Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
22. september 2021

Štyri paradoxy liberalizmu

Ivan Mikloš chce brániť klasický liberalizmus sprava i zľava

No súčasný problém liberalizmu je hlbší, než exminister financií opisuje.

Ivan Mikloš chce brániť klasický liberalizmus sprava i zľava

Ivan Mikloš. FOTO TASR – Jakub Kotian

Ivan Mikloš pred pár týždňami napísal článok s názvom: Hrozba neliberálnej ľavice. Týka sa aj nás?, ktorý si zaslúži pozornosť. Opiera sa o tému britského týždenníka The Economist, ktorý sa neliberálnej ľavici venoval vo vtedajšom vydaní.

V komentári exministra financií je pár dobrých postrehov: Určite je pravda, že „woke“ excesy ľavice na Západe, ako je pošliapavanie slobody prejavu či kampane za ostrakizovanie každého, kto sa čo i len o pár stupňov odkláňa od progresívnej ortodoxie, desia na druhej strane pravicu a potom sa jej časti utiekajú hoci aj k populistom s autoritárskymi sklonmi, keďže v nich vidia menšie zlo. Takto je vzájomnou radikalizáciou ľavice a pravice oslabovaný umiernený klasický liberálny priestor, kde sa rôzne názory môžu vymieňať v racionálnej diskusii a kde tiež možno uzatvárať politické kompromisy.

Miklošov text je tiež užitočný v tom zmysle, že vymedzuje klasický (pravicový) liberalizmus voči (v skutočnosti neliberálnemu) ľavicovému či sociálnemu liberalizmu. Ten druhý často dáva pred slobodou prednosť akejsi kolektivistickej skupinovej rovnosti, ktorá je dosiahnuteľná len za cenu masívnych štátnych zásahov či sociálneho inžinierstva...

Už diskutabilnejšie sú Miklošove závery, že populistická pravica je väčšou hrozbou než neliberálna ľavica. Alebo že na Slovensku ešte takúto neliberálnu ľavicu nemáme, hoci prvé lastovičky by sa našli…

No tento článok chce byť o inom. Slovenský exminister financií sa už niekoľko rokov z pozície klasického liberála kriticky vymedzuje voči politickej korektnosti, „woke“ progresivizmu či voči kultúre rušenia (cancel culture). Ivan Mikloš aj v novej knihe rozhovorov Už dávno nevidím svet čierno-bielo hovorí Tomášovi Gálisovi, že považuje za absurdné, ak sa napríklad z vianočných pohľadníc vypúšťa odkaz na Vianoce, aby sa niekto neurazil.

Je zjavné, že Ivan Mikloš chce klasický liberalizmus zachrániť pred hrozbami zľava i sprava. No prebiehajúca erózia pôvodného liberálneho konsenzu v rámci západnej civilizácie má aj objektívne príčiny. V posledných rokoch sa zvýraznili problémy, ktoré mnohí ľudia (či už právom, alebo neprávom) chápu ako dôsledok liberálnych politík.

Následne liberálni politici a myslitelia často pôsobia tak, akoby na ne odpovede buď nemali, nie sú dosť hlasní a zreteľní v ich artikulovaní, alebo ich riešenia pôsobia ako viac toho istého, čo tie problémy v očiach verejnosti spôsobilo v prvom rade. Niektoré problémy sú viac zvýrazňované zľava, niektoré sprava.

Veľkou témou v USA, politicky zdôrazňovanou najmä zľava, je napríklad už pár rokov rast polarizácie medzi chudobnými a bohatými pri stagnácii reálnych príjmov strednej vrstvy a miznutí možností pre sociálnu mobilitu. No sú tu aj problémy, ktoré viac rezonujú na pravici.

Paradox globalizácie

Medzi ekonómami je pomerne široká zhoda o prospešnosti voľného medzinárodného obchodu a medzinárodnej deľby práce. Ekonomická globalizácia počas posledných troch-štyroch desaťročí prepojila svet a prispela k vytiahnutiu stámiliónov ľudí, najmä v Ázii a stredovýchodnej Európe, z chudoby do strednej vrstvy.

Lenže v posledných rokoch sa natíska čoraz viac otázka, či zvlášť otvorenie sa komunistickej Číne nebolo príliš veľkým sústom pre svetovú ekonomiku. Nejde len alebo výhradne o problém množstva priemyselnej výroby, ktorá sa zo Západu presunula do tejto 1,4-miliardovej krajiny, pričom napríklad v USA zostali celé hrdzavé pásma po zavretých priemyselných fabrikách s bývalými zamestnancami, ktorí skončili na dlažbe a časom na opiátoch.

Čína tiež veľmi cielene pracuje na tom, aby mala medzinárodne komparatívnu výhodu v každej mysliteľnej oblasti. Jeden slovenský chovateľ psov mi nedávno spomenul, ako Číňania cielene nakupujú po celom svete zvieratá s dobrým rodokmeňom, aby vybudovali vlastný silný chov psov u seba doma. A toto robia aj v oblasti high-tech. Čo si nekúpia, to jej firmy nemajú problém hoci aj ukradnúť v rámci priemyselnej špionáže. Vzhľadom na veľkosť Číny je otázne, v čom budú za pár desaťročí ešte ostatné krajiny schopné Ríši stredu konkurovať.

Najhoršie však je, že čiastková liberalizácia čínskej ekonomiky neviedla k politickej demokratizácii, ako sa všeobecne na Západe očakávalo ešte pred dvadsiatimi rokmi, ale vybavila totalitnú komunistickú vládu v Pekingu peniazmi na modernizáciu armády, budovanie silného námorníctva a technológiami na bezprecedentné sledovanie i kontrolu vlastných občanov (systém sociálneho kreditu).

Západ po desaťročia podporoval ekonomickú liberalizáciu Číny, lebo dúfal, že povedie k politickej demokratizácii. Namiesto toho sme si vypestovali potenciálnu ekonomickú i bezpečnostnú hrozbu. Vypestovali sme si monštrum.

Ba čo viac, táto totalita korumpuje svojím ekonomickým výtlakom kultúrne vlajkové lode Západu. Hollywood, NBA, ale aj časť Silicon Valley hádžu všetky princípy slobody za hlavu, aby mohli robiť biznis v Číne – no doma v USA so všetkou rozhodnosťou prisahajú na každý módny progresívny výstrelok.

Môže sa niekto čudovať, že toľko ľudí aj na pravici tlieskalo Donaldovi Trumpovi, keď Čínu konečne konfrontoval – hoci aj protekcionistickými metódami?! A že títo ľudia nemali a nemajú dôveru k Joeovi Bidenovi, ktorého rodina je podozrivá, že na kšeftoch s Čínou sama zarábala?!

Paradox univerzalizmu

Číňania nielenže západnú demokraciu a politický liberalizmus neprevzali, ale z pohľadu ich tisícročia starej civilizácie sa na oboje dokonca dívajú ako na nevyspytateľný krátkodobý experiment. A to súvisí s ďalším limitom, na ktorý dnes naráža liberalizmus.

Inzercia

Tak ako kresťanstvo, islam alebo socializmus, aj liberalizmus o sebe tvrdí, že jeho hodnoty sú univerzálne. Môže si ich osvojiť ktorákoľvek spoločnosť na svete.

S týmto univerzálnym nárokom liberalizmus naozaj priniesol výhody ústavnej vlády a trhovej ekonomiky veľkej časti západnej civilizácie – spoločnostiam, kde kedysi vládli absolutistickí králi a feudálne vzťahy. Liberalizmus v dávkovaných množstvách zapustil korene aj v mimozápadných spoločnostiach ako Japonsko či Južná Kórea.

No nedávny rýchly kolaps afganskej vlády a armády, ktorú dvadsať rokov piplalo NATO, pod náporom fundamentalistického Talibanu spochybnil univerzálne nároky liberalizmu. Proste, niektoré spoločnosti si viac cenia to svoje, partikulárne, kým univerzálne nároky liberalizmu odmietajú. Alebo sa hlásia k nejakej konkurenčnej ideológii s univerzálnymi ambíciami, ako je napríklad politický islam.

Univerzálne nároky liberalizmu taktiež zastierali, ako veľmi táto ideológia v skutočnosti čerpá z kultúrneho podhubia Západu, v ktorého náručí vznikla. Je otázne, do akej miery sa dá transplantovať do spoločností, ktoré majú na jednej strane veľmi odlišnú a na druhej strane veľmi silnú vlastnú identitu.

Paradox pluralizmu

Klasický liberalizmus nebol ateistický. Bol skôr agnostický. Mal ambíciu vybudovať znesiteľný, mierový a prosperujúci poriadok tu na zemi. Metafyzické špekulácie nechával na cirkvi a jednotlivcov. Zároveň liberalizmus umožnil bezprecedentnú pluralitu kultúrnych prejavov a životných štýlov.

No dnes sa ukazujú čoraz viac aj limity tohto prístupu. Logika marketingového princípu „odlíš sa alebo zomri“ vedie k rozvoju čoraz rozbiehavejších životných štýlov a svetonázorov.

Mizne konsenzus o tom, čo všetky tieto moderné „kmene“ ešte vôbec spája. Zmenšuje sa najmä množina zdieľaných neformálnych pravidiel, s čím ide ruka v ruke snaha natvrdo právne kodifikovať to, čo v minulosti regulovali mäkké kultúrne zásady.

Liberalizmus čiastočne závisí od hodnôt, ktoré sú mimo neho. Či už ide o niektoré predmoderné kultúrne hodnoty, alebo o metafyzické hodnoty, voči ktorým je v lepšom prípade ľahostajný.

Od čias Josefa Schumpetera sa však aj v liberálnych kruhoch diskutuje, či liberalizmus nepožiera hodnotové zdroje, od ktorých je jeho fungovanie závislé.

Paradox svetonázorovej neutrality

Klasický liberalizmus so sebou priniesol chápanie politiky ako svetskej činnosti, ktorá nemá byť rozhodcom v metafyzických otázkach. Nadväzoval tým na čosi, čo bolo prítomné v zárodku už v kresťanstve – známe Ježišovo: „Čo je Božie, Bohu, čo je cisárovo, cisárovi.“ Išlo o praktické východisko z krvavých náboženských konfliktov, ktoré Európu postihovali od čias reformácie.

Liberalizmus je tak historicky citlivý na akékoľvek ambície tradičných náboženských kruhov ovplyvňovať svetské zákony. Robí ho to však slepým voči sekulárnym náhradným náboženstvám v podobe svetských ideológií, ktoré tiež majú ambíciu ovplyvňovať svetské zákony. A často sa pri tom maskujú zlou vedou (takzvaný scientizmus).

Inak povedané, pro-life aktivisti sú podozriví, lebo mnohí z nich sú známi ako praktizujúci kresťania, hoci proti potratom neargumentujú biblickým zjavením, ale svetskými argumentmi. Na strane druhej podobné predsudky nepanujú voči „woke“ aktivistom, aj keď ich svätý zápal pripomína akési sekularizované puritánstvo a ich „vedecké argumenty“ sú často produktom pseudovedeckých akademických pracovísk z okruhu takzvaných „grievance studies“…

Zachrániť liberalizmus pred vlastným úspechom

Vyššie zmienené štyri paradoxy nie sú vyčerpávajúcim, len demonštratívnym výkladom. Našli by sa aj iné: konflikt kozmopolitov, ktorí dokážu žiť kdekoľvek, verzus ľudí, ktorí sú zakorenení na konkrétnom mieste; či ohrozenia slobody zo strany veľkých správcov fór, na ktorých sa odohráva gro dnešnej demokratickej diskusie, ako Facebook či Amazon.

Ak chce Ivan Mikloš zachrániť klasický liberalizmus, čo je ušľachtilý úmysel, mal by reagovať na výzvy, ktoré ľudia vnímajú (či už právom, alebo nie) ako dôsledky liberálnych politík. Či ako jeho vnútorné protirečenia. Je to z veľkej časti projekt záchrany liberalizmu pred liberalizmom.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva