Zdemolované domy, vybité sklá, rozbité múry. V diaľke stúpa dym, počuť tlmené výstrely. Po zablatenej ceste kráčajú hliadky, cez plecia im visia útočné pušky. Nemajú uniformy, hnaní nenávisťou k Islamskému štátu sa sami rozhodli chrániť ulice mesta, domova, ktorý im znásilnil Islamský štát.

Mosul bol irackou pýchou. Veľkomesto plné nádvorí, parkov a mešít tvorilo domov pre takmer dva milióny ľudí. V júni 2014 sa všetko zmenilo. Brány mesta prerazili bojovníci Islamského štátu a o niekoľko dní učinili to, o čom si Al-Káida ani nesnívala. Vyhlásili Kalifát.

Trvalo tri roky, keď sa na obsadenom území v snahe prežiť lámali charaktery a predávalo svedomie, odkedy ženské tváre prikryli nikáby a spustil lov na bezvercov.

Prológ

Vojna sa nedá sprostredkovať cez písmená. Zakladá si na stratégiách, no je plná náhod a nezmyselných tragédií, ktoré infikujú generácie. Hoc odznie posledný výstrel, jej následky pretrvávajú ešte dlhé dekády.

Pri rozbitej betónovej stene stojí mohutný bilbord. Tmavá konštrukcia len nedávno oznamovala vstup na územie Islamského štátu. Čiernu vlajku, symbol Kalifátu, z nej strhli. Prechádzame po rozbitých cestách, držíme sa krajníc. V aute je nás päť, gro tvorí tím Akadémie urgentnej medicíny. Sú to zväčša Slováci, ktorí v blízkosti frontovej línie zmierňujú následky vojny. Do marca tu boli jediní, kto poskytoval urgentnú pomoc a pomáhal koaličným jednotkám v boji proti Islamskému štátu.

Prichádzame pomaly, plne naložené auto sa kolíše zo strany na stranu. Vybočenie si nemožno dovoliť, nevedno, ktoré miesta strážia míny. Prší. Dážď umocňuje biedu blížiaceho sa veľkomesta, z ktorého ostali ruiny.

Islamistický Blitzkrieg

Kľúčový Mosul stratili Iračania ako babráci. Celé to pôsobilo ako džihádistický sen. Viac ako 30-tisíc irackých bezpečnostných síl sledovalo, ako sa v diaľke dvíhajú kúdoly prachu, keď sa blížila línia obrnených áut. Trepot čiernych vlajok sa miesil s výkrikmi Alláhu Akbar, keď prichádzali k mestu.

Na čele sfanatizovaného davu stál Abú Abdulrahmán al-Bílawí, bývalý člen Saddámovej strany Baas, kapitán irackej armády, ktorý sa po Husajnovom páde pridal na stranu sveta, v ktorý ako radikálny saláfista veril viac.

Al-Bílawí vstúpil do Al-Káidy, aby ho následne z väznice Abú Ghrajb vyviedol Islamský štát a on sa usadil v jeho najvyšších vojenských štruktúrach. Bol to on, kto vydláždil cestu do veľkomesta. Al-Bílawí pripravil a koordinoval dobytie Mosulu a hoc sám zahynul, džihádistov za šesť dní doviedol k víťazstvu.

Tisíc bojovníkov Dáišu v rozkoši dosiahnutého víťazstva sledovalo, ako iracké vládne vojsko uteká mosulskými ulicami, necháva za sebou dva milióny civilistov. A nechali tam aj časť irackých zlatých rezerv a toľko výzbroje, koľko stačilo na postavenie dvoch pechotných divízií. Z Islamského štátu (Dáiš) sa tak za necelý týždeň stala najlepšie vyzbrojená a zabezpečená teroristická organizácia na svete.

Džihádisti nazvali toto víťazstvo Bílawího pomsta a na džihádistické nebo pripli jeho hviezdu. Veľkomesto bolo ich.

Obľúbená nášivka medikov.

V blízkosti frontovej línie

Prichádzame do štvrti Ma´mun, naším cieľom je základná škola narýchlo prerobená na centrum urgentnej pomoci. Z diaľky vidieť rozstrieľané okná, Dáiš z miesta vytlačili len nedávno.

V bráne nás vítajú oddiely irackých špeciálnych jednotiek ISOF. Medici sa usmievajú, jeden druhého tľapkajú po chrbte. Nespája ich jazyk ani kultúra, vzťahy sú však v prostredí, kde smrť víťazí pričasto, odlišné. Tvoria sa rýchlo, no spomienky na ne človeka neopustia celý život.

Pred nami sa rozprestiera veľká školská miestnosť. Kedysi bola plná detí, trávili tu voľné chvíle, cez prestávku behali zo strany na stranu a veselo kričali. Dnes je tu ticho. Uprostred miestnosti nehybne stoja kovové ležadlá so stojanmi na infúzie. Kráčame na poschodie, vyhýbame sa oknám. Niekde v diaľke leží snajper a hľadí naším smerom.

Hľadáme si miesto na nocľah, prechádzame triedami. V jednej sú rozhádzané učebnice, z kopy kníh a papiera vytŕčajú školské preukazy s fotografiami mladých študentiek. Kde sú dnes? počujem otázku, ktorú máme v hlave všetci a na ktorú odpoveď nechce poznať nik.

Vstup do základnej školy v mosulskej štvrti Ma ́mun.

Smrť zblízka

Stalo sa to hneď prvý večer.

Občas zaznie výbuch a nebo zasvieti. Dokola. Jednotky, rozostavené po streche školy pozorne sledujú neďaleký zápas, chránia nás, kým v útrobách budovy pijeme čaj. Hlúčiky vojakov roztrúsené po miestnosti fajčia a diskutujú, zvučnými hlasmi prekrývajú hluk a neďalekú streľbu.

Zrazu počuť krik. Nie, nie je to krik, je to plač, mužský nárek. Miestnosť stíchne, pohľady spočinú na hlavnom vchode. Hlasy počuť čoraz silnejšie. Krídla dverí sa rozletia a vojde skupina ľudí. Na rukách nesú muža, líca ma zarastené, oči otvorené. Viem to hneď, tá myšlienka je jasnejšia ako výbuchy, ktoré v diaľke pretínajú nočný horizont.

Je mŕtvy. Snajper mu rozstrelil lebku.

Telo držia dvaja mocní chlapi, po lícach im stekajú slzy, sledujú medikov a v očiach sa im zračí prosba. Smrť muža nepripúšťajú, nebol predsa vojak, ale obyčajný civilista, ktorý prechádzal ulicou. „Je mŕtvy,“ potichu povie medik Američan a dlaňou pohladí muža po hlave.

Európania sú chladní, slzy nechávajú stekať potichu, hoci im smútok vyžiera vnútro. Arabi sú iní. Nariekajú, bezmocne a zúfalo.

Miestnosť zaplavil plač. Chlapi kľačali, staré linoleum praskalo pod údermi pästí, keď tvár otca mizla v tmavomodrom vaku.

Náš Kalifát

ISIS využil príležitosť a vyplnil mocenské vákuum.

Po tom, ako Saddáma zvrhli, diktátora zabili a z Iraku sa stiahli posledné americké jednotky, krajina krvácala. Irak trpel fyzicky i duševne, ničilo ho sektárske násilie, kde šíit zabíjal sunnitu, Iračan Iračana. V Bagdade vybuchovali autá, domy menili na ruiny. Ulicami hlavného mesta sa liala krv a nenávisť, v džungli irackých ulíc platilo právo silnejšieho, právo pravoverného. Ľudia Západu mizli vo víre prachu a nik o nich už nikdy nepočul.

Dáiš na svojich územiach, ktoré Bagdadu vzal, zaviedol poriadok. Do anarchie vniesol pravidlá. Svoje, rigidné, postavené na ďalšej verzii islamu, nových doktrínach, novej pravde, vďaka ktorej zvieral duše ľudí, Mosulčanov, opustených vlastnou armádou. ISIS zaviedol dopravnú i daňovú políciu, elitné bezpečnostné jednotky, ktoré zhromažďovali spravodajské informácie, políciu Hisba, ktorá sledovala dodržiavanie náboženského práva.

Dáiš v Mosule predával lístky na parkovanie a budoval Kalifát, novú víziu sveta. Kto bol pravoverný a poznal reguly, dokázal žiť. Tí ostatní čakali, kým na nich príde rad.

Ženy, otrokyne a ľudia Západu

Myknem sa, otvorím oči. Panuje zvláštne ticho, nepočuť streľbu ani výbuchy. „Neuvidíš nič,“ ozýva sa medik z vedľajšieho spacáku, keď vstávam a kráčam k oknu. Odhŕňam zaprášené deky a vidím ulicu, ostré obrysy ruín zjemňuje hustá hmla, siluety detí i dospelých pobehujú sem a tam. Mliečna prikrývka bráni snajperom zacieliť. Mŕtve mesto sčasti ovanul život, na chvíľu zavládol mier.

Ošetrovanie civilistov pred budovou základnej školy.


„Porno, si pre nich porno,“ dokumentarista Juro Mravec stojí uprostred ulice, skláňa sa k fotoaparátu. Natáča hummery, ktoré vyskakujú z hmly a ženú sa ulicou k blízkej základni. Stojíme vedľa neho, ľudia Západu, v mikinách, žena s nezakrytou hlavou a krátkymi vlasmi. Po pleci nás poklepe vojak, ukazuje striedavo na mobil a naše tváre. Čas na selfie.

Juro sa smeje, keď prichádzajú ďalší, pýta si od nich iracké dináre, aj tak ich nemajú v Mosule kde použiť, zabáva sa s vojakmi.

Nevnímam ho, sledujem skupinu žien. Náhlia sa po ceste, tváre sklonené k zemi im zakrýva čierny nikáb. Pohybujú sa rýchlo a potichu, akoby sa ani nedotýkali zeme. Takmer tri roky žili v rigidite sfanatizovanej ideológie Islamského štátu. Niektoré mali šťastie, násilie ich obišlo, život si vykúpili kolaboráciou, prijali fundamentálnu verziu viery, zakryli si tváre a prestali myslieť.

Iným to nepomohlo. Nepomohlo im nič.

V Mosule boli haly, veľké a plné mužského kriku, ženy sa v nich prechádzali po móle, okolo nich sedeli džihádisti a vyvolávali cenu. Bol to trh s mäsom, kto dá viac, berie, jezídska dražba, občas sa našli aj kresťanky či šíitky, to je jedno, bezverci. Modrooké šli prvé.

Niektoré boli kúpené päťkrát a predané šiesty, po pokusoch o útek ich zatvárali do miestností s oknami zatretými farbou, ležali v tme bez jedla a vody. Prišli si po ne, keď bolo treba, a znova za sebou zavreli.

Sledujem skupinu žien v čiernych nikáboch, kráčajú rýchlo a potichu. Prechádzajú popri nás, jedna zdvihne hlavu. Naše pohľady sa stretnú, naše svety nemôžu byť vzdialenejšie.

Sedíme v rohu miestnosti, zabalení v dekách obklopujeme ohrievač a mŕtvolu mladého muža. Priniesli ho len pred chvíľou, zachrániť ho nebolo možné. Leží na zemi, zavinutý je v sivom koberci, previazaný obväzom. Tmavomodré vrecia došli. Hmla sa po niekoľkých hodinách rozplynula rovnako a obnovila peklo.

Medik, Američan Chris Lint, sedí nad mŕtvolou mladého muža. Urobil, čo mohol. Smrť je v Mosule príliš bežná.

Priatelia, okupanti

Chris Lint je Američan, v Akadémii urgentnej medicíny funguje už niekoľko mesiacov ako dobrovoľník, aj v najťažších situáciách pracuje rýchlo. S rozvahou stojí pri Iračanoch, ktorých od večnosti delia minúty. Chris stavia svoju rodinu každý deň pred dilemu, či fotografiu, na ktorej drží potrhanú vlajku Islamského štátu a čistí vojakom odmínované nohy, lajknúť alebo facebook radšej vypnúť.

Nerozumejú mu, prečo sa vybral do oblasti, kde mať v pase Spojené štáty americké nie je golden ticket do raja, ale prechádzka mínovým poľom.

Iračania majú zlo Saddáma Husajna v živej pamäti. Spomínajú krutosť, s akou diktátor vládol. Krajina je posiata pomníkmi, bohatými vilami, ktoré Saddám ľuďom bral a rozdával rodine. V pietnej spomienke ich Iračania poliali benzínom a na počesť tyrana nechali zhorieť do tla.

No v Iračanoch žije aj iná emócia. Prišla s Američanmi a narástla s ich odchodom. Krajinu nechali rozbitú, spustošenú, krvácajúcu, prispeli k vákuu, ktoré ISIS a iní bez váhania vyplnili. Irak dnes kľačí v prachu aj pre kroky Spojených štátov.

Stojíme na ulici, hlúčik vojakov a medici sledujú kolónu amerických vojenských vozidiel MRAP. Pozeráme na vysokú korbu, rukami si skrývame tvár pred slnkom. Prechádzajú popri nás, mávajú nám, my mávame im, zo zadných radov irackých jednotiek zaznieva hlasné „Fuck you.“

Americké vojenské vozidlá MRAP.

Potrebujeme všetkých

Pozerá mi do očí, no už ma nevidí. Opatrne mu dvíham hlavu, pridávam novú a novú vrstvu obväzu, obväz presakuje rýchlo, z pravého ucha sa mu nekontrolovateľne valí krv. Cítim jej teplo, zvláštny zápach. Stráca jej priveľa.

Bol to moment, ktorý utkvie navždy. Iračania sa dostali pod priamu paľbu, Dáiš ich prekvapil v tesnej blízkosti, časť jednotky zasiahol granát. Zranených je päť, prevažne červené prípady, od smrti ich delia minúty. Už ich vezú, kričí major a povoláva všetkých, ktorí sa nachádzajú v budove.

Stojím nad mladým dôstojníkom, zakrvavenú šatku mu rýchlo odväzujem z krku, vojak vedľa mňa nožnicami trhá uniformu, kusy oblečenia padajú na zem. V sále je asi tridsať ľudí, všetci pracujú rýchlo, rozhodujú sekundy. Ticho občas pretne pokyn, nasleduje preskupenie. Fungujeme ako roboty, stroje, ako niečo, čo sa bojí mať emócie. Teraz nie.

Pohľad dôstojníka malátnie, už nevníma, zrazu sa prudko mykne, dvíha ruku, usiluje sa striasť zo seba infúznu ihlu. Nevie, že mu granát odťal prsty. „Držte ho,“ počujem, schytím mu svalnaté predlaktie a celou silou ho tlačím späť k ležadlu. Vzpiera sa, niečo kričí, nerozumiem, kýpeť má zabalený vrstvou obväzu, presakuje z neho krv, biele rukavice premenila na bordové, je všade, zafarbila podlahu aj uniformy medikov zoradených okolo ležadla. „Fuck, this, shit,“ Chris sa šmykol na sčervenenom linoleu, nohou udrel do ležadla, Ali, iracký kolega, ho chmatol pod lakeť.

Medici si vymenili rýchle pohľady, okamih tichého súzvuku, ktorý tvorila jediná motivácia: urobiť pre muža, ktorý im umieral pod rukami, všetko.

Berú ho do sanitky, konečne. Držím infúziu a uhýbam vojakom, ktorí bezvládne telo prekladajú na nosidlá. Za mladým dôstojníkom sa o pár sekúnd zatvárajú dvere, vezú ho do najbližšej nemocnice, cesta trvá približne pol hodiny.

Všetci vieme, že tam nikdy nedorazí.

Keď sa stráca ľudskosť

Čas v Mosule ubieha. Ľudia do budovy vchádzajú a vychádzajú. Tragédiu prítomnej smrti presvetľujú občasné víťazstvá. Každodenný balans medzi bytím a zánikom prestáva byť strhujúci, adrenalín sa plazivo a potichu mení na rutinu.

Človek sa rozhliada, pozoruje okolie, ktorého sa nebadane stáva súčasťou. Násilie ho prestáva vzrušovať. V mentálnej sebazáchove hrubne, podvedome sa zbavuje nánosov civilizácie, ktorá ho formovala. Otupuje sa.

Vojna je nudná

Muži fajčia šišu, starý gauč pred budovou školy sa prehýba pod ťarchou časti jednotky. Ich tváre sa pravidelne strácajú v bielom dyme, občas zaznie smiech. Ali, šíit z Bagdadu, sa hrá so zbraňou, odlupuje z nej zlepenec prachu a potu. Mladí muži sedia vedľa seba, mnohí v uniformách, iní v mikine a zablatených šľapkách. Nemajú viac ako 30 rokov, väčšina ani 25.

Vojna nie je len adrenalín, keď sa z človeka stáva boh, keď rozhoduje, kto bude žiť a kto nie, keď pri tlkote srdca premýšľa, či to chytí dnes alebo zajtra, či to je posledný deň pre toho vedľa s tromi deťmi alebo skončí ten vpravo, ktorý ich ešte mať nestihol.

Vojna má medzipriestor, keď mínomety chladnú a panuje ticho. Keď sa čaká na streľbu, keď sa plánuje, kam udrieť a odkiaľ môžu udrieť oni. Sú to hodiny, inokedy dni, keď sa fajčí šiša, šúcha v blate nohami a v nostalgii za domovom pod nadvládou chtíča sa kričia oplzlosti.

Cez ťažké mračná opatrne prenikajú slabé slnečné lúče. Vojaci sedia vedľa seba a čakajú.

Člen irackých jednotiek si češe vlasy pred budovou centra urgentnej pomoci.

Dnes vás nezachránime

Je piatok večer. Vojaci Irackých špeciálnych jednotiek ISOF sedia na zemi v kruhu, večerajú baranie mäso, kŕmia sa rukami. Pozvali nás, z vďačnosti. Major rukami trhá mäso, dvíha veľký, tučný kus, podáva mi ho. Napne ma, odmietnuť nemožno, beriem si ho a ďakujem.

Zrazu zachrčí vysielačka, z časti Starého Mesta hlásia ďalších zranených. Major počúva, tvár mu zvážnie. V centre sú ešte radikáli, prostredie sprevádzajú výbuchy áut či samovražedné útoky. ISOF v Starom Meste nedokáže pre úzke cesty použiť ťažkú techniku, k zraneným sa dnes nedostane. Vysielačka stíchne. Aj to je vojna.

Ich telá nepochováme

Konečne opúšťame Mosul.

Lúčime sa, nasledujú posledné zábery, pridávanie kontaktov na facebooku, ktoré nás v pohodlí domova ubezpečia, že to nebol sen, že tí ľudia tu budú, v ruinách svojich podmínovaných domov, zatiaľ čo my si večer dáme pivo a kuracie soté.

„Aha, tam,“ pohľadom sprevádzam Chrisovu ruku, hýbeme sa ulicou von z mesta, vidím skupinu ľudí, svorku túlavých psov a všadeprítomné blato.

Oči ma štípu, chcem konečne spať, keď to zrazu zbadám. Na kraji cesty leží telo, ľudský trup. Maskáčové kolená má ďaleko od seba, vyzerá ako žaba, horná časť chýba. Oproti cez cestu sa hrajú deti, skáču, kričia a naháňajú špinavú loptu. „Preboha, prečo ho nepochovajú?“ vyhŕknem. Chris sa otáča z predného sedadla, za Američanom sa mihá mosulská sivota. Myslím na divé psy, ktoré chodia v noci obhrýzať zohavené telá a cez deň lížu deťom ruky. „Môžu byť podmínované,“ odpovedá mi Američan, ktorý môjmu jazyku nerozumel, a predsa pochopil.

Hýbeme sa ďalej, telo sa zmenšuje, posledná spomienka na Mosul mizne na zadymenom horizonte.

Epilóg

Dáiš uprostred Starého Mesta nabíja posledné strelivo, jeho bojovníci v hysterickom kŕči strieľajú do civilistov, strieľajú do všetkých, na sebe odpaľujú samovražedné bomby. Pochopili, že tu skončili. V reakcii na stratu kľúčových miest ISIS povoláva spiace jednotky, výbuchmi vo Francúzsku či Británii rozdáva ilúziu o svojej moci a prosperite. Hoci inde expanduje, na Blízkom východe stráca.

Kalifát, ktorý si vysnil,mal siahať až po Bagdad. Sila jeho značky však zašla omnoho ďalej. ISIS nás naučil báť sa. Vysmial našu túžbu inkubovať sa od svetovej geopolitiky, ukázal nám bezpečnostné slabiny kyberpriestoru, cez ktorý rozohral globálny džihád. Dáiš po rokoch pôsobenia poznáme, no stále mu plne nerozumieme.

Cez Mosul prechádzajú iracké jednotky, nad hlavu zdvíhajú zbrane a do kamier ukazujú víťazné gesto.

Bitka o kľúčové mesto v porážke Islamského štátu sa skončila, vojna proti jeho radikálnej idei, ktorou infikoval svet, sa nekončí.

Foto – Ivana Mrvová

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo