Daňová brzda SaS radšej nech stráži ministra Hegera, aby nezvyšoval dane

Sloboda a solidarita chce do ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti zapracovať takzvanú daňovú brzdu. Znamenalo by to, že by sa zákonne zadefinoval maximálny strop pre výšku daní a odvodov, ktorý by bránil nasledujúcim vládam v ďalšom svojvoľnom zvyšovaní daňovo-odvodového zaťaženia.

Návrh však vyvoláva kontroverzie. Kritizuje ho napríklad aj ekonóm Ľudovít Ódor, ktorý sa o prijatie zákona o rozpočtovej zodpovednosti kedysi zaslúžil…

Dane? Radšej nižšie, prosím

Vládni liberáli Richarda Sulíka majú pravdu v tom, že daňovo-odvodové zaťaženie je na Slovensku vysoké, že veľa ľudí i firiem sa pre koronakrízu ocitlo v existenčných problémoch a ďalšie zvyšovanie daní by niesli len ťažko, a tiež v tom, že všeobecne sú nižšie dane lepšie ako vysoké. Slovami Mariána Viskupiča, poslanca SaS a predsedu parlamentného Výboru pre financie a rozpočet: „Jednotlivec alebo firma vždy vedia efektívnejšie minúť svoje dostupné zdroje, ako to dokáže štát.“

Vláda, ktorá ľuďom ponechá gro z toho, čo vlastnou prácou a podnikaním zarobia, je lepšia než vláda, ktorá im väčšinu zoberie a následne v obyvateľstve vytvára od seba závislosť tým, že ľuďom s veľkou pompou vracia omrvinky.

Niekto by mohol namietnuť, že vysoké dane sú v poriadku, keď za ne občania dostávajú kvalitné verejné služby. Lenže pozor na zapriahanie voza pred koňa! Vláda má najskôr dokázať, že vie šetrne hospodáriť s málom, až potom môže žiadať od občanov viac peňazí. Slovenské vlády s takýmto postupom doteraz mali problém.

Všetko toto by mohlo slúžiť ako argument pre zavedenie daňovej brzdy. No je tu ešte širšia politická perspektíva, ktorú treba vziať do úvahy.

Ideologická neutralita rozpočtovej zodpovednosti

Presuňme sa v čase o desaťročie naspäť, keď sa slovenský ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti rodil: Bolo pár rokov po svetovej finančnej kríze, ktorá sa vo viacerých štátoch eurozóny plynulo preklopila do dlhovej krízy. Európu obchádzalo strašidlo v podobe hrozby štátnych bankrotov. Takmer každý deň bolo na predných stránkach novín Grécko.

Krajiny na starom kontinente do tejto situácie priviedla nielen predchádzajúca rozšafná politika míňania zo strany ich vlád. Každý chcel byť zároveň populárny.

Keď vládla ľavica, zvyšovala verejné výdavky, no nechcelo sa jej zvyšovať adekvátne k tomu dane, lebo to bolo nepopulárne. Keď ju vystriedala pri moci pravica, znížila dane, ale často neznížila adekvátne k tomu verejné výdavky, lebo to opäť nebolo populárne. A tak sa viaceré štáty zadlžovali, aby rozdiel medzi príjmami a výdavkami vykryli.

Na Slovensku sa v roku 2011 podarilo Ľudovítovi Ódorovi presvedčiť všetky vtedajšie parlamentné strany o potrebe prijatia ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Zriadila sa ním Rada pre rozpočtovú zodpovednosť i sankčný mechanizmus takzvanej dlhovej brzdy, ktorý mal trestať vládu, ak by sa príliš zadlžovala.

Krehký politický konsenzus

Široký konsenzus politickej scény dosiahol Ľudovít Ódor tým, že rozpočtovú zodpovednosť stranám prezentoval ako ideologicky neutrálnu vec. Ak je pri moci pravica, nech znižuje dane, no nech zároveň výpadok štátnych príjmov nerieši zadlžovaním, ale šetrením pri verejných výdavkoch. A keď vládne ľavica, nech svoje vyššie sociálne výdavky opäť nekryje zadlžovaním, ale vyššími daňami.

Rada pre rozpočtovú zodpovednosť nestráži, aby výdavky štátu boli nízke. Dáva akurát pozor, aby príjmy a výdavky boli dlhodobo v rovnováhe – aby sa krajina prehnane nezadlžovala.

Problém nápadu SaS s daňovou brzdou je, že vyššie opísaný krehký celospoločenský konsenzus takpovediac vypovedáva sprava. Inak povedané, obmedzuje prípadnú budúcu ľavicovú vládu, aby svoje vyššie výdavkové priority vôbec dokázala financovať vyšším daňovo-odvodovým zaťažením.

Na jedno, dve, tri volebné obdobia to môže byť fajn, lenže ak niekedy v budúcnosti získajú zase ústavnú väčšinu ľavicové strany, nielenže hrozí, že daňovú brzdu zrušia, ale môžu vypovedať celý systém rozpočtovej zodpovednosti vo všeobecnosti. Alebo to pravici vrátia napríklad ústavným ustanovením, ktorým by sa štátu bránilo, aby jeho výdavky klesli pod určitú hranicu.

Ekonomika zostala technokratom a politika sporom o identitu

Existencia politického konsenzu medzi pravicou a ľavicou v niektorých otázkach má tiež svoju hodnotu. Napríklad že príliš zadlžovať sa netreba – nech uprednostňujeme štíhly alebo rozšafný štát.

Je tu aj jeden abstraktnejší argument: Odklon politiky vo vyspelých krajinách od ekonomicko-sociálnych tém k ničivým bojom v rámci politiky identity, ktorý pozorujeme v posledných rokoch, je niekedy vysvetľovaný aj tým, že veľká časť ekonomických politík bola bezpečne odstránená z dosahu demokratického rozhodovania.

Či už je reč o monetárnej, alebo fiškálnej politike, v oboch oblastiach boli zavedené technokratické poistky, aby ich nemohli príliš kaziť populistickí politici. Má to svoje výhody. Asi sa vďaka tomu vyhýbame cválajúcej inflácii a štátnym bankrotom. Akurát následne demokratickej politike potom zostali na rozhodovanie viac-menej už len identitárne boje a zástupné témy ako počet národností na sčítacích hárkoch, o čom sme na tomto mieste písali v pondelok. To je však na inú debatu...

Namiesto daňovej brzdy

V každom prípade, namiesto viditeľného pomníka v podobe daňovej brzdy by sa SaS mohla venovať niečomu zmysluplnejšiemu. Napríklad záväzným výdavkovým stropom, ktorých zavedenie predpokladá aj ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti – bez toho, aby ich konkretizoval.

Druhou témou pre sulíkovcov je strážiť svojho koaličného partnera, OĽaNO. Zo zákulisia ministerstva financií totiž prenikajú na verejnosť zvesti, že rezort Eduarda Hegera plánuje v rámci pripravovanej daňovej reformy zavádzať rôzne nové dane a zvyšovať niektoré existujúce – okrem iného s cieľom splácania peňazí z Európskeho fondu obnovy.

Toto by pre stranu Richarda Sulíka mala byť aktuálna frontová línia. Je však pochopiteľné, že ďalší konflikt medzi SaS a OĽaNO nemusí pre liberálov znieť ako príťažlivá perspektíva.