TÉMA: Masaryk a 1. ČSR – druhá strana mince

Keď sa na Slovensku pri príležitosti 28. októbra hovorí o  1. Československej republike, väčšinou býva oprávnene zdôrazňovaná jej zásluha na pozdvihnutí slovenského národa.

Pripomenú sa pozitíva, vyzdvihne sa osobnosť prezidenta T. G. Masaryka, poukáže sa na demokratickú slobodu alebo rozkvet slovenského umenia a vedy. Vec však nie je až tak jednoliato čiernobiela a nakoniec aj práve farebnosť tohto obdobia a jeho bohatý vnútorný život je to, čo ho robí výnimočným a poučným. Stojí za to si niektoré opomínané témy pripomenúť.

Budovanie národného mýtu

T. G. Masaryk má dodnes povesť veľkého politika a mysliteľa, z veľkej časti určite právom. Koncom 19. storočia nadviažuc na Františka Palackého vniesol do českého života filozofiu, že zmyslom českých národných dejín od husitstva ako ich vrcholného okamihu plynule cez bitku na Bielej hore v roku 1620, národné obrodenie a reformáciu je úsilie o demokratický protestantský humanizmus. Voči tomu sa v českej spoločnosti postavilo viacero významných historikov ako boli Jaroslav Goll, jeho žiak Josef Pekař, niektorí publicisti aj politici, a mnoho iných sa pridalo zase na Masarykovu stranu. Vznikla z toho vážna a úžasná, desaťročia trvajúca polemika dôležitá pre poznanie národnej identity a pritom Masaryk v nej nebol tým, kto mal nutne pravdu.

Oponenti Masarykovi vytýkali, že vyberanie jednotlivých dejov zo svojho historického prostredia a ich zasadzovanie do kontextu vlastných potrieb je nevedecký prístup. Kritizovali dávanie osoby Jána Husa a husitov do podoby „moderných náboženských reformátorov“, podotýkali, že sloboda svedomia mala v 14. storočí iný význam ako potom o tri storočia neskôr. Pripomínali tiež drancujúce husitské nájazdy, ktoré národ uvrhli skôr do väčšej skazy, ako bol pred nimi. Spor nadobudol veľmi bohaté rozmery, ktoré nie je možné popísať pár riadkami. Josef Pekař v zásade ani na filozofický zmysel národných dejín príliš neveril, každú dobu posudzoval v jej kontexte a nepovažoval za historicky správne prenášanie jej vlastností do kontextov iného obdobia. Alebo napr. Ferdinand Peroutka v roku 1934 napísal: „Rčení, že jsme národem Husa a Komenského, nepraví nám o naší dnešní povaze pranic, a mělo by býti pokutováno, chceme-li se dostati k vážnému pochopení skutečného a přítomného národního charakteru. Slavnostními řečníky zdůrazňovaná  okolnost, že jsme dětmi Žižkovými, je čímsi naprosto bezvýznamným proti závažné a sensační okolnosti, že jsme dětmi spořádaných občanů z dob vlády Františka Josefa.“

Polemike neskôr prischol názov „Spor o smysl českých dějin“ a sporadicky sa k nemu česká spoločnosť vrátila aj v komunistickom disente, resp. v malej miere sa mu venuje dodnes. Dá sa povedať, že vo verejnom povedomí všeobecne zvíťazila viac Masarykova koncepcia, ale môžeme úspešne pochybovať, či sa tak stalo na základe historických argumentov alebo skôr kvôli politickej potrebe budovania národného mýtu.

Masarykov Ježiš proti Rímu

„Řím bude souzen a odsouzen“„Smysl českých dějin je boj proti Římu“ (Rím v zmysle Katolícka cirkev) – to neboli okrajové výroky lokálneho filozofa, ale jedni zo základných bodov programu prezidenta Masaryka. Boj proti Rímu ako symbolu katolíckej Viedne mal v 1. ČSR svoje vážne dôsledky napr. v potláčaní katolíckej cirkvi, budovaní protestantizmu a nakoniec aj v (Masarykom nezamýšľanom) odklone ľudí hlavne v Čechách od náboženstva ako takého. Antiklerikalizmus prerástol napr. do odstraňovania viacerých katolíckych symbolov, známe je násilné strhnutie mariánskeho stĺpu na Staromestskom námestí v Prahe revolučným davom.

Ak by sme sa dnes spýtali, koľko ľudí pozná náboženskú povahu Masaryka, väčšina by zrejme odpovedala len neurčito, niektorí by ho možno popísali aj ako ateistu. Masarykove prudšie verejné vyjadrenia však úplne zatienili jeho veľmi nábožný charakter. Tento fakt si dobre všímalo slovenské katolícke prostredie, napr. kňaz a filozof Ferko Skyčák, neskôr rektor v Spišskej Kapitule. V roku 1937 písal, akú námahu stálo jeho generáciu zostať verní svojej viere zoči-voči prejavom charizmatického osloboditeľa Masaryka. Keď však čítal jeho spisy, objavoval v nich veľké náboženské hodnoty a oceňoval jeho dôraz na osobnú mravnosť. „Ježiš je mu základnou osobnosťou svetových dejín.“

Zdieľať

K jeho dielam pristupoval pochopiteľne kriticky, písal: „Masarykovo náboženstvo je vnútorne rozporné, chce byť dokonalým náboženstvom aj dokonalým naturalizmom, neuznáva zjavenie. ‚Nič nad rozum.‘ (...) Masaryk, ako všetci racionalisti a naturalisti minulého storočia, sníval o absolútnej kultúre, o absolútnej slobode, o absolútnom spoločenskom poriadku, preto s väčšou-menšou prudkosťou, príliš jednostrannou indukciou, ustavičným zovšeobecňovaním a nedostatočným rozlišovaním bojoval proti Cirkvi.“ Masarykovo heslo „Ježiš, a nie Cézar“ sa chápalo aj ako „Ježiš, nie Cirkev“, čo Skyčák označil ako nezmysel, „kto by chcel odcirkevniť Ježišovo náboženstvo, ten hlása náboženský egoizmus, anarchiu“. Masaryka si však vážil a úvahu zakončil slovami: „Je zaujímavé, že nastáva doba, keď pokrokársky tábor, ktorý Masaryk tak voľkal, odvracia sa od jeho ideí, a práve katolíci budú tí, ktorí veľkolepé Masarykove myšlienky upotrebia a doplnia.“

Dnes sú Česi považovaní za najateistickejší európsky národ, pritom tesne po roku 1918 bolo zastúpenie katolíkov v Čechách až 73,5%. Ktovie, ako by sa nábožný Masaryk staval k tomuto vývoju, napr. už pri výsledkoch (relatívne) slobodných volieb v roku 1946. V jeho Čechách vtedy zvíťazili ateistickí komunisti so ziskom 43%, vyhrali aj na Morave s 34%, pričom na stále katolíckom Slovensku ich Demokratická strana tvrdo porazila v pomere 62:30 %.

Prichádza nový národ - československý

Keď sa koncom 19. storočia slovenské a české kultúrne prostredia zbližovali, ich spoločné požiadavky nesmerovali k vzniku samostatného štátu, ale k reforme monarchie. Riziká jej rozpadu zoči-voči Nemecku a Rusku si pred vojnou dobre uvedomoval aj sám Masaryk a dôrazne pred ním varoval. Ako neskôr pripomínal literárny historik Ladislav Jehlička, ironicky pozorujúc české politické Kocúrkovo svojim kolegom hovorieval: „Černoši z Afriky by se na nás jezdili dívat, kdybychom měli svůj stát.“

Slovensko malo pod maďarizačným tlakom k odporu voči Uhorsku určite viac dôvodov ako Česi k Rakúsku, ani tu sa však nedá nevšimnúť istý národný progres. Iste, rušenie stredných a neskôr aj ľudových slovenských škôl, deformovaný volebný systém, cenzúra tlače a mnohé iné formy maďarizácie sú vážnym historickým faktom. Napriek tomu však začiatkom 20. storočia začína byť badateľný aj rast slovenských spolkov, vzostup kultúry aj politiky, keď popri evanjelikoch sa politicky aktivizujú aj katolíci v Slovenskej ľudovej strane Andreja Hlinku a vydávajú Slovenské ľudové noviny. Nedá sa určiť, ako dlho a či vôbec to mohlo voči maďarizácii vydržať, nemusí však byť príliš naivné predpokladať, že pri pokračujúcom protitlaku aj od Chorvátov či Rumunov by Maďari museli svoj tvrdý kurz postupne opustiť.

Rôzne slovenské prúdy navrhovali riešenia od spolupráce s Ruskom, cez Poľsko a samozrejme Česko. Reálne požiadavky však smerovali hlavne ku koordinácii s uhorskými menšinami a k reforme monarchie, ku ktorej bol najbližšie Milan Hodža prácou pri Františkovi Ferdinandovi. Nepodarilo sa, a ak sa prenesieme do neskoršieho obdobia, jazyková blízkosť českej kultúry a slobodnejšie československé prostredie určite urýchlili kultúrny rozvoj Slovenska viac, ako by to bolo v prípade Maďarska. Sučasne však, ako vieme, po vzniku ČSR napriek kritike aj niektorých Čechov, napr. spomínaného Pekařa, nastúpil duch českoslovakizmu a slovenskí žiaci sa učili národnému povedomiu, ktoré bolo viac české ako slovenské (aj tu zrejme môžeme hľadať príčinu dnešnej neznalosti slovenských a uhorských dejín).

Borenie habsburskej monarchie

Masaryk v priebehu vojny zmenil názor na rozpad monarchie aj z obavy pred rastúcim vplyvom Nemecka na Rakúsko-Uhorsko. Na druhej strane je však pravdou, že nový rakúsky panovník Karol I. si tento posun uvedomoval a s úspechmi aj neúspechmi sa ho snažil zvrátiť, súčasne sa viackrát pokúšal vystúpiť z vojnového konfliktu. Aktívne sa stretával s predstaviteľmi jednotlivých národov a rôznym spôsobom im vychádzal v ústrety. V októbri 1918 dokonca vydal cisársky manifest federalizujúci rakúsku časť monarchie, čím si české krajiny obnovili štatút kráľovstva so samostatnou vládou a parlamentom (jeho predchodca František Jozef to neurobil hlavne kvôli Maďarom brániacich dualizmus).

Udalosti však šli iným smerom, západné krajiny aktívne podporovali zahraničný odboj a stáročná monarchia sa nakoniec rozpadla. Vzniknuté geopolitické vákuum však bolo evidentné. Milan Hodža s Edvardom Benešom pracovali na spolupráci strednej Európy cez tzv. Malú dohodu, ale veľa úspechov to nemalo. Nacistické Nemecko si toto územie ľahko podmanilo, keď sa Západ Hitlerovi postavil až po jeho útoku na Poľsko. A keď potom Hodža počas 2. svetovej vojny vypracoval solídnu koncepciu stredoeurópskej federácie, šancu na úspech už ani nedostala tentoraz kvôli nástupu ZSSR z východnej strany. Pri spätnom hodnotení aj britský premiér Winston Churchill napísal, že podporovanie rozpadu habsburskej monarchie považuje za kardinálnu chybu.

Ak sa napokon pokúsime vyhodnotiť krátke obdobie slobody v 1. ČSR premiešanej s čechoslovakizmom, následnú vynútenú formu spolupráce s nacistickým Nemeckom a 40 rokov väzenia v sovietskom bloku s obrovskými ľudskými a kultúrnymi obeťami – odpoveď, či rozchod s monarchiou stál za to, nemusí byť až také jednoznačné áno.

Tento text sa snaží odkryť aj „druhú stranu mince“ našej histórie a zdôrazniť jej farebnosť, nie je jeho cieľom negovať vývoj. T. G. Masaryk bol bezpochyby veľkou osobnosťou a gentlemanom. Jeho kritici si cenili jeho etické postoje aj mnohé názory, aj keď v zásadných veciach viedli spory. Keď bol na konci Masarykovho funkčného obdobia Josef Pekař spomínaný ako možný kandidát na prezidenta, ponuku odmietol jednak kvôli zdraviu, ale aj preto, že sa nepovažoval za Masarykovho dôstojného nástupcu. Úcta bola vzájomná, Pekař bol v prezidentovej rodine vždy vítaný, a keď potom v roku 1937 zomrel, Masaryk mu na pohreb zaslal smútočný veniec s nápisom „Josefe Pekaři, byl jste dobrý člověk“.

Lukáš Obšitník

Ilustračné foto: masarykovaspolecnost.cz, dvhh.org, archív

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo