redakciu Charlie Hebdo v Paríži bol hlavne operáciou al-Káidy.)  Pri svojej decembrovej (2014) návšteve Mosulu Jürgen Todenhöfer robil rozhovor s tlstým nemeckým džihádistom a opýtal sa ho, či sa ktorýkoľvek z jeho kolegov vrátil do Európy, aby vykonali útoky. Zdalo sa, že džihádisti považujú navrátilcov nie za vojakov, ale za odpadlíkov. „Faktom je, že navrátilci z Islamského štátu by sa mali kajať za svoj návrat,“ povedal. „Dúfam, že znovu prehĺbia svoje náboženstvo.“ [Útoky v Paríži z 13. novembra 2015 už boli plánované členmi Islamského štátu, pozn. denníka Postoj.]

Veci sa stále môžu vyvinúť veľmi zle: ak by Islamský štát získal oddanosť al-Káidy – čím by naraz zvýšil jednotu svojej základne –, mohol by narásť na najhoršieho nepriateľa, akého sme doposiaľ videli. Zdieľať

Ak mu bude správnym spôsobom zabránené v ďalšom postupe, je pravdepodobné, že Islamský štát sám spôsobí svoj vlastný koniec. Žiadna krajina nie je jeho spojencom a jeho ideológia zabezpečí, že to tak zostane. Krajina, ktorú kontroluje, je síce rozsiahla, no poväčšine neobývaná a nehostinná. Keď bude stagnovať alebo pomaly sa zmenšovať, jeho tvrdenia, že je prostriedkom božej vôle a agentom apokalypsy, budú strácať na sile a bude prichádzať menej veriacich. A ako bude prenikať viacej správ o trápení a biede v jeho vnútri, radikálne islamistické hnutia inde budú zdiskreditované: Nikto sa tak veľmi nesnažil zaviesť prísnu šaríju prostredníctvom násilia. Takto to vyzerá.

Je nepravdepodobné, že smrť Islamského štátu nastane rýchlo, a veci sa ešte stále môžu vyvinúť veľmi zle: ak by Islamský štát získal oddanosť al-Káidy – čím by naraz zvýšil jednotu svojej základne – mohol by narásť na najhoršieho nepriateľa, akého sme doposiaľ videli. Spory medzi Islamským štátom a al-Káidou počas uplynulých niekoľkých mesiacov ešte narástli; decembrové číslo (2014) časopisu Dabiq obsahovalo výklad prebehlíka z al-Káidy, ktorý svoju starú skupinu opísal ako skorumpovanú a neschopnú, a Zawahiriho ako neprítomného a nevhodného lídra. No mali by sme dávať veľký pozor na akékoľvek oteplenie vzťahov.

Lenže bez katastrofy ako táto alebo prípadne ako hrozba útoku Islamského štátu na Erbil by rozsiahla pozemná invázia situáciu istotne ešte zhoršila.

Vojaci Islamského štátu (foto: profimedia.sk)

V. Odrádzanie

Bolo by ľahké, dokonca oslobodzujúce, nazvať problém Islamského štátu „problémom s islamom“. Toto náboženstvo pripúšťa mnoho interpretácií a podporovatelia Islamského štátu sú morálne opovrhnutiahodní práve kvôli tej, ktorú si vybrali. Ale jednoduché odsúdenie Islamského štátu ako ne-islamského môže byť kontraproduktívne, obzvlášť, ak tí, ktorí to budú počuť, čítali posvätné texty a videli v nich odporúčania pre mnohé praktiky kalifátu jasne napísané.

Moslimovia môžu povedať, že otroctvo nie je legitímne teraz a že ukrižovanie je zlé v tejto historicky kritickej chvíli. Mnohí povedia presne toto. No nemôžu zavrhnúť otroctvo alebo trest ukrižovaním celkovo, pretože by tým protirečili Koránu a príkladu Proroka. „Jediný principiálny postoj, ktorý by mohli zaujať odporcovia Islamského štátu, je povedať, že niektoré ústredné texty a tradičné učenia Islamu už nie sú platné,“ tvrdí Bernard Haykel. To by však bol skutok odpadlíctva.

Salafisti, s ktorými som sa stretol v Londýne, rozprávali s akademickou presnosťou, ktorá mi pripomínala kvalitný postgraduálny seminár. Dokonca mi bola príjemná ich spoločnosť, a to ma vystrašilo najviac zo všetkého. Zdieľať

Ideológia Islamského štátu má veľký vplyv na určitú podskupinu populácie. Tvárou tvár k nej zmiznú životné pokrytectvá a nekonzistentnosti. Musa Cerantonia a salafistov, s ktorými som sa stretol v Londýne, nemožno vyviesť z miery: žiadna otázka, ktorú som položil, ich nepriviedla k zaváhaniu. Poúčali ma zhovorčivo a ak niekto akceptuje ich premisy, aj presvedčivo. Nazvať ich ne-islamskými, zdá sa mi, znamená vyzvať ich na hádku, ktorú by vyhrali. Ak by boli penu-chrliacimi maniakmi, mohol by som možno predpovedať, že ich hnutie vyhorí po tom, ako sa títo psychopati jeden po druhom vyhodia do vzduchu alebo ich rozplesknú drony. No títo muži rozprávali s akademickou presnosťou, ktorá mi pripomínala kvalitný postgraduálny seminár. Dokonca mi bola príjemná ich spoločnosť, a to ma vystrašilo najviac zo všetkého.

Nemoslimovia nemôžu hovoriť moslimom, ako majú správne praktizovať svoje náboženstvo. No moslimovia túto debatu už dávno začali medzi sebou. „Musíte mať štandardy,“ povedal mi Anjem Choudary. „Niekto by mohol tvrdiť, že je moslim, no ak verí v homosexualitu alebo pitie alkoholu, potom nie je moslim. Neexistuje nič také ako nepraktizujúci vegetarián.“

Existuje však aj iný prúd islamu, ktorý ponúka nekompromisnú alternatívu k Islamskému štátu – rovnako neústupčivý, no s opačnými závermi. Tento prúd sa ukázal ako príťažlivý pre mnohých moslimov, ktorí sú prekliati alebo požehnaní psychologickou túžbou vidieť každú čiarku a bodku posvätných textov implementovanú, tak ako to bolo v najskorších dňoch islamu. Podporovatelia Islamského štátu vedia, ako reagovať na moslimov, ktorí ignorujú časti koránu: s takfir a výsmechom. No tiež vedia, že niektorí iní moslimovia čítajú Korán rovnako svedomito ako oni a predstavujú skutočnú ideologickú hrozbu. 

Bahgdadi je salafista. S pojmom Salafi bola spojená zločinná konotácia, sčasti preto, že praví a nefalšovaní zločinci išli do boja mávajúc zástavou salafizmu. No väčšina salafistov nie sú džihádisti a väčšina je stúpencami siekt, ktoré odmietajú Islamský štát. Haykel poznamenáva, že sú odhodlaní vysvetľovať Dar al-Islam, krajinu Islamu, možno aj s uplatňovaním monštruóznych praktík ako otroctvo alebo amputácie – ale až niekedy v budúcnosti. Ich prvá priorita je osobná očista a náboženská poslušnosť a veria, že čokoľvek, čo marí tieto ciele – ako vyvolanie vojny alebo nepokojov, ktoré by narušili životy a modlitbu a štúdium –, je zakázané.

Žijú medzi nami. Minulú jeseň som navštívil filadelfskú mešitu Bertona Pociusa (28 rokov), salafistického imáma, ktorý je známy pod menom Abdulláh. Jeho mešita je na hranici medzi štvrťou s vysokou kriminalitou Northen Liberties a oblasťou, ktorá sa stáva štvrťou pre bohatých a bolo by možné ju nazvať Dar al-Hipster; jeho brada mu umožňuje prejsť druhou spomínanou štvrťou takmer bez povšimnutia. Pocius konvertoval pred 15 rokmi po poľskej katolíckej výchove v Chicagu. Podobne ako Cerantonio rozpráva ako stará duša, vykazujúc hlbokú oboznámenosť so starými textami a oddanosť motivovanú zvedavosťou a štúdiom, a presvedčením, že sú jedinou cestou, ako uniknúť pekelnému ohňu. Keď som sa s ním stretol v miestnej kaviarni, mal so sebou vedeckú prácu o Koráne v arabčine a knihu pre štúdium japončiny. Pripravoval kázeň na piatkové zhromaždenie o povinnostiach otcovstva pre približne 150 veriacich. Pocius povedal, že jeho hlavným cieľom je povzbudiť správny islamský náboženský život veriacich v jeho mešite. No vzostup Islamského štátu ho donútil zvažovať politické otázky, ktoré sú zvyčajne veľmi vzdialené mysleniu salafistov. „Väčšina z toho, čo povedia o tom, ako sa modliť a ako sa obliekať, je presne to isté, ako aj ja poviem v mojej masjid [mešite]. No keď sa dostanú k otázkam o sociálnych prevratoch, znejú ako Che Guevara.“

Keď sa objavil Baghdadi, Pocius si osvojil slogan „Nie môj khallifa.“ „Časy, v ktorých žil prorok, boli časom veľkého krviprelievania,“ povedal mi, „a on vedel, že najhorším stavom pre všetkých ľudí je chaos, obzvlášť v rámci umma [moslimskej komunity].” Pocius povedal, že podľa toho správny prístup salafistov nie je zasievať nezhody a rozdelenia a vyhlasovanie spolu-moslimov za odpadlíkov. Naopak, ako väčšina salafistov Pocius verí, že moslimovia by sa mali vzdialiť od politiky. Títo kvietistickí salafisti, ako sa im hovorí, súhlasia s Islamským štátom, že boží zákon je jediný zákon, a vyhýbajú sa praktikám ako účasť na voľbách a vytváranie politických strán. No nenávisť Koránu voči sporom a chaosu interpretujú ako požiadavku podporovať akéhokoľvek lídra, dokonca aj takých, ktorí sú očividne hriešni. „Prorok povedal: pokiaľ vládca neupadne do jasného kufr [neviera], preukážte mu všeobecnú poslušnosť,“ povedal Pocius a klasické „knihy viery“ všetky varujú pred zapríčiňovaním spoločenských prevratov. Kvietistickí salafisti majú prísny zákaz rozdeľovať moslimov navzájom – napríklad prostredníctvom masových exkomunikácií. Život bez baya’a skutočne spôsobuje nevzdelanosť alebo zatemnenosť. No baya’a nemusí znamenať priamu oddanosť nejakému kalifovi a určite nie Abu Bakr al-Baghdadimu. Môže to znamenať, širšie, oddanosť náboženskej spoločenskej zmluve a záväzok voči spoločnosti moslimov, či už im vládne kalif, alebo nie.

Kvietistickí salafisti veria, že moslimovia by mali nasmerovať svoju energiu na zdokonaľovanie osobného života vrátane modlitby, rituálov, a hygieny. Zdieľať

Kvietistickí salafisti veria, že moslimovia by mali nasmerovať svoju energiu na zdokonaľovanie osobného života vrátane modlitby, rituálov, a hygieny. Veľmi podobným spôsobom, ako ultra-ortodoxní Židia debatujú, či je košer odtrhnúť počas Sabathu štvorce toaletného papiera (ráta sa to ako „trhanie látky”?), trávia príliš veľa času staraním sa o to, aby ich nohavice neboli príliš dlhé, aby ich brady boli zastrihnuté v niektorých častiach a neupravené v iných. Veria, že vďaka takémuto pedantnému zachovávaniu im boh udelí silu a početnosť a možno povstane kalif. V tom momente sa moslimovia odplatia a, áno, dosiahnu slávne víťazstvo pri Dabiq. Ale Pocius cituje veľa moderných salafistických teológov, ktorí argumentujú, že kalifát nemôže vzniknúť spravodlivým spôsobom, len ak by to nastalo skrze celkom nepochybnú vôľu boha.

Islamský štát by, samozrejme, argumentoval a povedal, že boh pomazal Baghdadiho. Pociova úsečná odpoveď volá po pokore. Cituje Abdulláh Ibn Abbasa, jedného z prorokových spoločníkov, ktorý si sadol k nesúhlasiacim a spýtal sa ich, ako majú takú drzosť, aby ako menšina hovorili väčšine, čo je nesprávne. Nesúhlas samotný vo veci krviprelievania a rozdelení umma bol zakázaný. Dokonca aj spôsob ustanovenia Baghdadiho kalifátu je v rozpore s očakávaním, povedal. „Khilafa je niečo, čo ustanoví Allah,“ povedal, „a bude obsahovať súhlas učencov z Mekky a Mediny. Toto sa nestalo. ISIS prišiel odnikiaľ.“

Bojovníci Islamského štátu počas prehliadky v uliciach irackého mesta Mósul (foto: TASR/AP)

Islamský štát nemôže vystáť takéto reči a jeho fanúšikovia o kvietistických salafistoch twítujú pohŕdavo. Robia si z nich posmech ako zo „salafistov menštruácie“ pre ich ťažko zrozumiteľné úsudky o tom, kedy sú ženy čisté a kedy nie, a o iných aspektoch života nízkej priority. „Čo teraz potrebujeme, je fatwa o tom, prečo je haram [zakázané] riadiť bicykel na Jupiteri,“ napísal jeden sarkasticky. „Na to by sa učenci mali zamerať. Je to dôležitejšie ako stav Ummah.“ Anjem Choudary, pokiaľ ide o neho, povedal, že žiaden hriech si nezaslúži ráznejší odpor ako uzurpácia božieho zákona a že extrémizmus použitý na ochranu monoteizmu nie je neresťou.

Islamský štát nemôže vystáť takéto reči a jeho fanúšikovia o kvietistických salafistoch twítujú pohŕdavo. „Čo teraz potrebujeme, je fatwa o tom, prečo je zakázané riadiť bicykel na Jupiteri,“ napísal jeden sarkasticky. Zdieľať

Pocius ako protiváha k džihádizmu sa neuchádza o žiadnu oficiálnu podporu zo strany Spojených štátov. V skutočnosti by ho oficiálna podpora mala tendenciu diskreditovať a v každom prípade je zatrpknutý voči Amerike za to, že s ním komunikuje – jeho slovami – ako s „menej občanom.“ (Tvrdí, že vláda zaplatila špiónov, aby infiltrovali jeho mešitu a obťažovala jeho matku v práci otázkami o tom, či je potenciálnym teroristom.)

Jeho kvietistický salafizmus stále ponúka islamský protijed voči baghdadiovskému štýlu džihádizmu. Ľudia, ktorí sa priklonia k viere kvôli túžbe po boji, nemôžu byť všetci zastavení od džihádizmu, avšak tí, ktorých hlavnou motiváciou je nájsť ultrakonzervatívnu nekompromisnú verziu islamu, tu majú alternatívu. Nie je to umiernený islam; väčšina moslimov by ho považovala za extrémny. Je to však forma islamu, ktorú by doslovne zmýšľajúci nepovažovali za bezprostredne pokryteckú alebo blasfemicky zbavenú jeho náročnosti. Pokrytectvo nie je hriechom, ktorý by ideologicky založení mladí muži dobre tolerovali.

V úzkych hraniciach svojej teológie Islamský štát prekypuje energiou, a dokonca kreativitou. Mimo týchto hraníc by mohol len ťažko byť viac suchý a tichý: vízia života ako poslušnosti, poriadku a osudu. Musa Cerantonio a Anjem Choudary by sa mentálne mohli posunúť od kontemplovania masových smrtí a večných múk k diskusii o vlastnostiach vietnamskej kávy či presladeného pečiva so zjavným potešením pri oboch týchto témach, no zdalo sa mi, že prijať ich názory by znamenalo vidieť, ako sa všetky príchute tohto sveta stanú nemastné-neslané v porovnaní so živou grotesknosťou posmrtného života.

Do určitého momentu som sa dokázal tešiť z ich spoločnosti ako z previnilého intelektuálneho cvičenia. Pri recenzovaní Mein Kampfu v marci 1949 sa George Orwell priznal, že „nikdy nebol schopný nemať Hitlera v obľube“; niečo z toho muža dávalo najavo kvality outsajdera, aj keď jeho ciele boli zbabelé a odpudzujúce. „Ak by zabíjal myš, vedel by, ako to urobiť, aby vyzerala ako drak.“ Partizáni Islamského štátu majú do veľkej miery rovnaké čaro. Sú presvedčení, že sú osobne zapojení do zápasov presahujúcich ich vlastné životy a že už ich samotné zahrnutie do tejto drámy na strane spravodlivosti je privilégiom a potešením – obzvlášť ak je to aj bremenom.

Fašizmus, pokračoval Orwell, je:

„psychologicky oveľa zdravší ako akákoľvek hedonistická koncepcia života... Kým socializmus, a dokonca zdráhavejším spôsobom aj kapitalizmus, povedali ľuďom ‚Ponúkam vám, že sa budete mať skvele,‘ Hitler im povedal, ‚Ponúkam vám zápas, nebezpečenstvo a smrť‘ a výsledkom bolo, že sa mu celý národ hodil k nohám... Nemali by sme podceňovať jeho emocionálnu príťažlivosť.“

Takisto by sme to nemali robiť v prípade Islamského štátu a jeho náboženskej alebo intelektuálnej príťažlivosti. To, že Islamský štát zastáva bezprostredné naplnenie proroctva ako dogmu, minimálne poukazuje na silnú povahu nášho oponenta. Je pripravený radostne vítať svoje vlastné takmer-zničenie a byť neotrasený v dôvere, že ak aj v ohrození zostane verný prorockému vzoru, získa božiu podporu. Ideologické nástroje môžu presvedčiť niektorých potenciálnych konvertitov, že jeho odkaz je falošný, a vojenské nástroje môžu limitovať hrôzy, ktoré pácha. No pri organizácii, ktorá je taká neprístupná k presviedčaniu ako Islamský štát, bude mať len málo opatrení význam. Táto vojna môže byť veľmi dlhá, ak aj nebude trvať do konca vekov.

 

Text vyšiel v marcovom vydaní The Atlantic, publikujeme ho s jeho súhlasom.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo