Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
16. január 2021

Matka šiestich detí

Až v pandémii som si našla svoju formu resetu

Rozhovor s Laurou Karpatovou, matkou šiestich detí, ako prežíva pandémiu a čo ju kríza naučila.

Až v pandémii som si našla svoju formu resetu
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s Laurou Karpatovou, matkou šiestich detí, ako prežíva pandémiu a čo ju kríza naučila.

Koronakríza má rôzne tváre. Dalo by sa čakať, že tvár mamy, ktorá sa v režime domáceho vzdelávania stará o šesť detí v rozmedzí jeden až pätnásť rokov, bude unavená a strhaná. Namiesto toho oproti sedí energická a usmiata žena, od ktorej nepočuť slovo sťažnosti.

Laura Karpatová v rozhovore pre Postoj hovorí, ako sa jej rodina tento rok učila nespoliehať na falošné istoty, či online vzdelávanie u detí prispelo k väčšej závislosti od technológií, ale aj o forme relaxu, ktorým mama veľkej rodiny bojuje proti vyhoreniu. Pýtali sme sa tiež, či sa ako osemčlenná rodina v hlavnom meste cítia Karpatovci ako z inej planéty. 

Naposledy sme spolu hovorili pred začiatkom minulého školského roka, keď sme riešili tému krúžky. Vaše deti ich vtedy mali dokopy asi 22 týždenne. Počas korony ste sa tak z mamy taxikárky a manažérky pretransformovali do pozície „homeschoolerky“. Ako ste to zvládli?

Zo začiatku to bol stres. Nevedeli sme, do čoho ideme, ako dlho to bude trvať a aké dôsledky to bude mať. Máme štyroch školákov v troch rôznych bratislavských školách, bol veľký rozdiel, ako nabehli jednotlivé školy na domáce vzdelávanie.

Učitelia si sami vytvárali systém, takže boli ústretoví aj voči žiakom. Horšie bolo to, že zrazu „sekli“ všetky krúžky.  Dva, tri týždne sme to brali v pohode, voľnejší čas sme vnímali ako pozitívum pre rodinu. Potom to už začalo byť neúnosné v tom, že deti nemali pohybové aktivity. Robili sme, čo sme mohli, v záhrade sme mali stanovištia a tréningy. Ale to sa nevyrovná tomu, keď majú dvakrát do týždňa tanečnú, plávanie, parkour... Tiež sme sa báli, aby nevypadli z návykov.

Bolo na deťoch cítiť, že im chýba pohyb?

Nenechali sme situáciu dôjsť do takého štádia. Stanovili sme pravidlo, že každý člen rodiny má mať minimálne polhodinový tréning trikrát za týždeň. Každému vyhovuje niečo iné. Trinásťročná dcérka si rada ide sama zabehať. Staršia dcérka si radšej zacvičí nejaký online tréning.

Deväťročný syn si sám nevie zahrať futbal, jemu je ťažšie samému splniť dané pravidlo, takže musel ísť so mnou, manželom a malými deťmi von na hodinovú prechádzku alebo cvičiť priamo s nami, keďže pravidlá o tréningoch sa, samozrejme, týkajú aj rodičov. No je pravdou, že sme koncom roka oslovili fyzioterapeuta, aby nám pomohol nastaviť cvikmi správne držanie tela u starších detí.

Doma je vás síce veľa, ale predsa je to iné, ako keď má každý svoju partiu rovesníkov v triede či v krúžkoch. Ako zvládajú deti túto izoláciu?

Veľmi to závisí od veku a povahy. Máme dieťa, ktorému to veľmi prekážalo. Myslím, že tí pubertiaci to schytali najhoršie, lebo zrazu im padol celý sociálny život.  Keď je dieťa introvertný typ, ktorému to neprekáža, môže mať zas problém do toho reálneho života znova nabehnúť.

Veľkou obavou pre naše deti bolo, či sa budú konať v lete tábory. To sa pýtali asi trikrát za deň, lebo milujú saleziánsky prímestský tábor.

Behanie na školskom dvore s kamošmi veľmi chýbalo aj nášmu deväťročnému synovi, ktorý má tri staršie sestry a malých bratov. Doma sa preto nemá s kým veľmi vyjašiť. Ale v druhej vlne už deti nabehli aj na online stretká.

Vaše deti sú už generáciou, ktorá vyrastá na četoch a online hovoroch. Dokáže im to aspoň sčasti kompenzovať živé stretnutia?

Online stretká sú vtipné, lebo spoza dverí počujeme len výkriky, rehoty a hlášky. Ale tiež je to veľmi individuálne. Jednej dcére to vôbec nevyhovuje ani sa do online stretiek nezapája, lebo majú päť hodín online vyučovania cez deň, dvakrát do týždňa má online krúžky a potom by mala ešte visieť online na stretku. Treba to s rozumom sledovať, niekedy dieťa k niečom popchnúť, inokedy ho upokojiť, že nemusí všetko riešiť.

Nie je potom dieťa, ktorému nevyhovuje online priestor, odstrihnuté od kontaktov?

Využívame možnosti, ktoré sú v danom čase dovolené. Čiže na jeseň, keď to pravidlá dovoľovali, sme povzbudili deti, aby sa stretli v záhrade alebo vonku v parku na bicykloch s kamarátmi. Všetko v rúškach a za dodržania opatrení. Ale áno, pre introvertov je takéto dlhé obdobie v karanténe náročné, u nás to kompenzujú aspoň trochu súrodenci.

Spomenuli ste, že v začiatkoch koronakrízy vás najviac trápil stres. Čoho ste sa najviac báli?

Na jednej strane bola obava z nákazy, z toho, že by musel niekto nebodaj do nemocnice. Táto obava tu stále je a bude. Na druhej strane sme mali obavy zo straty manželovho príjmu, keďže pokles prišiel hneď v prvých týždňoch a bol citeľný.

S deťmi sme o tom komunikovali, nechceli sme na ne prenášať stres, ale podľa nás bolo správne, aby deti o danej situácii vedeli a uvedomovali si, že sme v šetriacom móde. Vďakabohu sme zažili to, že keď sa jedny dvere zatvoria, iné sa otvárajú. Cítime, že Boh sa o nás stará.

Ako u vás vyzerá bežný školský korona-deň?

Od marca do júna sme mali doma všetkých šesť detí. V lete boli dve deti pár týždňov v škole. Na jeseň sme vozili jedného školáka a niekoľko týždňov chodil do škôlky aj náš štvorročný syn. To sa teraz po Novom roku opäť mení. V princípe sa vstáva o čosi neskôr, počas korony sa všetci viac vyspíme.

Niektoré deti začínajú o ôsmej hodine, niektoré o deviatej hodine. Počet hodín je rôzny od dvoch po päť vyučovacích hodín denne v závislosti od ročníka a školy. Snažíme sa obedovať spolu, ale tiež to závisí od nadväzujúcich online krúžkov a aktivít poobede. Poobede si deti robia úlohy. Podvečer sa snažíme byť aspoň hodinu až dve vonku. Potom nasleduje večera, modlitba, občas hry alebo film.

Máte v dome priestor a vybavenie na to, aby každý mohol pokojne online pracovať?

V prvej vlne na online vystačili mobily. V druhej vlne školy žiadali, aby sme zabezpečili deťom počítače, ak je to možné, lebo na testy a online vyučovanie mobily už nestačili.

To bol u nás problém. Mali sme dva počítače na štyroch žiakov. Jeden počítač nám požičal starý otec, k druhému sme prišli tak, že nám kňaz z farnosti ponúkol počítač, ktorý niekto daroval práve pre tento účel. Sme za to skutočne veľmi vďační. Tlačiareň a kopírka ide v rytme vyťaženej kancelárie. Toner a papier išli na kvantá najmä v prvej vlne, keď si školy len hľadali formy vyučovania.

Ako to máte s izbami?

Deti máme v izbách po dvoch. Keď sa rušia, napríklad pri cudzích jazykoch, odíde jedna dcéra napríklad do spálne. Našťastie je kam odísť. Veľa rodín túto možnosť nemá. Manžel štandardne „homeofficuje“ za jedálenským stolom.

Náš škôlkar tiež chce online hodinu, chce volať s kamarátmi. Dosť ťažko nesie, že má súrodencov doma, ale nesmie ich vyrušovať. Tak s ním robím rôzne úlohy, spievame, pozrieme nejaké video, voláme babke a niekedy sme niečo pozerali, aby mal aj on nejaký online. A náš najmenší, ročný Šimonko, je zas rád, že má celú rodinu doma pokope.

S menšími deťmi to mali ťažké určite aj niektorí učitelia, niekedy mali počas vyučovania vlastné deti na kolenách... (Smiech.)

Počas koronakrízy sa v našom školstve testujú iné formy vzdelávania, než na aké sme boli zvyknutí. Vy máte štyri deti na troch bratislavských školách. Ako to zatiaľ hodnotíte?

Závisí to od učiteľa, ako je schopný sa do toho dostať. Pre niektorých bol problém zvládať techniku. Ako na tom vtipnom videu, že online vzdelávanie vyzerá ako vyvolávanie duchov pred 30 rokmi: „Haló, si tam? Ak áno, daj znamenie.“ (Smiech.) Ale nie je to len o technike. Online vzdelávanie si pýta nové spôsoby vedenia výučby. Viacerí učitelia sú veľmi kreatívni, ale myslím, že zatiaľ sa nechytilo školstvo šance využiť túto situáciu na prehodnotenie osnov, zredukovanie nepotrebných látok. Azda to ešte príde.

Medzi rodičmi sme riešili, čo je vlastne pre deti užitočnejšie. Či zadanie úloh, ktoré si majú vypracovať k téme, alebo streamovaná online hodina. Asi najlepšie sa nám zdalo, keď učitelia nahrali video, ktoré si deti mohli pozrieť v rôznom čase a koľkokrát potrebovali, na to, aby to pochopili.

Nie je pri tomto spôsobe väčšia šanca, že to žiak odignoruje?

Všetko sa dá obísť. Až po korone sa reálne zistí, čo deti vedia a čo nie. Niektorí to flákajú, niektorí jednoducho nemajú technické podmienky alebo schopnosti držať krok v tomto období.

Mnohí rodičia, možno aj väčšina z nich, nemôže dohliadať na deti počas dňa. Som nesmierne vďačná, že som ako matka počas tohto obdobia doma. Sama som zvedavá na ďalší školský rok. Či sa ukážu rozdiely medzi poctivcami a tými, ktorí počas vyučovania teraz hrajú hry, vedú čety alebo tam ani nie sú.

Navyše budú mať zrejme medzery aj pri testoch či maturite. Asi sa dosah tohto obmedzeného režimu ukáže až časom...

Problémom je to, že online hodín a učiva je v porovnaní s riadnym vyučovaním menej, takže sa látka určite tak neupevní. Myslím, že učiteľom patrí veľká vďaka, že to zvládajú, a to aj staršie ročníky a funguje to. Aj v školách, ktoré navštevujú naše deti, vzniklo viacero pekných iniciatív. Napríklad na Gymnáziu Matky Alexie bývalí absolventi doučovali študentov predmety, s ktorými mali problém. Dcérke tak pomáhala jedna bývalá študentka gymnázia s francúzštinou.

Inzercia

Na Spojenej škole sv. Vincenta de Paul nás prosili o zabezpečenie počítačov, ale posunuli dotazník, kde rodičia uvádzali, kto by potreboval pomôcť s technikou a kto by zároveň s nejakou mohol pomôcť. Na Spojenej škole sv. Uršule sa mi zas páčilo, že zachovali triednické hodiny aj v online režime.

Spočiatku sa mi to zdalo čudné, no riešia tam rôzne zmysluplné aktivity, do ktorých sa zapája škola, rozprávajú sa o spoločnosti a spolužiaci sa tam stretnú vo voľnejšom režime ako počas vyučovania.

V posledných rokoch sa po boome technológií viac rozpráva o ich rizikách, obzvlášť u detí a tínedžerov. Do toho teraz prišla korona, keď sú deti nútené byť online neskutočné množstvo hodín, pričom je asi naivné sa domnievať, že tam netrávia aj voľný čas. Vnímate u svojich detí väčší problém zachovať si mieru?

Určite. Keď sme sa s manželom brali, bola veľká móda mať televíziu v spálni aj v detskej izbe. Povedali sme si, že toto nikdy neurobíme. Teraz počas korony má každé školopovinné dieťa minimálne jednu „telku“ pri sebe stále v ruke v podobe mobilu a na stole v podobe počítača druhú.

Pred koronou to u nás fungovalo tak, že keď prišli deti zo školy, mali určený čas, keď mohli byť na mobile, ale inak sa nechával telefón v kuchyni. Nemali ich v izbe, v rukách, nonstop. Teraz je to inak. Dcéry si často robia úlohy aj do neskoršieho večera, je ťažké odsledovať, kedy robia pracovné, kedy voľnočasové veci. Ale, prirodzene, veľmi ich to ťahá, keďže to majú k dispozícii. Skončí sa hodina, môžu si zapnúť seriál...

Vedieme o tom teraz veľmi často rozhovory. Momentálne skúšame takú techniku, že majú na stole papier a zapisujú si, koľko času strávili četmi, seriálmi, prácou. Chceme, aby mali o sebe prehľad, ako trávia čas online okrem vyučovania. Máme deti, ktoré to až tak neláka, aj také, ktoré to láka veľmi. Vedieme ich k tomu, aby pochopili, že technika je dobrý sluha, ale zlý pán.

Keď sa začala koronakríza na jar, vaše najmenšie dieťatko malo pár mesiacov, ako budete osobne spomínať na rok 2020?

Bol to ťažký, ale najmä zaujímavý rok. Práve v tej neistote sme si povedali, že ako kresťania máme žiť tu a teraz a každý deň máme urobiť to najlepšie, čo môžeme. Nech sa deje čokoľvek. Takže nám kríza pomohla učiť sa žiť v neistých časoch. Predtým sme mali umelú istotu, svet nejako fungoval, deti išli do školy, manžel do práce, ja som sa starala o deti. Zrazu je aj tá choroba bližšie, aj dôsledky s ňou spojené, škola nefunguje v riadnom režime, príjem je ohrozený. Bol to náročný, ale poučný rok.

A čo bolo to pozitívne, čo by ste si chceli preniesť aj do budúcnosti? 

Získali sme omnoho viac času sa s deťmi rozprávať a byť spolu. Nielen byť pod jednou strechou, ale byť spolu naozaj. Objavili sme krásy intravilánu aj extravilánu Bratislavy. (Smiech.) Vždy sme sa snažili nájsť cestičky, kde je málo ľudí, takže najmä na jar sme našli naozaj krásne miesta.

Viac sme sa stretávali pri modlitbe a uvedomovali si skutočnosť domácej cirkvi. Celkovo sme viac prežili to často vyslovované, ale menej žité heslo: „Rodina je základ.“ Vidím, že aj deti dozrievajú v duchovnom živote. Jedna z dcér dostala veľmi peknú úlohu z náboženstva: byť s Bohom v tichu 15 minút. Povedala, že to pre ňu vôbec nebolo ľahké. Nie je ľahké byť sám s Bohom, sám so sebou samým alebo byť v úzkom rodinnom kruhu nonstop. To musí byť veľmi ťažké v rodinách, v ktorých sú krízy. Nám to pomohlo rásť v osobnej disciplíne a tiež v počúvaní sa, na ktoré je teraz viac času.

Posilnili sa aj súrodenecké vzťahy, keďže počas bežného školského roka sú veľkú časť dňa mimo domu. Lepšie sa rozdeľovala aj pomoc v domácnosti.

Dokážete si pri takejto veľkej rodine a všetkých povinnostiach vytvoriť priestor pre vlastnú psychohygienu?

Dlho som to nedokázala. Počas korony sa však potreba vlastnej psychohygieny zintenzívnila. Pomáhali mi prechádzky s menšími deťmi, ale chcelo to úplný reset a ten som našla v otužovaní. Túžila som to robiť dávno, ale nikdy som si to nevedela zmanažovať.

Teraz, keď moji rodičia bývajú blízko a manžel je viac doma, keďže nemá zahraničné cesty, viem ísť dvakrát do týždňa do vody. Povedala som si, že po záťaži spojenej s materstvom sa potrebujem viac zamerať na svoje zdravie a vybrala som si túto formu, ktorá je spojená aj s cvičením. Je to naozaj veľmi efektívna forma na vypnutie, lebo pri vchádzaní do vody sa potrebujem sústrediť, som tam sama  –akurát manžel dáva pozor z brehu – nikto odo mňa nič nemôže chcieť, takže si to veľmi užívam.

Ako komentujú deti, keď vchádzate do vody?

Niektoré sú hrdé, niektoré to pokladajú za číre bláznovstvo. (Smiech.) No väčšinou tam s nami momentálne ani nechodia, ale zatiaľ pripravia stôl na obed.

Má aj manžel nejaký únik od povinností?

Manžel tým, že je samoživiteľ, je v práci doslova nonstop. Kvôli zdraviu už dlhé roky pravidelne cvičí crossfit a cvičí aj počas tohto obdobia.

V poslednom čase som sa stretla s viacerými skôr negatívnymi komentármi, keď mal niekto už tri či štyri deti. Ste rodina so šiestimi deťmi v Bratislave. Stretávate sa s určitým počudovaním?

Nikdy to vzhľadom na mňa nikto neverbalizoval, ale vnímala som to. Treba povedať, že som v tých pohľadoch často pociťovala aj obdiv. Manžel sa pohybuje v profánnom prostredí, určite sa ľudia, s ktorými sa stretáva, čudujú, že má šesť detí.

Celkovo však mám pocit, že to od určitého dieťaťa nikto nerieši. To tretie, štvrté ešte bolo prelomové. Potom akoby to ľudia prijali, že sme rodina s mnohými deťmi. Deväťročnej dcéry sa raz veľmi dotklo, keď sa jej jedna pani opýtala: „A to koľkých máte ocinov?“ Dosť ju to vydesilo a povedala: „Jedného predsa!“

V spoločnosti je asi prijateľnejšie, keď majú ľudia veľa detí z rôznych vzťahov než z jedného manželstva.

Áno a pripadá mi to smutné. My žijeme v kresťanskej bubline, teda v prostredí, kde majú ľudia viac detí. Ale treba povedať, že aj tam sa to vyvíja smerom, že nie je až taká prajnosť voči tým, ktorí majú veľa detí. Mnohí to už vnímajú ako nezodpovedné.

Môj muž má veľmi dobrý prístup. Aj jeho sa pýtali kolegovia, s koľkými ženami má toľko detí. On je hrdý, že všetky deti sú z jedného manželstva a že budujeme pekný vzťah. Veríme, že deťom odovzdáme maximum, čo vieme odovzdať, že nebudú mať z toho zlý zážitok, nebodaj traumu, a že súrodenecké vzťahy pre ne budú veľkým bonusom. O tom, čo si myslia druhí, sa neoplatí veľmi meditovať.

Ale prajem si žiť tak, aby sme boli skôr reklamou na viacdetnú rodinu než opakom, to by ma veľmi mrzelo.

No zrejme čelíte výhrade, že sa toľkým deťom nedá dostatočne venovať. 

Nikto mi to takto nepovedal, ale sama seba sa často pýtam, koľko im viem dať času a energie. Otázka je, či by som im dala viac zo seba, keby som mala dve deti a bola by som plne zamestnaná. Ťažko povedať, či by to bolo lepšie, keby to bolo inak.

Veľa mám, ktoré zostanú doma s dieťaťom, trpí komplexom menejcennosti. Roky strávené s deťmi sa nerátajú do životopisu a akoby sa mali prečkať, kým začne žena znova žiť naplno. Ako ste sa s tým vyrovnávali?

Máme pocit, že práca, ktorá nie je ohodnotená finančne, akoby nebola dostatočnou prácou. Vnímam to ako veľký tlak spoločnosti, ale aj vnútorný „samotlak“. Áno, som vysokoškolsky vzdelaná, vyštudovala som politológiu na Univerzite Komenského, mala som dobre rozbehnutú kariéru, niekam to smerovalo a zrazu som zostala doma na pätnásť a viac rokov.

Téma ďalšieho pracovného smerovania je mojou permanentnou obavou. Uvedomujem si, koľko som nadobudla schopností v oblasti logistiky, manažmentu, disciplíny, zacielenia, vyjednávania, ale bude si toho vedomý aj môj potenciálny zamestnávateľ? Veľkou podporou je mi manžel, povzbudzuje ma, že nebudem mať problém.

Pred dvoma rokmi som si urobila mediátorský kurz, som certifikovaná mediátorka, ale momentálne nemám priestor rozbiehať niečo týmto smerom. Aktuálne som mama na plný úväzok a neľutujem. Ako som už skôr povedala, som veľmi vďačná, že práve počas tejto krízy som doma s deťmi, môžem okrem všetkej tej práce okolo domácnosti byť pre ne prítomná v tom, v čom ma potrebujú.

Počas koronakrízy veľa zamestnávateľov zistilo, že efektívne sa dá pracovať aj z domu. Možno práve kríza v tomto ohľade pomôže aj mamám pri návrate z materskej.

Foto: archív Laury Karpatovej

Odporúčame