Ako zachrániť samovraha

Ako zachrániť samovraha

Dnes ráno som bol svedkom tragédie. Vlak zabil 23-ročné dievča od nás z dediny. A potom nasledovala druhá smutná vec, reči okolostojacich, ktorí kvôli tomu meškali do práce či školy.

Polícia vec šetrí, takže hovoriť o samovražde ešte s istotou nemožno. Napriek tomu, stál som na vlakovej stanici, čakal na ranný vlak a dotyčné dievča prišlo o život neďaleko stanice, na mieste, kde nemalo dôvod byť. Strašné je, že k tomu došlo len niekoľko metrov od nás stojacich na nástupišti, a nikto z nás si nič nevšimol. Nikto z nás nič ani nepočul. Žiadny výkrik, nič. Pritom niekoľko desiatok metrov od nás sa dnes ráno odohrala strašná dráma.

Stále na to myslím. O to viac, že som si následne pri čakaní na ďalší vlak vypočul niekoľko cynických poznámok, zvlášť od mladých ľudí. Keď som jedného z nich napomenul a upozornil, že tu predsa zahynul človek a možno niečia matka, vysmial sa mi, že mu je to jedno, že ani svoju matku nemá rád.

Berme to osobne

Nechajme teraz bokom ľudskú hlúposť, aj keď predstava, že ľudia na smrť človeka reagujú sebecky a cynicky by nás mala pohoršovať. Dnešné ráno mi pripomenulo jeden starší text, v ktorom autor hľadal odpoveď, čo by sme mali robiť, aby sme samovrahom vedeli pomôcť, ak sa to dá, alebo aspoň sa o to pokúsiť.

Tá téma sa mnohých dotýka, často citlivo a často veľmi osobne. Aj u mňa je to tak. Chodil som na strednú školu, kde sme mali každý rok pokus o samovraždu. Našťastie, všetci prežili. O samovraždu sa pokúsil aj môj blízky kamarát a pre všetkých z nás, ktorí sme si s ním boli blízki, to bol šok. Aj on, chvalabohu, prežil. Neskôr som sa dozvedel o dvoch ďalších spolužiakoch, s jedným som chodil na strednú školu, s druhým na vysokú školu, ktorým sa ich zúfalý čin podaril a  – žiaľ – už nie sú medzi nami. Ani o jednom z nich by som si to nemyslel. Chcem tým povedať, že niekedy sa v mysli blízkeho človeka môže odohrávať dráma, veľmi utajovaná a skrývaná, o ktorej nič netušíme. A niekedy sa, naopak, stane, že sa nám niekto otvorí a my jeho drámu zahliadneme a máme šancu pomôcť.

Čo vtedy urobiť?

Čo hovoria štatistiky

Štatistiky všeličo dokážu odhaliť. Napríklad, že Francúzi páchajú samovraždy častejšie ako Angličania, bieli Američania častejšie ako čierni alebo hispánci a podobne. U nás bolo za posledných 40 rokov najviac samovrážd v roku 1983 (762), ale vyše 700 samovrážd bolo aj v rokoch 1982, 1985 a v porevolučnom roku 1990. V posledných desiatich rokoch sú počty samovrážd v rozmedzí od 460 po zhruba 630, v roku 2014 bolo u nás 567 samovrážd. Medzi samovrahmi vysoko prevládajú muži, ženy tvoria výrazne menší podiel, minulý rok to bolo napríklad 13 percent.

Ak však štatistiku rozšírime na počty pokusov, čísla sú podstatne vyrovnanejšie. Minulý rok sa o samovraždu pokúsilo 425 mužov a 397 žien. Muži sa najčastejšie zavraždia vo veku 50 – 59 rokov, respektíve v kategórii 40 – 49-ročných. Ak sa chce niekto o štatistikách dočítať viac, nájde ich v publikácii Národného centra zdravotníckych informácií. Skúsení prokurátori síce upozorňujú, že štatistika nie je úplne presná, keďže niektoré evidované samovraždy pravdepodobne boli vraždami, ale to nás teraz nemusí zaujímať. 

To najdôležitejšie nám štatistiky aj tak nepovedia. Ako možno samovražde predísť?

Tlak náboženstva je slabý

Existujú prípady, ktorým predísť azda ani nemožno. Nielen kvôli ťažkej chorobe, ale prípadne aj sociálnej izolácii a podobne. Zdá sa však, že existuje pomerne vysoký počet samovražedných pokusov, ktorým predísť možno. O niečom vypovedá už rozdiel dokonaných samovrážd za poslednú dekádu, ktoré dlhodobo kolíšu aj o 100-150 životov. A to je veľa. Každý jeden život je veľa. Samozrejme, že kolíšu aj príčiny, napríklad chudoba alebo psychické choroby majú svoj vývoj, ale predsa len.

V minulosti napríklad existoval silný náboženský a spoločenský tlak, ktorý považoval samovraždu za niečo nelegitímne a neprípustné, čo mnohých od pokusu úspešne odradilo. Samovrah nemal napríklad nárok na cirkevný pohreb, jeho hrob sa často nachádzal vo vyhradenej časti cintorína a podobne. Môžeme si o tom myslieť, čo chceme, ale mnohí z tých ľudí vďaka tomuto odstrašovaciemu efektu žili.

Dnes je všetko inak. Ak o cirkevný pohreb rodina požiada, tak to dosiahne. Možno je ten pohreb tichší a strohejší, ale na druhej strane mnohí kňazi sa naučili kázať citlivo a rozumne. Ani hroby, chvalabohu, už nie sú vyčlenené kdesi na kraji cintorína.

Horšie je, že doba sa na samovraždu pozerá inak, rozhodnutie skončiť za istých okolností svoj život sa dokonca považuje za celkom legitímne. Dôkazom je okrem iného nárast spoločenskej podpory pre eutanáziu.

Otázka však zostáva: Čo robiť, ak ide o vášho blízkeho a vy nad ničím z vyššie napísaného nerozmýšľate, pretože mu chcete pomôcť?

Myslite na dôsledky

Americký publicista David Brooks zosumarizoval pred časom dva najsilnejšie argumenty proti samovražde potvrdené empiricky. Odvoláva sa na knihu Jennifer Michael Hechtovej: Stay: A History of Suicide and the Philosophies Against It (Zostaň: Dejiny samovraždy a filozofií, ktoré ich potláčajú).

Po prvé, ak spácha samovraždu rodič, pravdepodobnosť, že sa o samovraždu pokúsi aj jeho dieťa, prudko vzrastie – až trojnásobne. Podobnú zodpovednosť majú aj celebrity, keď sa predávkovala Marilyn Monroe, počet samovrážd v USA okamžite vzrástol o dvanásť percent. Aj zúfalé činy majú skrátka dôsledky na naše okolie. Často priam osudové. Keď si spomeniem na svojho spolužiaka z gymnázia a jeho obdiv ku Kurtovi Cobainovi, súvislosť sa len potvrdzuje.

Druhý argument Jennifer Hechtovej sa týka dotyčnej osoby: Dlžíte to sebe a svojmu budúcemu životu, parafrázuje jej argument David Brooks. Podľa štúdie z roku 1978, ktorá pracovala s 515 ľuďmi, ktorým niekto zabránil skočiť z mosta Golden Gate v San Franciscu, až „94 percent tých, ktorí sa pokúsili spáchať samovraždu, boli (po desaťročiach) stále nažive alebo zomreli z prirodzených príčin“. Myšlienka na samovraždu je skrátka kumulovaným hororom, ktorý môže nielen pominúť, ale ktorý nijako neznamená, že človeka nečaká šťastný a naplnený život.

Keď si v mysli pripomeniem tváre známych a kamarátov, ktorí sa o samovraždu pokúsili a prežili, každý jeden z nich to do bodky spĺňa. Niektorí z nich dokonca žijú úspešnejšie a plnohodnotnejšie životy ako ich kedysi suverénnejší spolužiaci.

Dnes ráno som ja, ani nikto z nás, nemal šancu tej 23-ročnej dievčine niečo povedať. Možno to ani nebola samovražda a stala sa len hrozná tragédia. Neviem. Ale jednej myšlienky sa nedokážem zbaviť. Na smrť zúfalým ľuďom pri železničných tratiach, na mostoch alebo s liekmi v rukách sa dá pomôcť. A často, veľmi často im možno zachrániť život. Len treba vedieť, čo povedať.

 

Foto: wikimedia

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo