Riadi charitnú pomoc v Afrike Pandémia rozvoj pozastavila. Pomáhali sme ľuďom hlavne prežiť

Ako pandémia zasiahla rozvojovú pomoc v Afrike? Aké dôsledky má pre tento región lockdown či zavreté školy? Prečo ľudia vnímajú smrť inak a čo im pomáha zvládať pandémiu, hovorí šéfka oddelenia medzinárodnej spolupráce Slovenskej katolíckej charity Daniela Petrášová. 

Rozvojovej spolupráci so zameraním na krajiny východnej Afriky sa venuje posledných 15 rokov. V minulosti žila 5 rokov v Keni a dva roky v Ugande. Vyštudovala psychológiu.

Slovenská katolícka charita spravuje vo východnej Afrike dve centrá pre deti. Ako zasiahla pandémia ich fungovanie?

Počas prvej vlny pandémie, keď bolo okolo nás veľa neistoty, sme sa po dôkladnom zvážení rozhodli stiahnuť svojich dobrovoľníkov aj vedúceho misie späť na Slovensko. Podobne urobila väčšina organizácií. Zodpovednosť za svoju prácu sme museli presunúť na miestnych zamestnancov, ktorí zabezpečovali bezpečnosť centier, kontakt s deťmi i rodičmi a pravidelne nás informovali o situácii v Ugande a Rwande.

Usilovali sme sa im dať novú náplň práce, chodili pravidelne do rodín, podieľali sa na distribúcii potravinovej pomoci, zlepšovali sa v počítačových zručnostiach. Bolo to pre nich náročné, ale zvládli to veľmi dobre a určite ich to posunulo dopredu.

Vaše centrá sa na istý čas na základe nariadení miestnych vlád úplne zavreli. Čo bolo s HIV pozitívnymi sirotami, o ktoré sa staráte napríklad v Ugande?

Všetky deti z ugandského centra Gift of Love, ktoré sú HIV pozitívne a veľa z nich sú siroty alebo polosiroty, museli odísť k príbuzným, ktorí im ešte zostali. Počas bežného fungovania centra tam chodia iba raz do roka na prázdniny, aby nestratili kontakt so svojou rodinou. Vychovávatelia boli s nimi počas celého obdobia v pravidelnom kontakte, pripomínali im, aby pravidelne brali lieky, a ak mala rodina problém so zabezpečením stravy, mohli prísť do centra, kde dostali pomoc. Výživná strava je totiž pri týchto deťoch veľmi dôležitá.

V júli minulého roku povolila vláda návrat deťom do centra. Aj keď školy boli naďalej zatvorené, naše učiteľky zo škôlky si rozdelili deti do skupín a spolu s vychovávateľmi venovali určitú časť dňa doučovaniu a štúdiu. Z tohto hľadiska sú naše deti lepšie pripravené na opätovný návrat do škôl, ktoré sa postupne po ročníkoch otvárajú. Africké deti veľmi veľa stratili, hlavne prišli o mnohé návyky. A zrejme aj veľa zabudli, takže na tom môžu byť ešte horšie ako pred pandémiou.

Čo centrum v Rwande?

Spolu so svojím partnerom, rehoľou pallotínov, sme zabezpečili rozdeľovanie základných potravinových balíčkov pre všetky rodiny detí, ktoré chodia do nášho centra v meste Kibeho. Takýmto spôsobom sme im nahradili aspoň stravu, ktorú v centre počas školského roka dostávali. Potravinovú pomoc dostali tiež stovky ďalších chudobných rodín vo zvyšných troch pallotínskych farnostiach. Učiteľky zo škôlky miesto vyučovania navštevovali deti priamo doma, keď bolo potrebné, zabezpečili návštevu lekára alebo oblečenie pre deti.

Ako zasiahla pandémia život bežných ľudí v Afrike?

Sociálne aj ekonomicky to bol enormný zásah. Podobne ako u nás sa zavreli školy, deti zostali doma bez možnosti vzdelávať sa. Niektoré deti sa do škôl už asi ani nevrátia. Veľké množstvo ľudí, ktorí sa živia drobnou dennou prácou, prišlo o možnosť obživy, keďže pohyb ľudí bol obmedzený. V tejto situácii bolo veľa chudobných rodín ohrozených hladom.

Vďaka svojim sociálnym pracovníkom sme o mnohých rodinách vedeli a začali sme im pravidelne raz za mesiac voziť základné potraviny – kukuričnú múku, fazuľu, olej, hygienické potreby. Na základe žiadosti miestneho biskupa sme túto pomoc poskytli aj kňazom, ktorí v Ugande žijú hlavne z toho, čo prinesú veriaci počas svätých omší.

To nie je však veľmi spôsob, akým si vy ako organizácia predstavujete pomoc tomuto regiónu.

To nie. Nerobili sme to s ľahkým srdcom, lebo začať rozdávať potraviny je spojené aj s rizikom budovania zvyku u ľudí, čo naozaj nie je náš prístup. Zároveň sme však cítili, že v tejto dobe nemôžeme nechať ľudí zomrieť hladom a musíme prejaviť kresťanskú solidaritu, hoci sme nemohli pomôcť všetkým.

De facto ste prešli z rozvojovej na humanitárnu pomoc, teda akoby o krok dozadu.

Dá sa to tak povedať. Miesto toho, aby sme ďalej stavali ľudí na vlastné nohy, pomáhali sme ľuďom „iba“ prežiť. Rozvoj sa zastavil. Deti nemohli chodiť do školy, remeselné centrá boli zavreté. O to viac bolo potrebné prejaviť pomoc a ukázať ľuďom nádej, že stojíme pri nich aj v tejto situácii.

Čo pre Afriku znamená lockdown, rok zavretých škôl, obmedzenie pohybu, keďže homeoffice či online vzdelávanie je v týchto končinách absurdnou predstavou?

Bolo to pre všetkých náročné obdobie. Vláda sa snažila aspoň čiastočne pomôcť tým, že vydala pre jednotlivé ročníky pracovné listy, ktoré mohli deti použiť na samoštúdium. Ale pomoc učiteľa aj spolužiakov, spoločná práca, diskusia, hľadanie riešení sú pri vzdelávaní veľmi dôležité. Podobne ako u nás, ľudia boli z celej situácie veľmi frustrovaní.

Dá sa tak povedať, že deti sa celý rok po stránke vzdelávania nikam neposunuli?

Určite to závisí od jednotlivých detí a prístupu ich rodičov aj celého okolia, ale celkovo sa posunuli málo. Bude potrebné obnoviť dôveru vo vzdelávanie, pomôcť deťom aj mladým ľuďom obnoviť študijné návyky. Je pravdepodobné, že veľa rodičov, ktorí boli schopní platiť školské poplatky, si ich už nebude môcť dovoliť. V tejto situácii má pomoc veľký význam. Je úžasné, že veľa ľudí zo Slovenska podporuje deti v štúdiu aj prostredníctvom projektu Adopcia na diaľku®. Zavreté školy však nezasiahli len priamo deti.

Centrum v Rwande v meste Kibeho, ktoré sa po takmer ročnej prestávke opäť naplnilo deťmi.  Foto archív - D. P.

Ako to myslíte?

Zavreté školy znamenali aj to, že mnohí učitelia prestali dostávať plat. V týchto krajinách ide o veľkú časť strednej triedy obyvateľstva, inteligenciu, na základe ktorej rastie krajina. Učitelia boli teraz odkázaní na potravinovú pomoc, vrátili sa k obrábaniu polí, museli úplne zmeniť spôsob svojho života.

Mám priateľa, ktorý je riaditeľom školy a hovoril mi, že v živote nestretával toľko ľudí, ktorí by ho žiadali o jedlo. Napriek tomu sa tu prejavila africká solidarita chudobných.

Mám málo, ale aj s tým sa podelím?

Presne tak. Keď niekto niečo má, tak sa s tým delí. Keď je jedlo, tak je jedlo pre všetkých, ktorí sú na blízku. Ľudia sa vo svojich problémoch neuzatvárajú. Práve kultúra solidarity, ktorá je v týchto krajinách veľmi silná, a viera v Boha Afriku podľa mňa v čase pandémie podržali najviac.

V tom možno nájsť podľa vás aj základný rozdiel vnímania pandémie v porovnaní s nami?

Nechcem generalizovať ani ísť do stereotypov, no ľudia tam vnímajú ťažké situácie inak ako my. Ide stále o silno veriaci kontinent a viera v živote človeka zohráva veľkú rolu. Život, nech sa deje čokoľvek, musí ísť ďalej. Táto kultúra nezlomnosti je pre mňa stále veľkou inšpiráciou. Nehovoriac o tom, že chudoba je niečo, na čo sú miestni zvyknutí. Je to ich každodenný chlebíček, ktorý sa však pandémiou stal ešte ťažším. Zvládacie mechanizmy, ktoré majú v sebe ľudia zabudované, ich však podržali aj v tejto ťažkej situácii.

Pri Ugande a jej diktátorskom režime sa nemožno spoliehať na žiadne dáta v súvislosti s pandémiou. Určite sa tu netestuje a nedbá toľko o evidenciu obetí, nevieme tak, ako pandémia krajinu v tomto smere skutočne zasiahla. Čo vlna umierania, ktorú sme u nás na prelome rokov vo veľkom zažili aj my?

Neviem, že by covid v Ugande spôsobil čosi podobné, skôr si myslím, že rovnako ako predtým tu ľudia umierali najmä pre nedostatočnú zdravotnú starostlivosť na rozličné choroby, podobne ako pred pandémiou. V týchto krajinách je smrť oveľa viac súčasťou života ako u nás. Nie je tu tabuizovaná. Chudobní ľudia sa musia veľmi usilovať, aby zabezpečili základné potreby pre seba a svojich blízkych. Ich každodenný život je dostatočne namáhavý na to, aby sa ľudia sústredili na prítomnosť, čomu sa dnes učíme aj my.

Keď sa ešte vrátime k otázke škôl, sú dnes stále zavreté?

V obidvoch krajinách sa školy postupne otvárajú, pričom sa začalo s posledným ročníkom základných škôl, ktorých čakajú dôležité záverečné skúšky. Takisto otvorili niektoré ročníky stredných škôl. V Rwande už otvorili aj škôlky a naše centrum je opäť plné detí. V Ugande už máme študentov aj v našej remeselnej dielni a budeme môcť tiež pokračovať s remeselnou výučbou pre mladých utečencov z Južného Sudánu, z čoho sa tešíme.

Čo kostoly, tie sú stále zatvorené?

V Ugande sa už obnovili bohoslužby, v kostole môže byť do 200 ľudí, otvorené sú aj drobné reštaurácie, ľudia sa môžu pohybovať aj mimo okresov. Postupne sa dostávajú do bežného režimu. Podobná situácia je aj v Rwande, aj keď tam boli obmedzenia prísnejšie, postupne ich tiež uvoľňujú.

Priatelia kňazi mi však hovorili, že niektorí si zvykli na počúvanie svätej omše cez rozhlas a nebude veľmi ľahké, aby sa vrátili späť do kostolov.

Charita funguje aj na základe dobrovoľných príspevkov od darcov. Ako vás zasiahlo zatvorenie kostolov na Slovensku?

Našu prácu s deťmi a mladými podporujú veriaci cez Pôstnu krabičku, ktorú sme zvykli distribuovať práve cez kostoly a farnosti. Viem, že v mnohých farnostiach kňazi umiestnili naše materiály do predsiene kostola, aby si ich veriaci mohli zobrať. Veľa ľudí sa však nedostalo ani tam. Preto sme dali ľuďom možnosť objednať si krabičku telefonicky alebo cez našu webovú stránku postnakrabicka.sk. Je však veľmi pravdepodobné, že v porovnaní s minulými rokmi bude výsledok zbierky nižší. Každému, kto cíti solidaritu, patrí veľká vďaka.

Remeselné dielne v Ugande a potravinová pomoc pre rodiny v čase pandémie. Foto – archív D. P.

Ako kompenzujete tento výpadok, keďže vaša pomoc sa v niektorých smeroch ešte zintenzívnila?

Našou prioritou bude naďalej starostlivosť o deti, čo je beh na dlhú trať. Za ne cítime veľkú zodpovednosť, ony sú našou motiváciou. Podľa výsledku zbierky potom zvážime ďalší rozvoj – chystáme sa prijať nových sociálnych pracovníkov, plánujeme rozšíriť svoje remeselné dielne o nové remeslá. Tiež sledujeme grantové výzvy, či už u nás, alebo priamo v teréne, a chystáme sa pripraviť nové projektové návrhy, aby sme získali dodatočné financie na svoju činnosť.  

Cítime veľkú potrebu plánovať ďalej, aby nám čas neušiel medzi prsty a pandémia nás neparalyzovala. Plánujeme ďalší rozvoj, aj keď plány je často potrebné prispôsobovať. Tiež sa veľmi teším z toho, že po ročnej prestávke sme do obidvoch krajín vyslali nových dobrovoľníkov.

Majú dobrovoľníci záujem o podobnú službu aj v tomto čase?

Áno. Je pre mňa veľkým prekvapením, že sa nám hlási veľmi veľa dobrovoľníkov, dokonca viac než kedykoľvek predtým.

Čím si to vysvetľujete?

Táto doba zrejme v niektorých ľuďoch zmenila vnútorné nastavenie. Zastavili sme sa, nemáme už toľko impulzov zvonka, niektorí z nás prehodnocujú svoje priority, to, čo je pre nich v živote dôležité a čomu sa chcú ďalej venovať. Hlásia sa nám ľudia rôzneho veku a rôznych profesií, ktorí zrazu našli chuť ísť dobrovoľníčiť. Vnímajú potrebu prežiť svoj život zmysluplne. Pre niektorých je to tiež odpoveď na vnútorný hlas, keď cítia povolanie na misijné dobrovoľníctvo.

Nebude to len chvíľkovým precitnutím vzhľadom na obdobie, ktoré žijeme?

Ťažko povedať. Keď však čítam motivačné listy a životopisy, je to zaujímavé. Ľudia akosi pozerajú mimo svojho mikrosveta a hľadajú spôsob, ako byť užitoční. Skôr to vidím tak, že v mnohých z nás počas týchto dní zmena vnútorného nastavenia dozrela.

Nemajú dobrovoľníci strach? Predsa len dostať covid v Ugande a na Slovensku môže byť z pohľadu poskytnutia akejkoľvek zdravotnej starostlivosti zásadný rozdiel.

Teraz v marci sme vyslali dvoch mladých ľudí, jedného do Ugandy a jedného do Rwandy. Obaja mali zdravý rešpekt a pokoru pred tým, čo ich čaká. V rámci prípravy sme im zdôraznili, aké je dôležité, aby sa o seba starali po všetkých stránkach – aby mali dostatok jedla, spánku, psychohygieny. Je to pre imunitný systém veľmi dôležité.

Myslím, že okrem covidu majú dobrovoľníci rešpekt aj pred maláriou a inými miestnymi ochoreniami, ale toto im nebráni v tom, aby sa vydali na cestu. Vedia, do čoho idú. Nechceme, aby naše aktivity covid zastavil. Nechceme šíriť kultúru strachu. Skôr si myslíme, že táto doba nás vyzýva aj k odvahe a statočnosti, a to po viacerých stránkach.

Aj ostatné rozvojové organizácie už naplno nabiehajú na predpandemický režim?

Čo sa týka všetkých európskych charít, môžem povedať, že väčšina už vyslala svojich zamestnancov späť do terénu. Vnímame, že práce je veľa a výzvy sú veľké. Pandémia ukázala, ako veľmi sme prepojení. Aby sme sa mohli cítiť bezpečne, musia sa všetci na svete cítiť bezpečne. Fungovať ako ostrov, keď ním nie ste, sa jednoducho nedá. Potrebujeme vnímať vzájomné prepojenie a starať sa jeden o druhého.