Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
03. máj 2021

30 rokov nového Maďarska

Cesta Viktora Orbána k neliberálnemu štátu

Od libertariána po zástancu konzervatívnych hodnôt. Cesta Viktora Orbána k dominujúcej moci v Maďarsku.

Cesta Viktora Orbána k neliberálnemu štátu
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Od libertariána po zástancu konzervatívnych hodnôt. Cesta Viktora Orbána k dominujúcej moci v Maďarsku.

V najbližšom čase uverejníme rozhovor s maďarským premiérom Viktorom Orbánom, ktorý s ním viedli v Budapešti Martin Hanus a Jozef Majchrák. V tejto súvislosti prinášame štúdiu Lucie Sulovskej, bývalej komentátorky českého týždenníka Echo a zasvätenej znalkyne Maďarska a Poľska, ktorá vysvetľuje, prečo sa Maďarsko pod taktovkou Viktora Orbána odklonilo od západoeurópskych predstáv o liberálnej demokracii.   

Maďarsko si väčšina staršej generácie u nás pamätá ako povestný „najveselší barak“ východného bloku. Krajinu, kam sa chodilo za dobrou hudbou, knihami, oblečením a ďalším tovarom, kde existovalo drobné podnikanie a režim nebol taký úzkoprsý ako v Československu. V časoch, keď už mohli Maďari relatívne bez problémov cestovať za dovolenkou na Západ, u nás nastupoval do funkcie generálneho tajomníka strany Miloš Jakeš.

Za túžbu po slobode zaplatili Maďari krvavú daň v povstaní v roku 1956, ale ako plynuli roky, politika represií ustupovala tichej spoločenskej dohode. János Kádár ku koncu svojej vlády uplatňoval heslo „kto nie je proti nám, ten je s nami“ a výmenou za občiansku pasivitu sa režim snažil zabezpečiť ľuďom pohodlný život. Výsledkom bol aj obrovský zahraničný dlh, v prepočte na obyvateľa najvyšší v sovietskej sfére vplyvu, ale aj ďalšie časované bomby, ktoré si režim nechcel nechať explodovať pod rukami a verejnosť sa o nich mala naplno dozvedieť až v období transformácie.

Posledným komunistickým predsedom vlády bol od novembra 1988 do marca 1990 Miklós Németh. Kariérny komunista s ekonomickým vzdelaním sa naplno sústredil na reformy s už jasným cieľom postupnej transformácie Maďarska na krajinu s demokratickým politickým systémom a trhovým hospodárstvom.

Komunistické špičky sa pripravovali na premenu svojej štátostrany na ľavicu západoeurópskeho typu. K tomu došlo v októbri 1989, keď sa Maďarská socialistická robotnícka strana (MSZMP) rozpustila a vznikla Maďarská socialistická strana (MSZP). Za okrúhlym stolom rokovali zástupcovia opozičných strán, ktoré vznikli už skôr. Maďarské demokratické fórum (MDF), ktoré vzniklo v septembri 1987, združovalo konzervatívnych intelektuálov a cítilo sa byť reprezentantom veriaceho, národného a buržoázneho Maďarska.

V marci 1988 založilo 37 študentov z okruhu Kolégia Istvána Bibóa pri Eötvösovej univerzite v Budapešti nezávislú, radikálne antikomunistickú, mládežnícku organizáciu Fidesz. V novembri 1988 ešte vznikol Zväz slobodných demokratov (SZDSZ) zameraný na liberálnych voličov. Samostatnú činnosť obnovili aj niektoré tradičné politické strany, napríklad maloroľníci (FkgP), víťazi prvých povojnových a na desaťročia posledných slobodných volieb.

Viktor Orbán na konci 80. rokov. Zdroj: Twitter (Matteo Lucatello)

A keď už aj samotní komunisti začali maďarskú revolúciu nazývať „ľudovým povstaním“, bolo jasné, že je koniec, pretože celá ideológia Kádárovho režimu stála na „poučení“, že udalosti z roku 1956 boli kontrarevolúciou. Symbolický pohreb Imreho Nagya v júni 1989 sa konal už v plnej réžii politickej opozície.

Vládni politici boli len v úlohe divákov a svoj veľký deň prežíval mladý právnik a spoluzakladateľ Fideszu Viktor Orbán. Pred stovkami tisíc ľudí otvorene vyzval na skoncovanie s komunizmom a k odchodu sovietskych vojsk.

Bolesti transformácie

Prvé slobodné voľby sa konali v marci a v apríli 1990 (dvojkolový volebný systém) a znamenali veľký triumf národno-konzervatívneho tábora. Voľby vyhralo MDF, nasledované SZDSZ a FkgP, postkomunisti skončili štvrtí a do parlamentu sa dostal aj Fidesz a kresťanskí demokrati (KDNP).

Vládu zostavilo MDF s maloroľníkmi a kresťanskými demokratmi a premiérom sa stal predseda MDF József Antall, intelektuál s humanitným vzdelaním, pochádzajúci z nižšej šľachtickej rodiny, ktorý sa v mladosti politicky angažoval už počas maďarského povstania. Jeho odporcovia ho označovali za „panského človeka a muža z minulého storočia“. Prihlásil sa k tomu, že bude „premiérom 15 miliónov Maďarov“, teda aj tých, ktorí žili na územiach, o ktoré Maďarsko prišlo po Trianone. Antall už do funkcie nastupoval s vážnou onkologickou diagnózou. Za prezidenta bol po dohode strán zvolený Árpád Göncz (SZDSZ).

Nová vláda nastúpila v zúfalej ekonomickej situácii, v ktorej sa Maďarsko nachádzalo. Zároveň Antall ako konzervatívec uprednostňoval ideu tzv. sociálne trhovej ekonomiky (u nás známa aj ako „tretia cesta“) v protiklade k washingtonskému konsenzu liberalizácia – privatizácia – deregulácia, podľa ktorého postupovala už Némethova vláda. (Samotný Németh v roku 1991 odišiel do Londýna, kde sa stal viceprezidentom Európskej banky pre obnovu a rozvoj.)

Postkomunisti sa prakticky zo dňa na deň stali obhajcami tvrdých neoliberálnych reforiem, zatiaľ čo vláda strácala akcieschopnosť aj pre rozpory vnútri hlavnej vládnucej strany MDF. Zahraničný dlh narástol do roku 1994 na 20 miliárd dolárov. Za vlády MDF s novou intenzitou vypukol aj starý, predvojnový konflikt medzi veľkomestskými liberálmi a národnými konzervatívcami.

Antall nedokázal v MDF nastoliť poriadok a vnútornú disciplínu, preto sa čoraz výraznejšie presadzovalo krídlo strany na čele s krajne pravicovým spisovateľom s antisemitskými názormi Istvánom Csurkom. Csurka neskôr MDF opustil a založil si vlastnú stranu, extrémistickú Stranu maďarskej spravodlivosti a života (MIÉP), ktorej sa v období 1998 až 2002 podarilo dostať do maďarského parlamentu.

Liberálny tábor sa najviac obával nárastu nacionalizmu a SZDSZ v opozícii nachádzal spoločnú reč s postkomunistami. Do toho času libertariánsky a antiklerikálny Fidesz sa začal štiepiť. Časť poslancov okolo Gábora Fodora presadzovala úzke spojenectvo so SZDSZ ako s ideovo najbližšími partnermi. To však odmietala Orbánova skupina.

Premena liberála na konzervatívca

V poslednom roku Antallovej vlády sa Orbán s premiérom zblížil a jeho politická orientácia sa začala postupne meniť. Dostával sa do stále väčších sporov s Fodorovým krídlom. V apríli 1993 bol zvolený za prvého predsedu strany a nahradil tak dovtedajšie kolektívne vedenie. Odvtedy bolo už len otázkou času, kedy dôjde k definitívnemu rozkolu.

Fodor a jeho stúpenci naozaj krátko po tom odišli do SZDSZ, niektorí úplne skončili s politikou. V decembri Antall zomrel a premiérom sa stal minister vnútra a podpredseda MDF Péter Boross, ktorý bol Antallovým blízkym človekom. Boross mal krajinu najmä doviesť k voľbám, ale práve jeho vláda prijala dva zákony, ktoré najlepšie ilustrujú Antallov politický odkaz: zákon o agentoch tajnej služby a zákon o pôde, ktorý zakazoval cudzím fyzickým a právnickým osobám vlastniť v Maďarsku ornú pôdu.

Vo voľbách 1994 uspeli postkomunisti s liberálmi. MSZP mohla vládnuť sama, ale prítomnosť SZDSZ jej okrem ústavnej väčšiny dávala nálepku morálnej legitimity. Premiérom sa stal Gyula Horn, dlhoročný komunistický diplomat a minister zahraničných vecí v Némethovej vláde. Rovnako ako Antall a Boross aj on bol aktívnym účastníkom povstania, avšak na opačnej strane – proti povstalcom bojoval po boku sovietskej intervenčnej armády. Cieľom Hornovej vlády bola rýchla „normalizácia“ Maďarska podľa európskych štandardov, súvisiaca s prípravou na vstup do EÚ a NATO. Vláda prijala pôžičku Medzinárodného menového fondu (MMF) a podriadila sa jeho podmienkam rozpočtovej zodpovednosti.

Minister financií Lajos Bokros (SZDSZ) prišiel s balíkom reforiem a devalváciou forintu. Zoškrtaním štátnych výdavkov, zmrazením platov, odbúraním sociálnych dávok a dôchodkovou reformou sa pokúsil stabilizovať ekonomiku a zabrániť hrozbe bankrotu. Reálne mzdy medzi rokmi 1995 až 1996 klesli o 18 percent, zatiaľ čo ceny v podobnom pomere narástli. Kabinet spustil masívnu privatizáciu vrátane bankového a energetického sektora, ktoré boli pre Antallovu vládu tabu.

Gyula Horn (vpravo), prvý socialistický premiér po páde komunizmu, ešte ako minister zahraničných vecí prestriháva ostnatý drôt na maďarsko-rakúskej hranici vo Fertörákosi v júni 1989 aj spolu s rakúskym rezortným kolegom Aloisom Mockom.

Podiel zahraničného kapitálu prudko narástol, v roku 1995 už bolo v Maďarsku 40 percent pôvodne štátnych podnikov vo vlastníctve zahraničných investorov, v tom istom čase v Českej republike iba 5 percent. V priemere boli štátne firmy privatizované za 28 percent svojej hodnoty a krajina prišla o tretinu pracovných miest.

Vďaka reformám sa podarilo naštartovať ekonomiku. Protesty rôznych sociálnych skupín vláda zväčša ignorovala a ani po prekonaní ťažkých časov sa nepokúsila najtvrdšie opatrenia zmierniť. To sa prejavilo najmä na popularite SZDSZ, ktorá sa postupne prepadla na 6 percent.

Liberáli odvtedy zostali malou stranou s voličskou základňou v Budapešti. Boli však jazýčkom na váhach, ktorý rozhodoval o vzniku socialistických vlád.

Orbán – zjednotiteľ pravice

Na pravej strane politického spektra po bolestnej porážke nastala konsolidácia. Fidesz síce zaplatil za svoje vnútorné spory, slabú kampaň a ideovú nevyhranenosť, ale Orbán už mal jasnú víziu, kam bude stranu smerovať. Chopil sa úlohy zjednotiteľa pravice.

Socialisticko-liberálne spojenectvo lakonicky komentoval slovami „zrastá, čo k sebe patrí“, a zásadne odmietal vstup do koalície s týmito stranami.

Mal pred sebou veľa práce. Tri pravicové strany plus Fidesz získali v roku 1994 od 7 do 12 percent. K Antallovmu odkazu mal na jednej strane úctu, ale na druhej strane mu vyčítal slabosť a naivitu; údajne si „dal pred nosom ukradnúť“ kapitál a médiá. Po odchode Fodorovho krídla sa skončili aj mediálne sympatie voči Fideszu, a tak v roku 1995 Orbán situáciu pravice na mediálnom trhu prirovnal k holému zadku.

Strane do názvu pribudlo slovo „polgári“, ktoré môže mať viacero významov – občiansky, buržoázny, meštiansky aj úradný. V tomto prípade vyjadrovalo všeľudovú a pronárodnú orientáciu strany. Fidesz presadzoval delenie na mladé „polgári“ Maďarsko a staré Maďarsko postkomunistov. Orbán chcel dokázať, že jeho odporcovia vnútri strany nemali pravdu, keď tvrdili, že je nemožné „byť viac veriaci ako MDF, lepšie zastupovať vidiek ako maloroľníci“, a preto jedinou cestou k úspechu je pakt s liberálmi.

Kritizoval vládu, že v prvom rade zastupuje záujmy nadnárodných finančných skupín a že Horn sa správa, ako keby bol vyslancom Medzinárodného menového fondu a nie maďarským premiérom. Účelom privatizácie by malo byť vytvorenie maďarskej strednej triedy, no zahraničný kapitál má vlastné záujmy a musí byť prinútený slúžiť národu, tvrdil Orbán.

Strana stavila na konzervatívne a náboženské hodnoty a tiež na práva Maďarov v okolitých štátoch.

Orbán bol úspešný. Kým v roku 1994 bol Fidesz najmenšou z „pravicových“ strán, v roku 1998 už pravé spektrum ovládol – a nielen to, voľby vyhral. Vládnu koalíciu vytvoril s MDF a maloroľníkmi a pod heslom „jeden tábor, jedna zástava“ pokračoval v integrácii pravice do jedného politického subjektu.

Vláda obmedzila účinky niektorých reforiem, ale brala ohľad aj na rozpočet (dlh klesol na najnižšiu hodnotu 55 percent HDP v roku 2001). Kládla aj dôraz na mladé rodiny, dôchodcov a už spomenutých zahraničných Maďarov, čo spôsobilo isté napätie vo vzťahoch so susedmi. Doviedla Maďarsko do NATO a sústredila sa na obhajobu „národných záujmov“ pri vyjednávaniach o vstupe do EÚ. (Známy je Orbánov výrok z tých čias, že život existuje aj mimo EÚ.)

Fidesz v roku 2000 opustil Liberálnu internacionálu a získal afiláciu do Európskej ľudovej strany. Vláda vykazovala niektoré autoritatívnejšie spôsoby riadenia, najmä vo vzťahu k parlamentu, a mala vlečúci sa konflikt s liberálnym primátorom hlavného mesta Gáborom Demszkym. Ekonomicky však bola skôr úspešná: počas štyroch rokov klesla nezamestnanosť a narástla spotreba obyvateľstva.

S dedičstvom komunizmu sa snažila aktívne vyrovnať vznikom nových inštitúcií, ako bolo múzeum Dom teroru, a vo všeobecnosti robila politiku s historizujúcimi prvkami. Pár týždňov pred voľbami Orbán vyzval svojich voličov, aby na svojom oblečení, na viditeľnom mieste, nosili maďarské kokardy, ktoré sa tradične pripínajú na štátny sviatok 15. marca. To umožnilo voličov pravice a ľavice rozoznať na prvý pohľad.

Fidesz mal našliapnuté k obhajobe volebného víťazstva a vo väčšine prieskumov viedol.

Návrat socialistov

Voľby, ktoré sprevádzala dovtedy najostrejšia kampaň v maďarských dejinách polarizujúca spoločnosť s nevídanou intenzitou, však Fidesz tesne prehral. Koalícia Fideszu a MDF mala 188 kresiel, kým MSZP a SZDSZ 198. Pre Orbána išlo o ťažký, paralyzujúci šok.

V prvej, otrasenej reakcii vyhlásil mobilizáciu pravice a konali sa masové demonštrácie pod heslom: „Vlasť nemôže byť v opozícii“. Na tú najväčšiu na Kossuthovom námestí prišlo pol milióna ľudí.

Ale Orbán čoskoro pochopil, že je to slepá ulička. Príčiny porážky začal hľadať inde a našiel dve najvýznamnejšie. Prvou bola inštitucionálna slabosť Fideszu, krehké a málopočetné stranícke štruktúry, absencia pevného ukotvenia v spoločnosti. Orbán mal pocit, že neexistoval dostatok aktivistov a miestnych organizácií bolo málo, kým socialisti mali obrovskú základňu. Zo zhruba 800-tisíc členov niekdajšej komunistickej štátostrany sa členmi MSZP stalo iba asi 50-tisíc ľudí, ale aj to bolo v porovnaní s Fideszom oveľa viac.

Druhú príčinu porážky našiel v médiách, z ktorých väčšina bola orientovaná ľavicovo-liberálne, a teda Fideszu skôr neprajná.

A tak Orbán vytýčil dva ciele, ktoré išli ruka v ruke: vybudovanie skutočnej spoločenskej základne a vlastných súkromných médií.

Socialisti sa z volebnej porážky v roku 1998 poučili tak, že tentoraz stavili na neoliberálny kurz s výraznými sociálnymi prvkami. V praxi pokračovala privatizácia zostávajúcich odvetví a príjmy štátu sa znižovali, na druhej strane však výdavky začali rýchlo rásť. Popri dôchodkoch a sociálnych dávkach sa o polovicu zvýšili aj platy štátnych zamestnancov, usadených v robustnom aparáte ešte z čias kádárizmu.

Deficity vláda vykrývala pôžičkami od zahraničných veriteľov a k tomu istému nabádala aj radových Maďarov – pre nestabilitu forintu im odporúčala brať si hypotéky v zahraničných menách: v eurách, vo švajčiarskych frankoch či v japonských jenoch. V pomere k HDP bolo Maďarsko v roku 2006 už siedmou najzadlženejšou krajinou na svete.

Ani nie do mesiaca od nástupu novej vlády sa ukázalo, že premiér Péter Medgyessy bol v 70. a 80. rokoch agentom komunistickej rozviedky. To sa aj v Maďarsku, kde existovala priznaná personálna kontinuita medzi komunistami a socialistami, spočiatku zdalo neprijateľné.

SZDSZ požadoval okamžitú premiérovu demisiu, ale nestalo sa nič a liberáli svoje vyhrážky nesplnili. Vláda pokračovala a Medgyessyho politickú kariéru ukončili až o dva roky neskôr personálne spory v koalícii a prehrané prvé voľby do Európskeho parlamentu.

Schopný Gyurcsány

Vládne strany sa dokázali zhodnúť na jedinom kandidátovi – pôvodne Medgyessyho poradcovi, neskôr ministrovi športu Ferencovi Gyurcsányovi, živelnom a výrečnom mužovi. Gyurcsány bol bývalým vysokým funkcionárom Komunistického zväzu mládeže (KISZ) a jeho žena pochádzala z rodiny komunistického pohlavára päťdesiatych rokov Antala Apró. Po páde režimu sa stal úspešným podnikateľom. Zlé jazyky tvrdia, že najmä vďaka množstvu neformálnych väzieb, ktoré on a jeho vyženení príbuzní mali, bol v roku 2002 päťdesiatym najbohatším Maďarom.

Zaujímavosťou je, že práve Gyurcsánya označil mladučký Orbán v jednom dokumente z roku 1988 za „jediného schopného KISZáka“.

Ferenc Gyurcsány počas stretnutia s novinármi vo februári 2009 po tom, čo predstavil svoj nový ekonomický balíček.

Fidesz medzitým „zapúšťal korene“. Krátko po voľbách prišiel Orbán s nápadom využiť energiu zmobilizovaného pravicového elektorátu a vytvoriť po celej krajine sieť neformálnych „občianskych krúžkov“. Tam sa mali pravicoví voliči schádzať a diskutovať o problémoch vo svojom okolí. Zmena štruktúry strany, premena členskej základne na masovú, sa musela premietnuť aj do jej vedenia – v roku 2003 Orbán obhájil predsednícku stoličku a svoju moc v strane už len upevňoval.

Zároveň rozbehol „prístupové“ rozhovory s množstvom občianskych iniciatív (napríklad rómski poslanci Fideszu sú pozostatkom jedného takéhoto združenia, ktoré sa v strane „utopilo“ – podobne ako mnoho ďalších) a stredopravých straničiek. V roku 2002 mal Fidesz päťtisíc členov, vďaka akcii s občianskymi krúžkami ich čoskoro bolo tridsaťtisíc. Integrácia takéhoto množstva členov v krátkom čase bola komplikovaná, ale zväčša sa vydarila.

Vo Fidesze dostali nápad, ako do diania vtiahnuť aj tú pasívnejšiu či apolitickú časť národa. Národné petície a neskôr aj konzultácie, teda dotazníky na rôzne témy posielala strana pravidelne do schránok domácností po celej krajine. Bežne sa ich vracalo vyše milióna.

Pokladník strany Lajos Simicska si zobral na starosť médiá a postupne vznikli súkromné televízie Hír TV a Echo TV, niekoľko časopisov a jedno rádio. Pre pravicu získal Simicska aj tradičné denníky Magyar Nemzet a Magyar Hírlap, kde si mohol pravicový volič prečítať názory, s ktorými sa stotožňoval. V už spomenutých voľbách do Európskeho parlamentu Fidesz uspel so 47 percentami hlasov a zdalo sa, že o dva roky vo voľbách do maďarského parlamentu nemôže nevyhrať. Ibaže tu bol ten schopný Gyurcsány.

Kampaň Fideszu pred voľbami v roku 2006 bola v porovnaní s rokmi 1998 aj 2002 zlá. Predovšetkým stála na nešťastnom hesle: „Žije sa horšie ako pred štyrmi rokmi“. Nebola to pravda a s vážnou tvárou to nemohol tvrdiť ani zarytý volič pravice. Socialisti rozbehli pompézny život na dlh a Fidesz nebol dôveryhodný, keď to na jednej strane kritizoval a na druhej strane sa ich ešte snažil prelicitovať.

V predvolebnej debate chcel Orbán pôsobiť konsenzuálne popri agresívnom Gyurcsányovi, ale vôbec mu to nešlo. Gyurcsány vyzeral sebaisto, Orbán nervózne a mŕtvo. Bola to Orbánova najhoršia debata v živote, taká zlá, že sa neskôr bude špekulovať, či to vlastne nebol úmysel. Hoci sa stretli dvaja excelentní rečníci, Gyurcsány tentoraz Orbána na hlavu porazil. Sypal z rukávu čísla, ktorým Orbán ani nemohol oponovať. Gyurcsányov minister financií totiž vtedy rozhodol, že reálnu bilanciu štátu pred voľbami nezverejní.

Ranu Fideszu zasadilo aj MDF, ktoré sa rozhodlo, že do volieb pôjde samostatne. Maďarský volebný systém vždy zvýhodňoval silné strany: keby vytvorili jednu spoločnú kandidátku, získali by bonus. MDF tak do parlamentu síce tesne preniklo, ale SZDSZ mal viac hlasov. Pred druhým kolom si MDF dalo podmienku, že premiérom nebude Orbán. Ten sľúbil túto podmienku splniť, čo sa ukázalo ako ďalšia chyba. Voliči boli emocionálne spätí práve s jeho osobou.

Fideszu už druhýkrát nestačilo na víťazstvo vyše 40 percent hlasov. Vláda socialistov s liberálmi tak mohla pokračovať, naopak Fideszu hrozila dezintegrácia a Orbánovi výmena. Všetkých presvedčil, že na dosiahnutie úspechu je nevyhnutný silný líder s rozsiahlymi právomocami. No neuspel a porážka išla za ním. Ale nemalo to trvať dlho, krátko po voľbách si Gyurcsány strelil spektakulárny vlastný gól.

Triumfálna jazda

Nahrávka z májového kongresu v Balatonőszöd sa na verejnosť dostala 17. septembra 2006, keď ju odvysielalo Magyar Rádió. Vo vulgárnom prejave sa Gyurcsány snažil poslancov nabudiť k reformám. Priznal, že uplynulé štyri roky nerobili nič, všetko „skurvili“ a voľby vyhrali len preto, že o situácii v krajine „klamali ráno, večer aj v noci“ a len „božej prozreteľnosti, peniazom zo svetového hospodárstva a stovkám trikov vďačíme za to, že sme to prežili“.

Demonštrácie vypukli okamžite, nahrávka bola zverejnená popoludní a už večer sa zišlo niekoľko tisícok demonštrantov. Na druhý deň ich bolo už viac ako 40-tisíc a niektorí sa pokúsili dostať sa do budovy štátnej televízie. Polícia proti nim tvrdo zakročila. Tento zásah a následné Gyurcsányovo vyjadrenie, že o rezignácii rozmýšľal asi tri minúty, viedli ku krvavej noci na 19. septembra, keď sa demonštrantom naozaj podarilo do televízie preniknúť a prerušili vysielanie. Polícia musela povolať posily, aby sa do zabarikádovanej budovy dostala. V uliciach horeli autá, sanitky rozviezli do nemocníc stovky zranených demonštrantov aj policajtov.

Intenzívne demonštrácie vydržali ešte týždeň, potom ich sila opadla, ale cyklicky sa opakovali až do konca volebného obdobia. Veľmi divoké boli na 50. výročie povstania, demonštranti pri parlamente prerazili zátarasy, sami zablokovali priľahlú ulicu ukradnutým autobusom, odkiaľ na policajtov hádzali fľaše a kamene. Polícia odpovedala vodnými delami, z ktorých na demonštrantov striekala modrú a zelenú tekutinu, slzný plyn a došlo aj na gumové projektily.

Demonštrácie proti socialistickej vláde z jesene 2006. Radikálna časť demonštrantov zaútočila na hlavný vchod maďarskej štátnej televízie. Foto – TASR/AP

Proti návštevníkom Orbánovho prejavu sa polícia rozbehla na koňoch a niektorých ľudí zbila obuškami. V nemocnici skončil s rozbitou hlavou a zlomenou rukou aj poslanec Fideszu Máriusz Révész. Demonštranti ukradli niekoľko vozidiel vrátane obrneného a spojazdnili sovietsky tank T-34, ktorým sa rozbehli proti ťažkoodencom.

Gyurcsány odmietal vyvodiť osobnú zodpovednosť a, naopak, stupňoval svoju aroganciu, Fidesz sa bál postaviť do čela zvrhávajúcich sa protestov a hral úlohu tichého beneficienta ľudového hnevu. Ľavica reagovala obviňovaním Fideszu, že môže za nepokoje a rozbité mesto, Fidesz po nesplnení svojho ultimáta na odstúpenie, ktoré bolo len politickou hrou, začal premiéra úplne ignorovať – pri jeho prejavoch poslanci odchádzali zo sály.

V komunálnych voľbách na jeseň 2006 získal Fidesz už 53 percent hlasov, ale ani to Gyurcsánya nedonútilo odstúpiť. Bolo to „vonku“ a jeho vláde neostávalo nič iné len sa pokúsiť o reformy.

Hospodárska kríza a pád socialistov

Nasledujúce roky preto boli v znamení úsporných opatrení a škrtov, zvyšovania daní a zavádzania poplatkov. Fidesz vláde nič neuľahčoval a v roku 2008 vyvolal úspešné referendum o reforme zdravotníctva, ktorá zavádzala platby u lekára a v nemocnici. Socialisti sa snažili referendu všemožne zabrániť, ale výsledky boli pre nich katastrofálne: proti politike vlády sa vyslovilo viac ako 80 percent hlasujúcich. Krátko nato v snahe o záchranu vlastnej strany kabinet opustili liberáli, naďalej však v parlamente podporovali menšinovú vládu socialistov.

V tom čase už naplno prepukla svetová hospodárska kríza a pre Maďarsko nastal okamih pravdy.

Krajina bola na pokraji štátneho bankrotu, vinou prepadajúceho sa forintu desaťtisíce rodín nezvládali splácať pôžičky v cudzích menách, rástla nezamestnanosť, množili sa bankové lúpeže, stúpala drobná kriminalita, najmä medzi najchudobnejšími Rómami. Za ochrancu majority sa namiesto nefunkčnej polície vyhlásili radikálni chuligáni z Jobbiku, ktorému sa čoraz lepšie darilo aj v prieskumoch verejnej mienky. Došlo aj k niekoľkým rasovo motivovaným vraždám Rómov.

V tejto situácii v marci 2009 Gyurcsány konečne rezignoval a nahradil ho dovtedajší minister rozvoja a hospodárstva Gordon Bajnai. Okrem Bajnaia žiadny z možných kandidátov o funkciu premiéra nestál. Sám Bajnai vyhlásil, že funkciu prijal preto, že nemá žiadne politické ambície. Jeho jediným cieľom bolo stabilizovať ekonomiku aj za cenu veľkých bolestí a doviesť krajinu k riadnym voľbám.

Orbán, ktorý bol roky zvyknutý jazdiť po celej krajine a každý deň absolvovať aj niekoľko mítingov, nemusel robiť nič. Ľudia boli dostatočne motivovaní, stačilo vytvárať kanály, ktorými by svoj hnev ventilovali, aby Jobbik nedokázal presvedčiť voličov, že za ich problémy môžu Rómovia a Židia. Heslo bolo jednoduché a veľavravné: „elég!“ – dosť.

Dlho pred voľbami bolo jasné, že Fidesz (tentoraz vo volebnej koalícii s KDNP, ktorá nahradila „nespoľahlivé“ MDF) vyhrá a bude vládnuť sám. Zostávala len otázka, či získa ústavnú väčšinu. Orbán sľuboval kompletnú rekonštrukciu krajiny, obnovenie práva a poriadku, vytvorenie milióna pracovných miest a predovšetkým obnovenie národnej hrdosti. S Orbánom ako budúcim premiérom dopredu počítalo Maďarsko aj Európa.

Výsledok pripomínal knockout, Fidesz získal 68 percent mandátov a bezprecedentnú moc. Socialisti skončili s veľkým odstupom druhí a na chrbát im dýchal Jobbik. Poslednou stranou, ktorá sa tesne dostala do parlamentu, boli antiglobalistickí Zelení (LMP). Dávni ideoví nepriatelia MDF a SZDSZ vytvorili spoločnú kandidátku, ale aj tak bol ich výsledok fatálny: menej ako 3 percentá.

Inzercia

Bol to koniec jednej éry, faktický zánik hybných síl maďarskej transformácie. Z tradičných strán zostali len Fidesz a MSZP.

Zmena celej spoločnosti

Pred voľbami Orbán hlásal „malé víťazstvo, malé zmeny – veľké víťazstvo, veľké zmeny“. Napriek tomu ich expresné tempo zaskočilo doma aj v zahraničí. Orbán sa netajil zámerom konzervatívnej revolúcie, ktorá mala obsiahnuť všetky oblasti života.

Podľa svojho životopisca Igora Jankeho chcel, aby zmeny boli čo najhlbšie a ťažko zvrátiteľné. Celý rad jeho krokov, systémového aj symbolického charakteru, išiel priamo proti nepísanému európskemu konsenzu. Rýchlo bola pripravená nová ústava, do ktorej sa vrátil Boh a príliš zidealizovaný obraz národa. Objavil sa aj odkaz na rok 1956, ostré odsúdenie komunizmu a jeho politických dedičov, deklarácia manželstva ako zväzku muža a ženy a iné.

Maďarská republika sa premenovala na Maďarsko – ústavné zriadenie sa nezmenilo, ale podľa názoru pravice republika nepriniesla Maďarsku nič dobré, preto nie je dôvod sa k nej hlásiť.

Zo symbolických zmien stojí za zmienku aj prvá prijatá novým parlamentom – vyhlásenie 4. júna, dňa Trianonskej dohody, za Deň národnej súdržnosti.

Symbolický presah – hoci rovnako aj systémový a zahraničnopolitický – mal tiež zákon, ktorý umožnil Maďarom zo susedných krajín získať maďarské občianstvo. O tejto otázke sa už v roku 2004 konalo referendum, pre nízku účasť neplatné, v ktorom Fidesz podporoval možnosť „áno“, kým Gyurcsányova vláda sa postavila ostro proti.

Priazeň zahraničných Maďarov, z ktorých občianstvo, a teda aj volebné právo získalo do dnešných dní viac ako milión ľudí, už ľavica nikdy nezískala. Vláda aktívne vystupuje na ich obranu a na budove parlamentu v Budapešti veje vedľa maďarskej vlajky zástava rumunských Sikulov, maďarizovanej komunity neznámeho etnického pôvodu, ktorá sa v Rumunsku usiluje o autonómiu.

Orbán a médiá

Víťazstvo Fideszu sa výrazne odrazilo na podobe verejnoprávnych médií, odkiaľ boli – rovnako ako v roku 2002 – vyhodení novinári spojení s predošlou politickou garnitúrou, ale aj mnohí ďalší, ktorí neprejavovali dostatočnú ochotu poslúchať garnitúru novú.

Je však otázkou, či sa dá o maďarských štátnych médiách vôbec hovoriť ako o verejnoprávnych, pretože práve socialistická vláda zrušila koncesionársky poplatok. Televízia sa tak stala príliš závislá od štátnej reklamy, teda aj od politickej moci, ktorá ju prerozdeľuje. Čoraz väčšia miera podriadenosti štátnej televízie a rádia vládnej strane po roku 2010 naďalej oslabovala ich postavenie na trhu a dnes má hlavný spravodajský kanál M1 len zhruba trojpercentný podiel na sledovanosti.

Voči mediálnemu konglomerátu Fideszu, ktorý sa po víťazstve vo voľbách ešte rozšíril o populárnu komerčnú televíziu TV2 alebo spravodajský web Origo, zostali najsledovanejšie komerčné televízie RTL klub s nemeckým vlastníkom, politický kanál ATV s maďarskými vlastníkmi, denník Népszava doteraz spätý s ľavicou, najčítanejší týždenník HVG alebo rozhlasová stanica Klubrádió.

Vláde sa podarilo prevziať najmä regionálnu tlač, ale aj tak nie je problém obklopiť sa médiami s opozičným zameraním. Tie zas voči vládnym médiám úplne dominujú na internete – najčítanejším spravodajským webom bol donedávna Index.hu so šiestimi miliónmi používateľov mesačne (pre porovnanie, najčítanejší tlačený denník Népszava má predaj okolo 20-tisíc kusov). Po odchode väčšiny redakcie v júli 2020 nie je jasné, kam sa bude ďalej vyvíjať; úlohu Indexu však môže prevziať druhý najčítanejší spravodajský web s opozičnou orientáciou 24.hu. No redakcia Indexu už oznámila spustenie nového projektu Telex.hu.

Charakteristická pre maďarskú mediálnu scénu je popri názorovej binarite aj absencia vzájomnej solidarity. V roku 2015 sa s Orbánom v zlom rozišiel oligarcha a mediálny magnát Simicska a náhle otočil celý svoj konglomerát proti Fideszu. Redaktorov, ktorí na túto zmenu neboli ochotní zo dňa na deň pristúpiť, vyhodili.

V kultúrnej sfére alebo vo vzdelávaní vláda svoju dominanciu rozširuje postupne, najmä prostredníctvom personálnych zmien a vytváraním nových „správnych“ inštitúcií, pod ktoré sústreďuje predtým nezávislé organizácie (predovšetkým tie, v ktorých vždy výrazne prevažoval ľavicový a liberálny svetonázor). Pretože v tomto prípade ide viac o spor dvoch angažovaných menšín, pre ktorý sa vžil pojem „kulturharc“ (kultúrny boj), a pretože sa odohráva nepretržite a zapájajú sa doň všetky médiá, je o ňom aj najviac počuť.

Mobilizáciu širokých spoločenských vrstiev však vyvolali skôr z logiky kulturharcu vybočujúce projekty, napríklad nápad zdaniť internet alebo usporiadať v Budapešti olympijské hry. V oboch spomenutých prípadoch vláda nakoniec tlaku ulice ustúpila, čo sa však v prípade „kultúrneho boja“ nestáva.

Neortodoxná ekonomika

Napriek istému pokroku počas Bajnaiovej poloúradníckej vlády najpálčivejším problémom Maďarska zostávala ekonomika. A práve v ekonomickej oblasti sa Orbánov kabinet rozhodol pre neortodoxné metódy. Situáciu dlžníkov s hypotékami v cudzích menách riešil na úkor bánk, ktoré sa museli zariadiť podľa kurzu Maďarskej národnej banky a dokonca spätne kompenzovať klientov. Odmietol ďalšiu pôžičku od MMF, pretože obsahovala podmienku, že Maďarsko sa „vzdá ekonomických experimentov“.

Na koncerny podnikajúce v energetike, telekomunikáciách, bankovníctve, poisťovníctve a veľkoobchode vláda uvalila krízovú daň zo zisku. Z peňazí zo „znárodneného“ druhého piliera dôchodkového systému v hodnote 14 miliárd dolárov nakúpila podiely v strategických podnikoch. V roku 2013 predčasne splatila pôžičku od MMF a v ten istý deň vypovedala maďarskej pobočke fondu nájomnú zmluvu.

Svojou ekonomickou politikou proti sebe Orbánova vláda najskôr zahraničný veľkokapitál, médiá aj politikov popudila, čoskoro sa však potvrdila veľká prispôsobivosť korporátneho sveta. Ten nové pravidlá akceptoval a prispôsobil sa im, až na niekoľko bánk sa nepotvrdili varovné predpovede, že Maďarsko všetky zahraničné spoločnosti opustia alebo tvrdo prenesú záťaž na svojich klientov.

Jedným z veľkých problémov maďarskej ekonomiky bol príliš vysoký počet invalidných dôchodcov a, naopak, málo ľudí platiacich dane. Vláda spustila overovanie žiadostí o predčasný odchod do dôchodku a obmedzila ich v prípade armády a polície. Pre väčšinu populácie zvýšila vek odchodu do dôchodku o tri roky (naopak, v prípade sudcov sa kvôli výmene kádrov dôchodkový vek znížil o osem rokov).

V rámci svoje vízie „spoločnosti založenej na práci“ vláda skrátila podporu v nezamestnanosti len na tri mesiace a zaviedla systém verejnoprospešných prác. Dĺžka takéhoto pracovného pomeru je maximálne 12 mesiacov s možným predĺžením o pol roka. V roku 2016 v tomto programe pracovalo 223-tisíc Maďarov (41 percent nezamestnaných) – deklarovaným cieľom je udržiavať pracovné návyky a motivovať ľudí k hľadaniu lepšie platenej práce.

Angela Merkelová a Viktor Orbán počas summitu lídrov členských krajín NATO v anglickom Watforde 4. decembra 2019. Foto – TASR/Jakub Kotian

K svojmu sľubu vytvorenia milióna pracovných miest sa vláda aspoň priblížila, v roku 2020 pracovalo o 800-tisíc Maďarov viac ako pred desiatimi rokmi. Zaviedla významné daňové úľavy pre rodiny s deťmi, po odkúpení energetických koncernov mohla znížiť vysoké ceny plynu a elektriny, čo občanom dodnes dôrazne pripomína v pravidelnom vyúčtovaní.

Orbánovej vláde sa podarilo dostať a udržať deficit štátneho rozpočtu pod úrovňou troch percent HDP a celkový dlh Maďarska začal pomaly klesať.

Snahy o diverzifikáciu zahraničného obchodu predovšetkým do Ázie, ktorú Orbán považuje za kontinent budúcnosti (vo svojom slávnom prejave o liberalizme z roku 2014 označil za príklad úspešných krajín Singapur, Čínu, Indiu, Rusko či Turecko), boli vyjadrené aj v symbolickej rovine premenovaním ministerstva zahraničných vecí na ministerstvo zahraničného obchodu (a až v druhom rade zahraničných vecí).

Maďarsko od tých čias prejavuje (s výnimkou agendy prenasledovaných kresťanov, pre ktorých zriadilo samostatný úrad) minimálny záujem o otázky ľudských práv a v jeho zahraničnej politike dominuje tvrdý realizmus.

Politika „východného otvorenia“ priniesla kritizované kroky, napríklad zmluvu o dostavbe jadrovej elektrárne Paks s Ruskom. Zaujímavosťou však je, že v roku 2019 nebolo po prvýkrát najväčším zahraničným investorom v Maďarsku Nemecko, ale Južná Kórea.

Samostatnou kapitolou je nadviazanie vzťahov s „turkotatárskymi príbuznými“ či na európske pomery netradične vrúcny vzťah s izraelskými vládami Benjamina Netanjahua.

Kontroverzným rozmerom neortodoxnej ekonomiky je vytváranie takzvanej „vlasteneckej národnej buržoázie“ ako kontrapunktu voči zahraničnému kapitálu a „červeným barónom“. Problémom je, že príslušníci novej buržoázie vo viac ako výraznej miere vykazujú priateľské alebo príbuzenské väzby na vládnych politikov a systému prerozdeľovania verejných zákaziek vládne silná politizácia a systémová korupcia.

Postavenie štátu a kapitálu je opačné, ako je známe z Českej republiky. Kapitál nelobuje a neovplyvňuje politikov, naopak, je voči nim v podriadenej pozícii.

V roku 2009 hovoril Orbán o tom, že v nasledujúcich rokoch nahradí „duálny silový priestor centrálnym“. Inak povedané, namiesto dovtedajšieho súmerného systému dvoch veľkých strán bude vládnuť jedna strana, ktorá „dokáže artikulovať veci národného záujmu“.

Išlo vtedy skôr o konštatovanie ako vyhrážku – bolo už jasné, že socialistov voliči vytrestajú, a iná podobne veľká a populárna strana ako Fidesz v Maďarsku neexistovala.

Nasledovali zmeny, ktoré sa v princípe páčili všetkým okrem priamo zasiahnutých, ale v praxi znamenali ešte väčšiu koncentráciu moci: počet ministerstiev sa znížil na osem vrátane superministerstva ľudských zdrojov. Zároveň narástol vplyv úradu premiéra. Minister riadiaci úrad vlády je momentálne de facto druhým mužom v štáte a počet poslancov v jednokomorovom parlamente klesol z 386 na 199.

S tým súvisel aj nový volebný systém, ktorý zrušil druhé kolo volieb, upravili sa hranice volebných obvodov a posilnili sa prvky väčšinového volebného systému: 106 poslancov je volených v jednomandátových obvodoch, zvyšok je výsledkom celoštátneho hlasovania za kandidátne listiny. Išlo o ideálne usporiadanie pre scenár fragmentovanej opozície, ktorá nie je schopná dohody.

Nebudeme kolónia

Nepriazni zahraničia musela konzervatívna vláda čeliť od začiatku. Keď v januári 2011 Maďarsko preberalo predsedníctvo v Európskej únii, na Orbána už v Bruseli čakal piskot ľavicových europoslancov, ktorých znepokojil návrh novej ústavy či práve schválený zákon o médiách.

Prvá debata s témou stavu demokracie v Maďarsku sa na pôde Európskeho parlamentu v Štrasburgu odohrala už na začiatku roka 2012. Orbán vtedy prijal pozvanie a vystúpil s prejavom, ktorého adresátom boli očividne Maďari a nie europoslanci.

Na druhý deň sa v Budapešti konala veľká, státisícová demonštrácia na podporu vlády pod heslom „Nebudeme kolónia“. Takéto výjavy sa potom rok čo rok opakovali. Orbán si zvykol využívať pôdu europarlamentu a ideologicky motivovanú kritiku vo svoj vlastný prospech.

Presvedčenie, že západné elity vždy uprednostňovali postkomunistické vlády, ktoré nedbali na národné záujmy a slúžili medzinárodnému kapitálu, pričom Maďarsko zruinovali, bolo (a je) medzi maďarskými pravicovými voličmi všeobecné; na popularite vládnej strany, ktorá v prvých dvoch rokoch pomerne prudko klesla, sa tak viac odrážala domáca situácia.

Hoci sa vláda snažila nepokračovať cestou úspor (austerity), niektoré z Bajnaiových opatrení jednoducho musela ponechať v platnosti, základná sadzba DPH je dodnes v Maďarsku rekordne vysoká (27 percent) a útok na súkromné dôchodky vyvolal medzi obyvateľmi nepokoj. Celková situácia sa začala zreteľnejšie stabilizovať až v roku 2013. Vláda navyše za prvé dva roky vychrlila obrovské množstvo zákonov, najmä formou poslaneckých návrhov, čím vyvolala chaos, pretože mnohé z nich musela následne opravovať alebo rovno rušiť.

Nasledoval trápny škandál prezidenta Pála Schmitta, ktorý musel odstúpiť, pretože sa ukázalo, že veľkú časť svojej dizertačnej práce odpísal. Nakoniec sa však všetko „usadilo“, strašenie liberálov krachom sa nenaplnilo a Maďarsko si svoju neortodoxnú cestu obhájilo.

Hospodárstvo začalo rásť, vláda získala priestor aj na plnenie svojho pozitívneho sociálneho programu a Fidesz si v roku 2014 udržal tesnú ústavnú väčšinu 133 hlasov. Základom triumfu Fideszu bolo veľké víťazstvo v jednomandátových obvodoch, kde porazil ľavicovú koalíciu zdrvujúcim pomerom 9 : 1. Na celoštátnej kandidátke úspešný Jobbik čakal osud UKIP v britských voľbách – v jednomandátových obvodoch nezískal ani poslanca, rovnako dopadlo zelené LMP.

Až prišla utečenecká kríza

Krátko po voľbách však vláda urobila niekoľko chýb: nové zdanenie internetu vyhnalo do ulíc aj pasívnych Maďarov, najmä mladých, a v tlači sa začal prepierať Orbánov rozchod so Simicskom, ktorý Orbána verejne označil veľmi vulgárnym výrazom. Jeho výlev je dodnes jedným z najpopulárnejších hesiel opozície, ktorá okamžite zabudla, že nikto v Maďarsku neurobil pre „Orbánov režim“ za tri desaťročia viac ako práve Simicska. (Podľa jedného zo zakladateľov strany a prominentného provládneho novinára Zsolta Bayera by „bez Simicsku Fidesz po roku 1994 prestal existovať“.)

Ako nová zmena do Simicskových médií nastúpili novinári z opozičnej tlače a tí začali odhaľovať rôzne vládne prešľapy a korupciu; teda konkrétne to, kto profituje zo štátnych zákaziek po tom, čo bol od nich odstrihnutý samotný Simicska.

Mediálne impérium Fideszu sa výrazne scvrklo a strana dokonca prehrala doplňovacie voľby a stratila ústavnú väčšinu. Simicska sa začal Orbánovi vyhrážať, že prezradí ich „spoločné tajomstvá“.

Ibaže vo chvíli, keď popularita Fideszu začala klesať a Orbán sa po rozchode so Simicskom (ktorý musel byť preňho bolestivý aj osobne, keďže boli kamarátmi od gymnaziálnych čias) nachádzal v defenzíve, udrela s plnou silou migračná kríza.

Maďarsko sa nachádzalo na balkánskej trase a podľa vládnych štatistík jeho hranice v letných mesiacoch v roku 2015 nelegálne prekročilo viac ako 400-tisíc ľudí.

Prakticky nikto z nich nemal v pláne v Maďarsku zostať a požiadať tam o azyl. Smerovali do bohatých západných krajín, najmä do Nemecka, ktoré z vlastných morálnych a ekonomických pohnútok uprednostnilo humanitu a pomoc ľuďom v núdzi. Orbánova vláda sa za to, že trvala na dodržiavaní pravidiel, stretla s búrkou nevôle západného intelektuálneho sveta, liberálnych politikov a médií, obvineniami z fašizmu, vyhrážkami (napríklad vylúčením z EÚ), s účelových skresľovaním reality – známe sú v Maďarsku napríklad zábery, na ktorých utečenec sotil svoju ženu a dieťa do koľajiska. Policajt, ktorý sa im snažil pomôcť, bol v západných médiách prezentovaný ako ten, pred kým sa rodina nešťastne chúli na zemi.

Orbánov tvrdý a pragmatický prístup – ktorý sa navyše počas nasledujúcich piatich rokov stane tichým únijným konsenzom – mu vyniesol upevnenie pozície na domácej politickej scéne, kde sa v horúcich mesiacoch roku 2015 stretával s výraznou podporou (a zvykol si na ňu), ale okrem toho – práve vďaka zdrvujúcej kritike zo zahraničia – umožnil Maďarsku začať hrať na celoeurópskej scéne úlohu absolútne nezodpovedajúcu geopolitickej a ekonomickej sile krajiny.

Orbán správne vycítil, že na masovej migrácii, ktorá v západných krajinách trvá prinajmenšom od 60. rokov minulého storočia, nikdy neexistoval žiaden celospoločenský konsenzus. Politici sa k tomuto problému celé desaťročia stavali rovnako pasívne ako v roku 2015, mlčanie más bolo vynútené sociálnopolitickým tlakom, z migrácie sa na Západe stala téma, o ktorej sa už nedá normálne diskutovať.

Diváci BBC museli byť v šoku, keď minister zahraničia Péter Szijjártó s kamennou tvárou rozprával viditeľne rozzúrenej moderátorke, že Maďarsko si aj naďalej praje zostať kultúrne homogénnou krajinou a osobuje si právo rozhodnúť sa tak rovnako suverénne, ako sa Británia kedysi rozhodla, že sa stane multikultúrnou spoločnosťou.

Orbán zdvihol zástavu odporu a Maďarsko naprieč Európou získalo mnoho odporcov, ale aj mnoho sympatizantov; stalo sa akýmsi druhým Izraelom – krajinou, na ktorú má každý svoj názor, zvyčajne podľa toho, kde sa nachádza na politickom spektre.

Doma, v Maďarsku, sa migrácia stala témou absolútnou, postupne do nej pribudol aj americký finančník maďarského pôvodu George Soros. Politicky to dávalo zmysel; opozícia bola príliš slabá, rozbitá a topiaca sa vo vlastných problémoch a nemohla byť dôstojným protivníkom. K migrácii nebola schopná zaujať jasné stanovisko, skôr lavírovala pred vyhraneným názorom voličov.

Soros je nepochybne ideologický protipól maďarskej vlády, otvorene financuje politické aktivity v súlade so svojím videním sveta, v ktorom je podľa jeho vlastného vyjadrenia pre Bloomberg „záujmom utečenec a hranica prekážkou“.

K Maďarsku má Soros dodnes silné väzby, práve sem umiestnil svoju univerzitu a snažil sa zasahovať aj do maďarskej politiky – podľa Jankeho sa okrem iného v roku 1994 pokúsil presvedčiť zástupcov Fideszu, aby šli do koalície socialistov s liberálmi, ktorú podporoval, na rozdiel od MDF, ktorú zas podozrieval z nacionalizmu.

S kampaňou na tému „migrácia a Soros“ zopakoval Fidesz v roku 2018 „kétharmad“, teda dvojtretinové víťazstvo a zisk ústavnej väčšiny. Volebná účasť bola na maďarské pomery veľmi vysoká, takmer 70 percent.

Opozícia po ôsmich rokoch nedokázala vyprodukovať stranu, ktorá by Fideszu vedela konkurovať ako kedysi MSZP ani (pre mnohé osobné animozity a programové rozdiely) vytvoriť účelové spojenectvo aspoň pre voľby v jednomandátových obvodoch. Snažila sa poukazovať na systémovú korupciu a Fidesz poraziť sociálnymi sľubmi „všetko všetkým“.

V Maďarsku je vo všeobecnosti nápadná absencia politickej strany, ktorá by, naopak, presadzovala zoštíhlenie štátu a ekonomiku voľného trhu. Na druhom mieste skončil Jobbik, vystupujúci ako stredopravicová strana, za ním tri ďalšie ľavicové strany.

Fidesz tak dokonal „hattrick“ a do roku 2022 môže rozvíjať svoju víziu neliberálnej demokracie bez akýchkoľvek prekážok.

Na nasledujúce roky ohlásil najmä programový boj proti demografickému úpadku, ktorému Maďarsko čelí už od 70. rokov minulého storočia. Rekordne nízku pôrodnosť malo Maďarsko v roku 2011, keď na jednu ženu pripadlo iba 1,23 dieťaťa. Propopulačnou politikou sa vláde podarilo toto číslo zvýšiť na zhruba 1,6. Po daňových úľavách vláda ponúka výhodné pôžičky na bývanie rodinám, ktoré budú mať aspoň tri deti, pomoc s nákupom sedemmiestneho auta či úplné odpustenie daní ženám so štyrmi deťmi.

Na rodinnú politiku dáva aktuálne Maďarsko rekordných 5 percent HDP a ľudia v strednom veku boli v roku 2018 najväčšou voličskou skupinou Fideszu.

Pokračuje centralizácia ďalších oblastí verejného života, akademickej a kultúrnej sféry. Protesty majú skôr skromnú intenzitu a jednorazové témy. Podľa rozsiahleho prieskumu think tanku Policy solution z roku 2020 považuje 57 percent Maďarov za najväčšie plus desaťročia vlády Fideszu podporu rodín, 45 percent obranu pred migráciou a 35 percent znižovanie cien energií.

Zo všetkých troch oblastí urobila vláda svoje vlajkové témy. Pri pohľade na negatíva, 56 percent kritizuje zlý stav zdravotníctva, pre 34 percent je problémom príliš veľká nerovnosť a 31 percent zlé zaobchádzanie so zamestnancami. Iba 11 percent medzi troma najväčšími problémami uviedlo tvrdenie, že „v Maďarsku už nie je demokracia“.

Na jeseň 2019 Fidesz zaznamenal citeľné straty v komunálnych voľbách, v ktorých opozícia po prvýkrát spolupracovala formou spoločných kandidátov. Spoluprácu avizuje aj pre parlamentné voľby v roku 2022, minimálne v 106 jednomandátových obvodoch. Ich spojenectvo však naďalej komplikujú programové a personálne konflikty, prítomnosť Jobbiku na jednej a Ferenca Gyurcsánya na druhej strane. Do augusta 2020 sa rozpadlo už niekoľko komunálnych koalícií, ktoré vznikli po voľbách na jeseň 2019.

Prvá vlna pandémie priniesla Fideszu posilnenie a jeho preferencie v prieskumoch presahovali 50 percent, čo by pre stranu znamenalo najlepší výsledok od roku 2010. A kým sa na medzinárodnej scéne referovalo o koronavírusovej diktatúre v Maďarsku, doma sa Orbánovi podarilo vlákať opozíciu do pasce.

Odmietaním spolupráce sa akoby stavali proti opatreniam na ochranu ľudí a ekonomiky. Diskutovaný núdzový stav sa v Maďarsku formálne skončil ako v jednej z prvých krajín v Európe a Európska komisia posúdila maďarské opatrenia ako zákonné. Ďalšie vlny epidémie však znamenajú veľkú výzvu pre krajinu s dlhodobo podfinancovaným zdravotníctvom a zraniteľným hospodárstvom.

Epilóg

Viktor Orbán 30. novembra 2020 prekonal 130 rokov starý rekord Kálmána Tiszu a stal sa historicky najdlhšie úradujúcim predsedom vlády Maďarska.

V decembri sa celá parlamentná opozícia (a mimoparlamentné liberálne hnutie Momentum) rozhodla pre najužšiu možnú formu spolupráce pre voľby 2022. V primárkach vyberú spoločných kandidátov do 106 jednomandátových obvodov a zostavia spoločnú kandidátku so spoločným kandidátom na premiéra.

Podľa prieskumov je to jediná šanca, ako poraziť Fidesz, ktorý má stabilnú podporu 45 až 50 percent. Samostatne najsilnejšou stranou je Demokratická koalícia Ferenca Gyurcsánya s preferenciami okolo 15 percent a jeho manželka Klára Dobrev je jednou z možných kandidátok na premiérsku funkciu.

Osobnosti, ktoré volebnej koalícii s „gyurcsányovcami“ alebo, naopak, s Jobbikom bránili, už napospol z politiky odišli.

 

Text vyšiel pôvodne v rámci štúdie autorky Poľsko a Maďarsko: Cesta od liberalizmu ako publikácia think tanku New Direction – The Foundation for European Reform.

Odporúčame