Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
16. apríl 2021

Vyznanie reakcionára

Prečo neznášam zmeny

Prekvapuje ma, ako slovenskí konzervatívci obľubujú inovácie, ktoré často menia veci k horšiemu. V tom ste ako progresívci.

Prečo neznášam zmeny

Ilustračné foto, flickr

Nedávno vypukla v našej malej kuchyni vojna o chlebník. Chlebník stál najskôr na okraji kredenca, tam bol prístupný z dvoch smerov. Neskôr ho žena presunula do stredu kredenca, s tým som sa mlčky zmieril, tam bol tiež pekne prístupný. Nedávno som ho však našiel v zadnom rohu kredenca, tam je prístup v každom prípade zložitý.

Reagoval som, žiaľ, veľmi zle. Rozčúlil som sa a okrem iného som vykríkol: „Neznášam zmeny!“ V tom chrapúnskom vykrikovaní, za ktoré som sa musel o chvíľu pokorne ospravedlniť, bol skrytý celý môj konzervativizmus: Chcem, aby veci boli na svojom mieste. Chcem, aby matky boli ženami a otcovia chlapmi, a chcem, aby ovocie bolo v miske a chlieb v chlebníku. Stále si neviem zvyknúť na nové verzie programov na spracovanie textov, Word 98 bol perfektný, načo vymýšľajú v kuse niečo horšie? Rozlúčka s mojím zlatým mercedesom (bol rovesníkom ženy) mi trvala roky. Na prvý pohľad sa zdá, že lietam ako cestovateľ po svete, v skutočnosti ide o samé návraty. Stačí mi byť dva dni na jednom mieste a už sa zo mňa stáva štamgast. Trpím ako pes, keď sa niekam vrátim a nájdem nejaký svoj pajzel zavretý. Deje sa to, v Osle mi zavreli, v Kišiňove mi zavreli, neustále mi niečo zavrú.

Fakt tie zmeny neznášam.

Vy Slováci ste iní. Dobre sa pamätám na rozhovor, ktorý jeden slovenský časopis pred rokmi viedol s jedným marketérom. Ten tvrdil, že zistil zo svojho výskumu, že Slováci sú „novátori“. Malo to znamenať, že v slovenskej populácii sa vyskytuje nadpriemerne veľká skupina ľudí, ktorí milujú všetko nové z jediného dôvodu, že je to nové. Ja verím, že je to tak. Žena je Slovenka.

Manželka je síce svetonázorovo vo svojich kruhoch s odstupom najhoršia konzerva, odjakživa má však smartfóny, používa navigáciu, nakupuje na internete, kuriéri si u nás podávajú kľučky, dokonca si blokuje nákup v samoobslužných pokladniach. Nič nenávidím viac ako toto, samoobslužná pokladňa je pre mňa červeným súknom. Zakaždým som pripravený vražedne utrúsiť: „Neprišiel som na školenie, chcem u vás len nakupovať.“ Vymyslenú vetu som ešte nikdy nepotreboval, žiadna predavačka ma k tomu ešte neprinútila. Asi na mne vidieť, že som pre progres stratený prípad.

Politický konzervativizmus je na Slovensku rozšíreným javom. O jeho stratégii, úspechoch a líderstve sa môžeme baviť inokedy, no on nepochybne existuje. Môj spôsob kultúrneho konzervativizmu je u vás rozšírený oveľa menej. Poznám u vás popredných konzervatívcov, ktorí si dajú bez váhania vpichnúť experimentálne vakcíny a technické inovácie majú rovnako radi ako progresívci.

Pre Rakúsko, pre nemecky hovoriaci svet a možno aj pre veľkú časť západnej Európy platí presný opak. Žiadna z rakúskych strán o sebe netvrdí, že je konzervatívna, znie to ako obvinenie. „Konzervativizmus“, to je nadávka, ktorú naši novinári používajú na čudných, nečitateľných alebo odsúdeniahodných politikov najmä v zahraničí, napríklad na vášho Zmatkoviča.

Na druhej strane, samoobslužné pokladne u nás nefičia, odmietnutie geneticky modifikovaných potravín je spoločenským konsenzom a digitálne špehovanie – ktorému sa v pandémii otvorila historická šanca, veď by to mohlo poraziť vírus! – sa ukázalo ako nepriechodné. Minimálne v západnej Európe to bolo nepriechodné. Domnievam sa, že ak by bolo na Slovákoch, možno by sme tu nemali rovno čínsku totalitu, ale aspoň taký Taiwan alebo Singapur.

Ako politický konzervatívec som teda v Rakúsku osamotený, ako kultúrny však v tej najlepšej spoločnosti. Už nie raz sa stalo, že predstaviteľ našej kultúrnej elity, keď videl môj biedny, čiernobiely, pre Pakistan vyrobený mobil, vytiahol s triumfálnym úsmevom ešte starší prístroj.

Ten vnútorný rozpor som pochopil v jeden letný večer roku 2018 v jednej burgenlandskej záhrade. Staručký švédofilný intelektuál, vydavateľ časopisu so skromným názvom „Svedomie sveta“, ma pozval na debatu o islame a Európe. Dostal som neúprosného oponenta, ktorý ma prekrikoval svojou obhajobou islamu, ja som sa k slovu ani nedostal.

Inzercia

A viete čo? Až na samotnú debatu som sa v tej záhrade cítil ako ryba vo vode. Hostiteľka a publikum boli postaršie tety, isteže všetky boli voličky Zelených, no organizátor citoval konzervatívne ikony ako Botho Strauss a Nicolás Gómez Dávila a záhrada bola nádherná. Bola malebne zanedbaná, ukrytá za prastarým kamenným múrom, sedeli sme pod storočnými ovocnými stromami a debatovali pri nátierkach a víne. Babky to boli parádne. Zomklo nás, že celá ostatná dedina vyzerala ako po zemetrasení. Všetko staré v dedine je dávno zrovnané, ani jeden dom nebol starší ako 40 rokov.

Takže kultúrny konzervativizmus nie je ani v Rakúsku jediným určujúcim javom. Ide o romantizmus ľavicovo-zelených veľkomešťanov, nič viac. Rakúsky sedliak rozhodne nie je romantikom. On je ten prvý, čo zbúra starú malebnú stodolu, keď mu bude pripadať neužitočná. Poznám to, som z maloroľnícko-robošského rodu. U nás doma sa hovorí odjakživa len v takom štýle: „To musí preč“, „tie okná treba vytrhnúť“, „ten dom môžeš už len zbúrať“. Naši sa tak vyjadrujú aj o mojom rodnom dome. Dom je trošku mladší ako ja, kým si ho rodičia stavali, bývali sme na dedkovom statku. Dedko nám sám stolárčil drevené okná, tie museli, samozrejme, dávno preč. Teraz už aj naši hovoria, že môj rodný dom, hoci celý prešiel rekonštrukciou, už nestojí za veľa.

Mňa tá neúcta k starému zraňuje. Nebudem už nikdy bývať vo svojom rodnom dome, ale inštinktívne chcem, aby zostal stáť na veky vekov. Práve tie škaredé črty – rodičia si na prednej strane ušetrili okná – mám rád. Veď je to rukopis autorov.

O niečo lepšie obstojím v rodine, ktorú som si so slovenskou konzervatívkou založil sám. Na začiatku manželstva ma manželka traumatizovala strašným zvykom – presunula v mojej neprítomnosti nábytok. Teraz to robí čoraz zriedkavejšie. Vidím za tým dve možnosti: Buď nestihne, lebo ma plné ruky so strážením syna. Alebo – aleluja! – s blížiacou sa tridsiatkou sa začínajú prejavovať prvé črty kultúrneho konzervativizmu.

Aj moje deti sú zatiaľ kultúrni konzervatívci. Ešte ani nemajú dva a štyri roky, dovoľte preto, aby som zatiaľ nemyslel na časy so smartfónom. Na synčeka hovorí starosta, že „ten si musí raz nájsť sedliačku,“ lebo sa ide zblázniť, keď vidí traktor. Dcéra je staršia, už trucuje, vymýšľa a z náladovosti presadzuje inovácie, chce napríklad nahá chodiť do škôlky. V kľúčových veciach je však mojou spojenkyňou. Ona fandí vlkom, takže z celej Európy jej prinášam vlčie knihy. Najprv som jej musel tucetkrát čítať „Tri prasiatka“, lebo tam sa vyskytuje vlk, a teraz tucetkrát „Červenú čiapočku“, lebo vlk. Jaj, aká je to krása, dokola čítať to isté!

Takto dúfam, že tým životom preplávam. Vyberám si to najlepšie z dvoch svetov, politický a mediálny konzervativizmus od vás, kultúrny a každodenný od našich. Hádam nejako zostanem pokope.

Inak vo vojne o chlebník sa rysuje moje víťazstvo. Už sa stalo, že prístup k nemu bol úplne nemožný, v ceste stáli kanvica, ananás, napeňovač mlieka, taniere navŕšené na sušenie. Konštatoval som to sucho a neútočne. Žena na to sucho a neútočne odpovedala. Prorokoval som jej, že čoskoro zas chlebník presunie. Viete, čo na to ona? Ona na to už – nič.

Už teraz, keď je chlebník ešte v neprístupnom rohu, užívam si tú predstavu. Bude to konzervatívna revolúcia, ba číre reakcionárstvo. Možnosti presúvania chlebníka na nové miesto sú totiž vyčerpané. Zostane už len návrat na pôvodné miesto.

Odporúčame