Rozhovor s neurológom Vladimírom Nosáľom o tom, ako koronavírus napáda nervovú sústavu a aké zmeny v nej spôsobuje.
Rozhovor s neurológom Vladimírom Nosáľom o tom, ako koronavírus napáda nervovú sústavu a aké zmeny v nej spôsobuje.
Podľa štúdií sa so stratou čuchu či chuti stretla približne polovica tých, ktorá ochorenie Covid-19 prekonala. Iným postcovidovým ťažkostiam však čelí viac ako štvrtina pacientov. Medzi ne patria aj bolesti hlavy, nespavosť, dlhotrvajúca únava, strata koncentrácie, zahmlené myslenie či zmena nálad.
Z čoho pramenia neurologické problémy pri ochorení Covid-19, ako súvisia so psychikou a jej výkonnosťou? Koľko trvá čuchu, kým sa zregeneruje, a ako vlastne koronavírus preniká do nervového systému? V rozhovore na otázky odpovedá neurológ Vladimír Nosáľ, ktorý pôsobí ako docent a zástupca prednostu pre pedagogickú činnosť na Neurologickej klinike v Univerzitnej nemocnici v Martine.
Vyučuje tiež na Jesseniovej lekárskej fakulte a je predsedom výboru sekcie pre cerebrovaskulárne ochorenia Slovenskej neurologickej spoločnosti. Pandémii koronavírusu sa venuje aj ako nadšenec po dátovej stránke. Stav v nemocniciach z dostupných dát aktualizuje na covidsk.sk.
K neurológom prichádza široké spektrum pacientov v spojitosti s covidovou infekciou. Sú to pacienti s akútnymi ochoreniami, ako napríklad cievne mozgové príhody, syndrómom Guillain-Barré, bolesti hlavy, ale aj long-covidové príznaky. Našťastie, tých posledne spomenutých pacientov nie je v našej nemocnici ani v mojej ambulancii zatiaľ výrazne veľa. Je však pravda, že hlavný nápor ešte len očakávame. Množstvo ľudí nie je o dlhodobých príznakoch ochorenia Covid-19 dostatočne informovaných a až vtedy, keď pochopia, že treba lekársky zásah, začnú vyhľadávať pomoc. Zatiaľ skôr majú postoj, že to tak má byť. Medzi tieto príznaky patrí aj únavový syndróm.
Je to pravdepodobné. Niektorí sa na príznaky po prekonaní priamo nezameriavajú, pretože ich nespájajú s prekonaním ochorenia. Príznaky ako únava alebo depresia sa často objavujú postupne a nenápadne, a tak môže trvať dlhšiu dobu, hoci aj niekoľko mesiacov, kým si ich pacienti začnú uvedomovať a chápať, že sa s nimi deje niečo neprirodzené.
Nie, pacientov nie je veľa. Ide najviac o desiatky ľudí. Druhá vec sú však akútne mozgové cievne príhody. Začíname pociťovať ich nárast aj v porovnaní s ostatnými rokmi. Nemáme to presne štatisticky zrátané, ale prvá štvrtina roka bola pomerne búrlivá a mám pocit, že najmä krvácaní do mozgu bolo príliš veľa.
Nemusí to byť spojené priamo s covidom, ale aj s tým, že mnoho ľudí malo v tomto období odloženú zdravotnú starostlivosť. Myslím, že práve toto je obrovský problém, ktorý nás čaká. Pre covid sa preventívne prehliadky a množstvo rutinných vyšetrení preložilo na neskôr. Pacienti môžu mať neliečený vysoký krvný tlak a mnoho ďalších rizikových faktorov. Môžeme tak očakávať vzostup ochorení, ktoré sú spojené s týmito rizikovými faktormi.
Napríklad kardiológovia môžu očakávať zvýšený výskyt infarktu myokardu či nárast iných kardiovaskulárnych ochorení. Osobne, žiaľ, očakávam aj nárast onkologických ochorení. Problematiku covidu a jeho vplyvu na zdravotný systém treba tak rozdeliť na priamy vplyv ochorenia a nepriamy, spôsobený tým, že sa zredukovala dostupnosť zdravotnej starostlivosti.
Samozrejme. Na jar 2020 sme redukovali počet vyšetrení. Všetci sme boli vyľakaní a nevedeli sme, čo príde. Teraz fungujeme v ľahko redukovanom režime, ale aj v nemocniciach sú všetky plánované príjmy naďalej zrušené a fungujú len akútne. Toto bude mať za následok zvýšený nápor na zdravotný systém už v blízkej budúcnosti.
Táto správa vyšla nedávno a bol by som opatrný, kým by som sa o túto štúdiu oprel. Preštudoval som si ju a ide o analýzu záznamov z poisťovní zo Spojených štátov. Nejde o štúdiu, kde by išlo o fyzický kontakt pacienta s lekárom. Je to skôr len analýza diagnóz, ktoré eviduje poisťovňa a následne z toho spravili závery.
Depresívne príhody spojené s covidom je na základe tejto metodiky podľa mňa problém detegovať. S čím mám však ešte väčší problém, a prekvapilo ma, že to doteraz nikto nenapadol, je porovnávanie covidového efektu s chrípkou, ako sa deje v tejto štúdii. Mňa by však zaujímalo, kde státisíce pacientov s chrípkou od marca 2020 zobrali, pretože prípadov chrípky sú zaznamenané rekordné minimá.
Z mojej pozície sa mi k tomu ťažko vyjadruje, pretože v ambulancii sme mali zatiaľ len zopár pacientov s únavovým či vyvinutým postcovidovým syndrómom. S ľahkými formami k nám do nemocnice pacienti neprídu. Nestretol som sa ani s tým, že by mi obvodný lekár ako neurológovi do ambulancie na vyšetrenie poslal pacienta s ľahkou alebo stredne ťažkou formou.
Ešte je tu jedno štádium, ktoré je niekde na rozhraní skorej postakútnej fázy a longcovidovej, kedy ide o postihnutie periférneho nervového systému v zmysle autoimunitnej reakcie, ktorá sa volá Guillain–Barrého syndróm. Ide o ochorenie, ktoré napáda nervové obaly periférnych nervov a spôsobuje ich prechodnú nefunkčnosť.
Ide o pacientov s takzvanou chabou obrnou, čo sa prejavuje zostupnou slabosťou od nôh smerom nahor a prechodne sa pacient nedokáže hýbať. Je celkovo slabý. S týmito pacientmi sa stretávame častejšie, než býva zvykom.
Podľa mňa jednoznačný kľúč neexistuje. Existuje závislosť, že čím viac príznakov, povedzme počas prvého týždňa, pacient má, či už hovoríme o strate čuchu, chuti, bolesti hlavy alebo zápale pľúc, tým vyššia pravdepodobnosť, že bude mať dlhý covid a chronické ťažkosti. Teda dôjde aj k postihnutiu iných systémov. Formy covidu sú rôzne. Suverénne najčastejšia je pľúcna forma, no infekcia nezriedka postihuje aj iné systémy, ako napríklad gastrointestinálny trakt či nervový systém.
Áno, a v akútnej fáze to je aj únava, svalová slabosť či zmätenosť. Toto všetko sú prejavy postihnutia nervového systému. V skorom poinfekčnom štádiu pacienti pociťujú únavu, bolesti hlavy a môžu mať ďalšie spektrum neurologických, ale aj iných prejavov. Vo fáze longcovidu a chronického covidu, čo sú už týždne od začiatku infekcie, neurologické ťažkosti dominujú, či už ide o bolesti hlavy, pretrvávajúcu únavu alebo depresívny syndróm.
Vírus sa môže do nervového systému dostať rôznymi cestami. V súčasnosti poznáme tri základné mechanizmy. Prvou cestou vírusu je čuchový nerv, ktorý je pomerne úzko spojený s dýchacími cestami, konkrétne nosohltanom. Práve tento nerv sa považuje za vstupnú bránu vírusu do mozgu. Je to vysoko pravdepodobné, že sa až do centrálnej nervovej sústavy dostáva tzv. axonálnym transportom, teda prenosom medzi nervovými bunkami.
To je druhý spôsob, keď ide o prestup vírusu cez krvnú stenu. Pokiaľ dôjde k zápalu cievnej steny a táto, za normálnych okolností nepriestupná bariéra, sa stáva priepustnou aj pre vírus, ktorého častice môžu priamo prestúpiť do mozgového tkaniva. Existuje však ešte metóda trójskeho koňa.
Iimunitné bunky, lymfocyty, ktoré priamo v sebe obsahujú vírus. Tieto bunky majú vďaka špecifickým receptorom schopnosť prenikať hematoencefalickou bariérou. Vstúpia nepozorovane do mozgu, kde sa vírus z buniek uvoľní. Domnievam sa však, že vírus samotný ako častica až tak veľa priamej škody v mozgu neurobí.
Sú to dva faktory. Jedným je imunitná odpoveď a druhým sú dôsledky postihnutia pľúc a toxometabolické faktory. Imunitná odpoveď môže byť skorá a neskorá. Vírus je cudzorodá častica, ktorú imunitný systém identifikuje a snaží sa ju eliminovať. V skorej fáze ide o klasický zápal, ktorý priamo poškodzuje postihnuté nervové bunky, podporné tkanivo a cievy. Celá táto zápalová kaskáda môže následne spôsobovať akútne, ale aj dlhodobé prejavy. Oneskorená imunitná odpoveď môže zas spôsobiť dlhodobé zápalové ochorenie mozgu, ako napríklad roztrúsenú sklerózu, v ktorej imunitný systém dlhodobo atakuje nervové štruktúry.
Áno, no pri koronavíruse zohráva úlohu viacero faktorov naraz. Napríklad ťažký zápal pľúc vedie k nedostatku kyslíka v krvi, pričom ako vieme, jedna zo základných vecí, ktoré mozog potrebuje, aby fungoval správne, je kyslík.
Zníženie výkonu či problémy tohto typu môže mať na svedomí aj nedostatok kyslíka. Medzi nepriame mechanizmy však patrí aj zvýšená zrážanlivosť krvi, ktorú Covid-19 spôsobuje. Nemusí to byť hneď pľúcna embólia, ale môže to byť aj vytvorenie zrazeniny v mozgovej tepne a následne vznik infarktu. Pozorujeme však aj zvýšený výskyt trombóz mozgových splavov.
K týmto trombom alebo mikrotrombom môže dochádzať aj na základe lokálnej zápalovej reakcie. Práve vznik lokálnych zápalov je predpokladom k tvorbe takzvaných mikrotrombov. Tie následne vedú k drobným infarktom, ktoré ani nemusia byť viditeľné na CT či MR vyšetrení.
Nie výlučne, ale je pravda, že pacienti môžu mať práve po nich poruchu pozornosti, pamäti, nálady, ľahkú zmenu osobnosti, teda práve toto môže spôsobovať aj určité zmeny vyššej nervovej činnosti.
Osobne sa domnievam, že toto je len menšinová príčina. Nebude to tá hlavná príčina ťažkostí.
Bude to zrejme zápalová reakcia vedúca k poruche funkcie neurónov. Nedokrvenie je len jedna z možností. Osobne skôr ako príčinu preferujem zápalovú imunitnú zložku, ktorá v tomto smere dominuje a dopĺňa ju nepriamy faktor, ktorým je toxická encefalitída. Pri zápale totiž vzniká množstvo odpadových produktov, s ktorými sa mozog musí vysporiadať a sú pre mozog toxické. Toto má za následok prechodné poruchy mozgovej činnosti. Čiže za týmto môže byť aj príčina, prečo sú pacienti v akútnej fáze zmätení, majú „brain fog“ (zahmlené myslenie, pozn. red.) a niektoré ďalšie neurologické prejavy.
Nespavosť je veľmi ťažko uchopiteľný pojem, pretože nespavosť môže mať množstvo príčin od organického poškodenia mozgu, cez ochorenie iných častí tela spôsobujúcich bolesť až po poruchu psychiky. Len málokedy u pacientov, ktorí majú únavové problémy, nájdeme nejaký organický podklad, teda konkrétne poškodené miesto na mozgu.
Od toho to závisí vždy. Keď budete mať poškodené centrum pre hybnosť končatín, tak budete menej hýbať končatinami. Keď budete mať poškodené štruktúry, ktoré sú zodpovedné za pamäť, tak budete zábudlivý. Spektrum postihnutia mozgu vírusmi je veľmi pestré. Až na pár výnimiek, neexistuje špecifická charakteristika, ktorá by bola typická pre konkrétne vírusy. Vo vzťahu ku koronavírusu na presné patomechanizmy budeme ešte musieť dôjsť. Až v priebehu nasledujúcich mesiacov, či skôr rokov, presnejšie spoznáme, aký presný vplyv má tento konkrétny vírus na nervový systém.
Toto je veľmi ťažká otázka, na ktorú si netrúfam jednoznačne odpovedať. Vírus vstupuje všade tam, kde sú na to podmienky a vhodné receptory. Na mieste, kde vstúpi, jeho proteíny môžu spôsobiť imunitnú odpoveď. Tým pádom dochádza k poškodeniu. Či už periférnemu alebo centrálnemu, teda aj mozgu ako prijímateľovi vnemov z čuchového nervu.
Čuchové bunky majú pomerne jednu výhodu, že majú obrat – zanikajú a obnovujú sa – a to v asi 60-dňovom cykle. To by možno aj zodpovedalo tomu, v akej perióde pri covide dochádza k návratu čuchu. Ale z hľadiska mechanizmu vzniku parosmie si to netrúfam presnejšie zanalyzovať.
Často nie, ale nedávno som mal napríklad pacientku, ktorá po covide rozlišovala všetky chute ako sladké. Doteraz som sa s tým nestretol, bola prvá. Ešte aj vodu cítila sladko.
Žiaľ, nedá sa to riešiť, musí to len prejsť. Neexistuje špeciálny liek, ktorý by to dokázal ovplyvniť.
Mechanizmus bude veľmi podobný ako aj pri čuchu. O chuti sa hovorí podstatne menej ako o čuchu. Čuchový nerv je pre nás lákavý, lebo je vstupnou bránou pre viacero infekcií, takže pri ňom sú tie mechanizmy presnejšie preskúmané. Ale aj tu podotýkam, že veľa prác sa opiera o výskum na myšiach. Vedeckých prác, ktoré by detailne ozrejmovali mechanizmus poškodenia týchto zmyslových orgánov u ľudí v spojitosti s covidom, nie je veľa.
Súhlasím, že pri covide sa o psychických problémoch hovorí veľa, sú známe a trúfam si povedať, že budú čoraz častejšie. Domnievam sa však, že je to oveľa komplexnejší problém, pretože to nie je len o samotnej infekcii. Musíme rozlišovať aj takzvanú reaktívnu úzkosť spojenú so strachom z ochorenia, dlhodobým uzavretím, zmenou našej dennej rutiny, vplyvom množstva väčšinou negatívnych správ z médií, od počtu nakazených denne po počet komplikácií, ktoré toto ochorenie spôsobuje. A to všetko na nás vedome i podvedome vplýva.
Samozrejme, že v akútnom štádiu ochorenia začne väčšina z postihnutých bilancovať a premýšľať, čo sa ide s nimi diať. Každý z nás má kontrolku, ktorá mu zasvieti, a záleží už len od neho, ako to spracuje a či ho strach nepohltí. I keď pri tomto mediálnom humbuku je to veľmi náročné. Nehovoriac o tom, že človek trpí aj istou mierou sugescie. Mali by sme sa však snažiť najmä o to, aby ľudia, ktorí majú skutočne psychické ťažkosti, nezostávali s nimi doma. V počiatočnom ľahkom či stredne ťažkom štádiu vieme týmto pacientom veľmi účinne pomôcť.
Úzkostná či depresívna symptomatika je podľa mňa hlavne reaktívnou na danú situáciu. Nemusí priamo súvisieť s tým, že covid postihol mozgové štruktúry. Samozrejme, keďže covid ako taký má ťažký dopad aj na imunitný systém, ovplyvňuje to aj psychiku. Imunita súvisí nielen s celkovou výkonnosťou organizmu, ale aj s jeho psychickou stránkou. O tom je celý únavový syndróm, keď pri nefunkčnom imunitnom systéme je zasiahnuté naše telo i duša.
Encefalitída či zápalová cytokínová búrka, pri ktorej môže dôjsť aj k zápalu mozgového tkaniva a nervových dráh, ale aj tromby či už spomínanú tvorbu toxínov, to všetko môže mať vplyv na psychiku a jej výkonnosť. Spektrum prejavov môže byť od ľahkého podráždenia, po závažné depresívne či delirantné poruchy až halucinácie. V našom odbore vždy úzko spolupracujeme so psychológmi, psychiatrami či psychoterapeutmi. Zatiaľ som sa však s väčším náporom pacientov s postcovidovým syndrómom nestretol.
To je pravda. No v tomto prípade neexistuje špecifická liečba špecificky účinkujúca na covidovú bolesť hlavy, a tak je to skôr o hľadaní toho najoptimálnejšieho lieku, ktorý pacientovi najlepšie zaúčinkuje. Mali by sme sa snažiť symptómy vyhľadávať a ovplyvniť ich najlepším možným spôsobom. To však v medicíne platí pri všetkom.
Na túto otázku sa nedá presne zodpovedať, pretože záleží na množstve faktorov, najmä ako je stupeň závažnosti poškodenia a celkový stav organizmu – pri ťažkej zápalovej reakcii je možné očakávať či už trvalé následky alebo dlhodobý rekonvalescenčný proces a, naopak, pri miernom poškodení dochádza k regenerácii v priebehu niekoľkých dní či týždňov. Ak dôjde v dôsledku covidu k vzniku mozgového infarktu, často sú zmeny trvalé. Obzvlášť vtedy, ak sa nepodarí uzavretá mozgová cieva dostatočne rýchlo spriechodniť.
Zo zatiaľ dostupných údajov v našej krajine sa to presne povedať nedá. Ale z dostupných literárnych zdrojov je to štvrtina až tretina pacientov, ktorá sa stretáva s postcovidovými ťažkosťami. Nemyslím si však, že všetci budú potrebovať lekársku pomoc. Žiadny zdravotný systém by takúto záťaž asi ani neuniesol. Vo zvýšenej miere sa s tými pacientmi však budeme určite stretávať.
Zatiaľ všetko naozaj nasvedčuje tomu, že hospitalizácie klesajú. Deje sa to všade. Čo však rýchlo neklesá, sú pacienti na intenzívnych lôžkach a umelej pľúcnej ventilácii. Títo pacienti budú prepúšťaní pomalšie, čo záťaž nemocníc ešte dlhšie zásadne neodľahčí. Rád by som tak varoval aj pred prílišnou eufóriou. Síce zatiaľ všetky parametre ukazujú, že klesáme, no nad vírusom sme ešte nevyhrali.
Uvoľnenie opatrení je na mieste, ale treba stále myslieť na to, že infekcia tu je. Keď si však všimneme vývoj v ostatných krajinách, čosi podobné zažívali v decembri aj iné krajiny a zrazu sa to prehuplo do kritickej fázy. My sme túto fázu preskočili a utešujeme sa, že sme mali druhú aj tretiu vlnu naraz. Môže to tak byť, ale ešte stále je priestor na to, aby sme mohli spraviť ako spoločnosť zásadnú chybu a počty chorých začali znova rásť.
Nemali by sme ani v tejto fáze prepadnúť spoločenskej eufórii, že vírus odchádza a všetko bude hneď v poriadku. Veď na počiatku bol pravdepodobne tiež iba jediný pacient, ktorý rozšíril infekciu do všetkých krajín sveta. Stupeň imunizácie populácie stále nie je natoľko vysoký, aby sme si mohli povedať, že už sa to tak intenzívne šíriť nebude. V takejto fáze ešte zďaleka nie sme. Preto si pri uvoľňovaní opatrení treba dávať veľký pozor na monitorovanie rýchlosti rastu nových prípadov a presne vyhodnocovať efekt jednotlivých opatrení.
To je veľmi dobrá otázka, no na ňu vám nikto neodpovie, pretože týchto pacientov nikto nesleduje. Máme len nepresný prehľad o počte covidových pacientov a rôznych typoch lôžok, ale nemáme podrobný prehľad o tom, aká je obsadenosť ostatných lôžok v zelenej zóne a kto na nich leží. Tu teda presne odpovedať neviem.
Na druhej strane viem povedať, že mnoho oddelení funguje v obmedzenom režime, a tým pádom majú voľné kapacity, aby takýchto pacientov prijímali, aj keď naozaj väčšina pacientov nie je tak často prekladaná na iné oddelenia, idú najmä domov.
Schopnosť spracovať dáta. Ani nie tak ich zozbierať, pretože zber dát viac-menej funguje. Náš kameň úrazu sú dátové výstupy. Práve to kľúčovým spôsobom dokáže ovplyvniť riadenie celej pandémie. Žiaľbohu, rok nám ubehol, a my sa stále naťahujeme, aké dáta môžeme zverejniť a ktoré sú neverejné, lebo chránime jedincov ochranou ich osobných údajov. Pritom veľa dát môže byť anonymizovaných a okrem toho v situácii, keď celá spoločnosť trpí značným obmedzením ľudských práv, by malo byť aj právo na ochranu osobných údajov podriadené celospoločenským záujmom.
Úrady verejného zdravotníctva nevedia hlavne vyslať signál, že potrebujú pomoc so spracovaním dát. Domnievam sa, že v našom štáte máme množstvo dátových analytikov, ktorí by im aj zadarmo s ich spracovaním pomohli. V celom systéme však vidím chýbajúcu koordináciu medzi dátovými zberateľmi. Hoci Štatistický úrad vie, kde ste zamestnaný, Národné centrum zdravotníckych informácií vie, koľko máte ochorení, kedy ste boli naposledy v nemocnici, či a kedy ste boli očkovaný, a EPIS Úradu verejného zdravotníctva vie, kde ste sa vy aj vaša manželka nakazili, či kedy ste boli naposledy testovaný, tieto inštitúcie medzi sebou nekomunikujú a dáta nepárujú. Je mi veľmi ľúto, keď vidím, aký veľký prospech by z tých dát naša spoločnosť mohla mať.
A najhoršie na tom celom je to, že štát to toleruje. Ak existujú zákony, ktoré v párovaní dát bránia, tak nech ich jednoducho zmenia.
Pomohlo by aj verejné sprístupnenie dát, ktoré by umožnilo verejnú kontrolu chodu týchto organizácií, ale aj opatrení. Keďže ide o štátne organizácie, verejnosť má na takúto kontrolu plné právo. Mnoho dátových expertov by tak mohlo štátnym organizáciám pomôcť s analýzami, obzvlášť v takýchto kritických situáciách, ako je pandémia.
Obávam sa, že nie. Žijeme v 21. storočí a mali by sme byť schopní efektívne využiť všetky informačné zdroje, ktoré máme k dispozícii. Namiesto toho vidíme, že v štatistikách nesedia príjmy do nemocníc s prepustenými a zrazu vám v štatistikách chýbajú pacienti. A to je absurdné. Je najvyšší čas začať robiť veci inak. Za rok sa totiž nezmenilo skoro nič.
Očakával by som, že štát nám ukáže pripravené riešenia a scenáre, ako bude postupovať v prípade, že sa epidémia neskončí, ale prídu ďalšie a ďalšie vlny. Že sa pandémia konečne prestane riadiť v horizonte týždňov. Očakával by som funkčný pandemický informačný systém pre nemocnice, ale aj centrálny systém dispečingu, ktorý určí, do ktorej nemocnice bude môcť byť kriticky chorý pacient transportovaný s ohľadom na voľné kapacity. Očakával by som tiež jednotný zber a kontrolu dát.
V zdravotnom systéme vybudovanie covid špecifickej infraštruktúry, aby v budúcnosti nedošlo k zablokovaniu chodu nemocníc či ambulancií. Práve teraz je čas na intenzívne preškolenie zdravotníckeho personálu. A ako vysokoškolský pedagóg vnímam naliehavú potrebu začať prezenčnú výučbu medikov, zubárov, zdravotných sestier a ošetrovateľov, pretože oni budú určovať kvalitu zdravotnej starostlivosti v budúcnosti, čo bez praktickej stránky výučby považujem za takmer nemožné.