Irackí utečenci si už o nás všetko googlujú

Kto sú irackí kresťania, ktorí prichádzajú na Slovensko? Rozhovor s fotografom Antonom Fričom, ktorý je práve v týchto dňoch medzi nimi.

Fotograf Anton Frič mal už dnes priletieť z irackého Erbilu na Slovensko, ale kvôli aktivite ruských lietadiel v regióne sa lety museli zrušiť. Anton v tejto chvíli presne nevie, kedy bude môcť odtiaľ on aj irackí kresťania odletieť na Slovensko. Čas čakania sme teda využili na rozhovor – o tom, ako si máme prichádzajúcich utečencov predstaviť my a ako si oni predstavujú nás, či majú šancu začleniť sa do našej krajiny, alebo či ich to nebude ťahať do Nemecka. 

V irackom Erbile sa asýrski kresťania už niekoľko týždňov učia po slovensky. Spravodajstvo TV LUX

Čo teraz cítia prichádzajúci Iračania? Sú plní očakávaní alebo skôr vôbec netušia, do čoho idú?
Ani veľmi netušia. Očakávajú, že ich Slováci prijmú s otvorenou náručou, keďže sú takisto kresťania ako oni. Samozrejme, teraz cítia aj smútok a trochu neistotu, pretože sa dojímavo lúčia so svojimi príbuznými a priateľmi. Všeobecne sú veľmi spoločenskí, rodina a priatelia sú vždy na prvom mieste, takže teraz príchodom na Slovensko mnohé z toho strácajú.

Tušia niečo málo z toho, akou sú u nás témou, že ich zatiaľ nikto s príliš otvorenou náručou nevíta, že ľudia v dedinách, kam majú prísť, sa búria a celý program sa po vyjadrení premiéra prehodnocuje?  
Nie, nič o tom netušia. Nevidím ani dôvod na to, aby som ich týmto zaťažoval, už aj tak majú dosť vlastných starostí. Slovensko je pre nich zasľúbenou krajinou už len z toho dôvodu, že u nás v podstate nežijú moslimovia. To je napokon základná otázka, ktorú sa pýtajú. Odpor niekoľkých jednotlivcov na Slovensku je podľa mňa nepodstatný, tak či tak vychádza iba zo strachu z neznámeho.

Naznačujete, že ich hlavnou obavou bolo, či sú u nás moslimovia. Pre nich vlastne po tom všetkom, čo prežili, splýva islam s jeho brutálnou verziou v podobe ISIS?
ISIS je pre nich stelesnením islamu. Majú veľmi zlú skúsenosť so svojimi moslimskými susedmi, ktorí aj po desiatkach rokoch priateľstva a spoločného zdieľania života na jednej ulici, sa im otočili chrbtom a vyhnali ich z vlastných domovov.

Je pravda, že sa učia po slovensky?
Áno, učia sa asi tri týždne, niekoľko hodín denne. Prebieha to celkom zábavným spôsobom, pretože v tomto štádiu učenia slovenčiny je potrebné v prvom rade vybudovať pozitívny vzťah k jazyku. Učia sa len základy ako číslovky a prvé frázy. Niektorým to ide lepšie, iným horšie. Výzvou pre nich je najmä výslovnosť.

„Googlia si obrázky zo Slovenska a vypytujú sa, kde čo je. Vedia, že ku kresťanstvu sa na Slovensku hlási väčšina obyvateľov a že na zástave máme dvojkríž.“ Zdieľať

Kto ich učí jazyk? Nemajú z nášho jazyka, ktorý je vzhľadom na ich materčinu veľmi ťažký nielen kvôli výslovnosti, ale aj gramatike, tak trochu strach?
Učia ich kvalifikovaní slovenskí učitelia. Ale strach z nášho jazyka zatiaľ nemajú. Najmä kvôli prístupu učiteľov, ktorí majú dobre premyslený spôsob výučby. Gramatika je síce ťažká, ale o tom ešte nevedia. (Smiech.)

Potrvá dlhší čas, kým budú môcť komunikovať po slovensky. Dohovoria sa viacerí z nich po anglicky alebo je to skôr výnimočné?
Ten, kto má vyštudovanú vysokú školu, sa po anglicky zväčša dohovorí. Ale takíto angličtinári netvoria väčšinu. No treba povedať, že všetci do jedného vrátane detí ovládajú minimálne dva jazyky – asýrčinu, čo je novodobá forma aramejčiny – a arabčinu, ktorá je dorozumievacím jazykom na celom Blízkom východe. Naučiť sa tretí jazyk je v prípade takýchto bilingválnych ľudí omnoho ľahšie.

Čo vedia ešte o Slovensku, okrem toho, že tu nemáme moslimov?
Že je u nás zima. Že sme zelená krajina s krásnymi horami a množstvom vody. Googlia si obrázky zo Slovenska a vypytujú sa, kde čo je. Vedia, že ku kresťanstvu sa na Slovensku hlási väčšina obyvateľov a že na zástave máme dvojkríž. Vedia toho celkom dosť.

Ich kresťanstvo je živé, alebo sú skôr kultúrno-formálnymi kresťanmi?
Ich viera je živšia ako naša. Je veľmi veľa vecí, ktoré žijú prirodzene bez toho, aby sa vôbec nad nimi zamýšľali. Napríklad učenie o predmanželskom sexe, antikoncepcii. Modlitba je prirodzenou súčasťou života.

Budú sa však vedieť integrovať do nášho katolicizmu?
Áno, sú to chaldejskí katolíci, uznávajú pápeža, takže sa budú aj u nás normálne zúčastňovať na bohoslužbách. Starší ľudia na ne chodia každý deň, ostatní v nedeľu, rovnako ako u nás. Veľmi dobre pracujú so svojou mládežou, ktorá absolvuje rôzne duchovné cvičenia alebo školenia. Verím, že sa podarí na Slovensko presťahovať jedného z ich kňazov, ktorý by pôsobil ako ich duchovná aj duševná opora.



Myslíte si, že dokážu žiť dlhodobo u nás alebo sa časom vydajú na cestu do Nemecka, kde už žijú pomerne početné komunity blízkovýchodných kresťanov? Nebudeme pre nich príliš vzdialeným svetom?
Myslím, že drvivá väčšina z nich u nás zostane. Nemecko ich už nevíta s úplne otvorenou náručou a oni sú si toho vedomí. Z Nemecka majú aj strach kvôli veľkému počtu moslimov. Takisto si treba uvedomiť, že na Slovensko prídu ucelené rodiny, a preto je menšia pravdepodobnosť, že by sa presťahovali do Nemecka. Nevylučujem, že niekoľko mladých sa o to pokúsi, ale budú to veľmi mizivé percentá, ak vôbec.

Mohli by ste nám trochu opísať rodiny, s ktorými máte blízky vzťah, aby sme mali lepšiu predstavu o ľuďoch, ktorí k nám prichádzajú?

Momentálne sedím so Salehom v jeho maringotke, v ktorej žije s manželkou Fathen a dcérou Aneetou a synmi Hannom a Ruedom. Saleh ešte predtým, než musel ujsť z domova, pracoval ako murár a kachličkár. Teraz pracuje na miestnom cintoríne, kde opravuje staršie hroby a robí mramorové náhrobné kamene.

„Veľa z nich má vysokoškolské vzdelanie, je medzi nimi veľa lekárov, farmaceutov, právnikov a učiteľov. Ženy pôsobia ako zdravotné sestry alebo ako učiteľky. Keď majú deti, poväčšine sú doma.“ Zdieľať

Aneeta patrí medzi najlepšie žiačky na strednej škole, jej bratia stále chodia na základnú školu a ako chlapci trochu vystrájajú. Fathen je žena v domácnosti. Saleh podľa mňa bude patriť medzi prvých ľudí, ktorí získajú prácu. Je naučený ťažko pracovať a nehanbí sa za akúkoľvek robotu.

Rabia pôsobil ako veterinár. Za posledné takmer dva roky ničnerobenia trochu zlenivel, ale po slovensky sa učí excelentne a rád by sa vrátil k svojej práci. Na Slovensku to bude trochu problém, keďže sme preregulovaná krajina, v ktorej aj na zametanie chodníka treba certifikát. Má dve šikovné deti v školskom veku a manželku, ktorá sa stará o domácnosť. Vynikajúco varí. Rád ku nim chodím už len kvôli jedlu. (Smiech.)

Títo ľudia, čo k nám práve prichádzajú, patria skôr k elite svojej asýrskej komunity alebo sú skôr reprezentatívnou vzorkou?
Kresťania v Iraku a všeobecne na Blízkom východe patria do strednej až vyššej triedy. Veľa z nich má vysokoškolské vzdelanie, je medzi nimi veľa lekárov, farmaceutov, právnikov a učiteľov. Ženy pôsobia ako zdravotné sestry alebo ako učiteľky. Keď majú deti, poväčšine sú doma.

Po tom, čo dostanú azyl, ich bude čakať veľmi ťažká a dlhá cesta. Aká časť z nich podľa vás zvládne integráciu do nášho pracovného trhu?
Na základe svojej osobnej skúsenosti som presvedčený, že to postupne zvládne veľká väčšina z nich. Samozrejme, starší ľudia to budú mať ťažšie, mladí sa, naopak, začlenia bez problémov. Ženy nie sú zvyknuté pracovať, keďže poväčšine majú viac detí, o ktoré sa starajú.

Otázne je zaradanie vysokoškolsky vzdelaných ľudí, pre ktorých bude najmä na začiatku problematické pracovať v oblastiach, kde pôsobili predtým. Myslím si však, že si uvedomujú svoju situáciu a spočiatku zoberú akúkoľvek prácu. Aj preto by bolo dobré umiestniť ich do regiónov s pracovnými príležitosťami. V Humennom či v Tornali sa asi veľmi ťažko zamestnajú, aj keby veľmi chceli.

Za týmito ľudmi ste chodili už v čase, keď nikto netušil, že prídu na Slovensko, asi ich budete sprevádzať aj naďalej, po príchode na Slovensko. Čo teraz vlastne cítite?
Chcem s nimi byť čo najviac, budem sa im snažiť pomáhať najlepšie, ako viem. Už teraz odtiaľto organizujem dobrovoľníkov, ktorí zabezpečujú darčeky na Vianoce, keďže v skupine, ktorá na Slovensko príde, je viac ako 50 detí. Chcem ich navštevovať niekoľkokrát za mesiac a stáť pri nich, keď to budú potrebovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Pracujem na dokumente, ktorý bude mapovať aspoň prvý rok ich života na Slovensku, vlastne aj z toho dôvodu som teraz tu, medzi nimi.

Ale aby som presne odpovedal na vašu otázku, teraz cítim najmä obavy. Z toho, ako ich my Slováci prijmeme. Z mnohých mojich prednášok, ktoré som v uplynulých týždňoch robil po Slovensku, mám však skúsenosť, že naši ľudia sa len boja neznámeho. Keď ich spoznajú – stačilo to aj na základe môjho rozprávania a fotografií – sú pripravení pomáhať. Máme unikátnu príležitosť pomôcť tým najprenasledovanejším ľuďom na svete.

Mnohí z nich opustili celý svoj predchádzajúci život aj dva- či trikrát. Len s tým, čo mali v danej chvíli na sebe. Na Slovensku začnú tiež podobným spôsobom. Je našou úlohou im ten ťažký a neistý začiatok uľahčiť. Ja osobne v tom vidím najbližší rok svoje poslanie.

Foto: TV Lux, Anton Frič
 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo