Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spravodlivosť Komentáre a názory
15. február 2021

Justícia

Samovraždy stíhaných ukazujú na hlbší problém

Za tromi pokusmi o samovraždu obvinených treba vidieť aj chyby vlády. No nie tej Matovičovej.

Samovraždy stíhaných ukazujú na hlbší problém

TASR

Keď si to zhrnieme, máme tu v krátkom čase tri pokusy o samovraždu pod tlakom trestného stíhania, z toho dve s tragickým koncom. Pričom tie dve – Lučanský a Böhm – spolu veľmi úzko súvisia.

Tretím prípadom bol (údajný) pokus o samovraždu bývalej sudkyne Jankovskej, ktorú našli v cele predávkovanú liekmi.

Také vážne prípady, akými sú pokusy o ukončenie života, si zaslúžia hlbšiu pozornosť. Pretože je zjavné, že je za nimi hlbší problém.

Po samovražde bývalého policajného prezidenta Lučanského tu mohli byť obavy, či nie je väzobné stíhanie až príliš tvrdé a neprimerané. A či sa nezneužíva na „vydieranie“ obvinených – aby výmenou za prepustenie spolupracovali a ukazovali prstom na svojich šéfov. Lučanský to odmietol a siahol si na život.

Vo zveráku

Trochu inak sa vyvíjal prípad Böhma. Podnikateľ, ktorý v minulosti pracoval pre SIS, pre políciu a nakoniec aj pre mafiánsku skupinu takáčovcov, bol zadržaný a posadený do väzby.

Böhm patril k tým, ktorí udali Lučanského za údajné vyberanie provízií. Následne bol z väzby prepustený a stíhaný na slobode. Podobne ako Ľudovít Makó, ktorý výmenou za slobodu udal okrem Lučanského aj bývalého špeciálneho prokurátora Kováčika, oligarchu Bödöra, oligarchu Brhela a skupinu skorumpovaných policajtov…

Tieto príbehy ukazujú, že väzobné stíhanie je na jednej strane sporné, no na druhej strane vysoko účinné. Kto sa prizná k zločinom a spolupracuje s vyšetrovateľom na ich objasnení, môže ísť z väzby na slobodu.

Ako Böhm.

Lenže – Böhm si siahol na život práve v tejto fáze, v čase, keď bol na slobode a v kruhu rodiny. Teda: aj pri stíhaní na slobode sú dnes obvinení pod zúfalým tlakom, ktorý môže viesť k samovražde.

Pri Böhmovi môžeme predpokladať, že bol vo zveráku – z jednej strany na neho tlačili vyšetrovatelia (aj s hrozbou prepadnutia majetku), z druhej zrejme mafia, ktorej ide o krk. A ktorá sa nezvykne nečinne prizerať, keď sa „svedkovia“ rozhodnú pre spoluprácu s políciou.

Platí to vlastne o každom, kto hral na dve strany. Človek predsa nemôže byť lojálny aj k polícii či justícii, pre ktorú pracoval, aj k zločineckým skupinám. Alebo áno?

Keď sú protiklady relatívne

Týmto sa dostávame k jadru veci. Táto téza totiž v minulosti neplatila. Lučanský, Böhm aj Jankovská pracovali aj pre štát, aj pre zločincov. A roky v tom nebol nijaký konflikt ani mučivé morálne dilemy. Naopak, bol to modus operandi. Zabehaný pracovný štýl v zabehanom systéme.

Vyplývalo to z povahy štátneho režimu a štátnej moci na Slovensku. Vytvoril sa uzavretý systém, kde práca na dve strany nebola prehreškom, ale predpokladom úspechu. Dlhodobého a bezpečného.

Platilo to o oligarchoch, o ministroch, o vysoko postavených úradníkoch či šéfoch polície. Slovensko desaťročia fungovalo ako klientelistický štát s prepracovaným systémom služieb, protislužieb a „našich ľudí“. Teda zločincov a podvodníkov typu Bašternák, ktorí rozkrádali štátnu kasu – a ministrom sa starali o výnosné firmy (Kaliňákove a Počiatkove kauzy), luxusné bývanie (Fico), bočné príjmy…

Na nižších poschodiach to vyzeralo podobne. Vo vedení Finančnej správy, polície či na súdoch si delili stovky tisíc eur. Jankovská „spolupracovala“ s Kočnerom, takáčovci cez Böhma „spolupracovali“ s vedením polície. To tolerovalo podvody pri dodávkach palív pre rezort a zarábalo na tom.

Slovom, žili v systéme, ktorý dobre fungoval, bol výnosný a bol bez rizík. Navyše, nešlo o nijaké experimenty, ale o tradíciu v štýle „takto to chodí“.

Inzercia

Strata miery

Keď sa to preženie a keď to trvá dlho, hranica medzi štátom a zločinom sa vytratí. A s ňou sa vytratí aj miera a staré morálne inštinkty.

A presne toto sa stalo so Slovenskom za posledných 15 rokov. Pre „insiderov“ bolo nepredstaviteľné, že po zločine by mala nasledovať policajná razia a trest. Ak by ste niečo také pred pár rokmi povedali Imreczemu, Kičurovi, Jankovskej či Počiatkovi, natriasalo by ich od smiechu.

Zodpovednosť za tento stav niesol hlavne oligarchický režim. Teda forma vlády, kde mali rozhodujúce slovo veľkopodnikatelia a ich politická klientela (Smer, SNS, Most).

Bitka o prokuratúru

Kľúčom k bezpečnej prevádzke systému bola kontrola prokuratúry, vedenia polície a súdov. Čo nebol problém. Aspoň kým bol Smer dominantnou stranou.

Nebol to problém dokonca ani za Radičovej vlády. V roku 2011 chýbal Trnkovi k zvoleniu len jediný hlas. Napriek hrozbe demisie premiérky mal v tajnej voľbe masívnu podporu (o ktorú sa mali postarať Trnkov kancelár Kočner, Penta a Smer). Keď potom pravicové strany s vypätím síl zvolili Čentéša, prezident Gašparovič ho poslal domov. A počkal si na zvolenie Čižnára.

Problém bol dlho v tom, že na Slovensku chýbala silná opozícia – a striedanie vlád. Smer si nastavil krajinu na svoj obraz. Až do roku 2018 nevidel nikoho, kto by ho ohrozoval.

Desaťročia sa tu budoval systém hry na obe strany, štátnu aj kriminálnu, pričom tieto protiklady sa nevylučovali, ale vzájomne priťahovali.

Zločinci a ich spojenci na úradoch mali istotu, že si môžu zariadiť (a v krajnom prípade zaplatiť) beztrestnosť.

A keď už bolo veľmi zle, napríklad, keď médiá odhalili a preukázali trestné kauzy, vinníkom hrozilo akurát tak odvolanie z funkcie. Čo mnohých ešte viac motivovalo, aby sa materiálne zabezpečili, kým sedia pri kormidle…

Zmena kurzu

V roku 2018 a následne po voľbách 2020 sa však ich svet drasticky zmenil. Väzby na oligarchov a organizované skupiny už nie sú spojené so zárukou bezpečnosti, ale s hrozbou stíhania.

Zmenil sa svet, na ktorý si zvykli. Z ich pohľadu stojí na hlave. Za staré zločiny sa zrazu platí. Rozhodnutia vyšetrovateľov a sudcov sa nedajú kupovať. Štátne úrady a zločin už nie sú spojenci, nie sú dve stránky jedného režimu, ktoré sa vzájomne podporujú, ale protiklady. Protiklady, ktoré na starých služobníkov zrazu udierajú z dvoch opačných koncov.

„Naši ľudia“ dnes zažívajú stíhanie, zúfalstvo, tlaky z dvoch strán a osobné tragédie, ktoré boli 15 rokov mimo ich predstavivosti.

Je smutné a ťažko prijateľné, že si to už vyžiadalo život muža, ktorý bol stíhaný na slobode. No viniť za to justíciu a jej postupy by nikam neviedlo. Dôvody sú inde.

Jednoducho: svet a istoty, ktoré ponúkal Smer, padli.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame