Nové dane pre Brusel EÚ sa chce k superštátu tentoraz prepracovať cez rozpočet

Návrhom dlhodobého rozpočtu, ktorý tento týždeň zverejnila Európska komisia, sa EÚ ďalej posúva od spoločenstva členských krajín k tzv. superštátu. Jedným zo znakov štátu je totiž aj priamy výber daní – a Komisia v rozpočte navrhuje, aby sa časť súčasných daňových príjmov členských štátov presunula priamo do rozpočtu Únie.

No nejde len o podiel, ale aj o celkom nové dane.

Európska komisia navrhla centrálny rozpočet EÚ vo výške 1,816 bilióna eur na sedemročné obdobie od roku 2028 a teraz ju čaká dvojročné dohodovanie nielen s členskými krajinami (v tomto prípade si môžu uplatniť právo veta), ale aj v europarlamente. Návrh totiž vzbudil odpor hneď po zverejnení.

Ako sa čaruje s rozpočtom

Čachre s daňovým zaťažením poznáme dobre aj na Slovensku. Kreatívnou úpravou a zvýšením podielu toho, čo si z tzv. podielových daní, teda najmä z dane z príjmu fyzických osôb, nárokuje štát na úkor samospráv síce viedol k optickému zvýšeniu daňových príjmov, avšak už menej viditeľnou položkou bol výpadok príjmov na strane samospráv. Tie sa riešili čiastočným „dofinancovaním“ rozpočtov miest a obcí, takže časť peňazí, ktoré štát samospráve najprv zobral, jej potom poslal späť (čím vznikla napokon strata cez náklady na obsluhu tejto operácie). Samosprávy však oproti svojim pôvodným plánom zostali v mínuse.

A tak im nezostalo nič iné, len zvýšiť miestne dane a poplatky. A teda sa zvýšilo celkové daňové zaťaženie obyvateľstva, pričom nepopulárny krok boli donútené urobiť samosprávy.

Ak tento model „štát – samospráva“ prenesieme vyššie na „EÚ inštitúcie – členské štáty“, s najväčšou pravdepodobnosťou to nedopadne inak.

Vyššie dane – nižšie príjmy

Ak sa časť príjmov, ktoré dnes získavajú členské štáty (či už z dane z príjmu právnických osôb, dane z tabaku, colných poplatkov a podobne), presunie do európskej kasy, v prvom kole to zníži daňové príjmy členských štátov.

EÚ síce môže následne zriadiť akýsi fond, ktorým bude tieto výpadky „kompenzovať“ – finančný transfer tam a späť však rovnako vytvorí obslužnú stratu a rovnako pôjde o posielanie peňazí tým, ktorým boli najprv odobraté.

Kompenzácia bude, samozrejme, neúplná a do veľkej miery politicky využiteľná či zneužiteľná – vágne definovaným mechanizmom dodržiavania princípov právneho štátu. Tento mechanizmus sa totiž nevyužíva len na „potrestanie“ korupcie, zneužívanie moci či obmedzovanie základných (!) práv a slobôd, ale aj na vynucovanie poslušnosti v kultúrno-etických otázkach, ktoré sú výlučnou kompetenciou členských štátov.

Výsledkom bude, že štátom klesnú daňové príjmy, a aby tento pokles kompenzovali, zvýšia národné dane.

V konečnom dôsledku však budú mať členské štáty nižšie daňové príjmy. Niektoré, čo si našetrili, môžu najprv začať rozpúšťať rezervy, vo väčšine prípadov však bude záverom celého experimentu s európskymi daňami zvýšenie národného daňového zaťaženia.

A či už pôjde primárne po firmách alebo po ľuďoch, výsledkom bude ďalší pokles ekonomickej aktivity (firmám klesnú prostriedky na investície a rozvoj a ľuďom príjem použiteľný na spotrebu).

„Zarezanie“ konkurencieschopnosti

Takýto rozpočtový program je teda v priamom obsahovom rozpore s deklaráciami o obnove globálnej konkurencieschopnosti Európy – urobíme Európu malou a slabou.

A práve s týmito argumentami hneď po zverejnení dlhodobého rozpočtu vyrukovali niektoré členské štáty – napríklad Nemecko, ktoré sa pod vedením CDU vracia k dôrazu na hospodársku výkonnosť, ale aj Holandsko, ktoré je tradične skeptické voči rozdávaniu eur a ktorému vďaka právu veta vďačíme za zablokovanie viacerých európskych fiškálnych výstrelkov. Nespokojnosť s návrhom už vyjadrila aj Európska ľudová strana, ktorej hlasy eurokomisia potrebuje, aby jej dlhodobý rozpočtový plán vôbec prešiel do ďalšieho legislatívneho procesu.

Nemecký kancelár Friedrich Merz výslovne upozornil, že Európska únia nemá právny základ na to, aby vyberala dane.

Nemecký kancelár Friedrich Merz výslovne upozornil, že Európska únia nemá právny základ na to, aby vyberala dane.

Ako „zarezanie“ konkurencieschopnosti to vnímajú nielen politici, ale najmä priemysel. Svoje výhrady už formulovali nemecké aj talianske priemyselné zväzy.

Existuje azda len jediný argument v prospech toho, aby inštitúcie vyberali od firiem zvláštnu daň navyše. Hospodársky prospech, ktorý majú firmy na spoločnom trhu, je možný vďaka existencii tohto spoločného trhu, ktorý vychádza z politických regulácií prijímaných dohodou európskych inštitúcií a členských štátov.

Odvod ako protihodnota za politické a právne prostredie, ktoré firmám umožňuje cezhraničné pôsobenie, je však svojím spôsobom už obsiahnutý v daniach, ktoré tieto firmy platia vo svojich domovských štátoch, a aj z týchto daní je tvorený členský príspevok do spoločných fondov.

Podiel z daní či paušálny odvod teda nie je vo svojej podstate žiaden nový model.

Zásadným rozdielom medzi príspevkami do fondov a daňami je, že v prípade eurofondov ide o mechanizmus viazaného rozdeľovania, teda členské štáty sa vopred dohodnú, aké projekty a programy budú z fondov podporované, a žiadatelia o peniaze musia splniť vopred stanovené kritériá.

S tým, že funguje pravidelná kontrola ich čerpania a nástroje vyšetrovania podozrení zo zneužitia, ktoré môžu mať za následok skrátenie alebo úplné zastavenie možnosti čerpania.

V prípade daňových príjmov rozpočtu je to iné. Daňové príjmy napríklad z dane z motorových vozidiel alebo spotrebné dane z palív štát neviaže na využitie pri budovaní cestnej infraštruktúry. Spotrebné dane z alkoholu alebo tabaku nie sú viazané na využitie v zdravotníctve. Štát, respektíve vláda má de facto voľné ruky v tom, ako vybrané peniaze prerozdelí.

O využití daňových príjmov do európskeho rozpočtu by rozhodovala Európska komisia. Už dnes pritom existuje značná miera nespokojnosti s prerozdeľovaním európskych fondov najmä v krajinách, ktoré sú čistými prispievateľmi. V prípade využívania účelovo neviazaných prostriedkov z európskeho rozpočtu táto nespokojnosť len porastie.

Paušálny odvod bez ohľadu na zisk

Problémom je už samotné nastavenie – nemá ísť o percentuálne vyjadrenú daň, ale paušálny odvod, ktorý majú platiť všetky spoločnosti s obratom nad 100 miliónov eur ročne. Hoci sa to zdá ako ohromná suma, takýto obrat bežne dosahujú väčšie firmy aj v malých krajinách, napríklad aj na Slovensku.

Nielen banky, energetické či telekomunikačné spoločnosti, ale aj priemyselné podniky.

Navyše, odvod by bol splatný bez ohľadu na to, či a aký zisk by konkrétna spoločnosť dosiahla.

Odvod by bol splatný bez ohľadu na to, či a aký zisk by konkrétna spoločnosť dosiahla.

Pri obrate od 100 do 250 miliónov eur by firma zaplatila paušál 100-tisíc eur. Pri obrate do pol miliardy by to bolo 250-tisíc eur, do 750 miliónov by bol odvod pol milióna eur a nad 750 miliónov maximálne 750-tisíc eur.

Nezdá sa to ako veľká suma, no Komisia si od tohto odvodu sľubuje ročný príjem 6,8 miliardy eur a je takmer isté, že nielen banky, ale aj energetické a telekomunikačné spoločnosti si zvýšené náklady premietnu do zákazníckych cien.

Eurokomisia chce ročne získať z podielu na daniach v členských štátoch od roku 2028 celkovo 60 miliárd eur, hoci v percentuálnom vyjadrení vyzerá strop podielu z daní v členských štátoch až nevinne – maximálne 1,75 percenta súčtu hrubého národného dôchodku členských krajín.

Navrhuje teda zároveň, aby členské štáty odviedli do spoločného rozpočtu tri desatiny percentuálneho bodu zo svojej sadzby DPH. Takisto by sa mal európsky zdaniť aj nerecyklovaný odpad z plastových obalov sumou jedno euro za kilogram, pri nevyzbieranom elektronickom odpade má ísť o sadzbu dve eurá za kilogram.

Európsky rozpočet si podľa návrhu nárokuje aj na podiel z predaja emisných kvót. Členské štáty majú odviesť 30 percent svojich výnosov a 75 percent výnosov z výberu tzv. uhlíkového cla, teda poplatku, ktorý majú platiť dovozcovia z tretích krajín pri vstupe do EÚ ako kompenzáciu „uhlíkovej stopy“ svojho produktu.

Vyššie dane z tabaku podporia čierny trh

Európska komisia podobne plánuje, aby sa príjmom európskeho rozpočtu stala aj DPH pri tabakových výrobkoch. Navrhovaný podiel je minimálne 15 percent.

Na prvý pohľad voči tomu niet čo namietať – z fajčenia sa za ostatné desaťročia stalo zdravotné riziko a nepríjemný zlozvyk, s ktorým sa mnohí neúspešne pokúšajú skoncovať.

Narážame tu však na problém, ktorý ekonomická teória riešila ešte vo svojich počiatkoch – myšlienku, že súkromné neresti produkujú verejné blaho – vytvárajú pracovné príležitosti, prinášajú príjmy z daní. Bernard de Mandeville, ktorý túto myšlienku formuloval vo svojom diele Bájka o včelách, zašiel v argumentácii dokonca tak ďaleko, že aj zločin ako súkromnú neresť označil za verejné blaho, keďže živí policajtov, právnikov i sudcov a remeselníkom dáva prácu pri stavbe väzníc.

Problémom je, že v Mandevillovom svete spoločnosť neresti na tvorbu verejného blaha podporuje. Tieto jeho argumenty vyvrátil zakladateľ ekonomickej vedy Adam Smith vo svojej Teórii mravných citov, kde síce pripustil, že neresť ako nevykoreniteľná ľudská slabosť môže byť zdrojom príjmov pre štát, no pre spoločnosť má byť za každých okolností odsúdeniahodná ako niečo, čo narúša jej stabilitu. Smith síce rovnako ako Mandeville vychádzal z priority individuálneho ekonomického záujmu, prínos však videl v jeho napĺňaní v súlade s mravnými princípmi spoločnosti.

Aj v prípade zdaňovania nerestí platí Lafferova krivka – teda že zvyšovanie daňového zaťaženia zvyšuje daňové príjmy len do určitej hranice. Ak výška dane túto hranicu prekročí, daňové príjmy začnú klesať.

A aj v prípade zdaňovania nerestí platí Lafferova krivka – teda že zvyšovanie daňového zaťaženia zvyšuje daňové príjmy len do určitej hranice (ktorá však nie je úplne exaktná a líši sa od prípadu k prípadu). Ak výška dane túto hranicu prekročí, daňové príjmy začnú klesať.

V tomto konkrétnom prípade to znamená, že fajčiari sú ochotní platiť za legálne tabakové výrobky len do istej sumy v závislosti na svojej príjmovej situácii. Ak cena legálneho tovaru prekročí individuálne akceptovateľnú cenu, väčšina to nerieši tak, že prestane fajčiť, ale tak, že prejde na nelegálny tovar.

Nejde pritom len o dohady. Napríklad ako uvádza český denník Echo24, už dnes každá piata vyfajčená cigareta v Česku pochádza od priekupníkov, ďalšie zvýšenie daní tento stav ešte zhorší.

Vyššie daňové zaťaženie tak už nemá nielen ekonomický zmysel, ale nenapĺňa ani hlavný deklarovaný cieľ – reguláciu neresti jej zdaňovaním. Prístup eurokomisie je tu teda skôr mandevillovský, veď aj priekupníci napokon potrebujú svoje príjmy zlegalizovať a voviesť ich do legálnej ekonomiky. A viac fajčiarov prinesie viac práce pre lekárov a vyšší odbyt pre výrobcov liekov.