Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
10. apríl 2021

História

Gottwald prežil Stalina o deväť dní, v mauzóleu pobudol o pol roka dlhšie

Pred 68 rokmi zomrel Stalin, po návrate z jeho pohrebu i Klement Gottwald. V oboch štátoch nastúpilo obdobie neistoty a obáv.

Gottwald prežil Stalina o deväť dní, v mauzóleu pobudol o pol roka dlhšie

J. V. Stalin a K. Gottwald v Moskve v júli 1946. Zdroj: Wikimedia.org

Zvečera 5. marca 1953 skonal Josif Stalin. Bolo to niekoľko dní po tom, ako ho postihla mŕtvica. Stalo sa to na jeho chate neďaleko Moskvy.

Možno by bol 74-ročný vodca komunistickej ríše ostal nažive, ale doplatil na vlastné nariadenie, také typické pre jeho spôsob vlády. Podľa nariadenia do jeho súkromnej miestnosti nemohol vstúpiť nikto bez vyzvania. Stalin odpadol, nemal si ako privolať pomoc, a tak ochranka v strachu otvorila dvere až po niekoľkých hodinách. Stalinovi už nebolo pomoci, posledné dni života ostal v bezvedomí.

Deň pred smrťou sa jeho najbližší súdruhovia rozhodli oznámiť národu situáciu. Z rozhlasu sa niesla správa o Stalinovej chorobe. Pravidelné vysielanie nahradila klasická hudba pretkávaná informáciami o zdravotnom stave vodcu. Deň po smrti oznámili jeho skonanie.

A pridali ešte jednu dôležitú informáciu. Truhlu s telom mŕtveho vodcu vystavia na dva dni v Moskve, aby sa ľudia mohli prísť rozlúčiť. Niekto by možno čakal, že po smrti tyrana po ňom neštekne ani pes. Nebolo to vôbec tak.

Dav zvedavý na mŕtveho Stalina

Na tieto dni si ako priamy účastník spomínal v knihe s názvom Mráz prichádza z Kremľa komunista Zdeněk Mlynář (pôvodným menom Zdeněk Müller). Tento budúci ideológ Pražskej jari v Československu v roku 1968 vtedy študoval v Moskve na právnickej škole.

Stalin bol podľa Mlynářa pre sovietskych ľudí akýmsi obávaným a zároveň milovaným cárom. Keď v rozhlase oznámili, že Stalinovo telo bude vystavené v truhle v moskovskom Dome odborov, Mlynář spolu so spolužiakmi vstúpil do davu státisícov ľudí, ktorí sa vydali na miesto tryzny.

Napokon bol z toho niekoľkokilometrový dav ľudí. Vojaci a policajti sa ho snažili zoradiť do disciplinovaného štvorstupu, no nedarilo sa. Keď začali policajti na koňoch aj s použitím obuškov vtláčať ľudí do zamýšľaného tvaru, nastala tlačenica.

Z jednej strany kordón automobilov, z druhej domy ulice. Spredu policajti na koňoch, odzadu postupujúci dav. Ľudia sa na klzkej dlažbe pokrytej topiacim sa snehom šmýkali. „Kto spadol, mal len mizivú nádej, že ešte vstane, a nikto nemal žiadnu možnosť pomôcť mu,“ opisuje situáciu Mlynář. Sám videl desiatky zranených, odpadnutých či mŕtvych.

O počte obetí nevydali orgány žiadnu správu. Historici okolo Andreja Zubova v Dejinách Ruska 20. storočia píšu o stovkách mŕtvych, prevažne žien, starších osôb a detí.

Mlynářovi sa podarilo z nepríjemnej situácie vyviaznuť. Dav ho vytlačil k pristaveným autám. To bolo jeho šťastie, lebo na jedno z nich vyskočil a unikol z tlačenice. „To síce znamenalo vzdať sa toho, že uvidím Stalina v truhle, ale zároveň to dávalo istotu, že nebudem v truhle aj ja sám,“ napísal po rokoch.

Napokon sa návštevy vystaveného Stalinovho tela dočkal. Na druhý deň išiel za policajtmi, predložil im československý pas a tí ho k doviedli na miesto tryzny. Dojem z tohto zážitku už neopisuje.

Prečo boli sovietski ľudia ochotní vystaviť sa ohrozeniu života, aby videli ostatky diktátora? Mlynář k tomu poznamenáva: „Dav, s ktorým som vtedy strávil hodiny a ktorý cez mŕtvoly postupoval k Stalinovej truhle, vlastne ani nemyslel na Stalina. Nebol to dav ovládaný smútkom, ktorý predsa len vždy ľudí nejako disciplinuje a vylučuje určité davové reakcie.“ Tak čo tých ľudí ťahalo k telu zomretého vodcu?

Mlynář pokračuje: „Bol to dav stmelený vôľou nenechať si ujsť divadlo, či už je to pohreb, alebo poprava.“ Ako uvažoval, tento dav bol taký istý, aký bolo kedysi vidieť v Rusku pri verejných popravách či pri korunovaní cárov. „Bol to dav na pohrebe cára.“

A čo po pohrebe? Ruskí historici okolo Zubova vyhodnocujú, že milióny ľudí v Sovietskom zväze vtedy pociťovali ohromenie, bezradnosť a strach. Nevedelo sa, čo bude ďalej.

Inzercia

Mlynář ako priamy svedok týchto udalostí si všimol, že po Stalinovej smrti panovala medzi jeho spolužiakmi a vôbec vo verejnosti nielen atmosféra smútku. Potvrdzuje slová historikov, že to bol šok sprevádzaný obavami až strachom z budúcna. Očakávalo sa, že príde niečo prevratné.

Napokon sa nič prevratné nestalo. Hoci o tri roky Nikita Chruščov ako víťaz vnútrostraníckych bojov odsúdil Stalinov kult osobnosti, komunistický režim prežíval ešte takmer štyri desaťročia po Stalinovej smrti.

Smrť Gottwalda – československého Stalina

Podobnú pozíciu ako Stalin v Sovietskom zväze si po roku 1948 vybudoval v Československu Klement Gottwald. Na odstraňovanie straníckych konkurentov nemal toľko času ako Stalin, ale mal jeho požehnanie, čo veci zrýchľovalo. Sovietske know-how sa prenieslo do strednej Európy a stranícke čistky sa rozbehli hneď na začiatku 50. rokov.

Gottwald zorientovaný dlhými moskovskými pobytmi v sovietskych reáliách si veľmi dobre uvedomoval, že diktátorskú funkciu si síce doma môže vydobyť, ale jeho osud bude vždy v rukách Stalina. Preto sa ako šéf vládnej strany a prezident republiky obával ciest do Sovietskeho zväzu.

Počas piatich rokov šéfovania v Československu tam bol len tri razy, čo však stačilo na to, aby sa mu posledná návšteva stala osudnou. Gottwald sa bál, že sa spoza východných hraníc nevráti živý. Napokon sa vrátil, ale nebolo mu to nič platné.

Prvú návštevu v pozícii čerstvého prezidenta absolvoval v roku 1948. So Stalinom a Chruščovom sa stretol párkrát na Kryme, ale vždy v spoločnosti svedkov. Ako píšu českí historici Karel Kaplan a Pavel Kosatík, bál sa s nimi ostať osamote.

Druhý raz bol v Sovietskom zväze na zjazde tamojšej komunistickej strany v októbri 1952. Gottwaldovi museli naskakovať zimomriavky, lebo Stalina pri osobnom stretnutí prioritne zaujímal chystaný proces s komunistickou dvojkou v Československu – Rudolfom Slánskym. Po návrate domov sa proces rozbehol a o pár týždňov bol Slánsky spolu s ďalšími obvinenými mŕtvy.

O tri mesiace neskôr bol už mŕtvy aj Stalin. Gottwald mohol tentoraz cestovať do Moskvy na jeho pohreb v uvoľnenejšej atmosfére. Napriek tomu ho osud dobehol. Trpel syfilisom a srdečnou chorobou, a tak nezvládol náročné podmienky letu. Asi chcel byť predsa čím skôr doma, lebo lekári mu pôvodne navrhovali cestu späť vlakom. Zomrel 14. marca, deväť dní po Stalinovi.

Komunisti v Československu prijali Gottwaldovu smrť so zármutkom. Podľa Kaplana a Kosatíka mnohí pochybovali, že išlo o prirodzenú smrť. Niektorí si mysleli, že Gottwaldovi siahli na život v Moskve, iní videli v úmrtí pomstu Slánskeho pohrobkov.

Smútočné zhromaždenia sa organizovali v celom Československu a na Gottwaldov pohreb prišli státisíce ľudí. Podobne ako na Stalinov. Rovnako ako v Sovietskom zväze nastalo vákuum, ľudia nevedeli, čo majú od budúcnosti čakať. Československo dostalo svojho Chruščova tiež až po pár rokoch. Po nástupníckych vnútrostraníckych bojoch sa ním stal Antonín Novotný.

V mauzóleu vydržal Gottwald dlhšie

Osudy Stalina a Gottwalda, lepšie povedané ich tiel, išli jeden veľa druhého aj po ich smrti.

Stalinove ostatky nabalzamovali a uložili do moskovského mauzólea vedľa tela vodcu boľševickej revolúcie Vladimíra Lenina. Zotrvali v ňom do roku 1961. Potom ich vybrali, pochovali a zaliali masou betónu. V moskovskom mauzóleu ostala na obdiv sveta iba Leninova mumifikovaná schránka.

Gottwaldovo telo prišli zabalzamovať skúsení sovietski odborníci a v Prahe mu postavili osobitné mauzóleum. Podobne ako v Moskve sa stalo miestom pietnych návštev. Mumifikované Gottwaldovo telo pretrvalo na obdiv iba o pol roka dlhšie ako Stalinovo. V roku 1962 mauzóleum zatvorili, Gottwaldove ostatky spálili a pochovali na cintoríne.

Odporúčame