Mladí v duchovnej kríze Birmovka, a stačilo!

Medzi kňazmi koluje vtip o kolegovi, ktorý sa sťažoval na netopiere pod strechou kostola. „Nech robím čokoľvek, nemôžem ich vyhnať,“ hovorí. Kňaz z vedľajšej farnosti mu poradil. „Pobirmuj ich a viac ich neuvidíš.“

Skutočne, sviatosť birmovania je pre mnohých mladých ľudí tým posledným, čo ich s Cirkvou spája. Práve vtedy sú vo veku, keď často rebelujú proti každému a všetkému. A vyhraňovať sa voči Cirkvi je obzvlášť príťažlivé.

„Bože, žehnaj naše dieťa, aby jeho život bol tebe na slávu, jemu na spásu, nám na radosť a svetu na osoh.“ Tak znie modlitba počas krstu dieťaťa. Rodičia, ktorí aktívne žijú svoju vieru, vidia v jej naplnení to najlepšie, čo sa môže ich dieťaťu stať.

Preto sa nemožno čudovať bezradnosti rodičov, keď sa pred ich očami odohráva náboženská kríza dieťaťa. Kto zlyhal? Ja ako rodič? Moje dieťa? Cirkev, kňazi? A čo robiť, aby som to ešte viac nepokazil?

V „období zatvorených kostolov“ to majú rodičia ešte komplikovanejšie. Lebo práve prežívanie viery v spoločenstve, aj v spoločenstve rovesníkov, mladých ľudí, priateľov, je jedným z prostriedkov, aby sa ich viera nestratila alebo sa nestala len takou – na papieri.

A teraz žijeme obdobie, keď sa nielenže nekonajú bohoslužby, nepristupujeme k sviatostiam, deti a mladí nemôžu prežívať svoju vieru, a ani jej krízu, medzi sebou navzájom. Nielen škola či práca sa koná za zatvorenými dverami našich domovov, ale aj náš náboženský život.

Duchovný život online

Aké sú teda možnosti mladých v týchto podmienkach? V mnohých farnostiach dokázali nové médiá využiť. Najmä rôzne spoločenstvá mladých sa konajú online.

S formáciou mladých sa najviac spája rehoľa saleziánov. Ako momentálne vedú mladých? Hovorí delegát za pastoráciu mládeže Ján Holubčík SDB: „Hľadáme možnosti, ako byť aj v tomto období v kontakte s mladými. Vnímame to ako Božiu výzvu. Náš zakladateľ sv. Ján Bosco bol veľmi kreatívny a nič ho neodradilo od kontaktu s mladými,“ povedal.

Snažia sa nestratiť s mladými v tomto období kontakt a využívajú všetky online možnosti. „Je to neuveriteľný priestor pre evanjelizáciu a formáciu. Popri všetkých rizikách a nástrahách, ktoré online prostredie má, dá sa v ňom konať veľa dobra. Nepochybujeme o tom, že nás Pán pozýva do digitálneho sveta.“

Saleziánom sa páči, že vďaka online svetu svoj dosah podstatne rozšírili a prihovárajú sa aj tým, ktorí sú ďaleko a osobne sa s nimi nestretávali. „Okrem toho im telefonujeme, zanesieme do schránky list alebo nejaké prekvapenie a keď sa dá, tak sa stretneme,“ dodáva Ján Holubčík.

Podľa kňaza je spoločenstvo dôležitou súčasťou pre rast detí vo viere, ale prvou a podstatnou na tejto ceste je rodina. V súčasnej situácii vidí vynikajúcu šancu, ako sa môže rodina stať domácou Cirkvou.

„Práve rodina je ideálny priestor na duchovný rast a prehĺbenie viery. Samozrejme, že je to pre rodičov náročnejšie. Zároveň je to šanca, aby sa otec mohol stať kňazom v rodine. A matka prvou sprostredkovateľkou daru viery.“

Práve v rodine by mal človek dostať všetko potrebné pre svoj duchovný rast.

Oslovili sme aj niekoľkých tínedžerov, či doma prežívajú náboženský život spoločne. Niektorí z nich majú problém práve s tým, že majú svoju vieru prejavovať pred rodičmi. Už len zo spoločného sledovania svätej omše v televízii majú rozpaky.

„Je mi to trápne. Ja mám problém sa pred našimi vôbec prežehnať. Predtým sme nič také nerobili, spoločne sme sa pomodlili len na Vianoce pred Štedrou večerou. Už s tým som mala problém a len som otvárala ústa, nahlas som sa nemodlila,“ povedala 14-ročná Danica zo Žiliny.

Šestnásťročný Marián z kysuckej obce sa zase nevie stotožniť so snahou otca, ktorý, odkedy zatvorili kostoly, číta každý večer časť z Nového zákona. „Najradšej by som sa vtedy vyparil. Cez deň sa aj pohádame, nakričíme na seba a potom sa večer hrá na kňaza. Je to komédia,“ hovorí.

Sú to síce len dva prípady, ale problém môže byť v tom, že sa v týchto rodinách začalo so spoločnými modlitbami až počas pandémie.

Je dôležité, aby deti vídavali modliaceho sa otca a matku už odmala a aby to bol pre nich prirodzený pohľad. Ale aj v takých rodinách často riešia od istého veku svojich detí neochotu praktizovať vieru.

Nútiť či nenútiť

Čo vtedy? Je lepšie to nechať na ne či využiť rodičovskú autoritu? Anna zo Senice sa prikláňa skôr k druhej možnosti. Spolu s manželom boli aktívni v miestnom spoločenstve, na čom nič nezmenilo ani narodenie ich dvoch synov. Do svojich aktivít zapájali postupne aj deti.

Odkedy sa opäť po Vianociach zatvorili kostoly, sú doma skutočne nábožensky aktívni, a zapájajú aj svoje deti. Aj keď nechcú, ale musia. Ich synovia sú už -násťroční, mladší má 11 a starší 14 rokov.

„Pravidelne sa ráno aj večer modlíme litánie, pri večernej modlitbe dáme aj desiatok ruženca a korunku. Vo štvrtky okrem večernej modlitby si čítame z Písma a ešte jednej knihy a v piatok pridávame krížovú cestu. Deťom sa nechce, ale manžel je vytrvalý,“ hovorí.

Annin manžel je muž bez kompromisov. „Keď sa im nechce, manžel ešte aj pridá. Vôbec by im modlitba nechýbala, aj na kostol by zabudli, láka ich všetko svetské,“ dodáva. Verí, že táto ich snaha nie je zbytočná ani kontraproduktívna. „Keď tie decká necháme tak, zabudnú na Boha. A v osemnástke už ich neprerobíme.“

Na internete môžeme ľahko nájsť množstvo svedectiev dospelých mužov a žien, ako ich práve tento rodičovský nátlak od viery odradil. „Ako malá som brala za samozrejmosť, že sme každú nedeľu a vo sviatok museli ísť do kostola. Ako staršej mi to už začalo vadiť. V nedeľu som chcela pozerať rozprávky, veľakrát som aj uplakaná musela ísť... Neskôr som namiesto na omšu chodila s kamarátkou po meste. Ako dospelá už nechodím vôbec,“ píše napríklad Jana z Bratislavy. Podobných osudov je množstvo.

Tak nútiť či nenútiť dieťa do návštevy kostola a spoločných modlitieb? Aj nútiť, ale len do istého veku, radí salezián Ján Holubčík. Táto hranica je pri každom dieťati individuálna a rodič by mal dostatočne svoje dieťa poznať a vycítiť, kedy už nejakým nátlakom skôr veci pokazí, ako im pomôže.

Podľa Holubčíka by mal rodič najmä správne chápať pojem slobody vo výchove. „Niektorí rodičia mylne chápu slobodu ako nechať deti samostatne sa rozhodnúť pre to, čo chcú. No deti a mladí niekedy nechápu dostatočne hodnotu niektorých vecí,“ zdôrazňuje.

„Preto kým sú malí, treba im vysvetľovať a niekedy ich aj nútiť, aby chodili do školy, i do kostola. Ak by som mladého tínedžera ráno zobudil so slovami: ,Ak chceš, tak dnes môžeš ísť do školy‘, neviem, koľkí chalani by vyskočili z postele a povedali: ,Hurá, idem!‘ Ešte nechápu hodnotu vzdelania, tak sa nečudujem, že sa im nechce a musíme ich k tomu povzbudiť alebo prinútiť. To isté aj s návštevou kostola. Samozrejme, že to platí len do určitého veku,“ vysvetľuje Holubčík.

Namiesto modlitby športové správy

Dieťa by malo vidieť príklad u oboch rodičov. Ťažko možno u detí postaviť základy živej viery, keď pre otca je prioritou všetko iné, len nie modlitba. „Ja tak obdivujem tieto rodiny, veľmi túžim, aby sme sa aspoň večer spolu pomodlili, ale manžel radšej ide pozrieť šport a deti to odmietajú,“ posťažovala sa Katarína z Bratislavy. Takýto večer je v nejednej kresťanskej domácnosti.

Niektoré deti v určitom veku odmietnu vieru svojich rodičov a cirkev, ale možno len nevidia doma autentickú vieru. Možno sa im kazí vzťah s rodičmi. Možno je to v osobnosti dieťaťa, ktoré sa chce odstrihnúť od rodičovského vplyvu. Možno je to priateľstvami s vrstovníkmi, pre ktorých je viera niečo cudzie alebo niečo smiešne.

Nech je to už akokoľvek, základom je vytvoriť si od začiatku dobrý vzťah s dieťaťom. A rozprávať sa spolu, nielen o škole, o kamarátoch, ale aj o vnútornom svete, o viere, o Bohu.

Že sa to skutočne môže vďaka tomu podariť, svedčí príbeh Bibiany zo Žiliny a Martiny zo Soblahoviec pri Trenčíne.

Bibianin syn je už dospelý, má osemnásť rokov a doteraz žiadnu krízu viery neprežil. S rodičmi má dobrý vzťah, veľa spolu komunikujú. Odmala ho viedli k viere, čo bolo pre oboch prirodzené, keďže aj oni sami pochádzajú z veriacich rodín.

„Krízu vo viere nemal, vždy sme sa rozprávali na rovinu,“ povedala Bibiana. Pokaziť sa to nepodarilo ani na hodinách náboženstva na strednej škole. „Mali takého premotivovaného učiteľa náboženstva, ktorý robil na študentov veľký tlak. Na hodiny museli pravidelne vypracovávať referáty na danú tému, mladým to nič nedávalo, práveže to malo opačný efekt,“ hovorí Bibiana. „Boli to skoro dospelí chalani a potrebovali inú formu, skôr rozhovor než množstvo referátov,“ dodala.

Ona sama pociťuje, že doba je ťažká a bez priameho kontaktu s kňazmi a spoluveriacimi môže náš náboženský život upadať. „Veru aj ja mám teraz čo robiť, aby som nespadla do stereotypu jednej omše za týždeň z televízie,“ hovorí. „Myslím si, že veľa ľudí teraz od viery odpadne, lebo ich viera bola slabá, skôr povrchná a teraz sa nemajú čoho chytiť a o koho sa oprieť,“ dodáva.

Martina zo Soblahova je mama dvoch chlapcov, jeden má 11 rokov a druhý je už takmer na prahu dospelosti. Obaja miništrujú a tak majú možnosť byť na svätej omši denne aj v tomto období.

Ako hovorí, u mladšieho môže ešte všeličo prísť, ale starší v tomto smere veľmi nerebeloval. „Priznávam, keď bol ešte malý, tak som ho niekedy trošku vydierala, že keď chce od Ježiška darčeky, musí ísť aj do kostola. Niekedy som používala takéto malé finty,“ hovorí. „Ale myslím si, že keď rodičia chodia s deťmi do kostola každý týždeň, tak si na to deti zvyknú a neodporujú. Aspoň to bol náš prípad. Ale musia chodiť do kostola obaja rodičia, aby nemali pri kom zostať doma.“

Ktovie, možno sa v jej rodine zrodí aj duchovné povolanie. Martina má totiž mladšieho brata, ktorý vstúpil do mníšskeho rádu a študuje v Taliansku. „Keď v lete príde k nám, veľa sa s deťmi rozpráva o duchovných veciach. Niekedy mám pocit, že moje deti majú živšiu vieru ako ja sama,“ hovorí spokojne.

Môže byť kríza na prospech?

Keď dieťa zavrhne svoju vieru, je to pre rodičov veľká bolesť. Pociťujú to ako svoje zlyhanie, pričom nie vždy to je ich vina. Ale keď sa to už stane a ich dieťa je dospelé, veľa s tým nenarobia.

„Už keď sú dospelí, je neskoro. Vtedy im treba nechať slobodu, aj keď sú stratení,“ hovorí salezián Ján Holubčík.

Nie vždy to musí dopadnúť zle. Nie nadarmo sa hovorí, že trpezlivosť je veľká cnosť. Stáva sa, a vôbec to nie je nič zriedkavé, že aj dospelí ľudia po rokoch rebelovania zistia, že to, čo roky hľadali, bolo po celý čas doma.

Keď mladí rebelujú alebo nechcú chodiť do kostola, neznamená to, že sú navždy stratení. Rodičia by si nemali zúfať a hľadať chybu v sebe.

Niekedy je takáto kríza pre ich duchovný život dokonca prospešná. Mladý človek dospeje, zmúdrie. Veď napokon veľa ľudí, ktorí si vo svojom živote prešli ťažkou krízou viery, je dnes v panteóne svätých.