K veci Biden a prijímanie

Tí, podľa ktorých by propotratoví katolícki politici, ako je napríklad novozvolený prezident Joe Biden, nemali dostávať prijímanie, bývajú často obviňovaní z politizácie tejto sviatosti. V skutočnosti ju však politizujú tí, ktorí vznášajú takéto obvinenia, lebo do diskusie vnášajú politiku. Obvinených nemotivuje politika, ale úcta voči Najsvätejšej sviatosti, ako keď sv. Pavol varoval pred jej nehodným prijímaním korintských kresťanov. (porov. 1 Kor 11, 27)

Tieto veci je užitočné vnímať v širšom kontexte všeobecného rešpektu a dešpektu voči Eucharistii. Tento problém pekne formuluje kardinál George Pell v nedávno vydanom prvom diele svojho Denníka z väzenia. Ten o dnes bežnom príliš ľahkovážnom prijímaní tejto sviatosti vraví: „Katolík každého typu by si mal uvedomiť, že okolo Eucharistie je zakázaná zóna, do ktorej nemajú vstupovať dospelí bez viery a dobrého správania.“

Potom cituje vysvetlenie jedného väzenského dozorcu, prečo istý prominentný katolícky kriminálnik chodil na omšu bez toho, aby šiel na prijímanie. „Lebo má vieru,“ povedal strážnik.

Tieto problémy nie sú ani zďaleka nové. Zápasili s nimi americkí biskupi v roku 2004 v prípade senátora Johna Kerryho, propotratového katolíka, ktorý bol toho roku prezidentským kandidátom Demokratickej strany. Predsedom komisie, ktorá bola poverená záležitosť preskúmať, bol vtedy ešte kardinál Theodore McCarrick, ktorý sa odvážil vysloviť názor, že odmietnutím prijímania Kerrymu „by sa Eucharistia začala vnímať ako zdroj politického boja“. Nakoniec biskupi ponechali rozhodnutie, či prijímanie vyslúžiť alebo nie, na rozhodnutie jednotlivých ordinárov vo svetle „platných kánonických a pastoračných zásad“.

Pred hlasovaním dostala biskupská konferencia list od vtedy kardinála Josepha Ratzingera, prefekta Kongregácie pre náuku viery, ktorý im radil, ako tento problém riešiť. McCarrick odmietol príslušný dokument zverejniť s tým, že kardinál Ratzinger údajne chcel, aby zostal dôverný. Nakoniec list, samozrejme, prenikol na verejnosť – zrejme v Ríme – a ukázalo sa, že podľa neho vysluhovateľ prijímania „musí odmietnuť podať Eucharistiu“ niekomu, kto je vinný z „tvrdošijného zotrvávania“ v závažnom verejnom hriechu – čo dnes, tak ako i vtedy, rozhodne platí o katolíckych politikoch, ktorí podporujú potraty.

Vráťme sa do októbra minulého roku. Otázka prijímania sa na chvíľu dostala do správ po tom, čo istý kňaz v meste Florence v štáte Južná Karolína odmietol dať prijímanie vtedy ešte kandidátovi Bidenovi. „Sväté prijímanie značí, že sme zjednotení s Bohom, medzi sebou aj s Cirkvou“ a obhajovaním potratov sa človek ocitá „mimo učenia Cirkvi“, vysvetlil otec Robert Morey.

Kardinál Wilton Gregory z Washingtonu to vidí inak. Koncom novembra si kardinál Gregory v Ríme na konzistóriu, na ktorom bol spolu s inými prijatý do kardinálskeho kolégia, spomenul, že novozvolený prezident Biden ešte ako viceprezident Baracka Obamu pravidelne chodieval na omšu a pristupoval k prijímaniu. „Neplánujem sa od toho odchýliť,“ povedal pre Catholic News Service.

Dva týždne predtým, koncom jesenného generálneho zhromaždenia Konferencie katolíckych biskupov USA (ktoré sa pre pandémiu uskutočnilo virtuálne), vyhlásil predseda tejto konferencie, losangeleský arcibiskup Jose H. Gomez, že na žiadosť biskupov vytvoril pracovnú skupinu, aby sa znova pozrela na túto záležitosť.

Na čele pracovnej skupiny je podpredseda biskupskej konferencie USA, detroitský arcibiskup Allen Vigneron, a sú v nej aj predsedovia niekoľkých komisií biskupskej konferencie, medzi nimi aj predsedovia pre náuku a ochranu života. Arcibiskup Gomez vysvetľoval dôvody vytvorenia tejto skupiny k Bidenovi tak, že podporuje „dobré opatrenia“ vo veciach ako rasa a imigrácia, ale aj zlé, ktoré sú proti tomu, „čo je nám ako katolíkom drahé“, napríklad potraty.

Nedá sa povedať, s čím príde pracovná skupina alebo kedy, no dá sa predpokladať, že nakoniec si osvojí záver biskupov z roku 2004, ktorý ponechal rozhodnutie o otázke prijímania na lokálnych ordinárov. Ešte pravdepodobnejšie sa to zdá preto, že Konferencia katolíckych biskupov USA nemá kánonickú autoritu prikázať jednotlivým biskupom, čo majú v takejto veci robiť, môže len dávať návrhy.

Dokonca aj človek, ktorý nesúhlasí s odhodlaním kardinála Gregoryho „neodchýliť sa“ od vysluhovania prijímania obhajcovi potratov Joeovi Bidenovi, by mal dokázať pochopiť situáciu, v ktorej sa nachádza nový kardinál. Nebolo by ľahké kritizovať prezidenta Spojených štátov vo veci náboženskej praxe či dokonca odmietať mu prijímanie.

Navyše je pokojne možné, že biskupi, a nebolo ich málo, ktorí sa Bidenovi a jemu podobným celé tie roky prispôsobovali, namiesto toho, aby im – v súkromí, slušne, ale silne, v rámci výkonu svojho pastoračného úradu – pripomínali, že sa hrozne, katastrofálne mýlia a ohrozujú svoju večnú spásu, dnes nesú väčšiu zodpovednosť než samotní propotratoví politici.

Nakoniec však predsa len zostáva jadro problému. Je to veľké pohoršenie pre katolíkov – lebo sa v nich vyvoláva dojem, že keď ide do tuhého, cirkevným predstaveným na zle potratov ani na svätosti Eucharistie až tak veľmi nezáleží.

V tejto veci dajme posledné slovo kardinálovi Pellovi, stále na tému problémov, ktoré spôsobuje uvoľnená prax v súvislosti s Najsvätejšou sviatosťou:

Z pastoračného hľadiska bude inkluzívny prístup „otvoreného domu“ veľmi ťažké reformovať, lebo mnohí vnímajú pristupovanie k prijímaniu tak, ako keby dostávali sušienku a šálku čaju... V dobe náboženskej ľahostajnosti a neznalosti je paušálne pristupovanie k svätému prijímaniu proti tradícii zlé pre duchovné zdravie Cirkvi.

Nenapadlo by vám, že je už najvyšší čas, aby s tým všetci – pápeži, biskupi, kňazi – konečne niečo urobili?

Russell Shaw je bývalý sekretár pre verejné záležitosti Národnej konferencie katolíckych biskupov/Katolíckej konferencie Spojených štátov. Napísal vyše 20 kníh vrátane knihy Eight Popes and the Crisis of Modernity (Osem pápežov a kríza moderny, vyjde v Ignatius Press).

Pôvodný článok: Biden and Communion. Preložil: Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.