Existencia „no-go zón“ v prevažne moslimských oblastiach v Európe je od posledného parížskeho masakra z 13. novembra hlavnou témou rozhovorov, a to hlavne preto, že útočníci mali množstvo prepojení na silnú moslimskú štvrť v Bruseli Molenbeek. Táto diskusia pripomína moju návštevu slumu so 7-tisíc obyvateľmi zamoreného drogami a trestnou činnosťou vo francúzskom Marseilles, ktorú som uskutočnil 29. januára, aby som spoznal situáciu na vlastné oči.
Do sídliskového komplexu som vstúpil v neoznačenom, ale rozpoznateľnom aute vo vlastníctve mesta. Riadil ho mestský zamestnanec, ktorý mal za úlohu ukázať mi okolie. Nanešťastie bol do značnej miery nekvalifikovaný a nemal v oblasti žiadne skúsenosti, zostal vystrašený a prudko sa otočil na odchod. Medzi drogovými dílermi okolo nás to vyvolalo podozrenie a hneď vyvolali poplach.
V Marseilles najprv odpovedali komentármi plnými hrozieb, potom cez zadné okno hádzali kusy betónu vo veľkosti futbalovej lopty. Našťastie nebol nikto zranený a nechali nás odísť.
Motocyklista a nákladné auto nás potom na blízkej výpadovke dohnali a obkľúčili. Sedel som na prednom sedadle spolujazdca a ohrozovali ma štyria mladí kriminálnici. Mestský zástupca ich prosil, hovoril im, že som sociológ a som tu na návšteve. Najprv odpovedali komentármi plnými hrozieb, potom cez zadné okno hádzali kusy betónu vo veľkosti futbalovej lopty. Našťastie nebol nikto zranený a po tom, ako sa tento zastrašujúci incident skončil, nás nechali odísť. Kancelárii starostu som poskytol audio a videozáznam, fotografie kriminálnikov a ich poznávacie značky.
O tomto incidente som desať mesiacov mlčal v nádeji, že francúzsky právny systém si splní svoje povinnosti. Až do dnešného dňa nikoho nechytili, neboli vznesené žiadne obvinenia a pokiaľ viem, nekonalo sa žiadne skutočné vyšetrovanie.
Tento incident predstavoval veľkú výnimku v porovnaní s mojimi 28 ďalšími návštevami prevažne moslimských oblastí v Austrálii, Severnej Amerike a Západnej Európe. Všetkými týmito miestami – nazvime ich ZUS (francúzsky: Zones Urbaines Sensibles alebo Citlivé mestské zóny) – som „prechádzal“ bez problémov, niekedy som cestoval sám, niekedy nie, v anonymnom prenajatom aute v denných hodinách, oblečený do normálneho neformálneho mužského európskeho odevu – nie v policajnej uniforme, kňazskom habite, skromnom odeve či v kipe.
Tento incident predstavoval veľkú výnimku v porovnaní s mojimi 28 ďalšími návštevami iných moslimských oblastí. Všetkými som prechádzal bez problémov.
V mnohých ZUS som vystúpil z auta a šiel pešo. Takmer všade som fotografoval. Občas som sa zastavil a urobil nejaký nákup, najedol sa alebo navštívil mešitu. Nerobil som nič provokatívne ako obracanie na vieru, pochodovanie v Gay Pride Parade, nábor pre armádu ani som nerobil fotografie drogových dílerov. Nebol som hrozbou. Potom som „odišiel“, nemal som žiadne horšie skúsenosti. Moje vpády do ZUS naznačujú, že pre neškodných civilistov sú to v skutočnosti „go-zóny“. Dokonca ak by som sa aj v Marseilles ukázal v prenajatom aute, kriminálnici by ma pravdepodobne privítali ako potenciálneho drogového zákazníka.
Naproti tomu bývalý poradca belgického premiéra pre bezpečnosť Brice De Ruyver vyhlásil: „Oficiálne v Bruseli no-go zóny nemáme, ale v skutočnosti tu sú a [nájdeme ich] v Molenbeeku.“ No v januári som jazdil a prechádzal sa aj po Molenbeeku, voľne som fotografoval ľudí na uliciach, v obchodoch, fotil som všetko, čo ma zaujalo, a nikto mi nevenoval pozornosť. Cítil som sa úplne bezpečne.
Podobne som sa predtým 24. novembra 2014 popoludní prechádzal po notoricky známej štvrti Rinkeby v Štokholme bez toho, aby som sa musel stretávať s akýmikoľvek nepriateľskými pohľadmi, hoci miestny policajt v súvislosti s Rinkeby dosvedčil: „Ak by sme prenasledovali auto, mohlo by sa nám vyhnúť tak, že by vošlo do niektorej susednej štvrte, kde ho osamelé hliadkovacie auto jednoducho nemôže sledovať, pretože by na nás hádzali kamene a dokonca by sme museli čeliť nepokojom. Sú to no-go zóny. My tam jednoducho nemôžeme ísť.“
Hasiči kontrolujú zhorené auto v Štokholme na predmestí Rinkeby 23. mája 2013. Počas vtedajších nepokojov museli zasahovať pri asi 80 požiaroch. Výtržníci podpaľovali automobily a obchody a útočili aj na zasahujúcich policajtov a hasičov. Foto: TASR/AP
Ako zosúladiť tieto skúsenosti? Moje návštevy potvrdzujú, že civilisti nemoslimovia môžu bežne vstupovať do oblastí s moslimskou majoritou bez obáv. Ale veci vyzerajú z vládneho pohľadu veľmi odlišne. Na rutinnej báze sa hasiči, zdravotnícki záchranári a dokonca aj sociálni pracovníci stretávajú s nepriateľstvom a násilím. Napríklad na druhý deň po tom, čo som navštívil slum v Marseilles, jeho obyvatelia strieľali na políciu pripravujúcu návštevu francúzskeho premiéra. Toto a podobné veci tohto druhu predstavujú pre políciu no-go zóny, miesto, kam vládni predstavitelia vstupujú len ťažko ozbrojení, v konvojoch, dočasne a so zvláštnym poslaním.
Civilisti nemoslimovia môžu bežne vstupovať do oblastí s moslimskou majoritou bez obáv. Z vládneho pohľadu je to veľmi odlišné. Deň po tom, čo som navštívil slum v Marseilles, jeho obyvatelia strieľali na políciu.
Termín no-go zóna je informatívny (zjavne odvodený od amerického vojenského žargónu). Slovníky mu v súlade s mojimi závermi pripisujú dva významy: buď sa (1) bežní ľudia vyhýbajú tejto oblasti kvôli obavám, alebo tam (2) predstavitelia štátu vstupujú len za výnimočných okolností. ZUS nezodpovedá prvému popisu, ale spadá pod druhý.
Či už sú Molenbeek, Rinkeby a marseilleský slum no-go zónami, alebo nie, záleží na tom, ktorý aspekt chceme zdôrazniť – ich prístupnosť pre bežných návštevníkov v bežných časoch alebo ich neprístupnosť pre vládnych predstaviteľov v časoch napätia. Takéto miesta sú aj odstupňované, v niektorých sú útoky frekventovanejšie a násilnejšie, v iných menej. Nech túto zložitú situáciu zhrnieme akokoľvek, (možno čiastočné?) no-go zóny predstavujú veľké nebezpečenstvo.
Daniel Pipes
Autor je prezidentom amerického inštitútu Middle East Forum.
Pôvodný text: Muslim "No-go Zones" in Europe?, publikované s dovolením autora.