Búrlivé dvadsiatky Ako si ľudia pred sto rokmi nahrádzali čas stratený vojnou a epidémiou?

Náš kolega Leidenfrost sa sťažoval, že v čase lockdownu len sedí doma, tučnie a sleduje korona-čísla. V tom čírom zúfalstve si prečítal v novinách z viacerých krajín články, ktoré porovnávali súčasnú situáciu s „roaring twenties“, teda s búrlivými alebo burácajúcimi dvadsiatymi rokmi minulého storočia.

Martin Leidenforst napísal, že aj vtedy mali ľudia za sebou mor (neporovnateľne horší – španielsku chrípku) a k tomu takú maličkosť ako prvú svetovú vojnu – ale napriek tomu žúrovali do rána. A jeden nemecký komentátor predpovedá, že niekedy v tomto roku sa začnú aj naše búrlivé dvadsiate roky. „Že ľudia si vynahradia stratený rok života. Že budú nespútane konzumovať, cestovať, oslavovať, sexovať.“ Nádeja sa Martin Leidenfrost.

Ale zarazilo ho, že jeho slovenská manželka o búrlivých dvadsiatych rokoch veľa nevedela, čo si jej rakúsky manžel vysvetlil tým, že na dejepise v bratislavskom gympli asi nič také nepreberali. A možno sme vlastne na Slovensku ani žiadne búrlivé roky nemali.

Nuž zamyslela som sa nad tým, čo som sa vlastne ja – ešte v čase socializmu – učila o dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia. A v pamäti sa mi vybavila kľúčová udalosť, ktorú nám húževnato vtĺkali do hlavy: vznik komunistickej strany. V januári 1921 vznikla v Ľubochni Komunistická strana Slovenska (vlastne máme teraz okrúhle výročie) a o pár mesiacov neskôr Komunistická strana Československa.

Spomenula som si aj na našu rodinnú kroniku. Vďaka nej viem, že môj dedo, ktorý bojoval a bol zranený v prvej svetovej vojne, sa na jeseň 1918 oženil. V roku 1922 mal už dve deti, ale rozhodol sa pre veľkú cestu. Doma zanechal ženu, deti a autobusom sa odviezol do Prešova, odtiaľ vláčikom do Obišoviec, vlakom do Prahy a rýchlikom do Hamburgu. Na lodi Bismarck sa preplavil do Baltimoru a potom vlakom do Pensylvánie. Desať rokov tu kopal uhlie a šetril na domček a role v domovine. Je možné, že geneticky preto nemám dané, aby som divokosť tých rokov celkom pochopila.

Premietam si v hlave spomienky na hodiny literatúry. Naša profesorka milovala diela proletárskych autorov, ako bol Fraňo Kráľ, Peter Jilemnický a najmä Ján Poničan. Tým sme sa venovali veľa hodín. Hemingwaya sme len preleteli, nebol to jej obľúbenec.

Či je naozaj tak zle, ako noviny píšu, či ešte horšie? Nechcem to zažiť, radšej smrť!Zdieľať

Ale nejde len o obľúbencov pani profesorky. Pravdupovediac, v slovenskej literatúre z tých rokov sme si nemohli veľmi všimnúť, že by sa nespútane konzumovalo, cestovalo, oslavovalo či sexovalo, aby som teda pripomenula kolegu Leidenfrosta.

Talentovaná generácia Kukučína, Tajovského či Timravy už bola vo vyššom veku a mala celkom iné starosti. Napríklad Timrava sa v roku 1920 svojej priateľke Elene Maróthy-Šoltésovej sťažuje, že je v úzkostiach pre republiku a že často ani spať nemôže, lebo je vo večnom rozčúlení. „Či je naozaj tak zle, ako noviny píšu, či ešte horšie? Nechcem to zažiť, radšej smrť!, aby sa všetko zvrátilo zas a my upadli do otroctva.“

V polovičke dvadsiatych rokov sa zase priateľke sťažuje, že je duševne ubitá, nešťastná a už sa teší, že o štyri roky pôjde do penzie a nebude viac musieť robiť „ďaďovku“ (opatrovateľku detí). Lepšiu prácu v Ábelovej nezohnala, túžba pracovať na pošte jej nevyšla.

Sníva, že sa na penzii usadí v Martine a s priateľkou bude „každý deň chodiť na prechádzku do cintorína a kade-kde“. (Sen sa jej nesplní, do Martina sa nedostane.) Nuž, toto na zlaté dvadsiate nevyzeralo.

Mestským typom bola zato manželka Jozefa Gregora Tajovského Hana Gregorová, ktorá je teraz idolom feministických kruhov.  Bola veľmi slobodomyseľná a žila inak, ako sa vtedy od ženy očakávalo. Dvadsiate roky jej splnili sen.

Zriadila si doma v Bratislave literárny salón. (Ten možno naozaj pripomínal salón Gertrudy Steinovej, ako ho poznáme z opisu Hemingwaya v jeho slávnej knihe o Paríži dvadsiatych rokov Pohyblivý sviatok.) U Gregorovej sa stretávali bohémski umelci i politici ako Ján Smrek, Vlado Clementis, Laco Novomeský či Emil Boleslav Lukáč, ktorý v dvadsiatych rokoch študoval v Paríži. Ale predpokladám, že napriek istej bohémskej atmosfére to zase žiadne divoké večierky neboli. V roku 1925 bol už Tajovský penzionovaný a túžil po pokojnej jeseni života.

Salóny svojej manželky neobľuboval. Ich dcéra neskôr spomínala, že mama „bola dušou bratislavskej umelecko-literárnej spoločnosti, kým otecko najradšej vysedával doma alebo sám na brehu Železnej Studničky a chytal rybenky v tichu prírody, najviac ak v susedstve iného mlčanlivého rybára.“

Roku 1921 iba 15 sídiel malo viac ako 10 000 obyvateľov, z toho iba dve viac ako 20 000.Zdieľať

Tajovský nebol jediný, kto si veľkomestský život celkom neužíval. Bol to prípad väčšiny slovenských spisovateľov. Vznikajúca mestská identita sa veľmi neprejavila ani v mladšej generácii. Talentovaného Mila Urbana zaujímal najmä oravský človek boriaci sa s nepriazňou osudu. Jozef Cíger Hronský vyslovene nemal rád svet moderného mesta. Preňho bola iba dedina prameňom všetkého ďalšieho.

Historik Ľubomír Lipták vo svojej štúdii Život na Slovensku v medzivojnovom období smutne skonštatoval, že medzivojnová literatúra a kultúrna tvorba vôbec sa orientovali prevažne na dedinu. Ale zároveň má pre to aj pochopenie, lebo urbanizácia Slovenska prebiehala aj v tomto období v porovnaní s väčšinou európskych krajín pomaly. Roku 1921 iba 15 sídiel malo viac ako 10 000 obyvateľov, z toho iba dve viac ako 20 000. Ale ako píše Lipták, aj tie dve najväčšie mestá, teda Košice a Bratislava, boli „prehľadné z kostolnej veže“.

No v slovenských mestách sa postupne diali zmeny, zväčšovali sa výklady, ulice boli lepšie vydláždené a elektrické svetlo žiarilo do tmy veselšie ako svetlo sliepňajúcich plynových lámp. A Lipták konštatuje: „Návšteva kaviarní už nemala iba čisto konzumný charakter, bola súčasťou spoločenskej, profesijnej komunikácie.“

Rovnako kvitlo aj korzo, revolučný vynález mestskej mládeže z posledných desaťročí 19. storočia. Aj fajky vytláčala ľahšia, ľahkomyseľnejšia, ale aj akoby nervóznejšia cigareta. Lipták o medzivojnovom období píše, že súčasníci mali pocit, že život je pestrejší, rušnejší a voľnejší ako predtým a zmien bolo toľko a boli také rýchle a nápadné, že „profesionálni aj dobrovoľní mravokárci a kazatelia mali dosť potravy pre pohoršenie a mladé pokolenie dosť podkladov na to, aby sa považovalo za jedinečne pokrokové“.

Nuž toto bola skutočne stratená generácia. A či si tu na Slovensku niekto vôbec užíval dvadsiate roky?Zdieľať

Spisovateľ Gejza Vámoš debutoval v roku 1925, to mal ešte len 24 rokov a nebol to dedinský človek. Ale žeby sa v jeho diele odrazilo čosi z divokosti dvadsiatych rokov? V autobiograficky ladenej novele Editino očko mladý lekár píše, že ho „zroňuje svet, tá celá rozoštvaná zemeguľa, kde ľudský pokrok naraz produkuje salvarzán a štyridsaťdvacentrimetrové delá, kde sa ľudia s menom Spasiteľa na perách vraždia. (...) Dušu mi zviera pocit hnusu, keď vidím, že ľuďom, intelektuálom tá bohatá zemeguľa nedopraje nič ,nadbytočné‘, že im vypočítavajú živobytie na gramy: toľko smieš zožrať, toľko šiat kupovať, keď sa rozmnožíš, dostaneš nejaké prídavky, aby tvoje plody hladom neskapali. Zídu sa: tvoji synovia pre vojny, epidémie, náhody, dcéry tvoje pre prostitúciu alebo pre tuberkulotické živorenie v obchodoch a kanceláriách.“

Nuž toto bola skutočne stratená generácia. A či si tu na Slovensku niekto vôbec užíval dvadsiate roky? Ale, našťastie, aj takí boli. Napríklad básnik Ján Smrek. V polovici dvadsiatych rokov vydal zbierku Cválajúce dni. Smrek miluje mesto. V básni Village And City prirovnáva dedinu k panne po údolí zloženej. „Lež mesto nie je pannou / a údolie mu nestačí. / Ono je kolosom žijúcej hmoty a mäsa / a podvečer, keď strnie sa, / pohádkovo / rozožiari sa svetlami / a vlny života valia sa veselé / cez mosty, podlubia, tunele."

Aké radostné! Ale v básni Mladé dievča kaviarenské básnik narieka nad žieňaťom, ktoré muselo z dediny prísť robiť práve ku kaviarenskému pultu, aby „tu do očú každému bila kypiaca tvoja krása, dievčina milá!“ Obdivuje jej krásu, ale bojí sa o ňu a radí jej: „vráť sa späť v dediny svojej stranu! Mesto je veľké priepadlisko...“

Tak takéto divoké to tu bolo!

Sladký Paríž, čo iné

Samozrejme, keď sa hovorí o bohémskych dvadsiatych rokoch, myslí sa zväčša Paríž. Tam mierili všetci, ktorí zažili vojnu, pochopili, že svet sa radikálne zmenil a bolo treba ho nanovo pochopiť a aj užiť si. Veľkou vojnou zdecimované Francúzsko bolo neodolateľne lacné a krásne.

Hemingway v Pohyblivom sviatku píše, že „v Paříži se tehdy dalo docela slušně žít skoro z ničeho, a když člověk sem-tam vynechal některé jídlo a když si vůbec nekupoval nové šaty, dalo se ušetřit a mít se přepychově“.

Vo veľkých parížskych kaviarňach sa už v tom čase mohol človek stratiť a byť tam sám (a napríklad písať), a zároveň s ľuďmi. „Ve velkých kavárnách bylo tenkrát taky lacino, všude se dostalo slušné pivo a aperitiv stál rozumnou cenu, jasně vyznačenou na tácku, co se k němu podával.“

A keď bolo v Paríži mizerné počasie, mohlo sa odcestovať niekam, „kde místo toho deště by mezi borovicemi padal sníh a pokrýval cestu i příkré horské stráně, někam tak vysoko, aby tam bylo slyšet vrzání sněhu, až bychom se večer vracely do chaty. Pod Les Avants byla horská chata, kde se vařilo báječně... (...) Třetí třídou by ten vlak nestál tolik. Strava by nás přišla jenom nepatrně dráž než v Paříži.“ Celé Francúzsko bolo teda láskavé k začínajúcim spisovateľom, ako píše Hemingway.

Na opisy sexuálnych zážitkov a uvoľneného života bol expertom iný Američan Henry Miller. Zdieľať

Čo sa týka bohatých sexuálnych zážitkov, s tými sa Hemingway nechváli. Ešte šťastne žil so svojou prvou manželkou a napríklad o homosexualite či lesbických vzťahoch ho až tu teoreticky školila Gertruda Steinová, ktorá v takomto vzťahu žila. No Hemingwayovo sladké parížske obdobie sa končí práve tým, že začne svoju manželku podvádzať s jej bohatou priateľkou. 

Na opisy sexuálnych zážitkov a uvoľneného života bol expertom iný Američan Henry Miller. Aj ten koncom dvadsiatych rokov prichádza do Paríža a ostáva tu vyše desať rokov. Nachádza to, čo v Amerike nenašiel. Inšpiráciu, priateľov, lacné pitie a bohaté milenky, ale aj vydavateľov svojich kníh, ktoré sú v Amerike zakázané ako obscénna literatúra.

Márai a Roth v Paríži

Dostať sa do Paríža a užívať si tam život bolo vtedy pomerne ľahké pre ľudí, ktorí vedeli písať a vedeli sa živiť článkami pre noviny. A netýkalo sa to len Američanov.

Paríž v dvadsiatych rokoch fascinoval aj košického rodáka Sándora Máraia. Ten so svojou ženou odišiel z Košíc, ktoré sa mu zdali predsa len trochu nudné a malomestské, najprv do Nemecka. Ale cestuje po Európe a aj z Paríža píše články do nemeckých novín.

Napríklad mrazivú reportáž o charitatívnom bále pre ľudí „roztrhnutých tvárí“ (tých, ktorí vo vojne prišli o časť tváre). Márai je sarkastický. Konštatuje, že Parížania netúžili týchto zohavených ľudí stretávať na uliciach, tak radšej dali peniaze, aby boli zavretí kdesi v ústavoch.

Márai prišiel na jeden takýto dobročinný bál. „Konal sa v Opere. Lóža stála tisíc frankov, obyčajná vstupenka stopäťdesiat. Pilo sa šampanské od stopäťdesiat frankov hore. Hral jazzband. Večerné toalety. Spieval Sacha Guitry, vystupovali Fratelliniovci, tanečnice, hudobný klaun, predvádzali sa všelijaké atrakcie a podávala sa večera z kuchýň popredných reštaurácií.“

Bol tam jednoducho veľký Paríž, ktorý „pri príležitosti takéhoto plesu dokáže pred operou zaparkovať viac Rolls-Royceov a Hispán, ako je ich registrovaných v celej strednej Európe“. Ale stalo sa niečo nepatričné. Na bál vtrhli „roztrhnuté tváre“, ktoré tam nikto nepozval. „Prečo prišli? Vybuchli? Opustil ich zdravý rozum? Opustil veru, spolu s tvárou. Spolu s ústami i nosom. Dostavili sa na veľký galavečer, na prsiach sa im hompáľali metále, len im chýbali ústa a nosy. Atrakcia, s akou usporiadatelia nerátali. Prišli mimo programu. Nefigurovali medzi pozvanými hosťami.“

Usporiadatelia narušiteľov poriadku vyhnali. A Márai už má pointu svojho článku: o tejto epizóde z bálu nijaký francúzsky denník nenapísal. Asi by to kazilo dojem. Aj o tom sladkom Paríži dvadsiatych rokov.

Francúzov treba ľutovať: Tých nikto neobsluhuje, tí tu sedia celé hodiny, hladní a zúfalí sa dožadujú jedla.Zdieľať

V tom čase je v Paríži aj iný spisovateľ v úlohe parížskeho prispievateľa. Rodák z haličských Brodov, človek, ktorý ťažko niesol rozpad habsburskej monarchie Joseph Roth, lebo po roku 1918 nadobro stratil domov.

Je rád, keď ho Frankfurter Zeitung pošlú do Paríža ako svojho prispievateľa. V roku 1925 s miernym pohŕdaním v článku píše: „Toto leto v Paríži nie je horúce, nie je chladné, nie je daždivé, je americké. Všade počuť americky nosovú angličtinu, všade možno stretnúť vychudnuté postavy – vrátane žien – v topánkach bez podpätku a s veľkými kosticovými okuliarmi, v nadľudsky širokých pánskych oblekoch, s červeným bedekrom v ruke a tiež veľa dáždnikov a palíc. Na všetkých bulvároch sa pred veľkými výkladmi hlasito diskutuje, či sú vystavené predmety drahé alebo lacné. (...) Na amerických hostí sú čašníci vycvičení vo všetkých reštauráciách, aj Čechoslováka, Rusa alebo Nemca, ktorý si objedná jedlo lámanou francúzštinou, okamžite obsluhuje prinajmenšom pätnásť čašníkov.“

A Roth dodáva: „Francúzov samotných treba skutočne ľutovať: Tých nikto neobsluhuje, tí tu sedia celé hodiny, hladní a zúfalí sa dožadujú jedla, ktoré fešní a žonglujúci čašníci im pod nosom servírujú ,americkému‘ panstvu.“

No potom prispievateľa Rotha z Francúzska redakcia stiahne. On sa trochu urazí a je ochotný prijať jedinú náhradu: Moskvu.

Putuje po tamojších mestách, vidí hlad, smäd, boj aj smrť. A v roku 1926 napíše o svojej ruskej skúsenosti:

„Zahanbene priznávam, že ma v týchto uliciach prepadá celkom určitý smútok. Uprostred obdivu k svetu, ktorý vlastnými silami, s väčším množstvom zanietenia než materiálu, bez peňazí a bez priateľov tlačí noviny, píše knihy, stavia stroje a buduje továrne, hĺbi kanály, po tom, čo ešte sotva pochoval mŕtvych – uprostred tohto obdivu sa ma zmocňuje smútok po našej ľahkomyseľnosti a nedbanlivosti, túžba po aróme civilizácie, sladkobôľ po našej vedecky už dokončenej dekadencii, detinské, hlúpe, ale horúce prianie ešte raz uvidieť módnu prehliadku u Moulineux, pôvabné večerné šaty na pochabom dievčati, jedno číslo Sourire a celý ten zánik Západu: Možno je to buržoázny atavizmus.“

Krajšie vyznanie dekadentnému Západu Roth nemohol napísať. Rusko, kde sa už k moci dostal Stalin, ho z pohŕdania vyliečilo.

A ešte na skok do Berlína

Nielen v Paríži si bohémska spoločnosť divoko užívala život. Dialo sa to aj v Nemecku, v jeho veľkých mestách. Len kým tá parížska dekadencia mala istý pôvab, v Nemecku to bolo urputnejšie a menej pôvabné.

Spisovateľ Stefan Zweig sedí tri ťažké povojnové roky v Salzburgu a vzdáva sa pomaly nádeje, že ešte niekedy uvidí svet. Vie, že nenávisť k po nemecky píšucemu autorovi bude všade veľká.

Až začiatkom roku 1922 sa vracia normálny život. V knihe Svet včerajška píše, ako opäť jedával do sýtosti, za písacím stolom ho nik nevyrušoval, nerabovalo sa, nevypukla revolúcia. „Žil som, cítil prílev nových síl.“

Vypukla panika a otriasla celou ríšou. Marka za hodinu hlboko klesla, jej pád nemal konca, kým sa nedosiahli fantastické, bláznivé čísla.Zdieľať

V lete dokonca odcestoval do nemeckého letoviska Westerland. Tešil sa, že sa opäť stovky hostí veselo kúpu v mori, že opäť hrá pre návštevníkov orchester, keď do toho letného očarenia vtrhli kolportéri s krikom, že zavraždili Walthera Rathenaua, ministra zahraničných vecí.

Zweig píše: „Vypukla panika a otriasla celou ríšou. Marka za hodinu hlboko klesla, jej pád nemal konca, kým sa nedosiahli fantastické, bláznivé čísla biliónov.“ Krajina sa rútila do katastrofy.

Zweig pripomína, že sa vtedy v Nemecku zmenili všetky hodnoty, a to nielen v materiálnej oblasti. „Z nariadení vlády sa ľudia vysmievali, nerešpektovali nijaký mrav, nijakú morálku, Berlín sa premenil na svetový Babylon. Bary, lunaparky a drevené krčmy rástli ako huby po daždi.“

A Nemci vedia byť vo všetkom takí dokonalí! Aj v úpadku.

„Nemci vložili do pervezie všetku údernosť a všetok zmysel pre systematickosť. Po Kurfürstendamme sa prechádzali našminkovaní chlapci s umelými bokmi, a to nie iba profesionáli: každý gymnazista si chcel privyrobiť a v prítmí barov bolo vidieť štátnych tajomníkov a vysokých finančníkov, ako nehanebne a nežne dvorili opitým námorníkom. Ani v Suetonovom Ríme nepoznali také orgie, aké sa odohrávali na plesoch berlínskych transvestitov, kde pod žičlivým okom polície tancovali stovky mužov v ženskom oblečení a ženy v mužských šatách. Šialenstvo strhlo pri páde so sebou všetky hodnoty a najmä meštianske kruhy, ktoré sa dovtedy podriaďovali neochvejnému poriadku. Mnohé dievčatá sa pyšne vystatovali svojou perverznosťou, v každej berlínskej škole sa vtedy pokladalo za pohanu, ak ich podozrievali, že sú ešte v šestnástich panny, každá z nich chcela vyrozprávať svoje dobrodružstvo, čím exotickejšie, tým lepšie. Na tejto patetickej erotike bola najodpornejšia jej strašlivá neúprimnosť.“

Zdá sa ten opis značne prehnaný, akoby 41-ročný prudérny Zweig prosto iba nerozumel, že mládež si chce užiť, dohnať stratený čas. Lenže vážne problémy so svojimi dospievajúcimi deťmi mal v tom čase aj najvýznamnejší nemecký spisovateľ Thomas Mann. Mohol svojim deťom dopriať luxusný život, no ako konštatoval autor knihy Století Mannových Manfred Flügge, štyri deti Thomasa Manna sa v tých zlatých dvadsiatych rokoch správali ako nevychovaná banda, ktorá terorizovala svoju elitnú štvrť telefónnymi žartmi a krádežami v obchodoch.

Jeho dve najstaršie deti Erika (1905) a Klaus (1906) boli mimoriadne talentované a okúzľujúce bytosti, vďaka otcovým peniazom a slávnemu menu precestovali celý svet, tykali si s prominentmi Hollywoodu a užívali si všetko: svoju telesnosť, ktorá sa vyznačovala otvorenou sexualitou, športom a, bohužiaľ, aj nadmerným užívaním drog a liekov.

Leni zistila, že všetky jej priateľky už mali milostné aféry, len ona jediná nie. Rýchlo chcela vec dohnať.Zdieľať

A ešte jeden bizarný príklad, ktorý dosvedčuje, že Zweig nezveličoval. Leni Riefenstahl bola talentovaná maliarka, herečka, tanečnica, športovkyňa a neskôr herečka i filmárka. Pochádzala z dobre zabezpečenej meštianskej rodiny, ktorá jej dala prísnu výchovu. Otcovi sa nepáčilo, že dcéra chce ísť umeleckou cestou, a pevne dúfal, že sa týchto „pomätených myšlienok“ vzdá. Až do 21 rokov musela Leni bývať s rodinou a  bez sprievodu starších nesmela ísť ani do kina.

Leni mala veľa platonických lások, ale rešpektovala životný štýl rodiny. Ale potom sa všetko zmenilo a Leni zistila, že všetky jej priateľky už mali milostné aféry, len ona jediná nie. Rýchlo chcela vec dohnať.

A urobila to s nemeckou systematickosťou. Vyhliadla si staršieho muža, ktorý ju fyzicky priťahoval, ale bližšie ho nepoznala. Požiadala kamaráta, aby jej s týmto mužom dohodol stretnutie. Podarilo sa. Obliekla si hodvábnu bielizeň a vydala sa do starého patricijského domu s mramorovým schodiskom. On jej ponúkol čaj, pustil gramofón a išlo sa hneď na vec.

Vo svojom životopise to opísala takto: „Podrobila som sa všetkému, len som si zakryla uplakanú tvár vankúšom. O chvíľu mi hodil uterák, ukázal na dvere kúpeľne a povedal: ,Tam sa môžeš umyť.‘ Keď z kúpeľne vyšla, muž bol už oblečený a odchádzal na nejakú schôdzku. Strčil jej do ruky šek na dvadsať dolárov a povedal: Keby si náhodou otehotnela, tak si to môžeš nechať vziať.“ Koniec známosti.

To boli zlaté dvadsiate, na nemecký spôsob.

Zweig napísal, že ľudia boli rýchlo unavení z tej horúčkovitej prepiatosti, horúčkovitým opičením sa, tak ako boli vyčerpaní z inflácie.

„Národ unavený vojnou túži len po poriadku, pokoji, po troške istoty a po meštianskom spôsobe života. Potajomky nenávidel republiku nie preto, že potláčala túto divú slobodu, ale, naopak, preto, že v rukách držala uzdu priveľmi voľne. A dodáva, že každý, kto prežil tie apokalyptické mesiace a roky, cítil s odporom a rozhorčením, že v Nemecku musí nastať zvrat, hrozná reakcia. „Nemecký ľud privyknutý na poriadok nevedel, čo si má počať so slobodou, a celý netrpezlivý sa už nevedel dočkať tých, čo mu ju vezmú.“

A tým, čo tú slobodu ľuďom potom vzali, spievala filmárske ódy istá Leni Riefestahl. Mimochodom.

No zlaté dvadsiate.