Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
04. máj 2021

Sulíkova daňová brzda

Nižšie dane nie sú zadarmo, otázka je, čoho sme ochotní sa vzdať

Koalícia sa sporí o tom, v čom treba vlády držať nakrátko. Premiér chce limitovať výdavky, SaS zvyšovanie daní. 

Nižšie dane nie sú zadarmo, otázka je, čoho sme ochotní sa vzdať

FOTO TASR – Jaroslav Novák

Koncom roka 2011 sa stala na slovenské pomery nevídaná vec. Na decembrovej schôdzi parlamentu bol schválený ústavný zákon, za ktorý zahlasovali až na jednu osobu všetci prítomní poslanci. Spolu tak hlasoval Robert Fico aj Miroslav Beblavý, Ján Slota i Jozef Viskupič, Jana Žitňanská a Viera Tomanová.

Podarilo sa dosiahnuť konsenzus medzi stranami, ktoré stáli na úplne opačných stranách barikád a ktorých rozdelenie sa malo v budúcnosti iba viac prehlbovať. Išlo o ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti. Názov možno neznie veľmi lákavo, v praxi si však poslanci sami na seba ušili pravidlá, ktoré majú zabezpečiť, aby štát nemíňal viac, ako si môže dovoliť.

Konsenzu zrejme pomohli pohnuté časy, ktorými Európska únia práve prechádzala. Grécka dlhová kríza totiž veľmi názorne ukázala, čo sa môže stať, ak sa verejný dlh vymkne spod kontroly a dosiahne nebezpečnú výšku.

Kolíska antickej kultúry stála pred bankrotom a ak by ho nezachránila eurozóna, na čom inak padla Radičovej vláda, pod ktorej taktovkou sa schválil aj spomínaný zákon, v bankrote by sa aj naozaj ocitla.

Dlh krajiny totiž presiahol 175 percent hrubého domáceho produktu a na trhoch tak Grécku už jednoducho nechceli ďalej požičiavať. Zrazu neboli peniaze na dôchodky, platy štátnych zamestnancov ani na základný chod krajiny.

Spory v koalícii pokračujú

Slovenskí top ekonómovia na čele s dnešným viceguvernérom Národnej banky Ľudovítom Ódorom v tom čase pripravili mechanizmus, ktorý by v budúcnosti zabránil, aby sa niečo podobné stalo i na Slovensku.

Tento mechanizmus obsahoval aj takzvané výdavkové limity, ktoré mali zaručiť, že vláda minie iba to, čo si v rozpočte určí, a neprehajdáka peniaze, ktoré pritečú navyše, alebo ešte horšie, nepožičia si viac peňazí, ako pôvodne plánovala.

Táto časť zákona sa nikdy do praxe nedostala, no po minuloročných voľbách to vtedajší nový minister financií Eduard Heger označil sa svoju prioritu. Zákon sa vypracoval, vláda ho schválila a posunula do parlamentu, tam sa však zasekol.

Problém nebol v tom, že koaličným stranám by sa nepáčil. Išlo a vlastne aj stále ide o to, že SaS si dala podmienku, že zákon o dlhovej brzde podporí, iba ak bude obsahovať aj daňovú brzdu.

Nápad znie na prvý pohľad dobre. Najmä Richard Sulík a Marián Viskupič tlačia na to, aby bolo v ústave zakotvené, že vlády nemôžu zvyšovať dane donekonečna, ale iba po určitú hranicu. To znie veľmi lákavo, stačí sa pozrieť na vlastnú výplatnú pásku a vidieť, koľko z celkových príjmov ide štátu.

 

Čo teda navrhuje SaS? Návrh zákona nebol oficiálne zverejnený, ako však pre Postoj vysvetlil poslanec strany a jeden z lídrov tohto zákona Marián Viskupič, návrhom chcú dosiahnuť, aby bolo zákonom zaručené, že celkové daňové zaťaženie nepresiahne 33 percent hrubého domáceho produktu.

Teraz dosahuje približne 41 percent, išlo by teda o výrazný škrt a stratu pre štátnu pokladnicu. Ako spresňuje poradca ministra financií Tomáš Meravý, ktorý na rokovaniach o daňovej brzde bol, návrh počíta zároveň s tým, že dane a odvody zamestnanca by nemohli presiahnuť 32 percent z nákladov zamestnávateľa (superhrubá mzda).

Daň z podnikania by zároveň nemohla presiahnuť 16 percent a ak by parlament chcel prijať zákon, ktorý by zvyšoval daňové zaťaženie, bola by potrebná trojpätinová väčšina.

Je jasné, že takáto úprava by viedla k zvýšeniu konkurencieschopnosti Slovenska a nízke dane by tak do krajiny pritiahli nové firmy, a teda aj pracovné príležitosti, čo je hlavným argumentom v prospech návrhu.

Okrem toho by si politici museli dvakrát premyslieť a poriadne zabojovať, ak by chceli pristúpiť k zvyšovaniu daní. Podľa autorov návrhu, ako aj podľa Radovana Ďuranu z INESS-u by to zároveň prinieslo väčšiu efektívnosť v spravovaní verejných výdavkov.

Môžeme si dovoliť znížiť dane?

Politici by vedeli, že do štátnej kasy príde iba určité množstvo peňazí a že príjmy nebudú môcť iba tak zvýšiť tým, že zvýšia dane. Je však otázne, či by to tak naozaj fungovalo.

Dane a odvody totiž nie sú jediným zdrojom príjmov a už aj teraz financujeme časť štátnych výdavkov požičanými peniazmi. Existuje teda obava, že politici by sa v prípade nemožnosti zvyšovania daní uchýlili pri rastúcich výdavkoch k väčšiemu zadlženiu.

Inzercia

A rast verejných výdavkov je presne to, čo nás v budúcnosti nevyhnutne čaká. V nasledujúcich rokoch budú totiž do penzie odchádzať početné ročníky, čo automaticky zvýši výdavky na dôchodky. Na pracovnom trhu bude zároveň menej ľudí, keďže mladých je výrazne menej ako v minulosti.

Systém sa dostane do nerovnováhy: narastie počet poberateľov a zníži sa počet prispievateľov. Okrem toho budú rásť výdavky na zdravotníctvo, staršie obyvateľstvo je totiž automaticky viac choré a vyžaduje väčšiu starostlivosť.

Už onedlho sa tak bude musieť Slovensko postaviť k riešeniu dilemy, ako vyriešiť túto nerovnováhu. V podstate existujú dve možnosti: zvýšiť odvody alebo znížiť dôchodky. Avšak v prípade, že do ústavy sa dostane zákon o daňovej brzde, zostane už iba jedna možnosť, a to znižovanie dôchodkov.

Keď sa hovorí o znižovaní daní, je potrebné uviesť aj dôsledky, ktoré to so sebou nevyhnutne prinesie. Zdieľať

V tom samom ani tak nie je problém, iba na to treba občanov vopred upozorniť. Keď sa hovorí o znižovaní daní, čo je vec, ktorá sa veľmi dobre počúva, je potrebné uviesť aj dôsledky, ktoré to so sebou nevyhnutne prinesie.

Nejde pritom len o problémy ďalekej budúcnosti. Daňová brzda totiž nie je iba o tom, aby sa dane a odvody v nasledujúcich rokoch nezvyšovali. SaS navrhuje, aby sa už existujúca záťaž znížila, a to znamená, že skresávanie výdavkov by muselo nastať už teraz.

Na to poukazuje aj Meravý vo svojom príspevku. „Kde máme na takéto opatrenia zobrať peniaze? Máme zobrať dôchodcom ich starobné dôchodky? Máme zrušiť polikliniky a nemocnice? Máme zrušiť školy, divadlá, políciu, armádu?“ pýta sa.

Viskupič však pre Postoj hovorí, že toto znižovanie by neprišlo nárazovo, ale v rozmedzí niekoľkých rokov. Pôvodný návrh hovoril o znižovaní daňového zaťaženia každý rok o 0,5 percenta, neskôr túto sumu znížili na 0,25 percenta. Celý proces by tak trval viac ako 20 rokov. 

Okrem toho, od zníženia daňového zaťaženia si sľubujú rast hrubého domáceho produktu, čo by samo osebe znížilo daňové zaťaženie vyjadrené v percentách a nebolo by potrebné prijímať ďalšie opatrenia. 

Aký štát chceme?

V celej otázke ide v podstate o to, akú veľkú rolu má v živote ľudí zohrávať štát. Má to byť štát, kto bude spravovať naše úspory na dôchodky? Má štát prevádzkovať základné služby, ako napríklad nemocnice, železnice či školy, alebo si tieto veci radšej vyriešime bez neho?

Ak to chceme nechať na štát, musíme počítať s tým, že dane a odvody budú vyššie. Ale rovnako si môžeme povedať, že o tieto veci sa postaráme sami. Príjmy nám tak štát brať nebude a v peňaženke nám zostane viac peňazí, zároveň však budeme mať aj vyššie náklady.

O tom, aký model – silný alebo malý štát – je efektívnejší a v konečnom dôsledku aj lepší pre spoločnosť vo všeobecnosti, ekonómovia diskutujú už desaťročia. Definitívna odpoveď však neexistuje a ide teda skôr o ideologickú otázku.

A práve preto by podľa ekonómov daňová brzda nemala byť zahrnutá do ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Obsahuje v sebe totiž ideologicky podfarbenú myšlienku, že menší štát je lepšou voľbou.

Daňové zaťaženie je politická dohoda, nie je nejaká univerzálna zhoda na tom, aké vysoké by malo byť, a preto to nemôže byť v ústave. Zdieľať

Dôvodom úspechu zákona o rozpočtovej zodpovednosti však bolo podľa Ódora to, že ide o vec, na ktorej panuje zhoda.

Ako na svojom facebooku vysvetlil aj riaditeľ Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy Peter Goliaš, „daňové zaťaženie je politická dohoda, nie je nejaká univerzálna zhoda na tom, aké vysoké by malo byť, a preto to nemôže byť v ústave. Ak by sa to dalo do zákona o rozpočtovej zodpovednosti, stratil by svoju moc a to, že na ňom bol veľký konsenzus, všetci s tým súhlasili, s týmto však už nesúhlasia všetci“.

Sú obdobia, keď je jednoducho dane nevyhnutné zvýšiť. Ak sa tak nestane, rastie dlh a to, ako to môže dopadnúť, nám ukázalo už Grécko. Nevýhody vysokého dlhu pociťujeme už teraz, každý rok na jeho obsluhu ide zo štátnej kasy viac ako miliarda eur. A za túto čiastku by sme mohli mať päť nových nemocníc.

Odporúčame