Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
13. apríl 2021

Mesto vs dedina

Rodičia túžia po prírode, tínedžerom chýba mesto

Pandémia urobila veľkú zmenu v našich preferenciách. Rodiny potrebujú pre malé deti priestor, opäť odchádzajú vo veľkom na vidiek. 

Rodičia túžia po prírode, tínedžerom chýba mesto

Ilustračné FOTO TASR, koláž Postoj

Život v rušnom meste alebo na pokojnom vidieku. Každý aspoň raz zvažoval tieto dve alternatívy.

Sťahovanie do dedín alebo, naopak, z vidieka do miest prichádzalo doteraz vo vlnách. Ľudí hnala túžba zmeniť kvalitu života, po rušnom dni v práci prísť do pokojnejšieho prostredia. Potom zase naopak, deti povyrástli a rodiny cítili potrebu priblížiť sa mestu kvôli školám či krúžkom.

Súčasná pandémia opäť spôsobila veľký obrat. Aj tí, ktorí predtým tvrdili, že by z mesta odísť nechceli, o tom opäť rozmýšľajú. Najmä rodiny s malými deťmi. Zatvorené medzi panelákovými stenami sa už dusia.

Výhody, ktoré mesto doteraz poskytovalo, zrazu neexistujú. Nedá sa zájsť do divadla či do kina, reštaurácie sú už mesiace zatvorené, detské centrá tiež. Rodičia vidia, že pohľad na deti v panelákoch, ktoré nemajú možnosť aktívne tráviť čas vonku, je niečo neprirodzené. Nikto netuší, ako dlho to bude trvať a či nepríde niečo nové, podobné tomu, čo prežívame.

Petra s manželom zvažovala kúpu domu dlhší čas. Odrádzala ju obava, či si na život na dedine zvykne. Sama sa totiž označuje za mestské dieťa a celých svojich 32 rokov žila v Nitre. Prvú jarnú vlnu pandémie, ktorú so štvorročným synom prežili zatvorení vo svojom dvojizbovom byte, prijali ako posledný impulz pre svoj odchod na vidiek.

Výchova na vidieku je jednoduchšia

Ich dlhšie vyhliadnutý dom bol ešte voľný, a tak sa už v lete sťahovali do 25 kilometrov vzdialenej obce. „Zbytočne som sa obávala, veľmi rýchlo som si zvykla a už by som sa z nášho domčeka do mesta nevracala,“ povedala pre Postoj.

S manželom sa zhodli, že najväčšou motiváciou pre odchod bol ich syn. „Chceli sme mu dopriať pokoj, záhradu, čerstvý vzduch, styk s prírodou,“ hovorí manžel Tomáš. „Žijeme síce vo veľkej dedine, ale na kopci, sme medzi poslednými domami a za nami je už len les,“ dodal.

Keďže je to veľká obec, má všetko, čo rodina s dieťaťom potrebuje – škôlku, školu, poštu, má pomerne dobré autobusové spojenie s mestom a tiež je v nej vlaková zastávka.

Mladá rodina je spokojná. „Ja som si to tu zamilovala. Náš maličký to má teraz super. S malým dieťaťom nie je nič lepšie ako dom,“ pochvaľuje si Petra. „Syn má v záhrade svoj raj, kope loptu, spravili sme mu pieskovisko, v lete tu mal bazén, šmykľavku, hojdačku. Nemusím chodiť na tie nudné prechádzky po zaprášenom meste,“ hovorí.

Pri kúpe či už domu, alebo bytu sú dôležití susedia. Zlý sused dokáže znechutiť aj to najlepšie bývanie. Petra s Tomášom mali šťastie aj v tomto.

„Susedia majú deti približne vo veku nášho synčeka, chodia spolu do škôlky. Keď sme v lete vyšli na ulicu, vždy sme skončili v inom dvore,“ smeje sa Tomáš.

Mnohí po odchode na dedinu sa tešia na záhradku, že si vypestujú vlastnú zeleninu či ovocie. Toto však aj preto, že sú v dome len krátko, u nich zatiaľ nehrozí. Tomáš žartuje, že sú skôr len takí „mestskí hospodári“.

„Záhradu máme len zatrávnenú. Plánujeme aspoň malý skleník pre pár druhov zeleniny a bylinky, ale na susedov sa nechytáme,“ hovorí. Tí sú hospodári v pravom zmysle slova a chovajú sliepky, husi, zajace, ovce, kozy či prasatá. „Kým ľudia z miest chodia na agroturistiku či do mini ZOO, my to máme rovno za plotom. Malý je so zvieratkami veľký kamarát,“ hovorí Petra.

Mnohé rodiny odrádzajú od odchodu na vidiek obavy, že sa z nich stanú taxikári pre deti, keď budú chodiť do školy či na krúžky.

„Myslím si, že v tomto smere je to v meste určite ľahšie. Zatiaľ neviem, aké náročné to bude, keďže máme len škôlkara a nechodí ešte ani na krúžky,“ priznáva. Dodáva však, že vo väčších mestách aj tak rodičia deti rozvážajú a nemajú všetko pri baráku.

Za tú radosť, ktorú vidí na svojom synovi, a hlavne voľnosť, ktorú mu život v dome dáva, to stojí. „Stále sa pýta von, do záhrady, na lúku či pomáhať v záhrade.“

Mladí manželia tvrdia, že všetko je otázka priorít a každý má tie priority inde. „Ak človeku nevadí presúvať sa všade autom, prirátať vždy pár minút navyše, ak niekam musí ísť, a ak nie je vyslovene spoločenský typ, čo my nie sme, tak na dedine vidím oveľa viac pozitív,“ dodáva Petra.

Podľa Petry je výchova dieťaťa na vidieku jednoduchšia. Cíti sa tam bezpečnejšie. Keď bude syn školopovinný, nebude mať strach, že do školy pôjde aj sám. „Myslím, že sa vďaka tomu skôr naučí samostatnosti,“ hovorí. Tým, že na dedine nie je taká anonymita ako v meste, ľudia sa poznajú a udržiavajú kontakt, mladá mama verí, že jej dieťa bude mať aj iný postoj k medziľudským vzťahom. „Verím, že vďaka väčšej spätosti s prírodou si bude aj viac vážiť prostredie,“ dodáva.

Pred pandémiou sme chceli žiť v bytoch

Pandémia skutočne zmenila priority v bývaní a nie je to len dojem. Túto skutočnosť potvrdzuje aj prezident Združenia realitných kancelárií Slovenska Róbert Ondriáš.

„Už na začiatku pandémie v apríli 2020 sme zaznamenali rastúci trend klientov, ktorí prejavili záujem o vidiecke nehnuteľnosti, záhrady, chaty či staršie menšie domy. A tento trend evidujeme stále aj v roku 2021,“ povedal pre Postoj.

Podľa skúseností realitných kancelárií sa ľudia z väčších miest orientujú na kúpu rodinných domov viac ako pred rokom 2020. „Trend sťahovania sa ľudí z miest na vidiek alebo do prímestských satelitov väčších miest sa za posledný rok ešte umocnil,“ dodal.

„Podľa našich štatistík sme od marca 2020 do marca 2021 zaznamenali až 120-percentný nárast vo vyhľadávaní rodinných domov a až 250-percentný nárast vo vyhľadávaní chát v porovnaní s údajmi spred roka, teda od marca 2019,“ dodal pre Postoj prevádzkovateľ realitného portálu ZoznamRealit.sk Marek Šubrt.

Kým do obdobia pandémie kraľovali vo vyhľadávaní byty vo väčších mestách, „rodinné domy, chaty a záhrady sú od začiatku pandémie najvyhľadávanejšími položkami“, doplnil Šubrt.

Úplne inak sa pozerá na život na dedine Dana, ktorá pochádza z obce na strednom Slovensku. Do hlavného mesta prišla študovať, po škole si našla dobrú prácu a už tu zostala. Ako sama tvrdí, nikdy by sa nevrátila ani domov, ani do dediny v blízkom okolí Bratislavy.

„Mňa by na dedinu asi nikto nedostal. Strávila som tam celé detstvo a neviem si predstaviť takto žiť,“ hovorí nekompromisne. Priznáva, že keď bola menšia, bol taký život super, postupom času sa však jej názor menil.

„V tínedžerskom veku som to tam nenávidela. Pre násťročných tam neboli žiadne možnosti. Závidela som ľuďom, čo žili v meste, že sa večer združovali, zašli do kina či len tak šli posedieť do podniku,“ spomína Dana.

Inzercia

„My sme nič také nemali a ako prišiel večer, na ulici nebolo ani nohy. Koho rodičia odviezli do mesta, ten šiel, koho neodviezli, mal smolu, pretože autobusy chodili raz za uhorský rok,“ opisuje svoje tínedžerské časy na dedine.

„Možno teraz je to už iné. Ale z vtedajšieho pohľadu pubertiačky to bola otrava,“ dodáva. Práve pre túto svoju osobnú skúsenosť je presvedčená, že nechce, aby jej 1,5-ročná dcéra vyrastala v podobnom prostredí.

Ešte pred jej príchodom na svet s manželom kúpili byt neďaleko centra Bratislavy a je spokojná, že má všetko na dosah aj pešo. Ako veľké plus vníma hlavne to, že nemusí pre každú maličkosť štartovať auto.

„Tá predstava z rozprávok o vlastnom súkromní a pokoji v prírode je krásna, ale poznám veľmi málo ľudí, ktorí prišli do dediny z mesta a stále to takto vnímajú aj po desiatich rokoch,“ hovorí.

„Práve utečenci z Bratislavy sa začínajú vracať do mesta v čase puberty svojich detí, aby im vedeli zabezpečiť nejaký štandard vzdelania, krúžky a podobne. Dvojročné dieťa má predsa len iné potreby ako dvanásťročné,“ myslí si.

Podľa nej je život v meste lepší nielen pre rodičov, ktorí majú všetko vo väčšej dostupnosti, ale je to lepšie aj pre malé deti a ich výchovu. Naopak, na rodičov žijúcich na dedinách je dosť kritická a vyčíta im, že využívajú viac priestoru na úkor venovaniu sa svojmu dieťaťu.

„V meste trávime ako rodina veľa času spolu. Chodíme na prechádzky, po centre, do parku, dcérke sa aktívne venujeme. Nie je to len o tom, dať dieťa vybehať po záhrade, treba sa mu aj venovať,“ hovorí.

„Nechcem nikoho uraziť, určite sa aj rodičia v domoch venujú deťom, ale myslím si, že to dosť navádza na to, že zavedú dieťa na dvor, nechajú ho tam behať a urobiť si čas pre seba. Vidím to takto robiť rodičov aj tých najmenších detí,“ dodáva.

Dana tvrdí, že nechce nikoho presviedčať a rozumie, že nie každému to vyhovuje tak ako jej. „Niekedy ma len hnevá diktát tejto doby, ktorý hovorí, že keď už príde dieťa, jediné ideálne bývanie je domček na dedine.“

Život na lazoch je pre mladých už extrém

Zatiaľ porovnávame život s deťmi v meste a na vidieku, ktorý je dostupný na pár desiatok minút jazdy autom. Kde sa dá vydýchnuť, spomaliť, ale každé ráno sa opäť vrátiť do práce či do škôl.

Niektorí, unavení z mestského spôsobu života a zo zabehnutých koľají, keď čas strávený v práci ďaleko prevyšuje čas s rodinou, urobia radikálny rez.

Veď si to len spočítajme. Osemhodinový pracovný čas je v súčasnosti už pomaly len fikcia. Mnohí si prácu nosia aj domov. Cesta do práce a z práce nám v mestách trvá čoraz dlhšie. A keďže svoj organizmus nezmeníme a potrebujeme aj spať, so svojimi najbližšími sme zúfalo málo.

A tak niektorí nabrali odvahu, odložili svoje saká, kravaty či kostýmy do skríň a urobili radikálnu zmenu. V túžbe po nekonzumnom spôsobe života odišli na lazy. Asi mediálne najznámejšia koncentrácia takto zmýšľajúcich ľudí je v Záježovej, obci 15 kilometrov od Zvolena.

Prvé aktivity sa tu začali konať v roku 1990, keď si skupina mladých ľudí kúpila dom vo vyľudnenej obci. Sprvu tu nežili natrvalo, konali sa skôr víkendové akcie zamerané na tradičné remeslá a kultúru.

Neskôr sa vytvorila skupinka, ktorá chcela v tomto duchu žiť trvalejšie. Začali tu kupovať domy, zakladať si rodiny. Postupne sa rozrastali, väčšinou to boli ľudia z miest, mladí a vzdelaní. Starousadlíci nechápali, prečo to robia a prichádzajú za životom, z ktorého oni chcú uniknúť.

Postupom času sa tento pôvodný zámer zmenil. V Záježovej v súčasnosti nežijú už len ľudia, ktorí sa chcú vrátiť k starým koreňom a žiť z vlastného hospodárstva. V obci je už mobilný signál, rýchly internet, sú tu síce gazdovia, ale aj remeselníci, umelci, dokonca niektorí sedia pri počítačoch a živia sa ako programátori.

Ich deti však takto žiť nechcú. Obyvatelia lazov priznávajú, že deti zo Záježovej odchádzajú, či už počas štúdia na strednej škole, alebo po dovŕšení dospelosti. Keďže oni pochádzajú z miest, ich deti majú svojich starých rodičov v Bratislave, Košiciach či iných väčších mestách. Chodia k nim a život tam sa im páči.

Počas puberty rebelujú a vyhľadávajú vymoženosti mesta – diskotéky, koncerty. Keď odídu študovať na vysoké školy a nájdu si prácu v mestách, už sa k tomuto životnému štýlu nevracajú.

„Mala som obdobie, keď ma to tu nebavilo. Nechcela som doma pomáhať, netešilo ma, že pestujeme a chováme zvieratá. Chcela som byť radšej v meste. Teraz som s tým už celkom v pohode,“ zdôverila sa v dávnejšom rozhovore o svojom detstve na lazoch Častobrezie vtedy sedemnásťročná Amália. 

Jej rodičia patrili práve k tým obyvateľom Záježovej, ktorí žili v skromných podmienkach na samote a snažili sa svojím hospodárením byť sebestační. Na detstvo má krásne spomienky spojené s hrami vonku na lúkach či blízkom lese, ale aj pomáhaním rodičom. Páčilo sa jej, že ju takto zapájali do svojho života.

Horšie to už vnímala, keď chodila do školy. Ostatné deti ju brali ako čudáčku. Jej najväčším handicapom v očiach spolužiakov bolo, že nemali doma televízor a nepoznala seriály. „Zato sa mi dosť smiali,“ priznáva Amália.

S odstupom času je rada, že televízor nemali. Ako sama tvrdí, vďaka tomu mala viac času na čítanie a premýšľanie. Priznáva však, že v tom čase bola na rodičov nahnevaná, chcela, aby si otec konečne dal kravatu a šiel do normálnej práce a ona do normálnej školy. Jednoducho chcela žiť v meste.

Rodičia nakoniec poľavili zo svojich nárokov a kúpili auto, aby vozili ju a jej sestry do školy či na krúžky. Amálii sa dokonca podarilo dostať sa na prestížnu školu v Nemecku a dokončiť tam stredoškolské vzdelanie.

Na rodičov určite nemá ťažké srdce, že prežila detstvo na lazoch, veľa vecí z toho oceňuje. Ako vidí svoju budúcnosť? „Určite nie priamo v meste, ale nechcela by som ani žiť úplne rovnako ako moji rodičia,“ hovorí. Amália je dnes už mladá žena, ktorá zostala žiť v zahraničí.

Odporúčame