Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
24. júl 2021

Sexuálne násilie na deťoch

Deje sa častejšie, ako si myslíme

Väčšina prípadov fyzického násilia na deťoch zostáva utajených. V prípade sexuálneho zneužívania vypláva na povrch len mizivá časť.

Deje sa častejšie, ako si myslíme
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Väčšina prípadov fyzického násilia na deťoch zostáva utajených. V prípade sexuálneho zneužívania vypláva na povrch len mizivá časť.

„Mnohé deti o sexuálnom násilí referujú až v dospelosti alebo v takom čase, kedy sa už naisto vymanili z područia zneužívateľa. Čo bohužiaľ v očiach okolia môže vyvolať efekt, že svedectvo dieťaťa je nedôveryhodné,“ povedal pre Postoj riaditeľ Detského krízového centra Náruč v žilinskej mestskej časti Zádubnie Róbert Braciník.

Toto centrum už vyše dvadsať rokov poskytuje pomoc týraným, zneužívaným a zanedbávaným deťom. Rokmi sa vyprofilovalo na zariadenie, ktoré sa snaží vrátiť detstvo deťom, ktoré si prešli sexuálnym zneužívaním alebo hrubým fyzickým násilím.

Okrem odbornej starostlivosti o deti spolupracujú aj s ich rodinami. Mnohé z týchto detí totiž chcú byť v kontakte so svojimi blízkymi, paradoxne aj s tými, ktorí im reálne ubližovali.

Vo svojich priestoroch realizujú aj špecializovaný program pre rodiny, pre ktorý majú zriadené dve bytové jednotky. Rodičov učia veci, ktoré sú pre väčšinu prirodzené. Ako hospodáriť, ako zmysluplne tráviť voľný čas s deťmi, aby sa pre nich stali kvalitnými rodičmi.

S psychológom a riaditeľom centra Róbertom Braciníkom sme sa rozprávali, aká náročná bola pre obete domáceho násilia izolácia počas pandémie, v akých rodinách sa násilie na deťoch deje i to, či sme voči nemu vnímaví a máme odvahu pomôcť.

Počas pandémie stúpol počet prípadov domáceho násilia. Odborníci predpokladali, že krízové centrá to pocítia po uvoľnení opatrení. Naplnili sa ich predpovede?

Áno. Počas pandémie sme naozaj necítili nárast klientov, pretože sa presunuli do online priestoru, teda ak niekto zachytil nápor, tak to boli organizácie ako IPčko. Uvedomovali sme si, že rodiny, v ktorých ľudia trpia násilím, určite prežívajú ešte ťažšie chvíle, pretože pre nich nebolo úniku a zároveň si nemali ani ako pomoc privolať. Najmä deti sa stali ešte viac neviditeľné. Prestali sa vyskytovať v prirodzenom prostredí, neboli v škole alebo vonku. Neboli v ich blízkosti ľudia, ktorí si mohli všimnúť, že sa niečo deje, ktorí by im mohli podať pomocnú ruku alebo ktorým by sa mohli deti zdôveriť.

Korona oslabila aj systém fungovania sociálnoprávnej ochrany. Cítili sme, že aj kontakt s kolegami na úradoch má inú kvalitu. Najväčším problémom bolo, že všetky procesy sa spomalili, čo malo priamy dosah aj na efektívne riešenie prípadov detí, ktoré sú u nás umiestnené.

Aká je situácia po uvoľnení opatrení v Detskom krízovom centre Náruč?

Kým sme počas prvej aj druhej vlny evidovali zníženie bežných požiadaviek, tak teraz akoby sa to vracalo a vo väčšej intenzite. Také prirodzené rytmy, keď na leto bolo požiadaviek na riešenie prípadov menej, toto leto nefungujú. Už nás oslovujú kolegovia z úradov na prijatie rôznych detí, ktoré sú ohrozené. Akoby systém dobiehal zameškané...

Spomenuli ste rytmy, v predkoronových časoch boli aké? Kedy ľudia najčastejšie vyhľadávali pomoc?

Cez leto zvykol byť skôr prirodzený útlm. Najväčší nárast klientov sme mávali na začiatku školského roka, postupne pribúdali a na zimu sa Náruč naplnila.

Vaše centrum sa primárne špecializuje na sexuálne násilie na deťoch. Akú pomoc týmto deťom poskytujete?

Dostávajú sa k nám deti, ktoré boli sexuálne zneužívané i tie, u ktorých je ešte len podozrenie, že k zneužívaniu dochádzalo. Preto veľkú časť pozornosti venujeme diagnostike a overeniu miery ohrozenia, ktoré deti mohli zažívať. Okrem využívania psychodiagnostických metód je veľmi dôležité, že naši psychológovia i pedagógovia si vytvárajú s deťmi vzťah, sú s nimi stále v kontakte a tie sa im prirodzeným spôsobom zdôverujú, čo sa im doma stalo.

Tiež vieme poskytnúť priestor pre forenzné vypočutie dieťaťa, v krízovom centre máme špecializovanú výsluchovú miestnosť, rovnakú máme v našom Detskom advokačnom centre Náruč v Žiline. Sú to dve z piatich momentálne fungujúcich na Slovensku. Z legislatívneho hľadiska však potvrdiť, či dieťa bolo alebo nebolo zneužívané, môže len súd.

Keď sa podozrenie potvrdí?

Nastupuje terapeutická starostlivosť. Deti tým, že boli vtiahnuté do zážitku sexuálneho vzťahu, strácajú detstvo. Nie je úplne marginálne znovu im to detstvo vrátiť. Snažíme sa robiť aktivity a rozvíjať záujmy, ktoré k detstvu patria. Zároveň je nutné pracovať s prežitou traumou, ktorú si so sebou prinášajú. A aj hľadáme spôsob, ako dieťa naspäť do rodiny vrátiť, ale samozrejme, už do takej, ktorá nebude pre dieťa ohrozujúca. A to nie je len o tom, že násilníka odsúdili a ide na výkon trestu.

Čo sa deje v rodine, keď sa zistí, že v nej došlo k zneužívaniu dieťaťa. Je možné do nej dieťa poslať naspäť?

Rodičia, prípadne iní členovia rodiny v nej čelia rôznym pocitom viny, že to nevideli, že to dopustili. Ale môžu byť na dieťa aj nahnevaní, že skrze neho sa v rodine udialo niečo, čo na nich vrhlo hanbu, že sú stigmatizovaní. Alebo že rodina prišla o živiteľa a dostali sa do sociálne ťažkej situácie. Niektorí nemusia uveriť, že dieťa si skutočne zneužívaním prešlo a nemusia mu vedieť poskytnúť adekvátnu ochranu a byť zárukou toho, že k zneužitiu už nedôjde.

Ak sa ukáže, že pôvodná rodina už nevie byť ďalej bezpečným miestom pre život dieťaťa, hľadáme pre neho iné vhodné miesto na život. V prvom rade u iných príbuzných, u menších detí prichádza do úvahy pestúnska starostlivosť, veľmi ojedinele aj adopcia. Veľakrát situácia mobilizuje širšiu rodinu a či už starí rodičia, alebo iní príbuzní si dokážu dieťa zobrať do náhradnej osobnej starostlivosti.

Takže niektoré z nich končia aj v detských domovoch?

Áno, v istých prípadoch, ktoré našťastie neprevyšujú 25 percent, sa tieto deti dostávajú od nás do detských domovov, pretože vidíme návrat do pôvodného prostredia ako rizikový a iné zdroje v širšej rodine sa nenašli. Aj to sa nám stáva.

Chcú sa deti vrátiť do prostredia, v ktorom im niekto z najbližších ubližoval?

Drvivá väčšina detí, ktoré k nám prichádzajú, sa po nejakom čase chce vrátiť. Je pravda, že mnohé z nich, aj teraz tu máme niekoľko takých detí, nechcú mať žiadny kontakt s rodinou. Ale väčšina z nich cítila nejaké pozitívne emócie voči členom rodiny, hoci objektívne sa títo ľudia voči nim nesprávali veľmi dobre.

Vždy má zmysel uvažovať o tom, ako dať týmto ľuďom druhú šancu. Nikto nemá záujem, aby sa plnili centrá pre deti a rodiny, po starom detské domovy. Naopak, snažíme sa čo najviac detí dostať do rodín a udržať ich tam, čo si vyžaduje intenzívnejšiu prácu s rodinou. Ale nemôže to byť za každú cenu.

V akých rodinách sa pácha násilie na deťoch?

Tieto deti prichádzajú z rodín, ktoré sú zo všetkých častí spoločenského spektra. Vo verejnosti je predstava, že násilie na deťoch sa pácha len v sociálne ohrozených rodinách, ktoré sú marginalizované alebo žijú na okraji chudoby. Prípadne je tam väčšia miera závislosti od alkoholu alebo iných látok. Áno, aj. Ale tým, že sa v posledných rokoch viac zameriavame na sexuálne zneužívanie, prichádzajú k nám deti aj zo stredných vrstiev, alebo aj z lepšie situovaných rodín.

V praxi sa ukazuje to, čo hovoria múdre knihy, že násilie, či už sexuálne, psychické alebo fyzické, prechádza skrze všetky sociálne vrstvy, akurát v niektorých sociálnych skupinách sa dá lepšie maskovať, prípadne sa dajú nájsť účinnejšie spôsoby, ako sa obhájiť, pokiaľ niekto vznesie obvinenie.

Sexuálne násilie na deťoch alebo psychické násilie sa deje skôr v lepšie situovaných rodinách?

Takto sa to nedá celkom zjednodušiť. Aj pre sexuálne násilie platí to, čo som spomenul a síce, že sa deje vo všetkých typoch rodín z hľadiska sociálneho statusu. Psychické násilie často sprevádza iné formy násilia, ale jeho samotný výskyt viac zaznamenávame akoby u sofistikovanejších páchateľoch, ktorí sa spoliehajú na jeho ťažkú dokázateľnosť.

Denne sa stretáte s ťažkými osudmi detí a pracujete s nimi. Boli aj také, ktorých príbeh vami otriasol?

Tých prípadov bolo viac. Niekedy sa zachvejem nad mierou ignorácie okolia, ktoré roky dokázalo prehliadať, že starý otec a otec je tá istá osoba a že sa násilia na deťoch dopúšťal dlhé roky. Podarilo sa nám zachrániť pred trvalými následkami najmladšie deti, ktoré boli vtedy vo veku 12 a 14 rokov. Ale ich najstaršia sestra už bola trvale poznačená. Bola obeťou sexuálneho zneužívania, ku ktorému dochádzalo v rodine po tri generácie.

Inokedy zase vnímam, že trpia veľmi malé deti, ktoré sú bezbranné a prišlo sa na nich skôr náhodou, keď sa riešili ich starší súrodenci, napríklad kvôli výchovným problémom.

Inzercia

Spomenuli ste ignoráciu okolia. Prečo napríklad susedia v paneláku nepomôžu a neoznámia, že vo vedľajšom byte sa deje niečo zlé?

Žijeme veľmi izolovane a ľudia dnes neradi strkajú nos do cudzích vecí. Pritom v našej sfére vyložene potrebujeme istú mieru angažovanosti a osobného hrdinstva, poukázať na to, že niekde sa tým deťom nedarí alebo sú priamo ohrozované. Ľudia si radšej nechcú špiniť ruky a privierajú oči.

Dá sa takáto ľahostajnosť pochopiť alebo ospravedlniť?

Za tie roky som sa vzdal snahy nejako to súdiť, pretože vnímam, že niekedy to je o strachu, ale aj o nevedomosti, prípadne zlej skúsenosti so systémom sociálnoprávnej ochrany detí. Rozprával som sa s učiteľmi alebo lekármi, ktorí v začiatkoch svojej kariéry konali odvážne a referovali o takýchto prípadoch. Boli však ponechaní sami na seba a systém ich zomlel. Museli veľakrát chodiť na políciu svedčiť, nepostavili sa za nich ich nadriadení, čelili rôznym vyhrážkam a verbálnym útokom zo strany násilníkov a povedali si, že toto už nechcú viac zažiť.

Ale stretol som sa aj s prípadmi profesionálov, ktorí si toto nenechali, a tí sú zaujímavými svedkami odvahy až neohrozenosti. Akoby si povedali no a čo, že mi príde rodič vynadať, to dieťa si denne zažíva omnoho väčšie príkorie ako to, že mi príde napríklad niekto do ambulancie a niečo vulgárne mi povie.

Sú odhady, koľko detí si prešlo sexuálnym zneužívaním?

Aj tie najopatrnejšie výsledky výskumy hovoria o štyroch až piatich percentách, čo je v reálnych číslach stále veľké množstvo. Deti sú zneužívané najčastejšie blízkou osobou. Voči cudziemu sa dokážeme relatívne dobre vyhraniť, nezáleží nám na jeho názore, kým prekonať vôľu niekoho, kto je blízky, od koho ste existenčne alebo emočne závislý, to je veľmi ťažké.

K zneužívaniu detí dochádza častejšie, než si myslíme. Zistilo sa, že iba tretina obetí sa ešte počas detstva niekomu zdôverí, že je alebo bola zneužívaná. S problematikou sexuálneho zneužívania je spojená veľká miera latencie, teda skrytosti a utajenia.

Ako deti dokážu s takouto ťažkou traumou fungovať a prečo prehovoria až po rokoch?

Deti na to reagujú rôzne a nie vždy trauma musí vyplývať priamo z aktu sexuálneho zneužitia. Ľudia laicky vnímajú tento fenomén ako niečo, čo dieťaťu fyzicky ubližuje a že si je toho vedomé. Ale veľakrát sú tie deti zmätené z toho, čo sa deje, prípadne vôbec nemusia mať poznanie, že spôsob kontaktu, ktorý s ním dospelá osoba má, je zneužívanie.

Ako je to možné?

Obzvlášť to vidíme u menších detí alebo u detí z málo podnetného prostredia, v ktorom je takpovediac emočný hlad. Takéto deti môžu zvýšenú pozornosť zo strany zneužívateľa vnímať ako niečo, čo si v podstate užívajú a čo vnáša do ich života zmenu, sú zrazu stredobodom pozornosti.

A pokiaľ zneužívajúce praktiky nie sú realizované fyzicky ubližujúcim spôsobom, tieto deti ich môžu akceptovať a spolupracovať. Keď si uvedomia, že to, čo sa dialo, bolo niečo, čo sa nemá diať, zažívajú pocity viny a zahanbenia a majú v sebe neskutočný zmätok.

A s týmto pracuje páchateľ, ktorý zmätok dieťaťa využíva na to, aby ho primäl k mlčaniu. Presvedčí ho, že nebyť jeho spolupráce, zneužívanie by neprebehlo a že na tom nesie prinajmenšom rovnakú, ak nie väčšiu vinu. Toto prinúti dieťa mlčať, aby sa vyhlo obvineniu.

Alebo prehovorí po príliš dlhom čase...

Sú to veľmi zložité mechanizmy a potom sa nemôžme čudovať, že mnohé deti o tom naozaj referujú až v čase dospelosti, alebo v takom čase, kedy sa už naisto vymanili z područia zneužívateľa. Čo bohužiaľ v očiach okolia môže vyvolať efekt, že svedectvo dieťaťa je nedôveryhodné, že je motivované inými pohnútkami. Tieto obete sa správajú vo veľmi silnom rozpore s našimi očakávaniami. Často reagujú inak, ako si myslíme, že by reagovať mali.

Koľko prípadov sa vlastne odhalí a vyšetruje?

Myslím si, že menšina. Čo sa týka sexuálneho násilia, výskumy hovoria, že iba štyri až 10 percent prípadov je oznámených orgánom činným v trestnom konaní. Koľko prípadov býva ohlásených u fyzického domáceho násilia, to si netrúfam odhadovať, ale pravdepodobne to bude menej ako polovica. Väčšina týchto prípadov zostáva skrytých.

Čo spraví s dieťaťom nespracovaná trauma? Rodina napríklad všetko utají a z dieťaťa sa stane dospelý človek. Aký bude?

Poznáme niektoré veľmi odstrašujúce prípady, napríklad Anders Breivik. To sú de facto deti, ktoré si zažívali dlhoročné násilie. Alebo otec utýranej Lucky bol tiež chlapec, ktorý bol v detstve bitý a zneužívaný. V mnohých to môže vytvárať pocit trvalého nepriateľstva voči svetu a k znecitliveniu sa voči podnetom z okolia. Osobnosť týchto ľudí sa deformuje do takej podoby, že nie sú schopní empatie voči druhým. Žijú v neustálom bojovom nasadení, vnímajú svet ako ohrozujúci a majú pocit, že keď neudrú prví, tak neprežijú. Vytvárajú si taký svet, v ktorom sa ich ostatní ľudia boja.

Nie je to však úplne kauzálny vzťah, nedopadne to vždy nevyhnutne takto. Pre mnohých rodičov, ktorí si v detstve zažili násilie, je táto skúsenosť také memento, že si povedia, takto ja nebudem postupovať a držia sa toho celý život.

Poznáte osudy svojich klientov v dospelosti? Podarilo sa im prekonať zlé zážitky z detstva?

Veľmi závisí od toho, akých ľudí stretli v mladom dospelom veku. Máme prípady našich dievčat, ktoré stretli citlivých milujúcich chlapcov. Po tom, čo v dospelom veku zažili blízky vzťah, ktorý bol plný rešpektu a skutočnej lásky a uznania, tak vtedy dokázali uveriť a zbaviť sa následkov tráum. Ale sú aj mnohé prípady detí, ktoré blúdia svetom a nevedia sa začleniť, alebo chlapcov, ktorí chodia z basy do basy. Nedokázali sa úplne oslobodiť od bolesti, ktorú si zažili v detstve.

Prečo sa im to nepodarilo?

K nám sa dostávajú väčšinou deti vo veku okolo 12 rokov. Na prvý pohľad sa môže zdať, že je to relatívne nízky vek. Ale vnímame, že v mnohých prípadoch je už osobnosť dieťaťa utvorená, že deti reagujú prehnane, útočne, nie sú v stave prijať ocenenie. Vnímajú druhých ako hrozbu, a preto sa tak správajú a nevedia sa zaradiť. Toto sú všetko veci, ktoré sa snažíme u nich meniť a učiť ich, že svet vie byť aj predvídateľným miestom, že sa oplatí správať slušne, že za to získajú uznanie. Je to veľmi ťažká cesta.

Je potrebné, aby sme si tieto deti všímali v ešte mladšom veku, najneskôr v predškolskom, kedy je ešte osobnosť dieťaťa formovateľná. Čím mladšie dieťa sa k nám dostane, tým väčšia šanca je, že dokážeme zvrátiť negatívny vývin jeho osobnosti.

Čo je pre Vás v tejto práci najdôležitejšie?

Na začiatku som si myslel, že alfou a omegou je dokázať skutok a odsúdiť páchateľa, ísť cestou svetskej spravodlivosti. Ale časom vnímam, že omnoho dôležitejšie je pomôcť obeti postaviť sa na vlastné nohy, vrátiť jej sebaúctu a umožniť jej vybudovať si vlastný život tak, ako to ona potrebuje.

Nie všetky obete, a teraz sa už bavíme nielen o dospelých, ale aj o deťoch, majú prvotnú potrebu, že chcú, aby násilník šiel za mreže. Oveľa viac túžia po živote v bezpečí a bez násilia a toto je naša úloha. Jasné, že veľa času a energie venujeme tomu, aby sme dopomáhali procesu trestného konania, ale ešte viac je postaviť ich znovu na nohy a mobilizovať v nich vlastné zdroje vedúce k uzdraveniu.
 

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva