Slovenské vydanie knihy so šiestimi sprievodnými esejami slovenských akademikov práve vychádza v Kolégiu Antona Neuwirtha.

Univerzita formuje myseľ – lebo myseľ je ako telo. Mladí ľudia vyrastajú zo svojho detského tela a detských síl, údy im treba vytvarovať a telesnú konštitúciu vymodelovať. Keď si živočíšnu bujnosť mýlia so silou, keď sa prílišne spoliehajú na svoje zdravie a nevedia, čo dokážu zniesť a ako zvládnuť seba samých, ostanú nemierni a extravagantní a výsledkom je ťažká choroba. Pre ich myseľ je typické, že v sebe nemajú stanovené žiadne počiatočné zásady, na ktorých by ich rozum mohol budovať ako na základe, nemajú žiadne rozlišovacie kritériá ani zmysel pre chápanie dôsledkov. Preto ak hovoria veľa, rozprávajú dve na tri a aj proti svojej vôli sú ľahkomyseľní či v nelichotivom zmysle „mladí“. Sú len oslepení javmi, nevidia veci, aké naozaj sú.


John Henry Newman: Idea univerzity. Ivanka pri Dunaji: Kolégium Antona Neuwirtha, 2015.

Bolo by dobré, keby žiaden z nich nezostal chlapcom po celý svoj život. Veľmi často však vidíme dospelých mužov hovoriť o politike, morálke či náboženstve tým bezstarostným a lenivým spôsobom, ktorý označujeme slovom nereálny. „Jednoducho nevedia, o čom hovoria,“ pomyslí si každý rozumný človek, len čo ich začuje.

Veľmi často vidíme dospelých mužov hovoriť o politike, morálke či náboženstve tým bezstarostným a lenivým spôsobom, ktorý označujeme slovom nereálny. Jednoducho nevedia, o čom hovoria.  Zdieľať

Preto takíto ľudia nemajú problém protirečiť si v dvoch za sebou idúcich vetách a ani si to neuvedomujú. Preto iní, u ktorých je nedostatok rozumovej výchovy menej zjavný, majú svoje nešťastné výstrednosti či záľuby zbavujúce ich vplyvu, ktorý by vďaka svojim cenným schopnostiam mali inak zaistený. Preto sa niektorí nikdy nedokážu pozrieť rovno pred seba, nikdy nechápu, o čom je reč a ťažkosti nevidia ani pri najťažších témach. Ďalší sú beznádejne tvrdohlaví a zaťažení predsudkami, takže aj keď im niekto ich názory vyvráti, v nasledujúcej chvíli sa k nim opäť vracajú a ani sa nepokúšajú vysvetliť prečo. Iní sú takí netrpezliví a svojhlaví, že niet väčšej katastrofy pre dobrú vec, než že sa jej ujmú práve oni. 

Z uvedených príkladov je nad slnko jasnejšie, že pri tomto náčrte intelektuálnych neduhov nečerpám len z radov katolíkov, ale z celého sveta ako takého. Hovorím o zle, ktoré sa na nás valí v každom železničnom vagóne, v každej kaviarni či reštaurácii a v každej zmiešanej spoločnosti a ku ktorému katolíci nie sú náchylní o nič menej než zvyšok ľudstva.

Akonáhle sa rozum riadne vycvičí a vyformuje k ucelenému názoru a pochopeniu skutočnosti, viac či menej prejaví svoje schopnosti podľa svojej kvality a šírky u konkrétneho jednotlivca. U väčšiny ľudí sa prejaví v dobrom vkuse, triezvom uvažovaní, racionálnosti, jasnosti, sebaovládaní a stálosti názorov, ktoré ho charakterizujú. U niektorých sa vyvinú návyky pre obchod, schopnosť ovplyvňovať iných a dôvtip. U iných sa prebudí talent pre filozofické uvažovanie a povedie ich myseľ vpred, až vyniknú v niektorom intelektuálnom odbore. U všetkých prebudí schopnosť pomerne ľahko preniknúť do akejkoľvek sféry myslenia a kompetentne sa zaoberať akoukoľvek vedou či povolaním.

Neverec bez tieňa pochybnosti, fanatik či pôvodca herézy je schopný vykonať veľa, kým kresťan, ktorý svoju vieru len zdedil a nikdy si neuvedomil pravdy, ktoré vyznáva, nedokáže spraviť vôbec nič. Zdieľať

Toto všetko sa do istej miery môže podariť dokonca aj vtedy, keď sa myseľ bude formovať podľa modelu, ktorý je len čiastočne pravdivý. Lebo pokiaľ ide o efektivitu, dokonca aj nesprávny názor na veci má väčší vplyv a vyvoláva väčší rešpekt než vôbec žiaden. Ľudia, ktorí si myslia, že vidia niečo, čo nie je, sú energickejší a presadzujú sa lepšie než tí, čo nevidia nič. A tak neverec bez tieňa pochybnosti, fanatik či pôvodca herézy je schopný vykonať veľa, kým kresťan, ktorý svoju vieru len zdedil a nikdy si neuvedomil pravdy, ktoré vyznáva, nedokáže spraviť vôbec nič. A ak dôslednosť v názoroch dokáže dodať toľko síl dokonca aj omylu, o čo viac dôstojnosti, energie a vplyvu možno čakať, že dodá Pravde!

Niekto by však mohol namietať, že keď toľko rozprávam o formácii a následnom chápaní rozumu, iba obhajujem ono pochybné filozofovanie, ktoré sa prejavuje v tom, čo by som pre chýbajúce pomenovanie mohol nazvať „mudrlantstvom“. Dalo by sa povedať, že ak sa zrealizuje teória univerzitného vzdelávania, ktorého náčrt tu podávam, mladí ľudia sa nič nenaučia poriadne a dôkladne a ostanú im iba ak vynikajúce všeobecné názory na úplne všetko.

Pripúšťam, že keby bola táto námietka opodstatnená, veľmi vážne by ohrozila všetko, o čo som sa snažil v tejto knihe a vyžadovala by si moju okamžitú pozornosť, keby som nemal dôvod myslieť si, že sa jej nedokážem okamžite zbaviť jednoduchým vysvetlením toho, ako by malo vzdelávanie prebiehať, ak by tu bol na to priestor. Tieto prednášky sa však zameriavajú len na ciele a princípy vzdelávania. Nech teda postačí, ak na tomto mieste poviem, že podľa môjho hlbokého presvedčenia treba pri vzdelávaní rozumu v prvom rade vtlačiť študentovi do mysle ideu vedy, metódy a poriadku, princípov a systému, pravidla a výnimky, bohatstva a harmónie.

Často sa to výborne darí tak, že svoje štúdium začína gramatikou, pričom na tento jednoduchý účel ho nemožno zaťažovať priveľkou presnosťou, podrobnosťami či jemnôstkami vyučovania, kým jeho schopnosti ešte len rastú. Preto je veľmi dôležitou disciplínou pri prechode zo školy na univerzitu kritické myslenie. Druhou vedou je matematika: tá by mala nasledovať po gramatike, a to s rovnakým cieľom, čiže odovzdať mu pochopenie pre vývoj z jedného spoločného bodu a poriadok okolo neho. Preto pri čítaní o dejinách tak veľmi potrebuje chronológiu a geografiu, bez ktorých sú dejiny len niečo viac než zbierka príbehov. Preto je pri čítaní poézie potrebná metrická kompozícia – aby všemožne prebudila k činu jeho schopnosti a zabránila mu v čisto pasívnom prijímaní obrazov a myšlienok, ktoré potom s najväčšou pravdepodobnosťou vyšumia z hlavy, len čo do nej vstúpia. Stačí, aby raz získal tento metodický návyk – začínať od toho, čo je zrejmé, postupne si veci ujasňovať, rozlišovať, čo vie a čo nie – a predpokladám, že časom bude zasvätený aj do najväčších a najpravdivejších filozofických názorov a nestrpí chaotické teórie, klamné sofizmy a elegantné paradoxy, ktorými sa nechá uniesť polovzdelaný a povrchný rozum.

Takmer sa považuje za hanbu nemať okamžite názor na akúkoľvek otázku, od druhého príchodu Ježiša Krista cez choleru až po mesmerizmus. Zdieľať

Takéto pestrofarebné duchaplnosti patria medzi najväčšie neduhy dneška a bez váhania im slúžia aj skutočne talentovaní ľudia. Intelektuálne založený človek podľa predstáv dnešného sveta je taký, ktorý má množstvo „názorov“ na všetky otázky filozofie, ako aj na všetky súčasné témy. Takmer sa považuje za hanbu nemať okamžite názor na akúkoľvek otázku, od druhého príchodu Ježiša Krista cez choleru až po mesmerizmus.

Do značnej miery je to spôsobené potrebami periodickej tlače, v súčasnosti takej žiadanej. Každý štvrťrok, každý mesiac, každý deň treba uspokojiť verejnosť prísunom nových a dôvtipných teórií o náboženstve, zahraničnej či domácej politike, občianskej ekonomike, financiách, obchode, poľnohospodárstve, emigrácii a kolóniách. Otroctvo, zlaté polia, nemecká filozofia, francúzska ríša, Wellington, Peel, Írsko – všetkému tomuto sa každodenne musia venovať takzvaní originálni myslitelia. A ako hosť u veľkého muža musí predviesť svoje najlepšie príbehy a piesne na večernom bankete, ako rečník na tribúne predvádza fakty v strede dňa, tak na novinára dolieha tvrdá povinnosť improvizovať svoje dôvtipné názory, úvodníkové myšlienky a stručné pravdy na raňajkový stôl.


Pracovný stôl kardinála Newmana.

Samotná povaha periodickej literatúry, ktorá je roztrieštená na malé celky a požadovaná presne na určitú hodinu, prináša so sebou návyk na pestovanie tejto improvizovanej filozofie. „Takmer všetky Ramblery,“ hovorí Boswell o Johnsonovi, „boli napísané presne tak, ako boli požadované pre tlač; časť eseje poslal a zvyšok dopisoval, keď jej prvá časť bola už v tlači.“ Len málokto má talent, aký mal Johnson, u ktorého sa úžasná sila a šírka intelektu, keď bol náležite vyburcovaný, spájala so vzácne triezvym a svedomitým ohľadom na pravdovravnosť, ktorý ho pri písaní uchránil pred ľahkovážnosťou a výstrednosťou.

Len málokto je ako Johnson, no koľkí sú dnes neustále bombardovaní požiadavkami na svoje mentálne schopnosti, ktoré by primeraným spôsobom dokázala uspokojiť len produktivita, aká bola tá jeho! Máme tu dopyt po ľahkomyseľnej originalite myslenia, iskrivej vierohodnosti argumentácie, ktorými by on pohŕdal, aj keby ich bol schopný; chceme mať radšej hrubú teóriu a chybnú filozofiu, než vôbec žiadnu. Určitým spôsobom sa tu opakuje ono „niečo nové“ z areopágu (porov. Sk 17,21) a musí dostať odpoveď. Treba nájsť ľudí, ktorí budú, podobne ako aténski sofisti, v prípade potreby schopní rozprávať de omni scibili:

„Gramatik, rečník, geometer, maliar, masér, veštec, akrobat, lekár či mág,  všetko vie.“

O týchto spisovateľoch hovorím so skutočným súcitom ako o ľuďoch, ktorí trpia v okovách ťažkého otroctva. Je síce pravda, že sám som v tejto situácii nikdy nebol, ani som neokúsil pokušenia, ktoré s ňou prichádzajú, no väčšina ľudí, čo majú niečo spoločné s písaním, musí poznať úzkosť, ktorú im občas spôsobuje povinnosť niečo napísať – úzkosť občas takú prudkú a konkrétnu, že sa nepodobá na nič iné než na fyzickú bolesť. Táto bolesť je znakom opotrebenia mysle; a ak takúto mentálnu únavu a vyčerpanosť spôsobujú práce napísané relatívne vo voľnom čase, akú drinu musia zakúšať tí, čo majú každý deň predvádzať na verejnosti svoj intelekt v tom najlepšom šate, vždy novom a inom, ktorý si musia utkať tak ako priadka morušová – zo seba samých! Akokoľvek však chováme voči služobníkom tohto draho kúpeného luxusu skutočný súcit a akokoľvek máme vyvinutý cit pre veľkú intelektuálnu silu, ktorú spomínaná literatúra ukazuje, nemôžeme čestne zatvárať oči pred jej priamym zlom.

Ešte jednu poznámku považujem za potrebné uviesť, a tá už bude posledná. Autorita, ktorá v predchádzajúcich časoch patrila univerzitám, dnes prebýva vo veľkej miere práve v tomto „literárnom svete“, ako sa nazýva. S tým sa však nemožno uspokojiť, ak je jeho učenie také improvizované, ctižiadostivé a premenlivé, čo nik nemôže poprieť. Závažnosť tohto neduhu umocňuje aj anonymita toľkých jeho autorov, lebo nezodpovedná moc nikdy nemôže priniesť nič iné, než veľké zlo. A keď sú aj títo autori známi, pre filozofickú pravdivosť svojich princípov nemôžu podať žiadnu lepšiu záruku, než že sú momentálne populárne a že sa ich morálny charakter pohodlne zhoduje s dobou, ktorá ich obdivuje. Ale protestanti nech si robia, čo chcú: je to na ich vlastnom uvážení. Nám ide o to, aby naše vlastné literárne a morálne autority boli vážnejšie a dôstojnejšie. Prinajmenšom katolíckym biskupom veľmi leží na srdci, aby múdrosť, v ktorej má byť vyučovaný ich ľud, bola bezpečná pred výstrelkami a rozmarmi jednotlivcov, vložená do inštitúcií, ktoré obstáli v skúške vekov a podávaná ľuďmi, ktorí nepotrebujú anonymitu, lebo za nimi stojí zhoda s ich predchodcami aj medzi sebou navzájom.

John Henry Newman

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo