Koniec Asadovej hrôzovlády Ako sa začala občianska vojna a prečo sa režim zosypal ako domček z karát

Vladimir Iľjič Lenin raz vyhlásil, že „sú desaťročia, počas ktorých sa nič neudeje, a potom sú týždne, počas ktorých sa udejú desaťročia“. Posledné dva týždne boli takéto týždne.

Za dvanásť dní za zrútil režim Bašára al-Asada v Sýrii, ktorý sa zubami-nechtami držal pri moci celých trinásť rokov krvavej občianskej vojny.

Ako sa Bašár dostal k moci

Bašár al-Asad sa narodil v roku 1965 v Damasku, kde bol jeho otec Hafíz dôstojníkom v sýrskej armáde. Hafíz bol oddaným pučistom, ktorý sa zúčastnil na troch štátnych prevratoch – v roku 1963 v prospech socialistickej strany Ba’ath, v roku 1966 na puči proti zakladateľom strany, vďaka ktorému sa stal ministrom obrany, a v roku 1970 v prospech seba samého a stal sa tak lídrom strany a súčasne aj sýrskym prezidentom.

Odvtedy Hafíz al-Asad vládol tvrdou rukou až do svojej smrti v roku 2000, keď moc po ňom zdedil jeho syn Bašár. Aký obľúbený tento študovaný lekár skutočne bol, je otázne, v prvých voľbách vyhral s 99,74 percenta hlasov. Drobnou chybičkou krásy bolo, že bol jediným povoleným kandidátom.

Sýrski utečenci v Grécku. Foto: TASR/AP/Yorgos Karahalis

Sýrčania sa spočiatku nádejali, že aj keď ich s Bašárom nečaká demokracia, generačná obmena v prezidentskom paláci im prinesie aspoň istý odmäk a aj sýrsky režim možno pristúpi na akýsi „socializmus s ľudskou tvárou“.

Tieto nádeje však boli plané. Už po niekoľkých mesiacoch „damaskú jar“ vystriedala nová vlna represií. Sýrsky režim sa neštítil ničoho, Sýria od roku 1976 okupovala Libanon a v poslednom roku svojej vlády vykonala viacero politických vrážd libanonských kritikov vrátane premiéra Rafíka Harírího (v spolupráci s Hizballáhom). Séria vrážd bola pre Libanončanov priveľa a pod tlakom Cédrovej revolúcie sa sýrska armáda napokon v roku 2005 z Libanonu stiahla.

Začiatok revolúcie

Ešte na začiatku Arabskej jari na prelome rokov 2010 a 2011 sa zdalo, že Bašár drží opraty pevne v rukách.

Ale nespokojnosť s jeho vládou, s ekonomickými problémami, ako napríklad rastúcimi cenami potravín, s bezbrehou korupciou a trvalým vytesnením väčšiny obyvateľov z politického procesu aj v Sýrii znamenala, že stúpal tlak v kotle. Zatiaľ čo štát navonok propagoval socializmus a svoju socialistickú politiku používal napríklad na vyvlastňovanie Kurdov v prospech arabských kolonistov (v snahe zmeniť takto demografiu v severnom pohraničí), najbohatší človek Sýrie bol Bašárov bratranec, ktorý zbohatol na štátnych zákazkách.

Sýrska revolúcia sa začala na juhu krajiny v meste Dará. V marci 2011 tam polícia zatkla 15 žiakov, ktorí na múry nasprejovali protirežimné grafity, výzvy ako „Ľud chce pád režimu“. Za zadržaných prišli orodovať predstavitelia popredných miestnych rodín, no bezvýsledne. Režim sa rozhodol neukázať milosť, tínedžerov brutálne mučil a 18. marca 2011 silové zložky začali strieľať do demonštrantov požadujúcich ich prepustenie, pričom zabili troch ľudí.

Protesty sa rozšírili po celej krajine, Sýrčania demonštrovali v Damasku, Aleppe, Hamá, Homse aj Baníjás.

Malý Hamza

Dará preto získala prezývku „kolíska revolúcie“. Demonštrácie pokračovali a armáda sa rozhodla mesto odrezať od okolitého sveta a „vyčistiť“.

Dvadsiateho deviateho apríla pri demonštráciách tajná služba zatkla niekoľko desiatok ľudí, okrem iného trinásťročného chlapca Hamzu Ali al-Chatíba. O necelý mesiac neskôr jeho bezvládne telo vydali jeho rodine.

Hamzovo telo bolo posiate popáleninami, mal zlomenú sánku aj kolenné kĺby, pred smrťou ho bičovali káblom, mučili elektrošokmi, prestrelili mu ruky a odrezali penis.

Režim sa spočiatku ani neunúval svoj zločin zakryť, naopak, chcel, aby o ňom demonštranti vedeli. Aby sa už nikto neodvážil postaviť na odpor.

Sýrčania vedeli, že brutálne umučenie malého Hamzu nie je žiaden ojedinelý exces, ale niečo, čo sa v mučiarňach režimu opakuje každý deň.

Zároveň režim začal popravovať vojakov, ktorí odmietali strieľať na demonštrantov. Čoraz viac vojakov sa preto rozhodlo utiecť a koncom júla 2011 založili Slobodnú sýrsku armádu, ktorá mala za cieľ zvrhnutie režimu. Najneskôr v lete 2012 bola Sýria v otvorenej občianskej vojne.

Na potlačenie povstania bol Asad ochotný nielen bombardovať civilistov v povstaleckých regiónoch, ale použiť aj chemické zbrane.

Nielen islamisti

Mocenské vákuum a vojnový chaos vytvorili vhodné podmienky na vznik nielen umiernených, ale aj islamistických a džihádistických skupín. Najneskôr od vzostupu Islamského štátu je jasné, že nie každá alternatíva voči Asadovej vláde musí byť nevyhnutne lepšia.

Dôvodom, prečo dnes hrajú tak veľkú rolu islamistické hnutia ako HTŠ, však nie je len to, že v istej časti sýrskej spoločnosti sú prirodzene populárne, ale aj skutočnosť, že Bašár, Hizballáh, Rusko a Islamský štát veľkú časť umiernených povstalcov predtým cielene vyvraždili.

Hoci Rusko tvrdilo, že v Sýrii bojuje proti islamistom, jeho prioritou bola likvidácia umiernenej opozície. Väčšina ruských náletov v úvodnej fáze intervencie preto neplatila Islamskému štátu, s ktorým sa borili aj Kurdi a západné štáty, ale povstalcom. Až keď režim (dočasne) zaistil svoje prežitie a dobyl povstalecké východné Aleppo, ruské letectvo sa zameralo na boj proti Islamskému štátu.

To, že ruský naratív bol vždy účelový, pekne ilustruje zmena slovníka po páde Asada. V ruských médiách odrazu už nie je reč o „teroristoch“ alebo „vahhábistoch“ (vahhábizmus je forma islamu praktizovaná v Saudskej Arábii, ale v ruštine sa využíva ako náhrada západného pojmu islamizmus), ale o „bojovníkoch“ a „ozbrojenej opozícii“. A na ambasáde v Moskve už veje povstalecká vlajka so zeleným pruhom.

„Ochranca menšín“

Či budúci režim bude lepší a či sa vôbec podarí vojnu rýchlo ukončiť, sa ukáže až v najbližších mesiacoch. Dobrým znakom je, že sýrska opozícia vyhlásila, že bude rešpektovať práva menšín, vystupuje zmierlivo voči Kurdom, doposiaľ sa nedopúšťa zločinov voči kresťanom, šiítom ani drúzom, dohodla sa na tranzícii moci s premiérom bývalého režimu, ako aj to, že všetky náboženské skupiny sa stretli na spoločných konzultáciách.

Navyše sa k povstalcom pridali povstalci z juhu, ktorí prevzali moc v provinciách Dará a Suvajda, ako aj Američanmi podporované zvyšky Slobodnej sýrskej armády, ktoré posledné roky živorili pozdĺž hranice s Jordánskom. Boli to práve tieto sily, ktoré ešte pred zo severu postupujúcou HTŠ dobyli Damask. Na východe krajiny a v údolí Eufratu je dominujúcou silou kurdská SDF.

Aj tieto sily môžu pôsobiť ako istá protiváha proti islamistickým radikálom.

S pádom režimu však stúpa riziko, že Islamský štát v púšti medzi Palmýrou a Raqqou zažije malú renesanciu, a Tureckom podporovaná SNA sa pokúša v záujme Ankary vytlačiť Kurdov z mesta Manbidž a ich postavení na západnom brehu Eufratu.

To by však nemalo viesť k nejakej romantizácii Asadovho režimu ako „ochrancu menšín“, ako ho inscenovala jeho propaganda, ale ani k naivite voči niektorým častiam opozičných síl, ktoré tvoria islamisti alebo dokonca džihádisti.

Postavenie menšín v Sýrii – nielen kresťanov, ale aj drúzov, alavitov, ismailitov a Kurdov – má istú podobnosť so Židmi v Európe v 19. a 20. storočí, ktorí často podporovali status quo, pretože akákoľvek zmena mohla byť pre nich existenčným ohrozením.

Zároveň si boli a sú vedomí aj svojho zraniteľného postavenia. Ak by pôsobili akýmkoľvek dojmom lojality, čelili by krutej pomste režimu.

Odborník na Blízky východ George Menešian, ktorého rodina patrí k arménskej menšine v Aleppe, vysvetľuje: „Asad je nadobro preč. Teraz sa môžem podeliť o to, čo mi povedali o jeho režime, bez toho, aby som sa bál o bezpečnosť svojej rodiny. [...] Režim bol stabilný a mnohí moji príbuzní žili v ekonomickej prosperite, no bol hlboko skorumpovaný a brutálne utláčajúci. [Môj otec] bol svedkom niekoľkých zločinov, ktoré spáchala notoricky známa Muchabarat, dokonca aj na Arménoch [...]“.

„Keď bol odvedený, bol nútený zúčastniť sa na vojne, ktorú nepodporoval. V roku 1982 ho poslali do Libanonu. Tam videl, ako sýrski vojaci obťažujú, ničia majetok a rabujú. Keď sa im postavil, nadriadení ho potrestali. Pred rokom 2011 som túto krajinu navštívil desaťkrát. Naposledy v roku 2010. Mal som pätnásť. Keďže som sa narodil a vyrastal v slobodnej európskej krajine, všade vyvešané Asadove portréty mi pripadali vtipné a takmer smiešne.

Keď som si z nich začal robiť žarty, bratranci ma chytili a skoro ma zbili. Boli vydesení. Báli sa, že by ma niekto mohol počuť, hoci som hovoril po arménsky, a že by nám Muchabarat ublížil. Žili v neustálom strachu.“

Aj v menšinových regiónoch teraz ľudia s radosťou rúcajú sochy venované Hafízovi al-Asadovi a oslavujú pád režimu.

Video: Drúzski povstalci strhávajú portréty Asada v meste Suvajda

Narkobarón Bašár

S víťazstvom v občianskej vojne zdanlivo vo vrecku sa Asad po roku 2020 prestal zaujímať o dlhodobý rozvoj armády (o krajine ani nehovoriac), išlo už len o to, ako rozdeliť korisť. V Sýrii vládol ako narkobarón, pričom zdroje rozdeľoval kvázi feudálne medzi svojich lojalistov.

„Sýrska ekonomika je už roky v troskách. Keď prímerie dohodnuté Tureckom a Ruskom – ktoré podporujú opozičné strany – začiatkom roka 2020 zmrazilo konfliktné línie, jeden dolár mal hodnotu približne 1 150 sýrskych libier. Keď sa začala pred týždňom opozičná ofenzíva, mal hodnotu 14 750 sýrskych libier. Štvrtého decembra, po týždni obnovených bojov, to bolo 17 500,“ vysvetľuje odborník na Sýriu Charles Lister.

Výpadky v štátnej pokladnici Asad kompenzoval predajom drog, najmä drogy captagon, ktorej 80 percent celosvetovej výroby pochádza zo Sýrie.

„Obchod s drogami riadi sýrska elitná 4. divízia (riadená Asadovým bratom Maherom), ale jej sieť sa rozprestierala prakticky do všetkých kútov vojenskej a lojálnej siete milícií v krajine. Organizovaný zločin a warlordizmus tak odtrhli to málo súdržnosti, ktoré zostalo v rámci sýrskeho bezpečnostného štátu,“ analyzuje Lister.

Na rozdiel od začiatku občianskej vojny, keď Asad ešte stále mal svojich prívržencov, a rokov 2013 a 2015, keď ho zachránila najprv intervencia Hizballáhu a potom Ruska, v celej krajine nebol takmer nik, kto by chcel za tento režim riskovať život.

Deti vo väzení

Pád režimu znamená aj oslobodenie desaťtisícok politických väzňov.

Najväčšie a najznámejšie väzenie v Sýrii je väzenie Sednaja (Saydnaya, niekedy písané aj Sednaya) na predmestí Damasku. Len v rokoch 2011 až 2015 tu podľa odhadov Amnesty International popravili 5- až 13-tisíc ľudí, asi 50 ľudí týždenne.

Povstalci doteraz vyslobodili len horné poschodia. Väzenie ide niekoľko poschodí hlboko pod zem, a keďže ušli dozorcovia, povstalci sa tam nevedia dostať a pomaly sa pokúšajú prekopať do hĺbky. Presný počet väzňov v týchto poschodiach je nejasný, ale zrejme pôjde o desaťtisíce osôb, keďže väzenie je podľa záberov z videokamier ešte väčšie, než sa výskumníci doposiaľ nazdávali.

Videozábery z oslobodených častí väzenia ukazujú srdcervúce scény, väzňov, ktorí si nespomínajú na vlastné meno, aj uväznené malé deti. Niektorí z väzňov boli uväznení tak dlho, že nevedia o smrti Hafíza al-Asada (v roku 2000) alebo si mysleli, že ich oslobodili vojaci Saddáma Husajna.

Video: Bývalý väzeň po prepustení našiel hroby svojich detí

Video: Jeden z oslobodených väzňov, ktorý si nespomína na svoje meno

Tieto deti sa často už narodili a vyrástli vo väzení, buď preto, že ich matky boli uväznené počas tehotenstva, alebo, čo je tiež častý fenomén, ako následok ich znásilnenia dozorcami.

O smutnom osude týchto detí hovoril aj známy sýrsky spisovateľ Michel Kilo, ktorý sám sedel vo väzení v 80. rokoch a znovu v rokoch 2006 až 2009.

„Bol som držaný v oddelení vojenského vypočúvania. Jeden zo strážcov tam mal uväznených dvoch bratov. Raz ku mne prišiel a spýtal sa ma na moje skutočné meno. Povedal som mu ho, hoci bolo zakázané. Niekedy nás za to bili, vyprovokovali nás povedať svoje skutočné meno a potom nás zbili. Mali ste odpovedať číslom cely. A tak som sa ho spýtal, či je moja bezpečnosť garantovaná. A on povedal áno. Tak som mu povedal: ,Som ten a ten.‘ Prezradil mi, že všetkým dozorcom povedali, že som izraelský špión a že je zakázané zhovárať sa so mnou.

[...]

Napokon, prišiel ku mne okolo tretej v noci. Nemal som hodinky, samozrejme, ale spýtal som sa na čas. Povedal mi: ,Poď so mnou, ale nevydaj zvuk.‘ Vkĺzli sme do cely štyridsať metrov ďalej. Otvoril dvere a povedal mi: ,Povedz tomu chlapčekovi rozprávku. Si kultúrny muž, povedz mu rozprávku.‘ Keď som vošiel, bola tam žena. Mala možno 26-27 rokov. Schúlila sa do klbka, tak sa bála. Mala dôvod báť sa, mala zlé skúsenosti s dozorcami. Bola tehotná, keď ju uväznili, a porodila v cele. Videl som dieťa, malo štyri alebo päť rokov. Bolo tmavé, zlaté, malé. Malo navretú tvár, možno preto, lebo nikdy nevidelo slnko.

[...]

Sadol som si a začal som rozprávať: ,Bol raz jeden vták...‘ A chlapec sa ma spýtal: ,Čo je vták?‘ Rozprával som chlapcovi rozprávku, ale nenapadlo mi, že by nerozumel, čo tie slová znamenajú. Slová ako vták, myš, rieka, slnko, motýľ. V každom prípade povedal som: ,Vták letel ponad strom.‘ A on sa spýtal: ,Čo je strom?‘ Začínal som cítiť problém, pochopil som, o čom hovoril dozorca. Nechcem povedať jeho meno, lebo ešte môže byť v bezpečnostných zložkách. Pýtal sa ma: ,Nie si vzdelaný? Nevieš mu povedať príbeh?‘ Tak som mu spieval riekanku. Po chvíli som zaklopal na dvere cely. Prišiel dozorca. ,Pustite ma von,‘ požiadal som. Spýtal sa ma, či som mu povedal rozprávku. ,Akú mu mám povedať rozprávku? Vykročil ten chlapec niekedy z cely?‘ ,Nie, nikdy,‘ odvetil dozorca. ,On nevie, čo je vták. Alebo lopta, strom, slnko, vietor.‘“

Mnohí Sýrčania preto veria, že nech príde po Asadovi čokoľvek, čaká ich lepšia budúcnosť.