Spravodajské hry Úder na Zuriana pôsobí absurdne

Bolo zrejme len otázkou času, kedy kolotoč stíhaní v réžii NAKA prerazí hranice znesiteľnosti – a začne kosiť hlavy tých, ktorí stáli na správnej strane. Presne toto sa stalo policajným úderom na bývalého šéfa NAKA Branislava Zuriana.

Vylamovanie dverí na jeho byte bolo tupou demonštráciou sily na nesprávnom mieste. Zurian mal povesť čestného a odvážneho policajta. Akčný pokus o jeho zadržanie pobúril mnohých z jeho kolegov či prokurátorov.

Možno práve o to niekomu išlo: ukázať, že na každého niečo existuje a kohokoľvek možno zraziť na kolená. Hoci aj za malý pracovný prešľap.

O čo ide

Zurianov prípad sa od iných káuz principiálne líši tým, že v ňom nejde o vážne zločiny (napríklad korupciu), ale len o porušenie služobných pravidiel.

Zurian je stíhaný za údajné vyzradenie utajovanej skutočnosti. Usvedčuje ho bývalý zástupca riaditeľa SIS Beňa. Zurian mu vraj prezradil, že polícia rozpracovala Ľudovíta Makóa.

Beňa patrí k tým „kajúcnikom“, ktorí udávajú kolegov – v nádeji, že prokuratúra im za to zníži trest. Je v tom pomerne úspešný. Hrozí mu len podmienka. Hoci – na rozdiel od Zuriana – preukázateľne zobral úplatok od podnikateľa z mafiánskych zoznamov Zoroslava Kollára.

Pripusťme, že svedectvo Beňu je dôveryhodné. Čo z toho vyplýva? Dokopy nič vážne. Zurian ako zástupca NAKA a Beňa ako zástupca SIS sa pred rokom stretli a rozprávali sa o Makóovi. Zurian sa s prekvapením dozvedel, že Makó je už príslušníkom SIS, vraj na žiadosť Matoviča. Beňa sa zas dozvedel, že NAKA na Makóovi pracuje, lebo je podozrivý z vydierania a korupcie.

Obaja v tom čase pracovali pre bezpečnostné služby štátu. A obaja mali previerky na prácu s utajovanými informáciami.

Zurian urobil chybu. Porušil pravidlá (kto nikdy pravidlá neporušil, nech smelo hádže kameňom). No je silne otázne, či sa tým zaradil medzi nebezpečných zločincov, voči ktorým má inšpekcia teatrálne použiť hrubú silu.

Nie je únik ako únik…

Týmto vôbec nechceme chybu Zuriana zľahčovať či ospravedlňovať. Nech sa vyšetruje. Otázne je však použitie sily a rámcovanie Zurianovho prípadu do zločineckej kulisy. Zurian mohol byť predsa normálne predvolaný na výsluch. A následne obvinený. Razia a pokusy o zadržanie boli prepálené.

Ak by sme prijali túto optiku, malo by to šialené následky. Napríklad: polícia by potom mala vykopávať dvere u každého, kto sa niekedy postaral o úniky dôverných informácií (z vyšetrovania či spisov) k novinárom a médiám. Takýchto prípadov boli za posledné roky stovky. Vrátane informácií o identite utajených svedkov.

Snaha Beňu udať a potopiť každého vyššie postaveného „kolegu“ je pochopiteľná. Takto vyšetrovatelia a prokurátori nastavili systém stíhania: buď zhniješ vo väzbe, alebo začneš spolupracovať a si voľný…

Tlak na zločincov prináša výsledky. Mali by sme však vyžadovať, aby sa rozlišovalo medzi nebezpečnými zločinmi a formálnymi pracovnými chybami.

Prípad Pčolinský

Príklad: ak je bývalý šéf SIS Pčolinský podozrivý, že prijal úplatok od mafie, mal by tvrdo naraziť (čo sa aj stalo). Navyše, Pčolinský je podozrivý aj z toho, že ponúkal 10-tisícový úplatok vyšetrovateľovi za to, že prestane riešiť stavebné firmy podozrivé z daňovej kriminality. 

No ak je niekto podozrivý len z toho, že na káve s partnerom zo SIS povedal o svojej práci viac, ako mal, tak ide o celkom inú rovinu Beňových spomienok. Aj tie by sa mali preveriť a vyšetriť, iste, iste. Lenže inak ako jeho spomienky o práci šéfa SIS Pčolinského pre konkurznú mafiu.

Pri Pčolinskom, podozrivom z korupcie, bolo zadržanie a stíhanie pochopiteľné. Pri Zurianovi je otázne. 

Jednoducho, ak pri kanonáde udaní a stíhaní prestaneme rozlišovať, onedlho s prekvapením zistíme, že na druhej strane zákona môže skončiť ktokoľvek. Hoci aj Matovič za svoje malé dohody s Makóom, na ktoré by si mohol spomenúť „kajúcnik“ Zurian.

Motív

Za tvrdým postupom inšpekcie ministerstva vnútra proti Zurianovi by mohli byť dve príčiny.

Prvou je nastavenie systému, v ktorom dostali vyšetrovatelia úlohu s voľnou rukou stíhať do radu všetko, čo nie je sterilne čisté.

Druhou možnosťou sú spravodajské hry, pozičné boje vnútri bezpečnostných služieb a pomsta Zurianovi. Napríklad za to, že NAKA zatiahla slučku na krku nominanta Borisa Kollára – šéfa SIS Pčolinského.

Ako NAKA pracovala na siskároch (Makó, Pčolinský), tak SIS pracovala na vyšetrovateľoch. SIS tvrdí, že vyšetrovanie korupčných káuz v réžii NAKA sa vedie na hrane alebo za ňou. Policajní operatívci vraj navádzajú svedkov na to, ako a proti komu majú vypovedať.

SIS, ovládaná nominantom Borisa Kollára, o tom informovala premiéra. A následne aj prezidentku a šéfov trestných orgánov na utajenom stretnutí v priestoroch tajnej služby.

Podozrenia, ktoré spomína SIS, vyšetruje aj inšpekcia ministerstva vnútra. Teda úrad, ktorý zadržal a stíha bývalého šéfa NAKA Zuriana. Je možné, že inšpekcia bude preverovať aj jeho podiel na praktikách vyšetrovateľov NAKA.

Na hrane

Otázne je, do akej miery majú zistenia SIS (a inšpekcie ministerstva vnútra) reálny základ. A do akej miery ide len o snahu kryť stíhaných siskárov – a spochybňovať či rozkladať prácu NAKA.

Je nepochybné, že vyšetrovatelia pri stíhaní oligarchov a bývalých šéfov polície pritvrdili a zašli na hranu právnych možností. Na druhej strane: ak by to nerobili a preferovali by opatrný alebo rovno alibistický prístup, výsledky by boli chabé. Úspešné stíhanie veľkých káuz s policajným, spravodajským a politickým pozadím si vyžaduje maximálnu mobilizáciu síl a možností NAKA. Bez toho to jednoducho proti postavám ako Bödör či Brhel nejde.

Na pritvrdení policajných metód sa podieľali aj prokurátori a sudcovia. Že je nakoniec medzi prominentnými obeťami systému aj Lipšicov dlhoročný kamarát Pčolinský, vyplýva z povahy veci. Kde sa premotivovane tlačí na výsledky a paušálne kosenie hláv, tam hrozia aj nehody…

Alebo strata kontroly.

Dôležité dnes nie sú jasné odpovede na všetky otázky a pochybnosti. Vyšetrovanie ešte potrvá dlho. Dôležitejšie je to, aby sa vždy meralo rovnakou mierou každému, kto je skorumpovaný. Bez ohľadu na to, či pochádza zo Smeru alebo zo stajne Borisa Kollára.

A aby sme nezabudli: rovnako dôležité je aj to, aby tu akčné komandá nevyrábali zločincov z policajtov, ktorým obchodníci a udavači typu Beňa nesiahajú ani po podrážky.