Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
05. január 2021

Z karantény

Štvrtý list Slovákom

Keď sa raz toto celé skončí, budem vyčíňať ako hovädo.

Štvrtý list Slovákom

Osamelý cyklista s ochranným rúškom na tvári v meste Codogno v Lombardii, foto TASR/AP

Milí Slováci, ozývam sa po dlhšom čase, len tak. Nemám pripravené nejaké extra múdrosti, proroctvom vás radšej šetrím, príliš často som sa pri tom prekliatom more mýlil. Rád by som vás nejako povzbudil, neviem veľmi ako a aby som povedal pravdu, písaním chcem v prvom rade povzbudiť sám seba.

Trčím v rakúskom lockdowne (v treťom tvrdom, tak sa už u nás zvykne hovoriť). Ešte v októbri vylúčil môj minister zdravotníctva druhý lockdown, povedal, že fámy o ňom sú nie len novinárskou kačicou, ale „celou kačacou farmou“. Teraz sa veci majú tak, že nikto z vlády nechce vylúčiť štvrtý tvrdý lockdown. Tvrdý mäkký, ktorý by sa mal začať 24. januára, ešte nemá jasné kontúry. Radšej sa naňho neteším.

Pohľad na naše susedstvo je skľučujúci. Z ôsmich susedných krajín Rakúska šesť zaujíma najvyššie priečky v celo­sve­to­vej štatistike počtu ko­rona­mŕ­tvych na obyvateľa (Slovinsko, Ta­lians­ko, Čes­ko, Lichtenštajnsko, Maďarsko a Švajčiarsko). O niečo lepšie obstojí – s nepriaznivým vývojom – len Merkelovej Nemecko.

A potom ste tu vy. Zázrak z prvej vlny. Donedávna ste mali lepšie čísla smrtnosti, aktuálne ste na tom najhoršie, hrozí vám kolaps nemocníc. Vyzerá to tak, že všetci tu v okolí napokon skončíme rovnako zle. Či sme Rakúšania alebo Slováci, Česi alebo Maďari, keď sa raz zrátajú straty, vyjdeme z toho pravdepodobne ako jedna jednoliata zóna, ktorá zvládla pandémiu plus mínus rovnako – veľmi zle.

Práve teraz v novinách viacerých krajín vychádzajú články porovnávajúce našu situáciu s „roaring twenties“, s búrlivými alebo burácajúcimi dvadsiatymi rokmi minulého storočia. Aj vtedy mali ľudia za sebou mor (neporovnateľne horší – španielsku chrípku), k tomu takú maličkosť ako prvú svetovú vojnu – a žúrovali do rána. Jeden nemecký komentátor predpovedá, že niekedy v tomto roku sa začnú naše búrlivé dvadsiate roky. Že ľudia si vynahradia stratený rok života. Že budú nespútane konzumovať, cestovať, oslavovať, sexovať.

Tá predstava mi vŕta v hlave. Zároveň neviem, či nemáme najhoršie ešte len pred sebou. Váham, či mám a môžem a smiem o búrlivých dvadsiatych vôbec snívať.

Realita je taká, že sedím tretí mesiac doma na dedine v baraku. Nestretávam prakticky nikoho. Dni sú krátke, už veľa týždňov sa drží pochmúrne počasie, slnka vidíme akurát raz do týždňa. Do tepla a k moru sa v tejto zime nedostaneme, na to som rezignoval, destinácie sa minuli.

Romantika z jarného lockdownu sa nevrátila. Vtedy sme si robili s deťúrencami mikrovýletiky, objavili sme vo vinohradoch nad dedinou skryté klenoty, v druhom a treťom mäkkom a v druhom a treťom tvrdom lockdowne nič také nepodnikáme. Sedemnásťmesačný synček je riadny kvie­tok, treba ho niečím zamestnávať, takže občas chodíme hore-dole vlakom. Len tak, aby sme sa na zopár hodín dostali von, na zbytočnú cestu duchovným vlakom. Nič lepšie mi nenapadlo.

Rozdiel voči jarnému lockdownu spočíva v tom, že kým vtedy som bol uväznený vo vlastnej krajine, teraz môžem cestovať. A cestovať musím, živím sa písaním o Európe. Je to komplikované, nepríjemné a drahé, ale do niektorých krajín sa dostanem. Tie moje cesty sú teraz bleskurýchle výpady, absurdné bezsenné slalomy, počas ktorých sa chcem dostať s jedným PCR-testom niekam a ešte niekam a ešte aj bez povinnosti karantény domov.

Chodím zväčša do krajín, v ktorých v danej chvíli platia miernejšie opatrenia. Možno si poviete, ten chlapik sa ale má, mohol v Srbsku, Švajčiarsku, Česku, Lombardsku, v Rumunsku alebo na Ukrajine slobodne kávičkovať, a ešte má tú drzosť sa sťažovať, no to ste ma v tých švajčiarskych, českých, lombardských a ukrajinských podnikoch nevideli. S nikým som sa tam nebavil. Nechcem sa nakaziť, moja rodina by to ťažko zniesla, takže sedím v každom podniku s odstupom a s FFP-dvojkou a pôsobím odstrašujúco.

Inak trčím doma a tučniem. Stále sa pozerám na koronačísla, dva-trikrát denne, hlavne na počet úmrtí na obyvateľa v jednotlivých krajinách. Na počet očkovaných v EÚ sa radšej nepozerám, to len upadám duchom. Spolieham sa už len na to, že sa tu v zime podarí zaočkovať obyvateľov domovov senio­rov, tých je málo, a možno ešte zopár rizikových pacientov.

Inzercia

Čoraz viac sa pozerám na iné číslo, a to na premorenosť v jednotlivých krajinách. Obávam a nádejam sa, že na začiatku jari prirodzená premorenosť v niektorých európskych regiónoch bude mať väčší vplyv na priebeh pandémie ako pomalá vakcinácia. Talianska provincia Bergamo bola slabo zasiahnutá druhou vlnou, asi preto, lebo podľa antilátkovej štúdie mala 24-percentnú premorenosť z prvej vlny. Odhadujem, že napríklad balkánske krajiny sa pod vedením Čiernej Hory, a možno pomaly aj Česi sa približujú k takejto úrovni premorenosti. Je to, samozrejme, dosť tristná nádej.

Takých 22 hodín denne trávim v byte. Zaspávam zväčša pri ukladaní detí, občas aj skôr ako deti. Povedzte sami, žiadna sláva! S novoročnými predsavzatiami som bol opatrný, počet povinných ružencov som si znížil na jeden a pol denne. Kedže viem, že budem ešte dlho lockdownovať, viac nedám. Najlepšie sa mi modlí v pohybe a pohybu mám málo.

Veci sa majú tak, že sa medzitým musím občas už aj do pitia nútiť. Pred druhým tvrdým som sa zásobil kvalitnou slovenskou a českou pálenkou, stále ju však nemám vypitú. Osamelé lockdownové pitie, to nie je ono. Chýba mi sociálna interakcia a zase ten pohyb. Normálny človek niečo z chľastu vyparí už na ceste z krčmy domov. Trčiac v byte cítim každý miligram zvyškového alkoholu v hlave.

A hlavu chcem mať čistú. Práce mám dosť a učím sa v zrýchlenom režime po švédsky. Najneskôr do konca štvrtého mäkkého lockdownu si chcem prečítať v švédskom origináli kľúčové dielo o švédskej výnimočnosti. Kniha sa volá „är svensken människa?“ – „Je Švéd človekom?“

No a v takej neslávnej situácii sa tu šíri vidina, že čochvíľa nám začnú búrlivé dvadsiate roky. Hneď som žene o tom blúznil, tá ma hneď uzemnila. Najprv si to nevedela vybaviť, na dejepise v bratislavskom gympli nič také nepreberali a možno ste na Slovensku tie búrlivé roky ani nemali. Veď to bol fenomén mesta –  pôvabne promiskuitné ženy v elegantných mužských oblekoch, fajčiace tajuplne do svitania v jazz-baroch – a vy ste si vtedy len začali stavať mestá. 

Potom si žena predsa len spomenula na tento pojem, začala však víziu hneď bagatelizovať v zmysle, že tie búrlivé dvadsiate sa nám určite začnú len postupne. Ja na to: nemecký komentátor však predpovedá, že jedného dňa to celé z nás odpadne a budeme už len žúrovať – mesiace, ak nie celé desaťročie. Nič neviem, som stroskotaný prorok, ale chce sa mi nemeckému komentátorovi veriť.

Och, ako dobre mi padne tá prognóza!

Samozrejme, som už príliš starý na to, aby som v pokročilom veku ešte začal s fetovaním, ani neriadený sexuálny život v mojom prípade už nehrozí. No som pevne rozhodnutý, že sa pôjdem úplne vyblázniť, keď sa tá nekonečná nočná mora raz skončí. Či to vôbec ešte dokážem, baviť sa hlboko v noci s cudzím človekom niekde pri bare? Nateraz mi to príde ako rozprávka z iného vesmíru. Chľast však pomôže a bude mi znova chutiť.

Keď sa to raz skončí, budem vyčíňať ako hovädo. Predstavujem si to napríklad takto: ožratý budem objímať neznámych ľudí z bezpočetného množstva iných domácností v interiéri!

Buďte v strehu, na rad prídu aj niektorí z vás.

Odporúčame