Spomienka na kardinála: Človek, ktorý bol otcom

Spomienka na kardinála: Človek, ktorý bol otcom

Prinášame text Ladislava Kučkovského, slovenského kňaza pôsobiaceho v Rakúsku a žiaka kardinála Korca.

Otec. Týmto jednoduchým slovom sme mnohí zvykli nazývať kardinála Jána Chryzostoma Korca. Medzi sebou, ale aj v rozhovoroch s ním. Nebolo to len preto, že Kódex kánonického práva hovorí o patres cardinales – o otcoch kardináloch (porov. Kán. 334). Bolo za tým viac.

Takto ho zvykli nazývať jeho spolupracovníci z tajnej Cirkvi, s ktorými prežil ťažké, ale plodné roky v podzemí, ale i mnohí mladší, ktorí sme ho už v slobodných časoch smeli spoznať bližšie. Volať ho týmto menom a vnímať ho ako otca nám prišlo úplne samozrejmé. Veľakrát mi v posledných rokoch hovoril, ako sa denne modlí za Cirkev, za Svätého Otca, za Slovensko, za všetkých núdznych a tiež za tých, ktorých považuje za svoju rodinu. A dodal: „A tu sa modlím aj za Vás, otec Lacko.“ Veľa to pre mňa znamenalo.

Otec, ktorý vydržal viac

Bolo silné a zaväzujúce smieť vnímať ako otca niekoho, kto toho toľko vydržal. Jeho náročná, ale požehnaná cesta cez štyridsať rokov ilegality je dostatočne známa. Prenasledovanie a utrpenie ho nezlomili. Naopak, zocelili. Nikdy neuhol zo svojej cesty vernosti Kristovi a jeho Cirkvi, dokonca ani vtedy, keď mu Vatikán z politických dôvodov zakázal svätiť tajných kňazov a spochybnil tak celé jeho pôsobenie, ba i utrpenie. Pápežskému vyslancovi povedal: „Robíte chybu, nedosiahnete to, čo od komunistov úfate...“ a bez zaváhania poslúchol.

Keď som sa ho niekedy pýtal, ako bolo možné vydržať toľký tlak, neustálu kontrolu či väzenie a popritom ešte svätiť kňazov, duchovne doprevádzať mladých a napísať desiatky kníh, zvykol sa len usmiať. Bolo jasné, že to nie je žiadne tajomstvo, že je to len dôsledok povolania, ktoré v sebe vždy cítil.

Vďaka tomu vydržal viac aj v rokoch slobody, keď zďaleka nebol miláčikom elít a jeho cesta, vždy vedená vnútorným presvedčením, nenašla pochopenie niekedy ani vo vnútri Cirkvi.

Otec kardinál pritom nebol presvedčený, že jeho utrpenie bolo najväčšie. Neraz mi hovoril, že naša generácia to má ťažšie ako tá jeho, lebo dnes nie je ľahké sa orientovať a rozhodovať. Na moju námietku, že naše dnešné problémy sú nič v porovnaní s tým, čo prežili oni, odpovedal: „V našich časoch boli fronty zadefinované jasne. Vedeli sme veľmi dobre, kde je zlo a kde je dobro. Vy musíte omnoho viac skúmať a rozlišovať. A preto potrebujete aj viac intelektuálnej odvahy.“

Otec, ktorý videl viac

Jeho odpoveď ukazuje, že kardinál Korec bol kresťanským intelektuálom v klasickom zmysle slova. Spojenie neochvejnej viery a neúnavného intelektu ho urobilo schopným vidieť viac. Nikdy sa neuspokojil s povrchnou, čisto tradičnou či len sentimentálnou vierou. Svojich seminaristov a kňazov často vyzýval k poctivému štúdiu. Do posledných dní sa neprestal zaujímať o dianie v Cirkvi a spoločnosti a reflektovať dobu.

Preto tak silno zarezonovali jeho listy mocným tejto krajiny v osemdesiatych rokoch. Preto jeho homílie pri púťach ku cti sv. Cyrila a Metoda v Nitre či na začiatku občianskeho roka pravidelne provokovali k diskurzu v sekulárnych médiách. Spomeňme si len na jeho kritické, ale všetkým zrozumiteľné slová o slobode, ktorá ohrozuje samu seba, o abortoch, ktoré ničia svedomie národa, či o snahe zavádzať pohanský kult bieleho býka, ktorá nás vracia do praveku.

Som presvedčený, že aj vo svojej, tak často nepochopenej otvorenosti voči ľuďom, ktorí v minulom režime stáli na opačnej strane ako on, videl ďalej. Kto ak nie on si mohol dovoliť zaobchádzať s týmito ľuďmi týmto spôsobom, lebo práve v jeho prípade nikto nemohol pochybovať o jeho osobnom presvedčení, spečatenom životom a utrpením.

Ako nikto iný si mohol dovoliť otvárať dvere zmiereniu v národe poznačenom štyridsaťročným rozdelením a vypestovanou nepoctivosťou a nehľadať hranice, izoláciu či boj, ale rozhovor, vysvetľovanie a stretnutie.

Kiežby jeho schopnosť a odvaha boli inšpiráciou aj pre dnešných biskupov a kňazov.

Otec, ktorý bol človekom

Pri všetkom sa Otec nikdy nestal nejakým vzdialeným nositeľom úradu. Ostával človekom veľmi jednoduchým, až s asketickým životným štýlom. Obdivuhodný nebol v nejakej pestovanej dokonalosti, ale práve v bezprostrednej ľudskosti.

Nikdy nebol „hladkým človekom“, ktorého by vo svojej beztvarosti konvenoval všetkým. Bol naskrze „človekom s hranami“, ktoré však provokovali k premýšľaniu. Práve preto sa pre toľkých mohol stať orientačným bodom. Bol človekom so silným a vyargumentovaným presvedčením, s pevným názorom, od ktorého neuhol, hoci by mu to neraz mohlo odľahčiť.

Nikdy nehovoril bojazlivo, opatrne či beztvaro, vždy s vášňou apoštola a zápalom misionára. Bolo možné s ním nesúhlasiť, ale nebolo možné si ho nevšimnúť.

Otec, ktorý odchádza

Presne päť týždňov pred Otcom si Pán povolal jeho priateľa, o niekoľko rokov mladšieho emeritného arcibiskupa zo Salzburgu Georga Edera. V rozhovore, v ktorom som mu oznámil arcibiskupovo úmrtie, reagoval Otec s veľkou vierou a obdivom pre tohto vzrastom malého, ale odvážneho biskupa, ktorý neuhol pred výzvami svojej doby. V tom si boli podobní. Arcibiskup zasa často vyjadroval svoj obdiv k osobnosti prvého kardinála, pôsobiaceho v slovenskej cirkevnej provincii so sebevlastným humorom: „Aus diesem Holz werden Bischöfe und Kardinäle geschnitzt.“ (Z takéhoto dreva sa strúhajú biskupi a kardináli.)

Teraz teda nastal čas rozlúčky s človekom, ktorého sme smeli vnímať ako Otca. Ten, ktorý jediný je Otcom v plnom zmysle slova, povolal ho k sebe. Dejiny jeho miesto nepochybne docenia. Ale nech už dnes v našich modlitbách za jeho dušu cítiť vďačnosť. Kardinál Korec bol osobnosťou, aká sa nerodí často.

Foto: TASR/Henrich Mišovič

 

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo