Populárny seriál Prečo je „Hra o tróny“ bez vedy?

Ktosi sa nedávno spýtal, prečo „civilizácia“ vykreslená v populárnom seriáli Hra o tróny, ktorá mala údajne jestvovať tisícročia, bola tak slabo vedecky a technologicky rozvinutá.

Zjavná odpoveď je, že ide o vymyslený svet a jeho tvorca George R. R. Martin má ako autor románov v žánre „fantasy“ slobodu vymyslieť si svet, aký chce. Aj v skutočnom svete boli mnohé civilizácie, ktoré trvali tisíc rokov a nevyvinuli pokročilú vedu či technológiu. I tak sa však môžeme pýtať: prečo nie?

Po prvé to môže byť posadnutosťou mágiou – mágiou a astrológiou. Mágia a astrológia predstavujú skôr pokusy prispôsobiť svet svojej vôli, než sa disciplinovane podrobiť jeho múdrosti. Preto keď ľudia veria, že pomocou mágie či astrológie dokážu ovládať prírodu či beh dejín, nevynakladajú úsilie na vedeckú precíznosť. Kultúra, ktorá chce pestovať autentický rozvoj vedy, musí najprv zrušiť a potlačiť iluzórne sľuby mágie a astrológie, čo je výdobytok, za ktorý západný svet do veľkej miery vďačí cirkevným zákazom.

A druhá vec, ktorú musí kultúra urobiť, je oslobodiť vedecké skúmanie spod kontroly politickej ideológie a vládnej tyranie, lebo pravda jednu i druhú zaujíma menej než moc, ktorú by im veda mohla poskytnúť. Ťažké je získať takúto nezávislosť, najmä ak sa predpokladá, že štát by mal riadiť všetky aspekty života národa.

Preto je nadovšetko dôležité, aby inštitúcie, najmä tie, ktoré sa venujú výchove a vzdelávaniu, zostali na jednej strane oddané spoločnému dobru národa, no na druhej boli nezávislé od kontroly štátu. V západnej Európe sa takáto nezávislosť obvykle dosiahla iba vtedy, keď bola nejaká inštitúcia založená Cirkvou alebo s ňou spriaznená, napríklad katedrálne školy alebo pôvodné univerzity. Najlepšie z nich sa pri svojom pôsobení tešili určitej autonómii voči priamej kontrole vlády (a boli za to predmetom nevôle) vďaka svojmu vzťahu s Cirkvou.

Nato, aby sme mali poňatie o tejto autonómii, si vezmime inštitúciu manželstva. Manželstvá po celé stáročia dohadovala hlava rodiny. Manželská „zmluva“ bola čosi, na čom sa nedohadovali potenciálni manželia, ale ich rodičia. Až keď sa manželstvo tešilo ochrane Cirkvi, mali páry slobodu vziať sa nezávisle od súhlasu bohatých a mocných rodičov. Bez zásahu autority Cirkvi by takéto manželstvá buď nikdy neboli možné, alebo by sa jednoducho zrušili a ignorovali.

Prirodzene, cirkevné vzdelávacie inštitúcie mali svoje vlastné problémy, vnútorné i vonkajšie – boje medzi frakciami v rámci fakúlt a škriepky s malými cirkevnými byrokratmi –, no pápež bol obvykle ďaleko a miestne cirkevné autority nemali donucovaciu policajnú silu či moc nad pokladňou, ktorú mal štát, takže nenarobili veľkú reálnu škodu. Drobné konflikty Cirkvi s určitými vedcami v dejinách predstavujú sotva drobné vlnky v porovnaní s ostatnými kultúrnymi výzvami, ktorým museli čeliť vedy počas stáročí a stále väčšmi i dnes.

Vezmime si teda opäť civilizáciu v Hrách o tróny. Čo nemala? Nemala Grékov s ich údajne zbytočnou metafyzickou špekuláciou o bytí a kauzalite, jednote a rozdielnosti, pohybe a zmene a o povahe čísla. Nemala židovsko-kresťanské Písmo a rozprávanie o stvorení v knihe Genezis s jeho potvrdením poriadku a dobroty všetkého stvorenia i s jeho odmietnutím chápať stvorenie ako hračku rozhnevaných bohov, ale ako prejav jediného milujúceho Boha, ktorý stvorením uzavrel s ľudstvom zmluvu. Tí, čo mali tento pohľad, boli potom inšpirovaní chápať výskum prírodných vied ako „čítanie knihy prírody“, tak ako by človek čítal knihu Písma: aby odhalil dielo milujúceho Boha a nechal sa tak viesť jeho Múdrosťou.

Preto vidíme, že pápež Ján Pavol II. v encyklike o „viere a rozume“ (Fides et ratio) výrečne rozpráva o dvojakej potrebe, ktorá je stále väčšmi nenaplnená. Prvou je „potreba filozofie autenticky metafyzického dosahu, čiže schopnej prekročiť empirické danosti, aby pri svojom hľadaní pravdy dospela k čomusi absolútnemu, poslednému, základnému“. A druhou je potreba „znovu nájsť rozmer múdrosti v hľadaní posledného a globálneho zmyslu života“.

„Tento rozmer múdrosti je dnes o to nevyhnutnejší,“ zdôvodňuje pápež, „že nesmierny rast technickej sily ľudstva si vyžaduje obnovené a jasné povedomie posledných hodnôt. Keby tieto technické prostriedky mali ostať bez zamerania na určitý cieľ, nie čisto utilitaristický, mohli by sa rýchlo ukázať ako nehumánne, ba premeniť sa na potenciálnych ničiteľov ľudského rodu… Túto úlohu múdrosti by ostatne nemohla plniť filozofia, ktorá by sama nebola autentická a pravá, čiže zameraná nie na čiastočné a relatívne aspekty skutočna – či už účelové, formálne, alebo užitočné –, ale na jeho totálnu a definitívnu pravdu alebo na samo bytie predmetu poznávania.“

Vedu a techniku, z ktorých dobrodení sa dnes tešíme, umožnila jedinečná kombinácia metafyzickej špekulácie a múdrosti kresťanského zjavenia. Keď kultúru začne väčšmi fascinovať mágia a machiavellistické politické manévrovanie než metafyzika, logika a kontemplácia stvoreného poriadku, môžeme očakávať smrť autentického vedeckého pokroku a neustále producírovanie sa šarlatánskych „expertov“, ktorí sú do jedného čarodejníkmi sľubujúcimi väčšiu moc a kontrolu nad silami prírody a dejín, než dokážu skutočne poskytnúť.

Dobrodenia vedy si vyžadujú inštitúcie, ktoré sa vyhýbajú nádhere bohatstva, moci a statusu a podporujú vzdelávaciu formáciu tých, ktorí sa chcú učiť múdrosti obsiahnutej v Božom stvorení, nielen ju spraviť otrokom vlastnej vôle k moci a prestíži. Na dosiahnutie tohto cieľa veda nemala historicky žiadneho lepšieho priateľa než vzdelávacie inštitúcie verné kresťanskému poslaniu a Cirkvi.

Randall Smith je profesor teológie na Univerzite Sv. Tomáša v texaskom Houstone. Je autorom kníh Reading the Sermons of Thomas Aquinas: A Beginner’s Guide (Čítanie kázní Tomáša Akvinského: Sprievodca pre začiatočníkov) a Aquinas, Bonaventure, and the Scholastic Culture of Medieval Paris: Preaching, Prologues, and Biblical Commentary (Akvinský, Bonaventúra a scholastická kultúra v stredovekom Paríži: Kázne, predslovy a biblické komentáre, 2021). Jeho webová stránka je randallbsmith.com.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.