Nezáleží, či ste národniar alebo fanúšik Masaryka. Naozaj je čo oslavovať?

Nezáleží, či ste národniar alebo fanúšik Masaryka. Naozaj je čo oslavovať?

V súvislosti s výročím vzniku 1. ČSR treba načrtnúť jednu malú úvahu. Bolo povalenie Rakúsko-Uhorskej monarchie naozaj až taký super nápad?

Ako pripomenul významný český publicista a politický väzeň komunizmu Ladislav Jehlička, na konci 19. storočia samotný Masaryk zdôrazňoval svojim kolegom rozvíjajúcim teórie samostatnosti, že Česi majú iba tri možnosti – zotrvať v monarchii, alebo sa časom nechať ovládnuť zo západu Nemeckom, alebo z východu Ruskom. Tak kázali reálne politické možnosti malého českého štátu zasadeného uprostred mocností a historická skúsenosť. Masaryk potom počas vojny zmenil názor na samostatnosť aj preto, lebo videl narastajúci vplyv Nemecka na Rakúsko a sčasti aj preto, lebo jednoducho cítil svoju politickú príležitosť, ktorej sa aj chopil. Dnes však už vieme, že nasledujúci historický vývoj potvrdil jeho predošlé názory.

Pre menšie Slovensko platí táto geopolitika ešte viac. Udalosti poznáme. Samozrejme, ide o zjednodušenie, ale keď sa na to pozrieme z odstupu: 1. ČSR nám národný rozvoj umožnila omnoho viac, ako by to bolo v prípade Uhorska (s viacerými komplikáciami, ako boli umelý čechoslovakizmus alebo boj proti väčšinovému slovenskému náboženstvu). Na druhej strane však iba 20 rokov po roku 1918 na nás zákonite dopadol tlak susedných mocností, a to takým spôsobom, že nás takmer rozdrvil. Dodnes máme z toho ťažké a nekonečné spory, nehovoriac o stope, ktorú to zanechalo v charaktere ľudí. 

Iba 20 rokov po roku 1918 na nás zákonite dopadol tlak susedných mocností, ktorý nás takmer rozdrvil. Bola rozdrobenosť naozaj lepšou alternatívou ako zreformovanie monarchie? Zdieľať

Na začiatku storočia nemohol nikto vedieť, aké režimy nastúpia v nasledujúcich desaťročiach v Nemecku a Rusku, ale to neospravedlňuje ľahkovážnosť rozdrobovania strednej Európy. Keď sa na to pozrieme z pohľadu absolútneho výsledku: Bola vynútená spolupráca s nacistickým Nemeckom a neskôr 40-ročné väzenie v sovietskom totalitnom bloku prijateľnou cenou za osamostatnenie sa od Rakúsko-Uhorska? Alebo inak povedané, bolo toto podstúpenie rizika rozdrobenosti lepšou alternatívou, ako by bolo bývalo úsilie o zreformovanie monarchie?

Pričom vieme, že ako pôvodný rakúsky následník František Ferdinand d'Este, tak aj posledný kráľ Karol sa o reformu naozaj reálne usilovali. Ferdinandove plány sú známe. Karol ešte v rámci sťažených podmienok počas vojny rakúsku časť monarchie federalizoval – hoci to bolo v poslednom momente a vo vedomí, že je to posledný pokus, ako ju zachrániť, vo Ferdinandovom úsilí de facto plánovane pokračoval. Nemusí byť až také nepravdepodobné, že časom by napriek Maďarom, ktorí boli dlhodobo odporcami akýchkoľvek zásadnejších zmien, Karol za pomoci rumunskej a chorvátskej menšiny, ktoré boli politicky vyspelejšie ako Slováci, pokračoval aj reformovaním Uhorska.


Posledný kráľ Karol Habsburský s manželkou Zitou na návšteve Bratislavy 16. júla 1918 (zdroj).

K medzinárodnému kontextu: Habsburská vládnuca rodina bola historicky katolícka (pre ľudí s protikatolíckymi predsudkami: Rakúsko bolo svojím spôsobom veľmi tolerantné, Viedeň z konca 19. storočia bola európskym veľkomestom v plnom zmysle slova, žili tu rôznorodé osobnosti ako psychológ Freud, fyzik Schrödinger, skladatelia Brahms, Strauss, bola jedným z hlavných židovských centier vo svete...). Ako by vyzeralo 20. storočie, ak by nacizmu a komunizmu v strednej Európe stál v ceste veľký konsolidovaný štátny celok s kresťanskými základmi, ktorý by ateistickým ideológiám kultúrne aj politicky prirodzene odporoval? Dnes všetci vieme, ako storočie vyzeralo bez neho – bolo jedným z najtragickejších storočí vôbec. Mali by sme si priznať, že zničenie habsburskej monarchie bolo minimálne urýchľovačom, ak nie priamo umožnením neskoršieho tragického vyčíňania Nemecka aj ZSSR. (Treba dodať, že spolu s povalením monarchií v týchto krajinách.)

K téme
Masaryk a 1. ČSR – druhá strana mince Zdieľať

Keď sa skončila 2. svetová vojna, Winston Churchill v jednom dieli svojich kníh o tejto katastrofe popisoval dôvody, ktoré k nej viedli. Najprv hovoril o úplne nesprávnom nastavení reparácií Nemecka, ktoré vyprovokovalo nemecký hnev a populizmus, potom pokračoval: „Druhou kardinálnou tragédiou bolo kompletné rozbitie Rakúsko-Uhorska zmluvami v St. Germain a Trianone. Toto prežívajúce vtelenie Svätej ríše rímskej po storočia umožňovalo spoločný život prinášajúci výhody obchodu a bezpečnosti celému radu národov, z ktorých ani jediný nemal vo svojej dobe silu ani vitalitu čeliť sám osebe tlaku znovuoživeného Nemecka a Ruska.“

Nie je to teda skôr tak, že oslavy pádu monarchie sprevádzal (a dodnes sprevádza) nedostatok geopolitického myslenia (inak povedané nedovidenie za koniec národného dvora) a že ako pre svet, tak aj pre Slovensko by bolo bývalo nakoniec lepšie, ak by monarchia (v zreformovanej podobe) zotrvala? Ak dnes poznáme výsledok a nezakrývame si oči pred súvislosťami, je naozaj až tak čo oslavovať?

Lukáš Obšitník

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo