Neničme si verejné priestory

Často pracujem v malej kaviarni, kde k svojej káve podávajú úžasnú čokoládu (alebo slušnú kávu so svojou úžasnou čokoládou, vyberte si). Je to takzvaná „čokoládová kaviareň“ – a úžasný vynález moderny svedčiaci o nekonečnej vynaliezavosti ľudstva a o fakte, že moderna nie je úplne zlá. Dobré espresso a dobrá čokoláda, všetko na jednom mieste, a Wi-Fi zadarmo na pripojenie. Je to ako malý kúsok neba.

A predsa sú i v tomto mojom malom kúsku neba pripomienky, že žijeme v padnutom svete. Nie sú to ľudia, čo si dávajú banánové splity či zmrzlinové poháre veľké ako svoju hlavu. Život je príliš krátky na to, aby si človek s miernosťou nevychutnal takéto lahôdky. Problémy vznikajú pri občasnom porušení základných, nepísaných zákonov verejného správania.

Mám rád verejné miesta. Nevedel by som si predstaviť písať bez ľudí okolo seba. No keď sa niekto správa k spoločným priestorom, ako keby nebol na svete nik iný, iba on, všetci ostatní trpia.Zdieľať

Tak napríklad v tejto malej kaviarni a čokoládovni majitelia láskavo nechávali plný pohár kávových zŕn v čokoláde, ktorými sa zákazníci mohli pokojne obslúžiť – ale len dovtedy, kým malá podmnožina zákazníkov nezačala toto privilégium zneužívať. Ľudia, čo pracujú pri bare, mi povedali, že niektorí ľudia prichádzali, nasypali si polovicu pohára to tašky a odišli preč.

Jedného dňa istý mladý muž vzal lyžicu, s ktorou si každý opatrne vyberal zrno či dve do dlane, ponoril ju hlboko do pohára s čokoládou, strčil si ju rovno do úst a potom ju opäť ponoril do spoločného pohára. Netreba hovoriť, že pracovníci museli celý pohár vyhodiť.

Je znepokojujúce vidieť, ako si stále viac a viac ľudí v americkej spoločnosti myslí, že je prijateľné správať sa k akémukoľvek verejnému dobru s pohŕdaním. V dôsledku toho máme my všetci vo verejnom priestore stále menej a menej pekných vecí a naše verejné priestory sa stali menej a menej vhodnými pre občiansky život. Konkrétna ujma spôsobená verejnej sfére často nie je veľká – nejaké to namaľované graffiti tu, rozbitá lampa tam, pár zničených kvetov v záhone niekde inde. No v dôsledku toho je náš verejný étos oveľa hrubší a verejný život oveľa lacnejší.

Ako teraz píšem, na druhej strane cesty je pán, ktorý si na svojom počítači prechádza hudobné výbery. Keď sa spustí jedna pieseň – nahlas – rozhodne sa, že to nie je to, čo hľadá, a klikne na inú.

Konkrétna ujma často nie je veľká – nejaké to namaľované graffiti tu, rozbitá lampa tam, pár zničených kvetov v záhone niekde inde. No náš verejný étos je potom oveľa hrubší a verejný život oveľa lacnejší.Zdieľať

Potom sú tu ľudia, ktorí sa hlasne rozprávajú na verejnosti cez svoje mobilné telefóny – občas aj o najsúkromnejších veciach. Jedna moja študentka mi povedala, že istá jej spolubývajúca dvíhala telefón o druhej ráno. Takíto ľudia si neuvedomujú rozdiel medzi správaním vhodným pre verejné a len pre súkromné priestory.

Toto nie je o viktoriánskej etikete v štýle „My Fair Lady“. Je to o zachovaní verejného priestoru, z ktorého sa môžu tešiť všetci, kde sa každý cíti bezpečne a ktorý zostáva pekný a prívetivý pre všetkých. Keď sa základné pravidlá verejnej etikety zrútia, inštinktívne môžeme povedať, že to, čo sa stratilo, je docenenie spoločného dobra.

Ilustračné foto: flickr.com/Nadine Heidrich

Pravda, samotný pojem spoločného dobra je stále nepredstaviteľnejší pre našu kultúru radikálnych individualistov, pre ktorých je najbežnejšou interpretáciou „spoločného dobra“ presvedčenie, že to nie je nič iné než celkový súhrn individuálnych dobier. Podľa tohto názoru čím hrubšie sa zabávam, tým viac prispievam k celkovému súhrnu. Je to tak, ako keby sme povedali, že ak počas filmu kričím alebo rozprávam, každý má z neho väčší zážitok. Ale nemá.

Ja mám rád verejné miesta. Nevedel by som si predstaviť písať bez ľudských bytostí okolo seba. No keď sa niekto správa k našim spoločným, verejným priestorom, ako keby nebol na svete nik iný, iba on, všetci ostatní trpia.

Doma si človek vždy môže robiť, čo sa mu zachce: maľovať si graffiti na svoje vlastné steny, hrať hudbu tak hlasno, ako mu to budú susedia tolerovať, a tam sa aj rozprávať so svojou sestrou o svojom sexuálnom živote. Keď však vyjde z dverí, musí myslieť na to, že má byť zdvorilý voči iným ľuďom, tak ako oni musia myslieť na to, že majú byť zdvorilí voči nemu.

Ak sa nenaučia správať ľudia pohŕdaví k spoločným priestorom, mali by byť vyhodení – jemne, ale pevne. Kto nedokáže dar oceniť, nemal by ho ani mať.Zdieľať

Filozof Immanuel Kant vytvoril etiku založenú na tom, čo nazýval „kategorický imperatív“, ktorý znel asi takto: „Konaj tak, aby sa maxima tvojej vôle mohla stať princípom všeobecného zákonodarstva.“ Inými slovami, rob niečo len vtedy, ak by to podľa teba mali robiť všetci.

Nikdy som nepovažoval túto verziu Kantovho kategorického imperatívu za veľmi užitočnú, no občas sa pristihnem, ako si želám, aby sa ľudia zastavili a spýtali sa sami seba o svojom verejnom správaní: Čo keby každý robil to, čo práve teraz robím ja? Bude i naďalej jestvovať toto krásne prostredie, z ktorého sa teším, ak rozbijem túto lampu či nechám na tejto stene graffiti? Alebo toto miesto zostane rovnaké ako ostatné odporné miesta, pred ktorými som sem ušiel? Aké sú nevyhnutné dôsledky mojich činov? Ako by sa mi páčilo, keby to niekto urobil mne alebo v mojom dome?

Etiketa a zdvorilosť sú olej, ktorý premazáva motor spoločnosti. Pokojný, harmonický a rozmanitý občiansky priestor je dar, ktorý sa dáva stále. Všetkým nám umožňuje sa v určitom dôležitom zmysle cítiť tak, že žijeme medzi priateľmi a druhmi, nie že bojujeme proti nezmieriteľným konkurentom v hobbesovskej „vojne všetkých proti všetkým“.

Keď sa ľudia správajú k našim spoločným občianskym priestorom s posmechom a pohŕdaním, mali by byť jemne pokarhaní, aby sa naučili, aký typ správania je vhodný. Ak sa to nenaučia, mali by byť vyhodení – jemne, ale pevne. Kto nedokáže dar oceniť, nemal by ho ani mať. A nemalo by sa mu dovoliť ničiť radosť z neho aj iným.

Randall Smith
Autor je profesorom teológie na Univerzite Sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšou knihou je Reading the Sermons of Thomas Aquinas: A Beginner’s Guide (Čítanie kázní Tomáša Akvinského: Sprievodca pre začiatočníkov).

Pôvodný text: Etiquette and the Common Good.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!