Zápisky z trolejbusu Hlavne, že píšeš somariny, ale aby si sa pozeral, tak to nie!

Veľké zoradisko pre autobusy a desať trolejbusov na jednej z konečných vyžaduje pozorné zaparkovanie. Jedným nesmiem brániť pri výjazde, iným nesmiem brániť pri vchádzaní. Krásne – zatiaľ krásne – popoludnie sa začalo.

Pozorne som zaparkoval podľa nepísaných, zato všeobecne používaných pravidiel vedľa kolegu z rovnakej linky. Mohol som aj inde, boli voľné ešte dve miesta, ale rozhodol som sa zájsť ďalej od sociálneho zariadenia, pretože keď náhodou príde iný, starší kolega, bude to mať na WC bližšie.

Z voza, vedľa ktorého som zaparkoval, zrazu vyskočí dobiela rozzúrený starší kolega, trieli dozadu a potom späť. Nezrozumiteľne čosi vykrikuje, a keď ide okolo mňa, vyštekne: „Debil, hlavne, že píšeš somariny, ale aby si sa pozeral, tak to nie!“

Vtedy mi to docvaklo. Ako už iste viete, dôležitou súčasťou hladkej služby sú dobré uhlíky na konci palíc, ktoré sa dotýkajú vedenia. Kolega si chcel poškodené uhlíky vymeniť. Tým, že som sa vedľa neho postavil, zabránil som mu v tom, lebo som mu zabral priestor na stiahnutie palíc vedľa voza. Mohol som si všimnúť, že vzadu za vozom už mal na zemi pripravené „nádobíčko“, ale nevidel som to.

„Prepáč, nevšimol som si, že ideš meniť uhlíky.“

„Na to sa ti môžem vykašľať. Práve som začal službu a už dvakrát mi padli palice. A teraz čo, kde si uhlíky vymením, ha? Spisovateľ slepý.“

Sssss, buch, dvere sa za ním zaklapli a nasrdený kolega odišiel do premávky.

Čo teraz? Pekne som zaparkoval, myslel som pri tom aj na iných, a predsa som niekomu skomplikoval život. Do konca služby som sa s nahnevaným Jožom ešte zopárkrát stretol, ale dôsledne sa mi vyhýbal. Ako sa uzmieriť? Dnes to už nechám tak.

Niekedy je dobré kuť železo za horúca, inokedy je dobré nechať železo vychladnúť, aby sa bezpečne a s citom dalo zobrať do ruky.

Ešte dávnejšie som si všimol, že tento kolega má rád sladké. Dobrá čokoláda by mohla pomôcť. Nie podplatiť ho, ale priblížiť sa k nemu.

Na druhý deň čakám vyzbrojený veľkou čokoládou na rušnom námestí na svoj dnešný voz. Mysľou mi krúži modlitba: „Bože, nechcem mať nepriateľov, prosím, daj mi príležitosť a múdrosť, ako sa k nahnevanému Jožovi priblížiť.“

Zrazu z podchodu vystupuje známy chrbát – nečakane očakávaný Jožo. Pridal som do kroku. Keď som ho mal na dosah, šupol som mu čokoládu do tašky.

Zaskočeno-rýchly pohľad do tašky, na mňa, do tašky, na mňa... „Ty si tu na mňa striehol?“

„Hmm, vlastne áno. Mrzí ma ten včerajšok. Prepáč.“

„Ale to si nemusel.“

„Nemusel, ale chcel.“

„Ako si vedel, že sem prídem?“

„Nevedel. Dúfal som, že ťa čoskoro stretnem. Ale to je mimo mňa.“ Moju tajnú modlitbu som mu na nos nezavesil.

„Čo?! No dobre. Včera mi začali padať palice a kvôli tebe som si nemohol vymeniť uhlíky. Tak som si ich vymenil na druhej konečnej. Fakt si ma vytočil. Vieš, mne netreba veľa. Hehe... Ukáž, aká je to čokoláda? Fíha, tak túto mám fakt rád – ako si to vedel?“

Od tejto príhody už pretieklo veľa elektriny v našom vedení nad cestou, ale vždy, keď sa náhodou stretneme, potmehúdsky sa opýta: „Nemáš pre mňa čokoládu?“

„Nemám, lebo som ťa nenahneval, hahaha,“ a potom vždy prebehne krátky priateľský rozhovor o všeličom. To, že pri robení dobra nechtiac ublížim, nie je tragédia. Tragédiou je, ak zvíťazí moja urazená ľahostajnosť voči tomu, komu som, hoci robením dobra, ublížil.

Si myslím.

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.