Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
16. júl 2021

Historická jednota Rusov a Ukrajincov

Šíri Putin dezinformácie?

Ruský prezident je známy tým, že ho dejiny zaujímajú, teraz o nich aj píše. O svojom myslení prezradil viac, než možno sám chcel.

Šíri Putin dezinformácie?

Vladimir Putin. Foto – TASR/AP

O historickej jednote Rusov a Ukrajincov“, týmto pompéznym názvom predstavil svoj najnovší text Vladimír Putin.

„Je to celkom dobrý príklad úskalia, keď ste autokratom vášho štátu a nemáte nikoho, kto by vám povedal: ,Šéfe, to nie je dobrý nápad‘,“ myslí si Mark Galeotti, renomovaný autor kníh o Rusku aj Putinovi.

Len pred troma týždňami vyšiel Putinov článok o druhej svetovej vojne a NATO v nemeckých novinách Die Zeit. Už príspevkom spred troch týždňov vyvolal v Nemecku kontroverziu, historik a profesor pre východoeurópske dejiny na Mníchovskej univerzite Martin Schulze Wessel tento Putinov text komentoval slovami „svojimi mýtmi sa venuje cielenej dezinformácii“.

Putina však kritika odborníkov, pochopiteľne, neodrádza, tentokrát sa rozhodol písať o spoločnej minulosti Rusov, Bielorusov a Ukrajincov alebo o „trojjedinnom ruskom národe“, ako sa nazýval za čias ruského impéria. 

Vladimír Putin nie je hlúpy a ruské dejiny má poctivo načítané. Nie je však historikom, ale politikom sledujúcim isté ciele, preto textom chýba nadhľad, aby dokázal vidieť ponad vlastné mýty. 

Múr medzi Ukrajinou a Ruskom vníma ako „tragédiu“, v čom má nepochybne pravdu, až by mohol vzniknúť dojem, že sedem rokov po anexii Krymu a začiatku vojny v Donbase sa ozýva aj istá sebareflexia.

Lenže Putin si nepripúšťa spoluzodpovednosť za konflikt, ktorý poškodil rusko-ukrajinské vzťahy na desaťročia, ak nie navždy.

Keď Putin píše o Ukrajincoch ako o „imaginárnom národe“, ignoruje, že každý národ je plodom imaginácie. Aj Rusi vznikli ako moderný politický národ až v devätnástom storočí, rovnako ako Nemci, Taliani, Slováci či Ukrajinci.

Oproti ukrajinskému národu vznikol ruský národ len o niekoľko desaťročí skôr, ako produkt napoleonských vojen a Puškinovej literatúry. Dovtedy ruské elity rozprávali po francúzsky a jazyk roľníkov často vôbec neovládali, zatiaľ čo roľníci samotní sa definovali cez svoju prácu a svoju vieru, nie cez príslušnosť k národu.

História je plná etnických a jazykových skupín, ktoré vznikali a zanikali, a len niektoré z nich dokázali sformovať moderné národy. Prečo sú Sasi a Bavori Nemcami, ale Rakúšania nie? A prečo sú Srbi a Chorváti dva odlišné národy, hoci jazykové rozdiely sú menšie než medzi Záhorákom a Šarišanom?

Príkladom môže byť zlyhanie moravského nacionalizmu, ktorý ešte v devätnástom storočí naznačoval, že popri českom, slovenskom a poľskom národe vznikne v našom regióne aj štvrtý, moravský národ. V konkurencii s českým nacionalizmom sa však moravský nacionalizmus presadiť nedokázal a dnes sa len menšina Moravanov hlási k moravskej národnosti.

A aj v dejinách východných Slovanov vidieť, že nie každý národnostný projekt bol úspešný. Bielorusi a Ukrajinci dokázali vyformovať vlastné národy s vlastnými jazykmi, ktoré dokonca ustáli rusifikáciu v ruskom cárstve či Sovietskom zväze. Oproti tomu sibírsky separatizmus, ktorý ešte v devätnástom storočí mal značnú podporu, takmer úplne zanikol. Aj preto, lebo nemal vlastný jazyk.

Inzercia

Putin sa odvoláva na spoločné historické a kultúrne dedičstvo kyjevskej Rusi, na pravoslávie, kozákov aj druhú svetovú vojnu. Ale spoločná minulosť sa nepremieta do spoločnej histórie, stačí porovnať slovenskú a maďarskú interpretáciu dejín Uhorska. A Putinova predstava, že Kyjev ako centrum Kyjevskej Rusi je legitímnou súčasťou Ruska, je rovnako absurdná, ako keby Francúzi ako samozvaní potomkovia Franskej ríše chceli dobyť Aachen na severozápade Nemecka.

Ruský prezident tvrdí, že nič nebude idealizovať. No keď píše o Emskom úkaze, ktorým bola zakázaná tlač v ukrajinskom jazyku, nedokáže ho odsúdiť. „Tieto rozhodnutia sa prijímali na pozadí dramatických udalostí v Poľsku, túžby vodcov poľského národného hnutia využiť ,ukrajinskú otázku‘ vo svojom vlastnom záujme,“ píše. Akoby stačilo, že mali Rusi na zákaz ukrajinčiny dôvod a od Poliakov bola tak trochu nehoráznosť domáhať sa vlastného štátu.

„Rusko bolo okradnuté,“ je hlavným naratívom Putinovho žalospevu. Ale ak Putin kritizuje rusko-ukrajinskú hranicu ako nehistorický produkt dvadsiateho storočia, vráti Nemcom Kráľovec alebo Číňanom Vladivostok?

A ako vôbec môže byť Ukrajina „ukradnutá“, keď voliči v demokratickom a medzinárodne uznanom referende vo všetkých jej regiónoch, vrátane Krymu a Donbasu, v roku 1991 potvrdili jej nezávislosť?

Tu sa dostávame k jadru Putinovho problému. Jeho predstava, že Ukrajinci nie sú skutočným národom, vylučovala možnosť, že Ukrajinci budú mať vlastné predstavy o tom, kam ich štát má smerovať. Každé rozhodnutie, ktoré sa Kremľu nepáči, tak musí byť sprisahaním temných síl, Londýna, Berlína a Washingtonu.

Putin sa vo svojich úvahách vracia k roku 1922, keď sa Ukrajina stala súčasťou Sovietskeho zväzu, a odmieta, žeby Ukrajina mala vlastniť územia, ktoré získala neskôr. Je jednoznačné, že Putinova argumentácia krúži okolo Krymu, ktorý sa stal súčasťou Ukrajiny v roku 1954, ale nie je celkom domyslená.

V roku 1922 bola totiž hranica Ukrajiny v Donbase dokonca ďalej na východ, než je dnes, a v prvých rokoch Sovietskeho zväzu sa hranice republík nespočetnekrát upravovali. Ak by sme mali vziať Putina za slovo, chce Krym vymeniť za Taganrog?

O čo sa vlastne Putin svojím článkom pokúša? Podľa šéfredaktora Echa Moskvy Alexeja Venediktova je článok pokusom o „opodstatnenie územných nárokov Ruska na Ukrajinu“. „Na Slovensku by teda mali spozornieť, pretože sa zdá, že Putin začína uvažovať o rusko-slovenskej hranici,“ píše Michael Romancov z Karlovej univerzity v Prahe.

Galeotti je skeptickejší, podľa neho nejde o prípravu ďalšej expanzie, ale o odôvodnenie tej minulej. Putin článok v skutočnosti nepísal pre akési publikum, ale sám pre seba. Iný muž v kríze stredného veku by si možno našiel mladšiu milenku alebo kúpil motorku. „Ale keď ste už jazdili s gangom Nočných vlkov a získali údajne za priateľku tridsať rokov mladšiu gymnastku... Stanete sa amatérskym historikom.“

Znamená to teda, že nás Putinov článok nemusí zaujímať? Určite nie. Necháva nás nazrieť, čo si Putin myslí, ako uvažuje a ktoré témy ho zaujímajú. Napokon, mohol písať článok aj o skutočných problémoch, ktoré Rusko má, a o výzvach, ktorým čelí. O demografii, stagnujúcej ekonomike či rastúcich číslach infikovaných. Ale o tom nepísal. Putin sa rozhodol písať o Ukrajine.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame